20 000

Zase som veľa písala ale dokopy skoro nič. Môj perfekcionizmus ma drží ako vo zveráku. Prepisujem a prepisujem, občas celé strany. Kontrolujem slovíčka ako tehly na dome, či od nich už lepších niet a .....výsledkom toho je len to, že ich v ústach nekonečne dlho omieľam až ani sama neviem, čo by sa kde najlepšie hodilo.
Trocha sklamaná som zo seba. Hoci, čo som dnes po sebe nechala, zdá sa byť vyšperkované do nemoty.
Cítim sa trocha zmorene. Ako mám napredovať, ak budem takto stagnovať? Kapitoly mám na jazyku, alebo radšej v končekoch svojich prstoch , och a ako len túžia byť vyklepané von...ale
 Jorik je už hore a ja mám povinnosti...ako matke mi už môj prídel času na tvorenie skončil. Tomáš dnes robí do večera, aj včera robil.....a ak by sa aj rozhodol mi nejaký extra čas večer darovať, nebola by som schopná tvoriť. Usnula by som. Nočné smeny si svoju daň vždy pýtajú. Tak zase zajtra.....

Akurát....akurát, trocha sa hladím dnešným vlogom, ktorý som náhodne počas vyšívania našla. Akýsi chlap, mne neznámy, v ňom rozprával o sebe a o svojich trápeniach s písaním. Vraj 20000 slov je magických.....že pri nich sa ľudia často zaseknú a začnú svoje dielo považovať za hlúposť. Idiotinu, ktorú nik nebude chcieť čítať a ktorú by dokázal napísať hocijaký detský hlupák. Čosi na tom bude, hoci si netrúfam spočítať si slová, či práve nekrúžim okolo čarovného čísla. No poteší to vedieť, že i iní, čo píšu, sa lámu, kritizujú, ako sa im zdajú vlastné slová smiešne.

U mňa je to ešte o to horšie, že nechcem len písať, ale i kresliť. Už si žiaľ ani nepamätám, kedy som naposledy fixy v ruke držala. Chýbajú mi. Ešte mám veci, čo potrebujem nakresliť. Čosi na zákazku a čosi aj pre seba, do detskej knihy, čo som chcela doma vytlačiť.

Oj, občas by som si chcela vlasy trhať.

A Jorik? Čím viac sa svojho voľna domáham, tým viac pozornosti si on pýta.

A rastie....ach, či rastie...! A už mi prerastá cez ruky, už si začínam sama pred sebou priznávať, že je pre mňa hmotnostne ťažkým nákladom a že čoskoro, či chcem alebo nie, budeme musieť povedať zbohom kočiaru a všetkým našim výletom ďalekým a  už len autobusom cestovať.

Nemám dnes fotky, čo by som tu vložila...hoci dalo by sa čosi nafotiť. Vyšívam stále. Ale nemám a basta. Ale dve ruky ešte stále mám a mávam s nimi, jak na konci vždy zvyknem a krásny deň cez ne posielam.....ako ináč, z 25Tovey Crescent.

Uvidíme

Jorik sa hrá hry a sleduje A je to. Tomáš jazdí, rozváža svojich zákazníkov. Ja veselo ťukám a pridávam slovíčka do svojho románu. Škoda len, že akurát, keď som rozpísaná, musím prestať. Ale ináč sa nedá. Nemôžem Jorika donekonečna odmietať. Hra Hady a rebríky na mňa už hodinu čaká. Mastíme ju teraz každý deň aj niekoľko krát do dňa. Tak do 20krát  v pohode dáme. Som z tej hry unavená, ale Jorik očividne nie. Bez debát, je to jeho naj naj hra.

Dnes je streda , že áno? Alebo sa mýlim? Beztak je to jedno. Nemáme nijaké povinnosti, nijaké plány. Budeme sa dnes len tak túlať celým dňom, chytajúc sa základných povinných piliérov, ako hygiena, jedenie a umývanie sa. A večer spanie. Cha, keď už spomínam to spanie, včera sme  usnuli....všetci. Krátko pred piatou popoludní odišiel Tomáš.... Aby sme ho s Jorikom nerušili, presťahovali sme sa do spálne. Tam som najskôr usnula ja a keď som sa o vyše hodinu zobudila, už spal i Jorik a to tak tvrdo, že bolo nemožné ho prebrať. Ďakovala som svojej prezieravosti, že som mu ešte tesne pred príchodom do spálne umyla zúbky i tváričku, nuž som ho už len prezliekla do pyžamka a nechala ho spať ďalej. Až do rána. I ja som si k nemu ľahla...lebo bolo by zbytočné sa o čokoľvek tvorivé pokúšať. Darmo raz, jarná únava sa u nás udomácnila.

Čoskoro poletíme domov a s tým našim výletom sú spojené aj nejaké tie povinnosti. Tomáša , najmä, čakajú pohovory. Záverečné. Či už budú úspešné alebo nie, nesnívame tentokrát, len sa rozprávame a plánujeme, možno i rozhodujeme, čo by sme ak by sme....lebo , ak bude nebodaj úspešný, neostane nám veľa času na vymýšľanie.

