Drevené kláty

Už som sa raz pýtala na úprimnosť. I teraz sa pýtam...lebo zo všetkých sklíčok včerajšieho dňa, tlačí na mňa iba jedno. A práve o ňom si nie som istá, či smie ísť zo mňa von.

Ale asi si nepomôžem...asi sa ináč dať nebude....možno keby som si viedla papierový denník, vypísala by som sa do neho a už by ma nič netlačilo. Takto tlačí. Ba i smutno sa z toho robí.

Tak nech to letí von...

Ako sme predali chalupu, snažíme sa predať aj všetko hodnotné v nej. Nie je toho veľa...., skromne len...novšie i staršie veci , čo sa kedysi okolo starého domu zišli. A tak išla kosa, sekera....hojdačka i slnečník....ba i pec a včera drevo. Nepíše sa mi to ľahko, lebo naveľa, v temer posledný možný deň, našiel sa niekto, kto na nákladnom aute dofrčal až pred našu kedysi chalupu a zaplnil si ním celú korbu. Celú. Doslova. Okopisto...ako by to nazvala naša mamka. Za 30eur.

30.

Viem, aj 30 je peniaz.

Viem aj to, že je leto a málokto teraz zháňa drevo.

A hej, viem aj to, že mnohé z toho bolo drevo mäkké...ale predsa....suché, narezané, už ho len použiť.

Celý kamión dreva za 30.

Chcelo sa mi plakať.

Nie kvôli tým stromom, čo padli za obeť...ale kvôli rukám , ktoré to drevo klátili ....

Keby boli vedeli, koľko bola hodná ich práca.....

Ale už je preč. Kamión s ním  odfrčal odkiaľ prišiel. Sestra si uložila peniažky do peňaženky a chcelo sa jej plakať. Mne tiež, ale snažila som sa ostať veselá... lebo i 30 je peniaz.

Hm...., občas si myslím, občas častejšie než občas si myslím, že peniaze sú prekliatie.  Ale vedeli by sme bez nich existovať ako spoločnosť?

A tak si pôjdem o chvíľu vyčistiť zašpinené cvičky, čo som si včera umazala , keď som tie narúbané drevené kláty ukladala......a vyobliekam sa na ďalšiu ponurú príležitosť. Pôjdem dať oficiálne zbohom našej chalupe. Niektoré spomienky tým nadobro stratia svojich vyvolávačov. Všetko bude už len o tom, keď sme raz mali chalupu....

Toľko ešte posledný pár do pexesa a obrázok na želanie...

Mávam ku krásnemu utorku z Hlavnej u nás v meste. 

Cink

Pondelkový

Zas a znova som vynechala deň. Už to neriešim. Dovolenkové ranné delenie "spotrebičov" ma necháva bez prepotrebne nevyhnutnej techniky na písanie blogu . Dovolenka.

A práca.

Hoci včera som pracovala prevelice málo.

Kvôli vetru a mrchavému počasiu, vycestovali sme do nášho okresného mesta. Nedeľa  v supermarkete je čosi viac menej už i tradičné pre mňa. No viac než shoppingu, venovala som sa Jorikovi. V kníhkupectve sme prevetrali police s knihami od výmyslu sveta, opúšťajúc ich napokon s jednou jedinou knihou zvestujúcou o zrode detí. Veľmi milé vydanie, určite odporúčam ! ( Odkiaľ prichádzajú deti? Jorik je z tej knihy tak unesený, že si ju sám listuje, otvára okienka a akonáhle sa vyskytne príležitosť, žiada ma, aby som mu ju čítala. O chvíľu ju bude vedieť naspamäť, a ja tiež. )

A po vzdelávaní sme šli skákať...teda , iba Jorik skákal. Ja som postávala, sedela, odháňala neposlušné deti a občas, keď trebalo, som pred nimi chránila Jorika. Ale iba tak v rámci normy. Lebo ....lebo veď chcem, aby sa to naučil sám.

A večer? Večer sme strávili príjemnou návštevou mojej mladšej sestry. Vôbec prvou odkedy sme tu na Slovensku.

