Prvý máj

Mávam k vám.
Je utorok ráno, Tomáš jazdí, Jorik ešte spí. Ja by som mala ešte kresliť, dnes sa mi veľmi nedarilo, je čo prekresľovať :) ale ...akosi si neviem pomôcť, slová sa vo mne búria a chcú ísť von. Aj si vravím : ,,Blog napíšem neskôr..." ,ale to by som sa iba klamala. Všimla som si totižto, že ak nenapíšem blog z rána, neskôr už na neho nezvýši alebo čas alebo energia alebo slová samotné.
Tak píšem.
Dnes mám narodeniny. Nijaká oslava sa nekoná. Akosi nie som naladená, ináč prisahám, urobila by som si ju. Z lustra na luster nám visia ozdobné zástavky a mnoho - mnoho balónov - zvyšok po Jorikových meninách. Tie mi bohato stačia, aby som sa cítila oslavne.
A stačí mi aj to, že je utorok - tatov deň, kedy mám ja čas vypnúť, občas viac, občas menej , no a dnes chcem viac. Samozrejme , že som si v hlave urobila plány:). Ak bude vonku pekne, prejdem sa do mesta a kúpim si na seba niečo pekné sekáčové. A možno aj tie mini vlčie maky, čo predávali na konci ulice alebo odznaky s malými zajacami a prosbou ,aby sme neubližovali zvieratám a žili v mieri s prírodou, ktoré už táááák dlho obdivujem, ale nikdy nekúpim, lebo miesto nich radšej zhrabnem niečo užitočnejšie ako ďalšiu drevenú zubnú kefku alebo vegánske lentilky ( mňam!). Dnes si však radosť. Už myšlienka na to ma rozosmieva. A takisto si objednám darček. Kompletne úplne nečakaný - knihu od Frannerd.  Vôbec som s ňou neplánovala..., ale keď mi včera môj milý povedal, že ak si ozaj prajem tie DNA testy, budem ich mať...stislo vo mne všetko, čo sa stisnúť dalo (okrem pľúc, tie už mám stlačené) a uvedomila som si, že toľko peňazí do seba nechcem investovať. Také darčeky budú, až bude na štedrosť miesto. Takže narodeniny som si vymyslela, ostáva mi už len pošepkať ich mojej polovičke.
No a keď som pri nej, trocha neisto stepujem na mieste.
Nepatrí sa mi písať o ňom, nuž ani nebudem. Len tak zhora zboka, len v líniach bez farieb. Lebo...zas a znova sa nám stalo, že sa nám naskytla príležitosť odcestovať na západné Slovensko za prácou. Nejde o to, že by sme prácu u nás na západe hľadali. To nie. Tá ponuka prišla sama a zdala sa ako hotová vec. Všetko sa u nás prevrátilo hore nohami. Času bolo málo na tak veľké zmeny, ale keď sa chce, všetko sa dá. Napokon sa však ukázalo, že ktosi iný tú prácu dostal a hoci ja sa stále usmievam, môj milý nie.
Mne je ľúto akurát za tým domom, čo som po hodinách úporného lustrovania našla a ktorý mi doslova vyrazil dych. Hneď som si nás v ňom vedela predstaviť  a tá predstava bola krásna , taká hladkajúca , doslova a do písmena voňala domovom. Proste ten dom bol úplne dych berúci. Aj mi je ľúto, aj trocha viac než trocha, že my jeho majitelia nebudeme. Ale asi to tak malo byť. Alebo muselo..., odpuste mi, no proste mi nejde zabudnúť na slová, čo mi boli povedané...o zlej karme a bosoráctve a iných podobných veciach , ktoré sú vraj so mnou spojené...nechcem o tom písať, ale možno rozumiete.   Za seba sa však na tieto veci takto nedívam.
Ja radšej vidím Jorika, ktorý sa dostal do jednej z najlepších škôl, aké tu v Plymouth máme. Teším sa tomu , hoci to bude pre všetkých veľká zmena, až tam v septembri nastúpi. Odrazu budem mať omnoho viac času a veľmi rada by som ho zúročila aj finančne. Nechcem vymýšľať nič nové, chcem pomaly dotiahnuť veci staré , no stále je tu otázka financií, o tom by som však radšej písala inde. Na druhej strane, šance sú , tak po nich pôjdem. Keď to sama nedám, možno ľudia pomôžu...

Viem, že môj milý berie včerajšok ako prehru. Možno i mužské ego má k tomu čo to povedať. Úprimne dúfam, že to jeho sa týmto nerozbilo, no...iba medzi nami, ako ho poznám, myslím, že je nerozbitné:).
Nuž, budem rada, ak ho dnešný prvý máj a deň s Jorikom rozosmeje a uvidí nové možnosti, lebo ja viem, že ich máme. Len sa bojíme.
Ja mu idem teraz poslať sms s navigáciou na Fran, aby vedel, čo má kúpiť a ozaj, až mi tá kniha dôjde, odfotím vám to. Aby ste mi závideli:) , aj ja si budem:).
Tak  k vám teda mávam a všetko dobré prajem...a ak ste náhodou nebodaj v podobnej "zlomenej" situácii, hlavu hore. Veci sú častokrát  tak ,ako majú byť. Ja tomu verím a verím i v to, že všetko zlé je na niečo dobré. Krásny prvý máj  vám všetkým želám z 25Tovey Crescent!