A tak si Tomáš i ja , striháme plány na drobné kúsky a spoločne sa pokúšame poskladať z nich spoločné puzzle. Nie všetky kúsky sedia a výsledný obrázok zatiaľ nijaký zmysel nedáva. Tomáš sa začína obracať na východ. Ja sa ťahám na západ. Nikto zatiaľ nedupe nohami. Rozumne chceme. Rodina a hory - lesy, je mi jasné, môj západ má na mále. Horšie na tom je už len to, že svoje " ťahanie sa" na západ ani nemám čím rukolapným podchytiť. Len chabým...., že čosi akosi....na východ znova už moc nechcem.

No uvidíme....uvidíme. Tak či onak, Tomáš sa vyjadril, že mu UK nevonia. Že nech už budú výsledky jeho pohovorov akékoľvek, že chce ísť späť.  Na Slovensko. Ono, nie je to tak dávno. čo som nad tým i ja tuho uvažovala. Teraz som voči tej myšlienke  radšej chladná. Nuž...ako vravím.....uvidíme...uvidíme.....


....kam nás vietor zaveje.....

Za seba akurát dúfam, že niečo konečne dokončím! Že sa kdesi na polceste zo seba znova nesklamem.

Mávam vám ku krásnemu dňu , z 25Tovey Crescent! Cink!

Rozhovor na kuchynskej linke

Dnes by k nám mala prísť návšteva. Nestáva sa tak často, no keď sa tak predsa len stane, pečieme. I včera sme piekli. Jablkový koláč , z mamkinho receptára.

Jorik sa vyškriabal na kuchynskú linku, aby mi so všetkým pomáhal . Vždy tak spolu varíme alebo pečieme....pustíme si do toho nejakú muziku a spievame spolu i tancujeme. Včera sme však uprednostnili ticho a len  naše hlasy v ňom. Zhovárali sme sa a  uj, či to bol krásny rozhovor ! Ono, občas sa stane, že takéto drobné veci, ako v tomto prípade zopár slov, dokáže vyčariť niečo tak zázračné, čo alebo zmení celý deň alebo sa z toho vytvoria spomienky na celý život.

Lebo stalo sa včera, že mi prišlo smutno. Stáva sa mi. To už dávno nie je tajomstvo. Dobieha ma to hocikde...i keď tlačím vonku kočiar.....tak prečo nie, keď listujem mamkiným ,drobným písmom popísaným, receptárom ? Obchytané strany, kde tu mastný fľak, stopy, ktoré som do toho zošita čierneho i ja s mamkou vpisovala, keď sme toľkokrát spoločne piekli ...a že sme sa toho napiekli....jaj ! Všetky tie spomienky..... ! Nuž plakala som. Už dávno sa nehanbím plakať pred Jorikom. Plač nie je niečo , za čo by sme sa mali hanbiť a slzy  nie sú nepriateľ, práve naopak, pomáhajú...tak prečo ich nevypustiť von, keď sa pýtajú?  No i tak som cítila potrebu vysvetliť Jorikovi  dôvod, prečo sa mi náhle tak smutno urobilo. A ten môj malý muž....až dumem, kto mu tie slová do úst vložil...lebo hodné boli odrasteného chlapa. Až...pristihla som sa pri myšlienke, že by som podobné , ak nie úplne rovnaké, od svojho muža čakala. Vyrastajú z tých nežností chlapi alebo to naschvál robia, že keď im hruď zarastie , už také čosi nepovedia? Ozaj uvažujem, či kým dorastú , tak ohluchnú ...alebo ako zmužnejú a svaly im narastú.....už toľko priestoru v zrkadle zaberú , že tam prosto nie to miesta pre iných , len samí sa tam zmestia... Lebo....oj, či by nám bolo ženám dobre na svete, keby by  ich  tie detské nežné maniere nikdy neopustili. A prečo to píšem? Čo sa vlastne takého stalo? Čo takého mi ten môj drobec povedal?
 Nuž toto....

- Why do you cry mama? Because of baba pyžamka?
Yes honey.....I miss her so much.... You know...this is her recepy book...this is her handwriting...
-Don´t cry mama....don´t cry now....maybe you should go to Slovakia....
But she won´t be there......do you remember...baba pyžamka was very tired...so tired she decided to go to sleep and I will nevere ever see her again.
- I know ...and dedo Jozef too......
Yes , dedo Jozef too....
-Mama....don´t cry...you can go to cemetery.
I know I can...but I won´t be able to talk to her......it ´s so hard....it hurts.
-Mama, do not cry......there is still Anička and Lujza banana . They can talk to you!
I know I know.....but I still miss baba pyžamka.
-But mama, I am here.....do you see? You can always talk to me!
Omg honey, I know....I am very happy you´re here.
-Mama....you are still crying!
Because it´s so painful!
- Mama, don´t cry please! When we will be in bed you can hug me .You can put your hand around me and hold me....it will help you....you will see. Ok mama? We can hug in bed...ok?
Ok my sweetheart, we will hug in our bed.