Dnes pre mňa však začína čosi iné. Po uklepaní povinných vecí, dnes sa ide do tuhého. Povinnosti sa nakopili ako prádlo po päťčlennej rodine. Treba prať, vešať aj žehliť. Poprosiť milého, aby dokúpil fixy. Pexeso je hotové, zásoby niektorých drahocenných odtieňov sa s ním minuli. A kresliť ešte plánujem. Musím napísať pár dôležitých mailov a urobiť pár nevyhnutných objednávok. Je takmer jasné, že nestihneme dátum otvorenia nášho obchodíka . Alebo ho otvoríme s nie so všetkým , ako sme plánovali. Na čom nevidím nijaký problém. Uvidíme, ako sa dohodneme. Uj, občas by sa zišiel slovenský telefón, aby sa veci rýchlejšie a pohodlnejšie pohli:).

(Tuto obrázky do pexesa...zase, nie všetky. )

Jorik ešte spí.

Nečudujem sa. I mne sa ráno ťažko vstávalo. 

V domčeku drevenom, čo má predpovedať počasie, stále vládne dievčatko. Stojí na jeho priedomí a úprimne..nemyslím si, že odtiaľ vôbec niekedy odíde. Aj keby sa malo vonku nebo pretrhnúť....

No, ja by som bola spokojnejšia, keby som si ruky pretrhla od práce a keby že tá práca za to aj bude stáť. Tak sa idem do toho pustiť....

A vám len mávam, k môjmu obľúbenému pondelku, z Hlavnej u nás doma. 

Cink

O vynechanom blogu

Po prvýkrát som včera nepísala. Zámerne, vedome.....nie s potešením, samozrejme, škrelo ma to, mrzelo.... Ale nechávam to tak. Tak sa stalo.....prosto sa tak stalo..., že najskôr som počítač Jorikovi dala a obetovala písanie blogu na sledovanie  Peppy Pig . Vravela som si, neskôr napíšem....ešte mám čas...ale potom, potom som si miesto počítača položila na kolená papierovú tvrdú dosku a kreslila som. Hodinu, dve, tri, štyri.....až dokiaľ som nevymrhala všetok svoj čas a zas som mala pri sebe Jorika a povinnosti, lebo jogurty chýbali v chladničke a teta Anička na nás čakala a .....

Proste blog nebol. Dnes je.

Vonku svieti slnko ako blázon, akoby to mal byť jeho posledný deň a on chce, aby si ho všetci zapamätali. No často schovaná v prítmí nášho prenajatého bytu, neumieram od horúčavy. Pod fixami prežívam úplne v poriadku, na rozdiel od robotníkov, čo na strechách bytoviek makajú od rána do večera.

S prstami ozdobenými dvoma novými striebornými prstienkami, ktoré som si kúpila, jeden za mamku, druhý za otca, teraz makám na pexese. 32 párov obrázkov. Viem, mohla by som použiť staré skice...., ale...príde mi to nefér od výtvarníčky, aby všade napchala tie samé obrázky. Na tričká i tašky...., nie, nie! Pexeso je pre detičky..., nech majú originálne obrázky . Toľko moje prsty dajú, hoci som kvôli tomu odložila knihu bokom. No...na druhej strane, postupujem rýchlo. Prsty počúvajú....čmárajú po papieri zľahúčka ako baletky.

Toto sú len niektoré z nich. 

Všetko ešte nechcem prezrádzať.

No všeobecne sme spomalili. Myslím, čo sa nášho obchodu s Vlaďkou týka. Technika nás brzdí, chcelo by to investície. Pre náš obchod myslím. Tak, keď treba tak treba.

Môj perfekcionizmus dupe nohami. A ja už teraz viem, že keď úspory dovolia, dostane svoje. Len akurát prsty zatínam, aby som dobre investovala a aby sa výsledok oplatil. 

Dnes som veľmi vážna, že áno? Hm....., občas mávam také "vážne" dni. Dnes ma čaká návšteva u priateľky, ktorú som dlhé roky nevidela a pre mňa je to vždy tak trochu stresujúce. Hoci sa teším....nepomôžem si. 

A tak z tej svojej - nervozity drobnej - ku krásnej sobote mávam....z Hlavnej u nás doma. 

