Márnivá som ajajáááj

 

Som márnivá. Mám to potvrdené aj manželom , ba čo viac, odsúdil ma na lieky ! Ani nepípnem...len mi to jeho hodnotenie prišlo trošilililinka nefér, keďže som sa sama priznala a aj odsúdila. Neviem, dumem....leziem do minulosti a vidím seba a mamku svoju v partiovke na treťom poschodí nášho Kropašského nákupného centra Pokrok. Na moju veľkosť, tadááááá....jeden pulóver. Čo pulóver? Rolák! Neznážam roláky! Toľko vzrušenia v mojom mladom telíčku ako tam stojím v rade a prechádzam očami po komínčekoch oblečenia snívajúc o tom, ktorý z nich bude môj a čo si z neho vyberiem.....a napokon jeden? Až jeden? Hnedé a oranžové kosouholníky , no des. Ale pulóver potrebujem...nemám čo nosiť do školy, nedá sa namietať, len oduť tvár. V priebehu nasledujúcich dní zisťujem, že rovnaký rolák majú viacerí.....prevažne menej zarábajúci občania nášho mesta. No ak nechcem chodiť holá , nemám na výber.

 

Pamätám si tiež, ako sme z času na čas zašli do Košíc....stresy v aute, otec nadáva...odvšadiaľ sa na nás valia autá, otec panikári, my na zadných sedadlách mlčíme, kto sa ozve je vinný , otec po nás aj tak vrieska..... V pešej zóne sa to ligoce nahodenými tetami....až mi padá sánka.... So sestrou sa hanbíme za naše vidiecke handry a prisaháme si, že raz aj my také budeme. Občas mi je za tým dievčaťom , čo deň po dni naťahovalo cez hlavu ten istý sveter, až dokiaľ "nesmrdel", smutno. (Pardón, som len úprimná, ale tak to bolo..) 

 

 Mám rada veci pohodlné. Tráviac dni na ihrisku ,asi sa ináč ani nedá. Na rozdiel od sestry, hej tej, s ktorou som si tu módnu prísahu dala a ktorá je odetá vždy v super a radšej sexy handrách(prepáč milá, viem, nemáš rada, keď používame slovo "sexy" ohľadne tvojho šatníka,ale ono "sexy" je:), ja skupujem tenisky a nátielníky. A predsa, raz v NYC, neodolala som a moje , kdesi hlboko vo mne udupané ženské ja,  ma prinútilo kúpiť si lodičky na korkovom opätku, ktoré som nikdy na sebe nemala obuté a ktorých som sa až pri sťahovaní sa sem do UK vzdala a darovala chudobným. Prisahala by som, že sa mi už čosi podobné nestane a predsa, dva dni dozadu....neodolala som gumeným červeným topánkam, ktoré kde tu hrýžu...ale ja som nemohla. Za 99centov....nevedela som si pomôcť.

 Tuto hľa,,,celá plejáda.....tie čertovské sandálky isto nemusím lokalizovať (vy by ste odolali? ), no a tie najsamkrajšie na foto sú od Lucy Hudec, mojej milej priateľky, ktorá mi ich poslala v jej poslednom balíčku (lebo my si tak medzi sebou posielame troška radosti , čo sa dá zbaliť) a ktoré pre mňa takto krásne vlastnoručne vyzdobila!

 

No nie sú nádherné ?! Objímam za ne ešte raz !

Aby som na seba len "nekydala", musím dodať, že v tomto smere treba pamätať na to, že nakupujem takmer výlučne len v sekáčoch. A to nie len pre seba, ale aj pre svoju domácnosť ( obliečky, deky, riady, koberce, ba aj nábytok mnohí máme z druhej ruky, však beztak sa to u nás zničí a aspoň nás nemusia mdloby obchádzať, keď po ňom Jorik čo to pokreslí:),  rodinu a priateľov (akurát  skladám balík pre sestru, ktorá je doma s maminou a toho času má pramálo a čosi akosi, došli jej pulóvriky a doma ani nejaké zaujímavé nevie nájsť.., podobne aj staršej sestre staviam doma komínček šatový....lebo pod ruky mi prídu často kúsky, ktoré sa na jej postavu priam pýtajú...., o Jorikovi nemôže byť ani reči, ten má celý šatník vyskladaný na obnosených veciach, lebo však deti tak rýchlo rastú....že by bol hriech kupovať veci nové z obchodu...) . Navyše, keď občas zájdeme na praclík, pohľadnice

 (ako tieto, ktoré balím Lucy a týmto kazím prekvapenie ....),

 či obzrieť si knihy do miestneho móla , nemôžem odolať a doslova zíram na to množstvo nakupujúcich žien....a som rada, že to, čo ja miniem za cca týždeň , oni minú za cca jednu vec. Ale to už nie je podstatné....proste som beztak márnivá a bodka! A podobné výhovorky sú skôr len pre mňa samotnú na upokojenie ako by mali zavážiť a zmeniť konečný verdikt.

 

Akurát.....problém je v tom, že doma sa nám to potom hromadí , najmä toho detského oblečenia, z ktorého Jorik tak rýchlo vyrastá (fusaky, perinky ,nosiče, deky..,kočiare....) a potom aj jeho hračky....jujúúj, máme krabice a krabice plné hračiek, s ktorými sa už Jorik nehrá a ktoré sú všetky funkčné a zachovalé. Je mi ľúto odniesť to všetko na charitu...aj som dumala, či sa náhodou nenájde nejaký podnikavec, ktorý by ich od nás za nejakú drobnú sumu odkúpil a trebárs si ich aj previezol domov a tam to popredal. Tak ak takého niekoho podnikavého poznáte, dajte vedieť. Potešenie bude na oboch stranách.

 

No a ja to tu nateraz zabalím a idem sa hanbiť do kúta.