preklad:
-Prečo plačeš mama? Kvôli babe pyžamkovej?
Hej medík, veľmi mi chýba. Vieš, toto je jej kuchárska kniha....jej drobné písmo.....
-Neplač mama, neplač teraz.....možno by si mala ísť na Slovensko.
Ale ona tam nebude....pamätáš si? Baba Pyžamková bola veľmi unavená.....tak unavená, že sa rozhodla už len spinkať naveky. Nikdy viac ju už neuvidím.
-Ja viem...aj dedo Jozef..
Aj dedo Jozef...
-Mama neplač, môžeš ísť na cintorín.....
Ja viem, ale ani tam sa s ňou nebudem môcť porozprávať. Je to tak ťažké.....bolí to.
-Mama neplač, je tam predsa stále Anička a Lujza banánová .Ony sa s tebou môžu zhovárať!
Ja viem, ale mne chýba baba pyžamka.
-Ale mama, i ja som tu, vidíš? Stále môžeš so mnou hovoriť!
Môj ty Bože, ja viem! Som šťastná, že ťa tu mám!
-Mama, ty stále plačeš....!
Pretože to tak bolí!
-Mama neplač prosím! Keď pôjdeme do postele , môžeš ma objať. Môžeš dať svoju ruku okolo mňa a môžeš ma držať. To pomôže, uvidíš. Ok mama? Objímeme sa  v posteli, dobre?
Dobre láska, objímeme sa v posteli.

dodatok: Lujza banánová je náš pes, teda naša psia dáma, ktorá kedysi milovala banány. Jorik sa častokrát pýtal, čo rada papá a vzišlo z toho....Lujza banana doesn´t like bananas, she likes cucumbers and spaghety. Lujza bananová už nemá rada banány, má rada uhorky a špagety. Toľkokrát to Jorik spieval....že akosi ostalo pri tej Lujze banana. :)

Jorik dnes veľmi skoro vstal. Ale usnul na gauči. Akurát....čosi sa mu sníva.....viečka mu nežne tancujú a volá na mňa..."mama".... Dúfam, že je to pekný sen.


Mávam vám z 25Tovey Crescent....ku krásnemu utorku!

Cink.

Fun fair

Mám spálený krk a pomerne dosť to štípe a to i napriek tomu, že som sa včera poctivo namazala  ochranným krémom.

Mám zakalený zrak, a to i napriek tomu, že  som nadopovaná liekmi proti alergii....no i tak si nonstop oči  šúcham,  lebo sa mi viečka lepia  dokopy .....nuž čo nezrobím, keď chcem aspoň trocha vidieť?

 

Jorik sleduje telku, Tomáš jazdí...ja omeškane ťukám ranný blog.

Dnes sa mi dobre písalo.

Nuž som písala.

 

Za zatiahnutým závesom už veselo svieti slnko....zdá sa, že budeme mať ďalší krásny deň. No..krásny ako krásny....možno horúci ale s ľadovým vetriskom. Človek vôbec nevie ako sa má obliecť.....a tak sa myslím , že sa všetci svorne chvíľami potíme a pečieme a chvíľami nám zas od zimy zježené chlpy rukávy trhajú.

 

Včera som mala s Jorikom veľmi akčný deň. Poctivo som prežila dve hodiny na ihrisku , viac menej plné pobehovania za svojim krpcom trojrocným a jeho pirátskym tímom, ktorého sa stal súčasťou. Ďalšie dve hodiny na to sme už strávili na Fun Fair (kolotočoch). Ja som si síce nevyskúšala ani jednu jazdu, ale zato Jorik sa vybláznil dosýta. Od skákacích zámkov po trampolíny a lietadlá......no prosto - len čo zmrzlinu cestou naspäť dolízal, tak ho zalomilo v kočiari....že sme mali doma čo robiť, aby sme ho prebrali. Ja som si na to mohla dožičiť tiež troška luxusu, (keďže si Jorika k sebe zobral jeho tata) a tak som si i ja pospala. S novými silami som potom až do "pravého nočného uloženia sa do postele"  pracovala a pracovala a pracovala a kúpala Jorika a čítala mu rozprávky a dávala medecínku na kašličky a vôbec, robila som všetko to, čo robíme, keď dieťa na spánok ukladáme...lebo to si už zase tata užíval v posteli svoju časť luxusu.

 

Bol to pekný deň. I dnes taký môžeme mať...hoci neviem neviem, ako dlho sa u nás kolotoče zdržia a zase tiež, nie sú zadarmo. A môj zárobok je v nedohľadne...ak to vôbec takto môžem povedať o svojom odvážnom pláne....lebo zatiaľ som, prosím pekne len kdesi tu....

 

 

Prosím, zámerne som fotku zasnívala do bubliniek, aby sa čítať nedalo....lebo toť, všetky moje popreskakované myšlienky ....