Cink

Nestabilne

Tak už sme doma a potíme sa so slovenským  ľudom. Ale dá sa. Najmä preto, že od príchodu sme v jednom tempe. Je toho táááák veľa a stále si poviem, to je do 5minút, dlhšie nie a toto do desať a hotovo. Ibaže, som kompletne slepá v odhadoch..., lebo zabúdam i na taký jednoduchý , no zato pomerne ľudský fakt, že robiť niečo s ľuďmi so sebou nesie aj otázky a odpovede a čas pomedzi ne lieta ako blázon.

Ale veci sa hýbu. Ukladajú sa nám za chrbát ako porúbané drevo. Posúvame sa, odklikávame si "fajočky".

Mám celkom rada natrieskané dni.... Najmä, keď pomedzi ne natrieskam aj čosi iné.

:)

Dnes som mala pôvodne cestovať za Vlaďkou a riešiť záverečné fázy nášho biznisu. Miesto toho som doma. Biznisu na riešenie máme aj tu, na východe, veľa. Okrem právnych vecí, čo sa stále riešia po smrti rodičov, lebo predaj, lebo sme tri....a podobne, sa nám náš prenajatý byt plní drobnými zbytočnosťami , čo si chcem z minulosti ukradnúť. Oj, či som vždy chcela vlastniť tento počasie predpovedajúci domček!!!! A už ho mám.... (o jeho cene radšej pomlčať....samozrejme, že by som si na neho radšej počkala...ale ...dobehol ma teraz)

Zdedila som aj koreničky , v dvoch jazykoch , v dvoch farbách - bielej a modrej....., ale tie som na dnes nefotila...

I fotoalbum, vraj mamkou pre mňa lepený, som zdedila.....pri ktorom som zistila, na koho sa to vlastne z rodiny asi podobám. Lebo ono....ja som bola vždy taká bokom...nejasná, neurčitá....nešmrncnutá....a možno som len ľudí okolo seba dobre nepočúvala, keď mi  vraveli, po kom som....

A ani na misu keramickú nesmiem zabudnúť, čo som našla zabudnutú, špinavú a schovanú pod kopou zbytočností....a starú váhu a sadu závaží a moje staré guľôčky v tmavomodrom vrecúšku a tiež berušky do vlasov...a ....

Spomienky. 

Akoby boli zo včera.

A pomedzi ne kreslím a dobieham súčasnosť a hádam ju čoskoro úspešne dobehnem. Lebo nechcem meškať. 

Akurát, veci nejdú vždy len ľahúčko ...

Každý pozná. 

No veď uvidíme... Ešte som len nedávno prišla a čas mám. Zatiaľ mám. 

Hádam aj vy. 

Mávam k vám, dnes tak neisto, zanedbane trocha po troch dňoch nepísania....keď vlastne ani netuším, kde začať. Už zajtra bude pôda pevnejšia, aby písmenká stabilnejšie zneli. 

Krásny piatok. 

Cink

Balím sa

Tak a je to tu. Najskôr nedeľa, zas a znova a hádam aj carboot v nej ( jeho existencia nie je nikdy istá) a potom aj takmer dátum nášho odchodu na Slovensko.

Jorik ešte spí, Tomáš tiež. Ten ťahal dlho do rána a preto sa ani niet čomu diviť. Mám celé ráno pre seba a oj, verte mi, zneužila by som ho do poslednej kvapky....ibaže nemôžem. Je carboot. Ten nepočká. Ten sa rozloží a zbalí a je mu úplne šuma fuk, či ho poctím svojou velebnosťou alebo nie. Takých jak ja má kopec, jeden hore dole...

A tak kresám z času.

Lebo lovec pokladov sa vo mne nezaprie. Akurát je bičovaný pohľadom nachystaných vecí, ktoré by som rada domov so sebou vzala. Aby to nebolo o tom, že dôjdem s troma tričkami, lebo veď na Slovensku si dokúpim . Nechcem dokupovať. Chcem nosiť, čo mám. No máme i darčeky a že ich nie je málo, to si píšte. Moja mladšia sestra , žijúca v byte po rodičoch , si zaslúži všetku pozornosť, o ktorú je teraz ukrátená a tak jej nesiem z Anglicka hotové augustové vianoce. Plus aj ostatným čosi treba...,aby boli zvítania milé a vysmiate.  Potom , nesmiem zabudnúť, mrkám aj na druhú kopu, nepomerne ťažkú.....zloženú z tričiek a tašiek potlačených. Tu si smiem povedať , že som "joke". Doslova.

