20 000

Zase som veľa písala ale dokopy skoro nič. Môj perfekcionizmus ma drží ako vo zveráku. Prepisujem a prepisujem, občas celé strany. Kontrolujem slovíčka ako tehly na dome, či od nich už lepších niet a .....výsledkom toho je len to, že ich v ústach nekonečne dlho omieľam až ani sama neviem, čo by sa kde najlepšie hodilo.
Trocha sklamaná som zo seba. Hoci, čo som dnes po sebe nechala, zdá sa byť vyšperkované do nemoty.
Cítim sa trocha zmorene. Ako mám napredovať, ak budem takto stagnovať? Kapitoly mám na jazyku, alebo radšej v končekoch svojich prstoch , och a ako len túžia byť vyklepané von...ale
 Jorik je už hore a ja mám povinnosti...ako matke mi už môj prídel času na tvorenie skončil. Tomáš dnes robí do večera, aj včera robil.....a ak by sa aj rozhodol mi nejaký extra čas večer darovať, nebola by som schopná tvoriť. Usnula by som. Nočné smeny si svoju daň vždy pýtajú. Tak zase zajtra.....

Akurát....akurát, trocha sa hladím dnešným vlogom, ktorý som náhodne počas vyšívania našla. Akýsi chlap, mne neznámy, v ňom rozprával o sebe a o svojich trápeniach s písaním. Vraj 20000 slov je magických.....že pri nich sa ľudia často zaseknú a začnú svoje dielo považovať za hlúposť. Idiotinu, ktorú nik nebude chcieť čítať a ktorú by dokázal napísať hocijaký detský hlupák. Čosi na tom bude, hoci si netrúfam spočítať si slová, či práve nekrúžim okolo čarovného čísla. No poteší to vedieť, že i iní, čo píšu, sa lámu, kritizujú, ako sa im zdajú vlastné slová smiešne.

U mňa je to ešte o to horšie, že nechcem len písať, ale i kresliť. Už si žiaľ ani nepamätám, kedy som naposledy fixy v ruke držala. Chýbajú mi. Ešte mám veci, čo potrebujem nakresliť. Čosi na zákazku a čosi aj pre seba, do detskej knihy, čo som chcela doma vytlačiť.

Oj, občas by som si chcela vlasy trhať.

A Jorik? Čím viac sa svojho voľna domáham, tým viac pozornosti si on pýta.

A rastie....ach, či rastie...! A už mi prerastá cez ruky, už si začínam sama pred sebou priznávať, že je pre mňa hmotnostne ťažkým nákladom a že čoskoro, či chcem alebo nie, budeme musieť povedať zbohom kočiaru a všetkým našim výletom ďalekým a  už len autobusom cestovať.

Nemám dnes fotky, čo by som tu vložila...hoci dalo by sa čosi nafotiť. Vyšívam stále. Ale nemám a basta. Ale dve ruky ešte stále mám a mávam s nimi, jak na konci vždy zvyknem a krásny deň cez ne posielam.....ako ináč, z 25Tovey Crescent.