 

Tuto , jak sa Jorik kúpal, kreslila som a odvážna som sa snažila byť....hoc to moc vidieť nie je, ale ja viem.....a ešte mám čo robiť, lebo akosi som pochopila, že ak má byť ilustrácia dobrá, musí sa jej "povoliť" byť ilustráciou a uháňať ju fantazijnými smermi radšej než tými reálnymi.

 

 

 

 

 

Hej, hej,......mám čo robiť!

 

( aby som bola jasnejšia....musím sa naučiť zveličovať, zmenšovať, podľa pocitov najmä a potom tiež nazerať na situáciu z rôznych uhlov ...doslovne, zhora, zdola a to chce vykreslenú ruku)

 

A na záver už foto záverečné z ranného vyšívania......uj , poviem vám, je to pipľavá práca tie lebôčky.....veľmi pomaly postupujem , hoci som tempo nijak nezmenila.

 

 

Nuž a to je všetko na dnes.....už len mávam a tiež vám prajem, aby ste len veselé dni mali.....ako ináč, z 25Tovey Crescent.

 

 

 

 

 

Slnečne je....

Tak už viem, je nedeľa.

Mal by byť carboot.....už pred pár týždňami začali....ale, stalo sa čosi nehorázne.....ani ma to k nim veľmi neťahá. Teda...aj by som rada, ale ak mám skresať ranný čas a nepísať.....len aby som uháňala na carboot, tak radšej píšem. Beztak sa zdá, že máme všetkého dosť.

 

Včera vonku svietilo slnko. Po dlhej dobe sme tu mali ozaj pekný slnečný deň. Vetrisko síce dul a miestami sa mi chlpy v tom chlade ježili, ale hej! Oproti tomu, čo sme tu doteraz mali, vyzeral včerajšok ako leto.

 

I dnes má byť rovnako teplo a slnečno a asi aj veterno. Vedľa najväčšieho ihriska v meste sa rozložili kolotoče. I nafukovací skákací hrad. Pôjdeme tam. Budem ako stráž všade behať za Jorikom, aby sa mu nebodaj nič nestalo a v mrhaní svojho času sa budem tešiť, že on sa teší...lebo iné potešenie mi preplnené ihriská plné kriku a vresku žiaľ nenosia . Chodím tam len kvôli Jorikovi a každou hodinou si dávam pomyselnú medailu za trpezlivosť.

 

Asi dnes zniem trocha "smutno", možno radšej depresívne. Nuž, všetko má svoje príčiny, že áno? I ja ich mám. Smutno som sa dnes obliekla.....a trocha ťažko mi je, no nahlas nechcem radšej nič. Súkromie. Veď poznáte. Nie každý deň sme  v dúhe odetí.

 

A tak nebudem do nedele neveselé slová posielať.....nepristanú jej..... radšej  budem dnes troška predčasne na rozlúčku mávať.... Akurát ešte dve fotky mám odložené , nuž ich sem pritiahnem.....zrána dnešného, ako ináč....hoci....dnes som viac písala ako ihlou vyšívala.....

 

 

tento som ešte len začala.....

 

 

...tento som dnes skončila. Je hotový na krk čarovať.

 

Nuž....už len na to mávanie zvýšilo...tak teda tak činím a mávam do neznáma....ku krásnej nedeli.

 

Cink.

 

 

Topánky

Čo je dnes? Piatok alebo sobota či nedeľa? Netuším.....Ani pohľad z okna mi toho veľa nehovorí. Deň sa podobá jeden druhému.....akurát, ak je dnes nedeľa, obchody skoršie zatvoria :).

 

Včera sme mali s Jorikom nákupný deň. Zima pominula a s jarou prišiel čas na nový pár topánok. Nie pre mňa, hoci aj mne by sa zišli , ale pre Jorika. Tak sme zabehli do nášho obchodu, kde stále chodíme.....a vyberali sme. Dlho predlho sme vyberali a skúšali.....no možno ani nie, len mne sa tak dlho zdalo....súdiac podľa predavačkinho pohľadu. Ups.....ale .....topánky nie sú lacné a halóóó....sú to topánky! Nesprávne topánky na nohách dokážu zruinovať celý deň! Ešte dobre , že Jorikovi skúšanie nevadilo. Za seba by som sa teda sťažovať nemusela, všetko bolo super...akurát....., keby...keby len mali Jorikove veľkosti. Čím to je, že akosi máme také šťastie, že všetky veľkosti dookola majú, akurát tú nie, čo zrovna potrebujeme ? A tak bolo naše nakupovanie plné podobných otázok ako....

 

,,Ani z týchto nemáte?"

,,Ani z týchto....? A čo tieto? Tak nie...."

 

Fuch....napokon sme odišli s tmavomodrými botaskami, ktoré sú viac než cool....ale nie zrovna to ono orieškové, čo som pre neho na behanie chcela. Samozrejme, môžeme prísť vymeniť. Všetko sa dá ....ale najskôr nechám Jorika nabehať nejaké tie míle v nich , po byte, samozrejme a potom uvidím.