Najskôr preto, že bude zázrak to vôbec do kufra vtesnať a potom aj preto, že to bude chcieť borca, aby to aj zdvihol! A letiskové váhy sú nemilosrdné.

A hej! Vidím ich až sem, ako sa naťahujú a pomaly si odštipkávajú z mojej carbootovej radosti.

,,Len si nakúp...nakúp....., ale domov si to nepovezieeeeeš ...! "

No tak si nepoveziem....no tak budem doma sekáče vymetať  ,aby som nahá nechodila a nech sa všetky váhy na všetkých letiskách sveta rehocú.

Mám nedeľu v srdci.

A s ňou pokoj. Slnko svieti a ja dúfam, že i napriek tomu bude vonku sviežo a iskrivo chladno. Ako včera. U nás, nie u vás na Slovensku. Tu, občas, keď sa zatiahne obloha a rozfúka vietor, mám pocit , že som teleportovaná do minulosti....ďaleko za vodu do milovaného Brooklynu ...blízko ku Coney Islandu , kde som istý čas sama bývala a ja kráčam a vietor mi duje do tváre a ja v hlave prepočítavam darčeky, či som na niekoho nebodaj nezabudla, lebo to by bolo nemilé zistenie pri vianočnom stromčekom.

Asi som už počarovaná anglickým počasím a vianoce viac nevoňajú po snehu ale po studenom vetre.

Musím už ísť.... musím, čas pokročil....cez otvorené okno ku mne dolieha imaginárny blšákový šum poskladaný z ľudských hlasov a štrngotu peňazí  . Nechcem v tom šume chýbať. Idem sa obliecť. A vám mávam.....s fotkami, ktoré ozaj len tak opatrne cez prsty fotím....

...lebo veľa prezrádzajú.

Krásnu nedeľu hostia sviatoční....

Cink

Utečené myšlienky

Pán teplákový na mňa včera ozaj čakal. Ovešal ma všetkým mojim potlačeným materiálom a zaželal mi veľa šťastia s predajom a príjemnú dovolenku. Ja jemu to samé.

Poviem vám pravdu, trocha s rešpektom a s obavami, som jeho precízne zabalené tričká a tašky rozbaľovala. A ono sa ukázalo, že dobre som spravila, lebo ináč ....možno by som sa aj rozplakala. Najskôr preto, že niektoré veci dopadli  brutálne krásne i pre moje oči, ktoré potlačené dielka poznali ako matky svoje deti a potom aj preto, že pri niektorých sa pán teplákový ozabudol a na textil šupol akúsi stokrát vypratú verziu , ledva badateľnú, nehovoriac o atramentom umazaných okrajoch .

Môj drahý mi radil ísť sa sťažovať. Ja som nešla.

Nemám hádanie sa v krvi, hoci ma stojí nemálo peniažkov. Skúsim , čo sa dá, predať za výrobnú cenu a uvidím. Škoda len, že sa jedná zväčša o väčšie veľkosti a tie ja nosiť nemôžem.... No veď uvidíme. Zatiaľ stále uznávam ľudskosť a človečinu v pánovi teplákovom...čosi ako keď pečiete koláč a nijaký mixér ale vlastné ruky a drevená varecha a výsledný koláč, ktorý sa nemusí vždy vydariť.

Ani mne sa vždy nedarí.

Napríklad dnes. Keď som "ilustrovala" svoju druhú knižku. ( obrazne druhú:) Tiež kalamita fixová.

Ono ozaj, sme len ľudia a mne sa nesmierne páči, že ju zo svojich tričiek a tašiek cítim.

Aj napriek tomu, že stroje tlačia....a ja platím, občas zbytočne. Hádam to i ľudia ,moji zákazníci , takto vidia a ich nosy sa neohrnú .

Dnes je jeden  z dvoch posledných dní , ktoré tu v uk ešte mám. V pondelok , v deň odletu, sa nestihne kompletne nič. Môj milý dokonca varuje pred zápchami a neviem, čím všetkým, navrhujúc pritom ako riešenie , vyštartovať podstatne skôr a mne sa z toho už teraz vlasy ježia, lebo deň cestovania bude pre mňa dňom utrpenia a čím dlhšie cestovanie potrvá, tým viac utrpenia pocítim.

