Takže hneď na začiatok plním a neplním svoj sľub o včerajšom carboot sale. Nemám nijaké foto , lebo ani v podstate niet čo fotiť. Držala som sa statočne a v nezvyčajne horúcom vzduchu s Jorikom ujúkajúcim v kočiari, že "carboooot nooooo, playground yes....." (blšák nie, ihrisko áno ), som prebehla pomerne natrieskaný carboot bez veľkej finančnej ujmy. Odolala som letnej sukni s tým najkrajším vzorom, aký si viem predstaviť, lebo sukní mám v skrini dosť.....zamietla som aj kúpu čipkovaných šiat, tak zachovalo historicky romantických, že si ich viem predstaviť na Jane Eyrovej, keby žila v dnešnej dobe .....ako aj šatám presne ako na mňa šitých(bodaj by nie, štítok vo vnútri ukazoval - pre vek 13 až 14rokov, výška 170cm)....Kúpila som iba jeden , ináč normálne funkčný baby telefón žabičku za 1libru pre Jorika (umlčalo ho to a doma sa s ním stále hrá, dobrá investícia:) a jeden hm......hm ružový, do balíčka za "fifty pí" , a teda všeho všudy som minula 1,50. Ostala som na seba pyšná.....hoci moja "chlpatá polovička", ako svojho milého zvyknem volať, ma počastovala konštatovaním, že si na mňa slovne vsadil s akousi pani odvedľa, ktorá mala na carboote stánok hneď vedľa neho (prosím, tento carboot bol inde ako ten, na ktorom som bola ja) , že čomusi neodolám a vyhral.
O čom ale dnes písať chcem, je niečo ,o čom sa mi zdá, že som už aj písala. Moja pamäť je deravá..ale nejaké záblesky tam sú.....ak sa nemýlim, bolo to v súvislosti s Ransomom Riggsom a jeho knihou Miss Peregrine´s home for peculiar children. Stalo sa to pár dní dozadu....keď som s Jorikom došla na jedno z ihrísk popri Mannamead road , čo sa tiahne až k Mutley a centra mesta neskôr. Už z diaľky som videla, že ihrisko je obkolesené deťmi...skôr študentmi a nebyť Jorikovho nadšenia z preliezok....otočím sa na päte a zdrhnem. Zachovala som sa však ako milujúca matka a namierila si to centra pozornosti tých sediacich študákov. Asi sme im s Jorikom na preliezkach narobili chute, lebo po pár minútach ich bol plný playground. Zistila som, že sú to Francúzi. Vzduchom sa niesla francúzština a ja som sa často zasnívala, tak lahodné ju bolo počúvať a......so smútkom, odpuste národovci slovenskí, som si pomyslela, že byť z Francúzska, nehanbím sa na Jorika hovoriť v rodnej reči. (alebo radšej nebojím ....pri dnešných rasistických narážkach na nás, z východnej Európy) Ale o tom písať nechcem. Písať chcem o tom, ako na to do parku vbehla ďalšia veľká skupina - tentokrát Britských študentov, typicky odetých v školských uniformách s logami školy na hrudi. Zatiaľ čo francúzski chlapci zanietene hrali futbal na basketbalovom ihrisku a francúzske dievčence sa hojdali na hojdačkách....Britskí študáci na povel učiteľa behali kolečka okolo parku a neskôr hrali kriket. Rugby? Och.....som výtvarník prosím pekne.....berte na vedomie.... Napokon, to ani nie je dôležité.....prekvapil ma skôr svoj vlastný pocit prekvapenia....aké je to krásne , keď sa tieto národy slobodne "hrajú" vedľa seba. Premkol ma pocit, že som dakedy o čomsi takom iba snívala. Aké fantastické by to bolo, keby nebola vojna a keby sa národy k sebe správali priateľsky. Viem, súčasná situácia je aká je. Žiadna sláva.....ale isto iste nemám dôvod na podobné sny. Leda ak by ozaj ale ozaj existovali minulé životy. Poznáte to?