 

 

Nuž a keď sme už boli v meste, zabehli sme aj do sekáčov.....a Jorikovi som ešte do jeho odrasteného šatníka dokúpila zopár väčších kúskov. Darmo raz, rastie!

 

 

Dala som to všetko do jednej koláže...., lebo si nemyslím, že by niekoho mohlo reálne zaujímať , na čo som včera v sekáči minula svoje lóve. Ak by predsa, tak aspoň slovne....na kačací pršiplášť.....na pásikavý námornícky zelený nátielník, na spidermanovskú mikinu , tá je ako nová a tiež ako nové tričko s autíčkami.

 

Všetko je krásne, akurát, že ja hľadám  a to už dosť dlho, nohavice - radšej ako zvršky. Nie však obyčajné ale niečím výnimočné...cooolové......ale tuto v sekáčoch moc nie sú....predpokladám, že 3 až 4 roční nohavice ničia:) a v obchodoch ich síce jesto kopu, ale všetko také úzke, skinny......Ach! Chcem harlem, baggy.....sloboda nohám!!!! ( a keďže stav je troška žalostný v Jorikovej skrini, dnes som strávila hodinu blúdením po nete a lúskaním sa  stránkami s oblečením.....jaj, ja také moc nerada....ale aspoň , že som čosi objednala....no uvidíme, čo dôjde:) .

 

Pre sebe som  včera nakupovala nepomerne skromnejšie ....

 

 

Len tieto šaty a vlastne i tepláky za libru....z detskej sekcie.....ešte som ani neskúšala....

 

Keď sme sa včera napokon vrátili domov, bolo už tuším okolo 7pm. Tomáš si vzal Jorika pod svoje ochranné krídla a ja som zalomila na gauči. Spala som ako keď som bola tehotná. Nech žije spánok.

 

Myslím, že po všetkých tých dobrovoľných nočných , sa preveľmi zišiel.

 

 

Na záver ešte dokladám foto z rannej práce...no len, pomaly mi to ide , pomaly....a to vyšívam rýchlo....akurát dosť pipľavé je to , hoc sa to možno ani nezdá. Akurát, nemôžem si pomôcť, viac sa mi druhá strana páči...než tá predná...a ozaj dumem, či to neobrátim:).

 

 

Chorý nápad?

 

Ale to ja netuším......a ani po odpovedi pátrať nebudem...najskôr totižto musím zistiť, čo za deň dnes máme !

 

Nuž tak teda nezvyčajne troška....mávam vám ku krásnemu neznámemu dňu z 25Tovey Crescent.

 

 

 

 

 

Dva týždne

O pár dní pôjdeme domov. Na dovolenku, alebo také čosi. Ja by som radšej nešla, ale to ja temer vždy.....nerada mením miesta....ako sa usadím, ťažko mením pôdu pod nohami. Častokrát som napokon spokojná s tým, ako "odcestovanie" dopadlo, ale všetko to predtým, tá neviditeľná predpríprava, ma stojí pomerne dosť "váhania" a "búrenia sa". Momentálne zastávam názor, že by som najradšej nikam nešla. Financie sú na tom ako sú , bez debát sa v tej sfére nedovolenkuje....a potom, moja práca! Akosi ma dohnala do bodu, kedy si prajem spakovať sa radšej do neviditeľna ako na Slovensko. Myšlienka, že by som sa mohla na týždeň až dva vypariť , je úplne tak rozkošná, že šteklí vo mne každú bunku. Len si to predstaviť.....ako prvé by som zrušila štruktúru dňa.....tvorila by som a spala, tvorila a spala...deň , noc....to by bolo úplne jedno. Jak by si telo pýtalo. Ak by som nebola tak striktne orientovaná, prisahám, hodiny by som okamžite zrušila. Na čo by mi boli ?Vidím predsa , či je vonku tma alebo svetlo , či ako vysoko slnko je. I môj žalúdok je dobrý časovač.

Tvorila by som .....ach tvorila...... A Jorika by som nechala tatovi a babke a dedkovi a ja by som ostala sama tu...veď sú to len dva týždne. Potrebujem ich , chcem ich..... Môj milý sa nedávno vyznal, že potrebuje voľno. Potrebuje vypnúť od práce, lebo len maká a maká a maká a nevie síce, ako som ja po "svojej" práci unavená, ale on teda je. Po "mojej" práci unavená som.....neuveriteľné možno pre mnohých, však si len kreslím a píšem...no únava i tu funguje. Ak už pre nič iné, tak už len preto, že dni ťahám s Jorikom a noci a rána so svojou prácou. Moje telo unavené je. Lebo si pýta, čo mu náleží. No i tak....ak by som mohla, ak by mi to spoločnosť a rodina a všetky prísne oči dovolili, vzala by som si tie dva týždne a strávila by som ich osamote, lebo ju potrebujem....tú samotu....veľmi ju potrebujem....od narodenia dieťaťa ju v podstate nemám. Tam kdesi som ju stratila....

