Príde mi smiešne, ba radšej bizarné, v akých situáciách si občas uvedomím niektoré v podstate nepodstatné veci. Ako moja stupídna farba vlasov! Nechcem tým povedať, že by bola farba dôležitejšia ako samotný hrôzostrašný koniec, aký by nasledujúci príbeh mohol mať....... je mi nad slnko jasné, že "podstata" je kdesi úplne inde.....ale skončilo sa to dobre a odhliadnuc od všetkého ako - áno, zlá mama, áno, malichernosť, áno, mám to ja problémy (nie nemám.....iné má viac trápi, ale prečo si to neodľahčiť? a podobne..)..., prečo nevystúpiť z kruhu von a nechať spoločnosť za dverami a ostať len sebou samou ? Nemyslím, že túžim písať o úlohe matky , nemyslím si, že mi toto poslanie vôbec niekedy bolo nadelené. Ale stalo sa , že ňou som a nemenila by som za nič na svete. Ale stále som tiež človekom, ženou, ktorá má svoje malicherné ja a mám ho rada svojim spôsobom....a páči sa mi aj na iných ženách, lebo nás robí ženami! A každou troška inou. Seriál Sex v meste je oslavou malicherného ženského ja. A prosím pekne, dívajte sa na mňa ako chcete, Veruškine blogy nebudú o sláve materstva, ale sebecky o mne , ktorého materstvo súčasťou je. Prečo to všetko vlastne vysvetľujem? Dumem, či ma trápi názor iných, ktorí by ma mohli odsúdiť, že nie som "dokonalou" maminou. Je mi jasné , že nie som. (Toť nedávno som videla reklamu na tablet, v ktorej sú tatino a mamina zahanbení predavačom, ktorý im odmietne predať tablet kvôli nízkemu veku ich dieťaťa..., s ktorým by sa mali oni radšej hrať a venovať mu svoj čas ako mu kúpiť tablet. Fuh, akurát tomu svojmu prckovi vyberám detský tablet..... nie preto, že mu nechcem venovať svoj čas....som s nim denne vonku od 10am do 6pm.....ruka v ruke prelúskavame múzeá, knižnice, kníhkupectvá, voniame perfémy, testuje hračky v hračkárstvach......vozíme sa na kolotočoch či šmýkame na preliezkach...ale ja vidím technológiu ako súčasť nášho života a páči sa mi , aký je Jorik šikovný. Keď sme napokon večer doma..., prečo sa nezahrať s tabletom? Jorik je profík v natáčaní selfie videos :), ktoré si dookola púšťa a smeje sa na nich. Fotí neohrabane, ale učí sa.....
Uf, myslím, že som sa stratila v písmenkách a celý tento slovný chaos vás isto iste metie......vraciam sa teda poslušne k primitívnemu zámeru tohto blogu o tom, ako som si v seriózne vážnej dramatickej situácii uvedomila, že ryšavú viac na sebe neznesiem a chcem ísť späť na blond.
Asi pred dvoma dňami sa mi Jorik stratil v Tescu. Stál pri mne, kým som nakladala tašky do kočiara a odrazu odbehol. Hodila som pizzu mrazenú len tak, leda bolo a hajde za ním. Ľudí bolo v supermarkete do zbláznenia....nájsť jeho malé telíčko bolo nemožné. Nechala som kočiar aj nákup tak a dala som sa do polobehu hore dole uličkami ....očami som skenovala všetko. Každou sekundou som panikárila viac a viac. Desil ma najmä východ, aby nevyšiel medzi autá. Poznajúc Jorika, verila som, že bezo mňa by až tak ďaleko nezašiel, ale fantázia v strachu nemá hranice. Všetko mohlo trvať maximálne dve minúty, keď som si to namierila k pracovníkovi Tesca, čo stál pri nás, kým som platila, či videl môjho syna. Nevidel...ale hneď kontaktoval ochranku a vidiac pracovníka v uniforme , už som panikárila tak veľmi, že mi odchádzal hlas.Nie nadarmo sa hovorí, že nám v strachu sťahuje hrdlo. Zovrelo mi ho teda riadne...ozaj ťažko som zo seba dostala Jorikov opis. Pár sekúnd na to ho našli. Odbehol si do polaroidnej búdky, kam ináč behá často... Rozbehol sa ku mne spod rúk ochranky s otvorenou náručou....ako vo filme, s úsmevom, akoby sa vôbec nič nestalo! Ľudia nás sledovali (ono to vždy púta pozornosť, keď sa náhle objavia ľudia v uniformách s vysielačkami) , súcitili so mnou......ba dokonca prišli až k nám, aby ma upokojovali . Revala som totižto , šťastná, prešťastná.
Takže ak by som bola ukážkovou maminou, mali by teraz nasledovať slová o prepotrebnosti ruksakov s vodítkami, ktoré sú mierumilovnejšie ako popruhy samotné, aby vám dieťa, podobne ako mne, už nikdy viacej neodbehlo.
Ibaže , ako som sa snažila predtým vysvetliť, o tom ja písať nebudem. Ja som si okrem iného, v tejto nešťastnej situácii uvedomila, prečo mi moja nová ryšavá farba, vadí ešte viac. A nie, nie preto, že pri reve dostávam farbu tón v tóne ladiacu so zafarbeným porastom na hlave.