Ale či sa budem soptiť veľa alebo málo, nič na tom nezmením. Odsedím si ten celý deň a potom aj noc.... a v utorok sa budem tváriť, že pondelok neexistoval.

Ešte že zajtra je nedeľa a dúfam, že ju spestrí carboot sale. Minulý týždeň som bola o neho ukrátená. Aká hrôza!

No....a dobrá správa na záver  je,  že s nami na Slovensko priletí aj chladnejší vzduch. Hurá! Správy z domova ma posledné dni desili.... Takto si zmenu teplotnú hádam ani nevšimneme.

No kým budeme dýchať spoločný vzduch, ostávajú ešte tie dva dni a za ten dnešný teraz mávam....Z 25 Tovey Crescent.

                                                        CINK

O nepodarku

Piatok začal chaoticky. So všetkým , čo k tomu patrí. Aj cerenie zubov na seba bolo. Po nich mi ostáva mrzuto vo vnútri, ale niet času na stočenie sa do klbka. Na poštu mi treba balíky odniesť, pán teplákový už takisto čaká, aby som od neho vyzdvihla objednanú zásielku. Pôjdem po ňu hneď teraz...., kým je môj milý vonku s Jorikom. Mať so sebou kočiar alebo bicykel, nieslo by sa mi tých xy tašiek a tričiek na chrbte veľmi ťažko. I s prázdnymi rukami sa budú.

Pustila som si starú hudbu. Mojim ušiam najviac ladí tá z 30tich rokov. Akosi sa nechytám na roky ostatné....až po tie dnešné. Tie tiež môžem, ale nie všetko. To vykričané sa mi často až tak nepáči...

No teraz, pre túto chvíľu, sú roky 30te ako ušité. Trúbka...., trochu šumu do toho.....hudba , čo sa lenivo ťahá.... lepšie je. To klbko sa kotúľa preč.

Dnes som nič veľké neurobila. Hodiny som strávila nad jednou ilustráciou, pri ktorej som od samého  začiatku vedela, že čosi na nej nie je správne..., ale ..zase...potiahla som ju do konca a raz tam,  nespokojnosť vo mne sa vzbúrila. Jedná sa predsa o hlavnú hrdinku príbehu a je dôležité, aby ladila mojim očiam. Darmo raz, koľko hodín som strávila kreslením, keď treba, tak treba, musí sa prekresliť. A tak som dnes prekresľovala a preskresľovala a hľadala som to, čo hľadajú režiséri, keď prechádzajú konkurzami a hľadajú si svojich vyvolených.

Úspešná som bola. Našla som ju. Ešte jej musím rukáv napraviť, čiarky idú zlým smerom...to najskôr tie oči unavené, ale charizma tam je. Presne tá, ktorú hľadám...

Raz ju mám, už mi neujde. 

A stará skica....čo s ňou? Niekomu ju darujem? Predám? Hm...možno do zošitku zrodenia odložím.... A tu odhalím, lebo veď ....k ničomu mi je. 

A , ak dovolíte, s tým nepodarkom sa lúčim, lebo veď viete...pán teplákový a pošta a byt je ako po bombe...a .....ja v tom lietam a neviem ....neviem nič....budem spoliehať na automat v sebe:).

Možno v tom klbku predsa len som, ani o tom neviem. 

Mávam a krásny deň želám! Z 25 Tovey Crescent. 

Cink

Detská úprimnosť

Práve sme s Jorikom v kúpeľni rozoberali istý míľnik v jeho mladučkom živote. Vidiac ako mi doslova rastie pred očami, poprosila som ho, aby spomalil. Viete, taaak, ako sa zvykne...len tak, do vetra, lebo ono ten prekliaty čas sa zastaviť nedá. Ukázala som mu náručie, že len nedávno sa mi do neho celý zmestil a teraz? Už dávno to nie je pravda....

Podlomená nostalgiou, spýtala som sa ho : ,,Kam sa mi to ponáhľaš Jorik ?"

A on? Dal mi najlepšiu odpoveď , akú len dieťa môže dať....s doslova plnou dávkou úprimnosti...

