Pošepky od Verušky: Dva týždne

O pár dní pôjdeme domov. Na dovolenku, alebo také čosi. Ja by som radšej nešla, ale to ja temer vždy.....nerada mením miesta....ako sa usadím, ťažko mením pôdu pod nohami. Častokrát som napokon spokojná s tým, ako "odcestovanie" dopadlo, ale všetko to predtým, tá neviditeľná predpríprava, ma stojí pomerne dosť "váhania" a "búrenia sa". Momentálne zastávam názor, že by som najradšej nikam nešla. Financie sú na tom ako sú , bez debát sa v tej sfére nedovolenkuje....a potom, moja práca! Akosi ma dohnala do bodu, kedy si prajem spakovať sa radšej do neviditeľna ako na Slovensko. Myšlienka, že by som sa mohla na týždeň až dva vypariť , je úplne tak rozkošná, že šteklí vo mne každú bunku. Len si to predstaviť.....ako prvé by som zrušila štruktúru dňa.....tvorila by som a spala, tvorila a spala...deň , noc....to by bolo úplne jedno. Jak by si telo pýtalo. Ak by som nebola tak striktne orientovaná, prisahám, hodiny by som okamžite zrušila. Na čo by mi boli ?Vidím predsa , či je vonku tma alebo svetlo , či ako vysoko slnko je. I môj žalúdok je dobrý časovač.

Tvorila by som .....ach tvorila...... A Jorika by som nechala tatovi a babke a dedkovi a ja by som ostala sama tu...veď sú to len dva týždne. Potrebujem ich , chcem ich..... Môj milý sa nedávno vyznal, že potrebuje voľno. Potrebuje vypnúť od práce, lebo len maká a maká a maká a nevie síce, ako som ja po "svojej" práci unavená, ale on teda je. Po "mojej" práci unavená som.....neuveriteľné možno pre mnohých, však si len kreslím a píšem...no únava i tu funguje. Ak už pre nič iné, tak už len preto, že dni ťahám s Jorikom a noci a rána so svojou prácou. Moje telo unavené je. Lebo si pýta, čo mu náleží. No i tak....ak by som mohla, ak by mi to spoločnosť a rodina a všetky prísne oči dovolili, vzala by som si tie dva týždne a strávila by som ich osamote, lebo ju potrebujem....tú samotu....veľmi ju potrebujem....od narodenia dieťaťa ju v podstate nemám. Tam kdesi som ju stratila....

Ibaže....aby bolo jasné, nechcem ju stratiť naveky.... Vraví sa, že máme byť opatrný v tom, čo si želáme....ja som dupľom..., lebo predstava, že by som mohla rodinu naveky stratiť , by ma zabila. Nie, aj keď si moje ja pýta individualizmus a sólo.....po čase mi v tom stave vždy smutno je. Potom sa potrebujem obkolesiť ľuďmi a dobiť si baterky. Navyše a to najmä "navyše"...milujem svoju rodinu. Ozaj by mi stačili tie dva týždne.....

Ale nebudem o ne prosiť. Nebudem, lebo viem, že by som si ich vyčítala. Že sa môže udiať hento alebo tamto a ja tam nebudem. Že nebudem vedľa Jorika spať.....že ho nebudem objímať, keď sa zobudí..... sú to radosti - povinnosti, ktorých som sa stala otrokom.

Nijaké dva týždne sa konať nebudú.