Streda

Včera som ani nebola tak unavená. aby som nemohla napísať pár riadkov...ale miesto toho som radšej kreslila. Pracujem teraz na novej knihe a z neznámych dôvodov, mám z nej priveľký rešpekt a strach a keď toto pociťujem, neviem slobodne a nadšene pracovať. Ironické je, že tento pocit je mi dobre známy ale pri zákazkách! Nie keď si tému vyberám sama. Myslím, že poslednú dobu veľa premýšľam a k veciam pristupujem až príliš perfekcionisticky, čo je definitívne viac na škodu ako na úžitok.
Stredu som strávila takmer celý deň sama s Jorikom. Tomáš sa naďalej učí na skúšky a ja poctivo ťahám Jorika von z domu, aby mal pokoj na učenie. Počasie je našťastie skvelé, ak nerátam nekonečný vietor a tak sme poväčšinou na vzduchu na niektorom z ihrísk. Snažím sa naučiť Jorika ,aby sa hral sám,že mamina je poblízku...ale zatiaľ mi to až tak nevychádza. No keď sa dá, stiahnem sa niekde povedľa preliezok a kreslím. Ostatné maminy si nevšímam a myslím, že ani ony mňa. Hoci, ťažko posúdiť, keď sa nedívam. Stále si uvedomujem, že mám problém akceptovať seba samú... odrátajúc fakt, že som si zmenila farbu z blond na ryšavú ( chcem ísť späť na blond..haha, smejte sa, ale akosi nedokážem vystáť na sebe fakt, že som umelá) ako aj mini dĺžku mojich vlasov....ozabúdam sa najmä , že mám rozbitú tvár a dochádza mi to až keď hovorím a vtedy už je zvyčajne neskoro utiecť. Ani zakrývanie úst rukou nepomáha, práve naopak, ešte viac púta pozornosť. Často vtedy zvažujem, či sa za  to ospravedlniť.... alebo to zdôvodniť, aby si nemysleli, že....vlastne ani sama neviem prečo chcem niečo zdôvodňovať, keďže mi na ich názore nezáleží.
Včera som na preliezkach stretla jednu Poľku. Bola tam so synom podobného veku ako Jorik. Vymenili sme si nejaké základné info cudzincov žijúcich v inej krajine ,ako aj telefónne čísla. Rozlúčili sme sa so sľubmi, že sa znova stretneme a ....ešte som poriadne ani ihrisko neopustila  a seriózne som sa spytovala seba samej, načo som to vlastne robila? Niekedy mám desivý škaredý pocit v sebe, že odsúdim ľudí s pocitom, že ich vlastne ani netúžim spoznať,lebo mi nemajú čo dať. Opak je takmer vždy pravdou a takmer každý mi má čo dať. Je na vine cudzí jazyk, že som sa tak uzavrela a nepociťujem túžbu sa zhovárať?
O chvíľu Jorik vstane...nemám plány na dnes. Možno pôjdeme do Tesca po tretíkrát kúpiť skákavú loptičku, ktorú sme včera zase stratili. A možno pôjdeme pozrieť fishy fishy a možno zakotvíme na nejakom z ihrísk, kam nechodí veľa mám a ja budem môcť vytiahnuť skicár. Tak či onak, končím dnešný prílev slov a želám krásny deň.