,,Do obývačky,  mama. "

Také uzemnenie najviac pomáha, tobôž  keď je žena rozcitlivená. Hneď je naspäť na zemi. A odvtedy tam som, na zemi myslím. A upravujem ozaj katastrofické fotky, fotené včera tesne pred deviatou hodinou večernou, kedy sme už s Jorikom mali byť dávno doma a pomaly sa ukladať na spánok..., fotené po tom, že sme sa vysmiali a vystrašili s Havou navzájom strašidelnými príbehmi zo života....všetko to pod jednou lampičkou zakrytou šedým -  svetlo ledva prepúšťajúcim - tienidlom. Doplnené umelými efektmi možno vyzerajú na prvý pohľad lacno. Ja v nich cítim včerajší večer....cítim spojenie dvoch žien, matiek a moje trička medzi nimi, páčia sa mi. Tak ich púšťam do sveta.... Hádam neublížia....

A čo sa môjho kreslenia týka, čestne hlásim, že zadok mám usedený , poctivo....na placku. Lebo dlho, oj či dlho ! , som kreslila jednu jedinú stránku do rozprávky. Ešte neviem, či som s ňou spokojná, ale sestra ju odsúhlasila a to je čo povedať! Tlieskam svojmu súkromnému rodinnému úspechu. 

A teším sa...na zajtra....keď k prvej ilustrácii pridám ďalšiu. 

Nech žijú rozprávky v každom z nás! 

Mávam z 25 Tovey Crescent.....ku krásnemu dňu..

Cink

Zabudnutý make up

Netuším, či mám toho v hlave veľa  ale každopádne, včera sa mi stalo niečo, čo sa hodnotne vyrovná tomu šarmantnému dňu, kedy som vonku vybehla so zubnou kefkou v ústach a že ju tam mám  , som si uvedomila, až keď som chcela niečo povedať. Nuž teda , včera som vonku z domu odišla bez make upu. Nosím ho stále! Stále!

Že ho nemám som si tentokrát uvedomila podstatne neskôr. Až tesne pred spaním, keď som sa išla odmaľovať a zistila som, že nemám čo ! Na jednej strane to bola celkom príjemná skúsenosť. Svet sa nezrútil a nikoho som nevydesila..., na strane druhej, nechalo ma na to vážkach, či by som nemala spomaliť.

Ibaže, spomaliť nemôžem!

I nechcem. Páči sa mi, že doslova cítim, že som potrebná.

Akurát ma mrzia tie maily, ktoré si na moju vzácnosť musia počkať.

Hádam im to raz moje výrobky všetko vysvetlia.... Lebo prisahám, nerodia sa pomaly....

Dnes u nás vonku prší . Dinosaury, s ktorými sme včera zasypali chodník na detskom ihrisku , sú isto dávno preč. Krieda dažďu neodolá. Taká škoda...boli tak rozkošné....že mám chuť napísať niekomu dôležitému tu v Plymouth, aby nám dovolil ten chodník počmárať čímsi trvácnejším než obyčajnou kriedou. No uvidíme. Ďalší projekt je nateraz isto to posledné, čo mi chýba...

Lebo, teraz robím všetko!

Od prechádzania starými skicami po skice nové, aby som i druhú knižku dokončila....

..až po ďalšie kerkové návrhy. 

O pár hodín pôjdeme za Havou. Zoberiem niekoľko tričiek so sebou a aj svoj foťák. Ak sa bude dať, urobím prvé fotky s mojimi tričkami, zatiaľ čo sa bude Jorik hrať s jej synom Eminom. 

Ak ovšem bude Hava súhlasiť...

Tak nech žije streda! 

Tú najkrajšiu vám prajem a mávam vám k nej srdečne...z 25 Tovey Crescent. 

CINK

Pele mele blogové

Uf..uf..uf....
O pár dní si balíme kufre a cestujeme. Aj sa teším, aj nie. Alebo ....teším sa, ale bojím sa tých horúčav. Môj milý mi pár hodín dozadu preposlal predpoveď počasia na tento a budúci týždeň . To ako vážne? Vyše 40 ? To už treba hádam už len olej a korenie a pozvať kanibalov na večeru.