 

Ibaže....aby bolo jasné, nechcem ju stratiť naveky.... Vraví sa, že máme byť opatrný v tom, čo si želáme....ja som dupľom..., lebo predstava, že by som mohla rodinu naveky stratiť , by ma zabila. Nie, aj keď si moje ja pýta individualizmus a sólo.....po čase mi v tom stave vždy smutno je. Potom sa potrebujem obkolesiť ľuďmi a dobiť si baterky. Navyše a to najmä "navyše"...milujem svoju rodinu. Ozaj by mi stačili tie dva týždne.....

 

Ale nebudem o ne prosiť. Nebudem, lebo viem, že by som si ich vyčítala. Že sa môže udiať hento alebo tamto a ja tam nebudem. Že nebudem vedľa Jorika spať.....že ho nebudem objímať, keď sa zobudí..... sú to radosti - povinnosti, ktorých som sa stala otrokom.

 

Nijaké dva týždne sa konať nebudú.

 

 

Budem len ja pekne, jak som zvyknutá , po ránach vyšívať......

 

...a po večeroch kresliť.....

 

 

a kedykoľvek sa zadarí, budem písať......

 

 

Toľko to zatiaľ mám. Vidieť to vytlačené na papieri...tak reálne.....všetko sa zhmotňuje...sťaby sny naberali na objeme.

 

Teším sa.

A mávam....z 25Tovey Crescent.

 

 

 

Krátko

Konečne sme včera vyšli von. Bolo krásne....vietor dul a slnko svietilo....ľudia boli v tričkách i v kabátoch....my sme zvolili to druhé. Vietor bol na nás ešte príliš studený. Jorik zaspal v kočiari prakticky po pár metroch, ale nevadilo. Deň nemal nijaké konkrétne plány, len sa potešiť čerstvému vzduchu.

Kým Jorik spal, volala som sestrám.

Zbytku rodiny, čo mi ostala. Ale hej! Dve sestry je celkom dosť! Navyše, ak sú také, aké mám ja. Každá sme iná a občas to celkom rady rozoberáme. Akurát včera sme sa spojili. Cez písmenká a ja sa tomu nesmierne teším.

Moja mladšia sestra, o ktorú sa mimochodom polka nášho malého rodného mesta obáva, začala písať básne. Včera som mala tú česť si ich vypočuť. Boli pekné, ale nemôžem si pomôcť, myslím, že je to skôr próza, na čo by sa mala moja o 5rokov mladšia sestra radšej sústrediť. Jej život je melancholický...aj troška vonia poéziou...no beztak, próza jej svedčí viac. Počúvala som ju včera so záujmom ako hovorila o tom, jak si fotí kvety na záhrade.....jak sedáva pod ovocnými stromami, čo máme u nás na "chalupe" a tak nejak šteklilo to vo mne čosi snivé......nuž tak do sestry strkám pichám, aby písala.

Možno sa snažím byť ako sestry Bronteové. Som fascinovaná ich príbehom a sklamaná najnovším filmom o nich. Nekupujte...., leda ak sa potrebujete dozvedieť viac o ich bratovi a jeho alkoholizme. Síce chápem bezprostrednú náväznosť.....ale halóóó......ktosi kdesi kompletne zišiel z cesty!

Ale nechajme kritiku, hajde späť k nám...., k trom sestrám. Lebo.....i staršia sestra sa mi vyznala, že by možno mohla písať....blog. O všetkom. Čosi ako otvorenú spoveď ženy . Tlieskam, jasám, potľapkávam po pleci.....neváhaj sestra, choď a píš! Teším sa...ozaj sa teším.....až si raz budem čítať dielka svojich sestier. Potom ozaj budeme ako novodobé Bronteové a prosím, na úspechu tu až tak nezáleží.

 

Myslím,  dúfam, že i rodičia tam hore sa tešia a potľapkávajú nás po pleciach.....otec možno ani nie...neviem, ale mamka isto. Jej ruku cítim určite.

 

 

Dnes berie Tomáš Jorika na výlet. Troška pracovný, troška rodinný. Ja ostávam doma. Chcem písať.

Už mám hotových prvých osem strán.

Smejem sa.

Nikdy som nič veľkého nenapísala. Príbeh vždy na pol ceste skrachoval. Nebol dosť silný. Ale teraz je.....stojí pevne od začiatku až do konca. Už len mať dosť síl to všetko naklepať po klávesnici. Modlím sa pre seba....lebo väčšiu výzvu som si nikdy nedala.

 

 

A obrázky pozdĺž príbehu mi len pomáhajú ......zhmotňujú ho.

Ozaj sa teším .

 

Občas mám pocit, že tie príbehy, čo v sebe mám, ktoré teraz píšem, sú mojim záchranným kolesom. Potrebujem ich , aby som mohla ísť ďalej.