Pri opise Jorika, ináč, je to desivé opisovať svoje dieťa ochranke....ozaj DESIVÉ, som na otázku, akej farby má vlasy, išla najskôr odpovedať - ako ja! So stiahnutým hrdlom a s rukou na hlave držiacou prameň prefarbených vlasov, som zo seba ledva vysúkala - light. Akože blond? spýtal sa ochrankár a ja som prikývla prisahujúc si, že ryšavá pôjde preč! V tej chvíli som ju na zlomok sekundy nenávidela! Teraz, keď už všetko vychladlo a ja si môžem dovoliť byť nezmyselná, vyhlasujem, že chcem mať farbu ako Jorik. Svetlú, ktorú nikto neveril, že by Jorik mohol mať, keďže jeho tata je čierny. Jorik bol ešte v brušku, keď už bolo každému jasné, že Jorik bude , ak už nič iné, tmavovlasý. Neexistovala ani len možnosť, že by moje svetlé gény prebili tatov tmavý rodový "genochod". A ,čuduj sa svete, prebili. Áno, chcem mať naspäť farbu ako on a dať celému svetu najavo, že sme spolu. Tak nenápadne, bizarne, smiešne, žensky trápne, že si to nikto nikdy neuvedomí, iba ja. A to mi stačí.
Milujem svoje dieťa......a som hrdá, že sa mi podobá. Pfch!
Uf, myslím, že som sa stratila v písmenkách a celý tento slovný chaos vás isto iste metie......vraciam sa teda poslušne k primitívnemu zámeru tohto blogu o tom, ako som si v seriózne vážnej dramatickej situácii uvedomila, že ryšavú viac na sebe neznesiem a chcem ísť späť na blond.
Asi pred dvoma dňami sa mi Jorik stratil v Tescu. Stál pri mne, kým som nakladala tašky do kočiara a odrazu odbehol. Hodila som pizzu mrazenú len tak, leda bolo a hajde za ním. Ľudí bolo v supermarkete do zbláznenia....nájsť jeho malé telíčko bolo nemožné. Nechala som kočiar aj nákup tak a dala som sa do polobehu hore dole uličkami ....očami som skenovala všetko. Každou sekundou som panikárila viac a viac. Desil ma najmä východ, aby nevyšiel medzi autá. Poznajúc Jorika, verila som, že bezo mňa by až tak ďaleko nezašiel, ale fantázia v strachu nemá hranice. Všetko mohlo trvať maximálne dve minúty, keď som si to namierila k pracovníkovi Tesca, čo stál pri nás, kým som platila, či videl môjho syna. Nevidel...ale hneď kontaktoval ochranku a vidiac pracovníka v uniforme , už som panikárila tak veľmi, že mi odchádzal hlas.Nie nadarmo sa hovorí, že nám v strachu sťahuje hrdlo. Zovrelo mi ho teda riadne...ozaj ťažko som zo seba dostala Jorikov opis. Pár sekúnd na to ho našli. Odbehol si do polaroidnej búdky, kam ináč behá často... Rozbehol sa ku mne spod rúk ochranky s otvorenou náručou....ako vo filme, s úsmevom, akoby sa vôbec nič nestalo! Ľudia nás sledovali (ono to vždy púta pozornosť, keď sa náhle objavia ľudia v uniformách s vysielačkami) , súcitili so mnou......ba dokonca prišli až k nám, aby ma upokojovali . Revala som totižto , šťastná, prešťastná.
Takže ak by som bola ukážkovou maminou, mali by teraz nasledovať slová o prepotrebnosti ruksakov s vodítkami, ktoré sú mierumilovnejšie ako popruhy samotné, aby vám dieťa, podobne ako mne, už nikdy viacej neodbehlo.
Ibaže , ako som sa snažila predtým vysvetliť, o tom ja písať nebudem. Ja som si okrem iného, v tejto nešťastnej situácii uvedomila, prečo mi moja nová ryšavá farba, vadí ešte viac. A nie, nie preto, že pri reve dostávam farbu tón v tóne ladiacu so zafarbeným porastom na hlave.
Pri opise Jorika, ináč, je to desivé opisovať svoje dieťa ochranke....ozaj DESIVÉ, som na otázku, akej farby má vlasy, išla najskôr odpovedať - ako ja! So stiahnutým hrdlom a s rukou na hlave držiacou prameň prefarbených vlasov, som zo seba ledva vysúkala - light. Akože blond? spýtal sa ochrankár a ja som prikývla prisahujúc si, že ryšavá pôjde preč! V tej chvíli som ju na zlomok sekundy nenávidela! Teraz, keď už všetko vychladlo a ja si môžem dovoliť byť nezmyselná, vyhlasujem, že chcem mať farbu ako Jorik. Svetlú, ktorú nikto neveril, že by Jorik mohol mať, keďže jeho tata je čierny. Jorik bol ešte v brušku, keď už bolo každému jasné, že Jorik bude , ak už nič iné, tmavovlasý. Neexistovala ani len možnosť, že by moje svetlé gény prebili tatov tmavý rodový "genochod". A ,čuduj sa svete, prebili. Áno, chcem mať naspäť farbu ako on a dať celému svetu najavo, že sme spolu. Tak nenápadne, bizarne, smiešne, žensky trápne, že si to nikto nikdy neuvedomí, iba ja. A to mi stačí.
Milujem svoje dieťa......a som hrdá, že sa mi podobá. Pfch!
No comments:
Post a Comment