Ja tu nosím svetre.

Občas aj kapucňu cez hlavu natiahnem.

Ako včera na ihrisku..., kde som sa zvalila na kamennej lavičke, konečne slobodná od všetkých tašiek doplna napchatých tričkami a taškami na potlač. Nebolo to ľahké ťahať ich z domu , vyzerala som ako augustový vianočný stromček.  (ináč, pán teplákový mi včera ukázal svoju druhú tvár....veľmi milo ma informoval, že prekračujem svojimi požiadavkami jeho hranice....on má tiež o chvíľu dovolenku a všetko sa stihnúť nedá! musím sa krotiť alebo hľadať nového pána teplákového?) Mokrý chrbát ma nepríjemne chladil v tom studenom vetre , čo tam dul.... Musela som si na seba natiahnuť extra sveter, aby sa mi ruka netriasla od zimy.... , lebo...sedeli sme s Jorikom na tej lavičke pekne hodnú chvíľu..., lebo, čosi sa mení a kedykoľvek na ihrisko dôjdeme, Jorik sa sám od seba dožaduje svojho skicára a kreslenia. Tak sme včera kreslili, na tej kamennej lavičke, zababušení vo svetroch.

Teploty vyše 40 nás uvaria. Doslova. Moje citlivé tetovania vybuchnú v pľuzgieroch ako vriaca polievka. Ešteže na víkend už hlásia 25...to sa nám viac, anglickým Slovákom , podobá....

No, či už si niečo ohľadne počasia želám veľa alebo málo, nezmením ho. Bude ako má byť a hádam i najlepšie .

Len aby sa iné veci darili  a hlavne zdravie slúžilo.... Jeho hodnota je pre mňa nevyčísliteľná.

Už isto viete, otvorenie nášho obchodíka sa blíži. Nakupujem do neho čo sa dá a nie je to zadarmo. Som z toho troška nervózna, nemám obchodného ducha. Som asi len úbohý umelec bez akýchkoľvek matematických schopností, vrátane všetkých prognóz, lebo aj tie sú v číslach. Kúpiť tričko veľkosti S je pre mňa ešte ako tak ok, lebo ak nič, budem mať tričká po zbytok života...ale čo s tričkami väčších veľkostí?  A tak sa učím..., veriť si. Lebo hej, dobré sú tie tričká! Prečo tie obavy?

Viem, že riskovať znamená žiť . Risk je dôležitý. Tak som ho k sebe privinula a žmúrim  kvôli nemu na obe oči.

Už čoskoro....

Uj, či čoskoro...a stále toľko práce!

A tak poctivo kreslím a makám , kde sa dá...meškám v mailoch, meškám v skenoch.... ale i tú polievku Jorikovi musí niekto navariť...a tak bude, ako bude....jak i s tým počasím. A viete čo? Isto bude najlepšie.

Musí byť...lebo keď sa niečo tvorí poctivo a s láskou, ináč byť ani nemôže !

V tom prípade , bez debát, by mali byť úspešné  i moje vôbec prvé návrhy na kerky..., hej, lebo i tie budú v obchode! Divné šteklenie v brušku mám...ale toľké maily s prosbou o kerky , by som hádam ignorovať nemala . Uj, akurát neviem..., či by som ich ešte v tajnosti udržať nemala ....čert to ber! Veď ich ešte toľké nové nakreslím , že si môžem dovoliť tieto dva  na svetlo postrčiť.... Navyše, prezradím, že sa mi istý - ozaj ozaj skvelý tatér ozval a navrhol spoluprácu, tak tlieskam ručičkami, lebo jeden nikdy nevie, a ja teda isto nie, kam môže taká spolupráca dospieť...ak ovšem bude o moje obrázky na koži záujem....

Páči sa mi stará škola....klasika...:). Čo už?

No i iné som dnes kreslila...

Novú slečnu mašľovú....

A tento som len prefotila zo včera...lebo...naživo je krajší a ja neviem farby zachytiť! 

Ani teraz som ich nezachytila...

No ešte mám šancu zachytiť dnešný deň. 

A tak sa na neho vrhám a uvidím , čo dá:).

Vám k nemu už len mávam a všetko dobré a krásne želám...z 25 Tovey Crescent. 

CINK