Ráno pred zrkadlom s nožnicami v ruke zisťujem, že mám krízu stredného veku. Vlasy strihám a strihám a už sa pomaly začínam báť, aby mi na tej hlave aj niečo ostalo. ,,A koľko cm vlastne máš? 5 či 6?" pýta sa mladšia sestra v telefóne. ,,Hore možno aj viac....alebo čosi tak, smerom dole...2?" tipujem. Sestra ma zhrozene zavlečie do skupiny žien, ktoré sa v istom veku o seba prestávajú starať a už len chradnú. Stojac pred zrkadlom s krajčírskymi nožnicami jej nemôžem dať za pravdu. Včera som sa dala ostrihať, no kaderníčka to nezvládla viac než ja a so slovami ako "príliš veľký šok", "ťažko to dorastá" a pod. mi nechala podstatne dlhšie vlasy než som si priala. Navyše,celá paráda ma vyšla priam nekresťanské peniaze , ku ktorým treba prirátať aj dva páry nožníc(najlacnejšie balenie, aké najbližšie Tesco malo), s ktorými som si v skúšobných kabínkach, hneď na mieste činu, vlasy dostrihávala.
Takže ešte raz, ráno zisťujem , že mám krízu stredného veku. Akosi mi je jasné, že ryšavá farba a ostrihanie sa je toho súčasťou . Uvažujem, či to ešte bude mať pokračovanie alebo doposiaľ dosiahnutá transformácia bude na čas stačiť. Dokiaľ nevstane Jorik, vyšívam a upratujem. S Jorikom opúšťame byt neskôr ,ale to nevadí. Hneď na prvom kopci Jorik vypustí z ruky úplne novú loptičku, čo dostal ako odmenu za čakačku u kaderníčky. Chcem mu ju chytiť, ale lopta je rýchlejšia. Je po nej a ja Jorikovi sľubujem, že mu kúpim novú. Ideme do mesta a cestou sa zastavujeme na ihrisku. Jorik vytŕžením jasá....ja pravý opak...ihriská nemám rada. Jorik navyše odo mňa chce, aby som sa šmýkala s ním . Po hodine si sadám na zem...chcem kresliť, ale vietor je tak silný, že mi obracia stránky v skicári, láme ich....a tak ho odkladám späť do kočiara .
Po hodine a pol odchádzame a ja s kočiarom prejdem po psom výkale. Nenávidím to. NENÁVIDÍM , aby bolo jasné. Čistím kolieska a nadávam.
V Mutley, tesne pred centrom mesta sa neviem dostať na verejný záchod , lebo je obsadený. Oproti záchodom je sekáč.....(vlastne, tie sú tu všade....čo dvere , to sekáč) a tak radšej ako čakať na ulici, kde je každému jasné, na čo čakám:) , vbehneme dnu. Odchádzam s párom bielych poltopánok s ananásmi !
A to som si sľúbila, že si nič ale NIČ nekúpim po sobotňajšom nákupe v sekáčoch. Upokojujem sa, že ide iba o drobné ....V Tescu Jorikovi kupujem balík čučoriedok..ja túžim po malinách, ale tie stoja toľko, čo topánky ...maliny teda nebudú, mám ananásy a tak sa uskromním s dvoma banánmi. Cestou do centra sa ešte zastavujeme v drogérii. Dlhšie už čakať nemôžem, maskaru si na svojich mihalniciach niekoľko dní skôr len predstavujem než reálne mám a púder.....škoda reči. V obchode majú akciu 3kusy za cenu 2..radujem sa, ale nie do zbláznenia. Okrem maskary Borjouis (značku, ktorú roky používam) si beriem púder od Miu, hádam najlacnejší púder v ponuke a definitívne najlepší( dostal dokonca ocenenie...vrelo odporúčam :). Pri pokladni ma predavačka pristihne pri hladnom prezeraní si parfémov. Všetky sú vo výpredaji. Ach...ja a vône! Len nedávno som si kúpila Justina Biebera ...ach božská to vôňa, ale rýchlo vyprchá. Ani neviem ako a už mi parfém znova dochádza. Predavačka sa snaží, v obchode nikoho niet....ovoniavam piate cez deviate. Jorik výska, parfémy, to je jeho. Už ani nikam ísť nemusí! Napokon si vyberám taký , ktorý nemá vzorku. Páči sa mi farba a meno Ľahúčky obláčik...či obláčiky? To je jedno, proste túžim voniať ako obláčik! Vonku sa s Jorikom dohodneme na pikniku v parku pri fontánach. Cestou tam si Jorik vypýta môj banán. Čučoriedky nechce.
Na lavičke v parku fúka tak veľmi, že sme s každým závanom vetra osprchovaní. Jeme čučoriedky, zvyšný banán a lúskame hrášok. Ja otváram modré obláčikové balenie a zisťujem, že je to vôňa skôr ťažká ako ľahúčka a je mi smutno.
Jorik sa stále teší....s každou novou spŕškou jasá. O chvíľu dostaneme inú spŕšku...od čajok. Buchne to hlasno hneď vedľa nášho posedenia. To hlavné sme neschytali. Chválapánubožku! Jorik je suchý. Ja to mám na krku....uj, steká mi to dole.....čosi je na kočiari, na mojej aj Jorikovej mikine. Nadávam a do poslednej vlhkej servítky čistím čo sa dá. Dumem, koľko šťastia na nás teraz čaká .... a odpoveď dôjde za chvíľu, ešte len zídeme zo schodov. Jorik sa potkýňa na koliesku od kočiara a rozreže si dlane na oboch rúčkach. Plače až sa trasie...dlane krvácajú....Umývam mu ich čistou vodou, čo ho upokojilo a dohadujeme sa, že ideme do "Drejku" (móla nákupného) kúpiť leukoplasty. Jorik si vyberá tie s prasiatkom Peppou a náplaste hrdo nesie. V Mark and Spencers mu kupujem syrový praclík, mňam! a ako často predtým, končíme v kníhkupectve, kde sa v detskej sekcii zložíme a čítame. Zas a znova čítame Papierové bábiky a ja sa neviem dočkať, až nám tie naše , objednané cez Amazon , dôjdu.
Blíži sa k piatej.....Jorik funguje skôr už len na zotrvačník. Nechce ísť domov. A tak ho ešte nechám pohrať sa s hračkami v najbližšom malom obchodíku ..až napokon aj ten zatvárajú a tak mažeme domov. Pol balíka čipsov multigrahamových a Jorik spí. Šetríme na autobuse a ideme pešo. Je po šiestej , keď konečne prichádzame domov.
Som unavená k smrti a chcem spať. Dnes už toho veľa neurobím.....Ale veď aj zajtra je deň a možno nebude tak fúkať:).
No comments:
Post a Comment