Som si na 100% istá, že svoj prapodivný zápisník som vám už ukázala. Teraz to urobím znova. Pamätám sa úplne presne, ako som si ho založila....keď sa mi už kolekcia na ulici kúpených fotiek premnožila natoľko, že potrebovala nutne "poukladať". Bola som vtedy ako posadnutá...ako keď niečo v sebe máte, nepoznáte to a zrazu príde niekto, kto vám začne odkrývať možnosti a vy šaliete radosťou, lebo konečne máte pocit, že ste na správnej ceste . Odhaľujete to, čo v sebe roky nosíte - záhadu, ktorú ste doteraz v sebe nevylúskali.... Kupovanie starých fotiek bolo pre mňa drogou. Občas som sa zabudla natoľko, že pohľad na hodinky pri opúšťaní trhu ma priam vydesil. Dve hodiny v časovej stratosfére. Cítila som sa ako pes...zaňuchala som stopu.....nevedela som ju pustiť a nechať ísť.....čo som napokon urobila...ale chcelo to hodne času na vnútorné urozumenie sa, že svoju minulosť, ak nejaká bola, len sťažka nájdem v starých kufroch na trhovisku v Brooklyne. Už spomínaný Riggs to potiahol za iný koniec a zatiaľ, čo ja som si doma na tajňáša lepila fotky do zošita....
...a písala k nim bludné story, odkiaľ asi sú, čo vo mne vyvolávajú....
..Riggs použil vyfotených ako hrdinov svojej knihy , ktorá má bez debát hororový podtón.
Aby som nezabudla, dátumy a odkazy na zadných stranách fotiek mali pre mňa nezaplatiteľnú hodnotu. Akoby mi mali pomôcť rozpamätať sa.....
Samozrejme, nijaké konkrétne deja vous sa nekonalo. Nijaká tvár , nijaké slová či dátumy nič konkrétne - hmatateľné vo mne neprebudili. Ostali až doteraz iba nemými fotkami.....
Len občas sa k nim vraciam a zas a znova nimi prechádzam....akoby som sa mi mala vekom vracať pamäť :). Ako aj teraz, keď ma pohľad sa na v mieri sa hrajúce národy potešil, ako keby sa mi splnil niekdajší vysnívaný sen.
Čosi vám ešte prezradím. Pomerne často, si miesto článku na internete, radšej čítam komenty pod ním. Akoby mi názory čitateľov mali o danej veci prezradiť viac ako poväčšinou jednostranný pohľad jeho pisateľa. Vďaka tejto mojej "záľube" čítania komentov, som raz natrafila na niečo , čo mi doteraz rezonuje v mysli. Bola to reakcia na video jednej od hlavy po päty potetovanej ženy. V tom komente , od mne neznámeho chlapíka v strednom veku stálo, že ho vždy fascinovali potetovaní ľudia. On sám na sebe nijakú kerku nemal....., no veľmi sa mu páčila myšlienka, ktorú mu ktosi kdesi povedal, že tetovanie vyhľadávajú ľudia so starými dušami. Ich nová čistá koža im nesedí. Majú toho v sebe veľa a hoci o tom nevedia, intuitívne si dávajú kožu pokresliť .... Autor komentu veľmi citlivo nadhodil otázku o množstve životov, ktoré si so sebou potetovaná vlogerka so sebou nosí.
A tak, občas mrkám na svoje kerky, s ktorými som začala kdesi v 18- tke ešte na vysokej škole a dumem (lebo ja často dumem a podľa môjho manžela neviem ani na sekundu prestať, čo sa považuje za negatívum) , či na tom niečo pravdy je. Hm....., na pováženie pre každého podľa jeho gusta. Ja tak akurát môžem skonštatovať, že som napísala super dlhý blog a že sa teším , až mi na rukách pribudnú ďalšie kerky, ktoré mám u svojich nadaných priateľov Bumpkinových zajednané.
Mávam......s láskou.
No comments:
Post a Comment