 

 

A v tej radosti mávam...ku krásnemu dňu. Z 25Tovey Crescent.

 

Ja len

I včerajší deň sme strávili zatvorení dnu. Tým množným číslom mám na mysli seba a Jorika. Je to veľmi zvláštne  prežívať dni , celé dni, v interakcii s trojročným dieťaťom , ktoré navyše znova trocha horšie počuje. Verím tomu, že keď je niekto vystavený nejakým nezvyčajným podmienkam, že z toho musí niečo "získať". Je otázne, či to bude dobré alebo nie. A tiež, či sa to vôbec dá ovplyvniť. Neľutujem sa..., to nie, to ani nemôžem. Nie som v tomto projekte sama. Je vedľa mňa dieťa a to k tomu to najdôležitejšie dieťa na svete - výsostne pre mňa. Ono sa musí cítiť rovnako..... (je mu smutno alebo mu stačím?) Akurát na mňa to kladie o to väčšiu záťaž, lebo sa týmto stávam stredobodom jeho vnímania....akýmsi hlavným zdrojom prijímania informácii. V nadväznosti na to bude asi hlúpo znieť priznanie, že som mu pred nedávnom kúpila akciový tablet. Včera sme ho spolu lúskali a som rada, že sa tak stalo. Nakoľko som úplne antitalent na techniku, urobilo mi dobre potrápiť sa  s tým a hoci si to vypýtalo aj slzy....zdá sa, ťuk ťuk, že nič sa nepokazilo a Jorik sa chytá. A hrá...... a ja si kupujem trocha času pre seba , no najmä dávam mu aj iný zdroj na komunikáciu než vlastné "seba sa". (o tom, aký kvalitný ten druhý zdroj je prosím nemusíme debatiť. nie som hlúpa, ani slepá.....ale každopádne dni oživí a verte , i to sa ráta!)

Hm...smejem sa.

Ale tak smutnozákerne, lebo ono mi to občas príde ako reality show, už len kamery nám tu chýbajú.

 

Aj by som chcela napísať, že maminy mi rozumejú...ale nemyslím, že by to bolo na mieste. Občas dumem, aké by to bolo, keby sme ozaj žili niekde inde, kde by som mohla nejako "interaktívne" zasiahnuť.... Je možné, že by som mala ohľadne svojej práce nejaké "stretnutia" ? Šiel by Jorik so mnou? Videl by sa s inými ľuďmi ? Videl by "iný" svet a čerpal by z neho? Nasával? Boli by príležitosti? Boli by možnosti? Možno trocha "profesionálneho" rázu ? Duno.

 

Človek toho nahúta veľa, keď za ticha ráno vyšíva....

 

 

Aké paradoxné , že aj moje dnešné foto je trúfalo z jedného zdroja.

 

Tuším sa u nás premohol individualizmus.

 

Na čom nie je nič zlé...ja len...ja len...

 

...ale ja mám vždy nejaké "ja len".

 

 

Mávam z 25Tovey Crescent ku krásnemu dňu !

Sova

Dnes ráno sme sa zobudili do hádky. Stáva sa. Komu nie? Otázne je, nad kým alebo nad čím sa po nej plače. Nad ňou? Nad ním ? Nad vzťahom? Alebo nedajbože došlo aj na dieťa? A občas sa v nej plače len tak......bez príčiny, už len z toho, že v rukách niet čo držať.

Asi by sa dalo písať.....že áno? V škriepkach zvyknú mať ľudia čo povedať....ale blog je len blog. Istým spôsobom terapeutický, ale v konečnom dôsledku nie  terapeut. Tak decentne mlčím. Ale deň sa počiarkal. Hádky vždy čiarkajú. Ha.....rozmýšľam, aký papier majú na svoje kreslenie najradšej? Mriežkovaný, že áno? Po čistom by to nešlo a linkovaný je jednostranný.....tam by jeden vyhral a hádka by sa nikdy nezrodila.

 

Za svoj život ....uf, to znie tak múdro, som dospela k istému vlastnému pochopeniu hádok a prosím, netvrdím, že je pravdivé. Je len moje . A to, že na 80 až 90% v nej nie to víťaza. Obyčajne ide o rozdielne pohľady na vec. Úplne presne sa to dá pochopiť asi tak, že ak by som si zobrala stoličku a prisadla najskôr na jednu urazenú stranu a vypočula by som si jej verziu, s najväčším predpokladom by som jej pritakala, chápala , rozumela a vinila druhú stranu z toho, ako sa vôbec čohosi takého mohla dopustiť. Viac by som pravdepodobne ani počuť nepotrebovala, bola by som skalopevne presvedčená, komu v tomto kompromise držím miesto, na koho strane som. Ak by som si ale predsa len dala tú námahu a presadla aj na druhú stranu a vypočula si verziu protivníka, najskôr by som ostala kompletne zaskočená úplne iným názorom a nasledovalo by  jednoduché...aha, tak toto som nevedela a čosi ako ...no ale počkaj! toto mení celkovo situáciu!

Prosto , jedno s druhým, isto viete kam tým smerujem...je viac než pravdepodobné, že by vypočutie druhej strany prepísalo môj názor a ja by odrazu- prekvapivo, názorovo presedlala na stranu "predtým" nechutného vinníka.

Ozaj častokrát sa stáva , že jedna vec je vnímaná rozdielne. A občas je to ako správy v televíznych novinách, kde sa slovko tu a tam vystrihne a kalamita je na svete. Občas by to chcelo kamery , že áno?

 

Ale písať o hádkach nie je dvakrát milené.

 

Lebo si nimi prechádzame občas viac často než menej a nikdy nikoho šťastným neurobili. Tak dobre, občas niekoho možno aj hej.

 

Ja sa z nich ale neteším.

 

A preto ich nechám nateraz tak.

 

 

Radšej sa k svojej práci vrátim, hoci nijaké zázraky sa v nej neudiali......

 

 

Akurát som prvú lebôčku došila.... Drobná je, veľmi, tak druhú už väčšiu robím.

 

 

Aby sa ľahšie obšívalo, vyšívalo......

 

 

a možno aj preto, že som svoju malú ihlu nenašla, len tú veľkú:).

 

Zato som našla Jorikovu "trávičku"...

 

 

a keďže bola krásne zelená, sfotila som ju.

 

 

A možno som ju nenašla......len ma pritiahla jej zelená, lebo zelená.....všetci vieme, upokojuje.

 

 

Dnes v noci vonku húkala sova. Myslela som si najskôr, že je to líška. Zvyknú tak zvláštne plakať. Otvorila som okno a hľadala som ju. Líšky sú magické. Namiesto toho zo stromu popred okno preletela sova. Magickejšie to už ani nemohlo byť.

 

 

Mávam vám ku krásnemu dňu bez hádok....z 25Tovey Crescent.

 

 

 

 

 

Lebôčky

Tak sme predsa len chorí. Vlastne chorý, lebo len Jorik. Mám ťukať na drevo? Toto sychravé obdobie nemá konca a to ľadové vetrisko s občasným teplým slnkom.....ach! Ako aj včera...radosť bolo z okna pozerať...tak krásne teplúčko sa vonku zdalo...tak reku , poď Jorik, na chvíľku pôjdeme von. Ach a či bolo ozaj krásne! Ale len hodinu a potom vetrisko a dulo a dulo.....všetkých tričkových vonku muselo do kosti oziabať. Tak sme prášili domov.

 

Ale klamala by som, keby som tvrdila, že je to niečo vážne. Jorik sa tvári, že je ok...skáče ako zdravý, vystrája ako zdravý...troška menej papá ,ale to tiež nie vždy rovnako, máva aj celkom slušný apetít po nijaký apetít.....a vôbec všetko je ako za zdrava, akurát mu z ničoho nič stúpne teplota a troška mutuje.

 

Tak sme teda ostali včera doma. Aj tatino došiel z práce domov na večer a ja som to zneužila na balenie. Ale teším sa, lebo už som potrebovala dorobiť resty....však už ma mliaždia zaživa....

 

 

Zopár je ich už nachystaných na cestu.....iné sa ešte musia doriešiť....

 

A aj sa mi podarilo trocha kresliť, ale len trocha.....pre svoj nový príbeh , čo píšem...tak dobre mi je, keď si postupne kreslím ako sa mi príbeh odvíja.

 

 

Definitívne zisťujem, že toto je presne to, čo robiť chcem.

 

Akurát sa teraz troška bojím, lebo príbeh, čo píšem je dlhý a ja som dlhé nikdy nepísala...takže je to viac než výzva pre mňa.

 

(Ak by sa niekto hlásil na predčítanie, smelo píšte . )

 

A okrem toho naďalej vyšívam......

 

 

Ibaže...ako som sa išla dnes ráno pustiť do vyšívania ďalšieho srdca...zasekla som sa. Koľko rovnakých sŕdc budem schopná ušiť ? Myslím, ozaj rovnakých??? A odrazu....napadli ma lebky. Už dávno pradávno sa mi páčia.....tak zase bravúrne a múdro vyberám niečo, čo sa bude bez debát tešiť všeobecnému neobdivu a vyšívam veselé lebôčky.

 

A s nimi sa dnes aj rozlúčim.

 

Lebo už dlhšie sa vyhrážam krátkym blogom a vždy napíšem dlhý.

 

Ale nie , to len žartujem.

 

Jorika mám na gauči, dnes vstal veľmi skoro a ešte mi treba napísať maily ohľadne zásielok. Takže tak potrebne predčasne končím a mávam k úspešnému pondelku! Tu v UK dnes začali veľkonočné prázdniny a budú trvať do ....tadááá 17. Nie sme z toho nadšení..najmä Jorik nie. Ale čo už.....nech žije veľká noc a zbieranie čokoládových vajec a zajacov.

 

Mávam z 25Tovey Crescent.