                                                  CINK

Carboot a narodeninové splietaniny

Dnes som mala veľmi plodný deň. Vlastne , aby som neklamala, mám za sebou veľa plodných dní. Až sa mi občas ani nechce veriť, že je to pravda. Dokončila som Ripku, čo som ani nedúfala. Už som prepísala i text, skopírovala ilustrácie, ešte ich musím zlepiť. To bola moja hlavná úloha ešte predtým, než pôjdeme znova na Slovensko. Rada by som bola, keby sa niečo s mojimi knihami udialo a v poslednej dobe si nad tým poriadne lámem hlavu. Mám zopár kníh hotových, zopár leží iba v texte...,ale postupne aj na tie dôjde. Hoc jak prísna na seba som, myslím, že sa mi cez niekoľko nie práve dobrých knižných pokusov, podarilo konečne dosiahnuť akú takú métu, s ktorou som spokojná. Mám medzery, to mi je jasné, ale na druhej strane, učím sa ich vnímať ako súčasť ľudskej práce, lebo moje knihy sú doslova na kolene spískané a na vlastných chybách postavené a tak nečudo , že doslova smrdia človečinou. Tá mi na iných umelcoch vôbec nevadí , práve naopak, mám ju rada - ba milujem! , tak prečo by som  nemala rovnaké postoje uchovávať i k sebe a k svojej vlastnej práci ? Budem a viete čo? - už mi to ani nerobí také problémy, lebo mne sa moje výtvory páčia ( ach, ten pocit chválenkárstva...je tu hanba na mieste?) a nech to znie aj hlúpo, som na ne hrdá a "ľúbim ich". Vnímam ich ako dary, poklady, ktoré ku mne prišli, aby som ich chytila a zapísala. Je to česť a tak sa cítim poctená. Ibaže..., ibaže... rozhodla som sa, že o tých ibaže napíšem samostatný blog. Lebo v tomto jednom by sa všetko domotalo.

Rozhodla som sa totižto , že napíšem niekoľko tématicky zameraných blogov. Najskôr o sebe, tak o mojich knihách, o tom ako tvorím a s čím tvorím, napíšem aj o sebe a mojej nekonečnej láske k sekáčom, ba i o vegánstve a materstve. A možno i o kadečom inom, ale toto na začiatok stačí. Ono...veď vieme, že ja zas toho času veľa nemám .

Na dnes sa uskromním len s dnešným dňom.
A s tým, aký bol plodný. Lebo veď, už vieme, mnohé moje posledné dni boli plodné. Keď už pre nič iné, tak preto, že som si zas a znova potiahla ručičku na budíku o hodinu skoršie a uj, či je tá hodina zúročená! Teda, nie len Ripka sa dokončila ( čo bola hlavná méta) , ale už je nakreslená aj Maruška!!! Dnes som ju  vyfarbovala a z toho jasám do nebies! Samozrejme, toho vyfarbovania je tam bohapuste veľa, ale haló! , ceruzou je už celá počmáraná a to je aká úľava! Dnes tu o Maruške nechcem písať, jednotlivé moje knihy by som vám rada predstavila  v inom blogu, ale i tak vám poviem, že Marušku mám mocno rada. Má v sebe presne to, čo ja na detských knihách zbožňujem a ...uj, teraz to bude znieť namyslene..., ale ja to tak nemyslím..., čo niekedy v knihách okolo seba márne hľadám. Čosi uchopiteľné, čosi prosté...jednoduché, pochopiteľné - čo ma vtiahne späť do detstva a bodka. Ono, možno , že ja len neviem kráčať s módou a dobou, v akej žijeme..., ale ja sa častokrát na súčasné knihy - jednoducho nechytám. Ilustrácie mi skáču nie len po hlave ale aj za ušami a text, ak ho vôbec viem sledovať, ma obyčajne svojou "trefnosťou" sklame a obsah dokonale prefacká . (Prosím prosím, odpuste mi knihy tieto moje kruté slová...., to viete, som už dospelá...a možno zastaralá, nemoderná....) Ale dosť bolo polemizovania, späť k dnešku, lebo o tom tu dnes píšem.

Nuž, je veľmi dôležité poznamenať, že dnes bola nedeľa a keďže už nie je zima, pri Life Centre tu v Plymouth sa zas a znova konajú carboot sale. Juch, juch, juch a za dnešok ešte päťkrát viac, lebo ...ako sa mi blížia narodeniny, upustila som od všetkých mojich iracionálnych ale veľmi túžobne vysnených darčekov....ako bodkované kreslo , čo by som si aj sama sebe závidela (za 45libier ho majú tuto pri Tescu v sekáči) alebo rozbor mojej DNA, ktoré je podstatne drahšie ale vďaka ktorému by som sa konečne dozvedela, čo za krv mi v tele vlastne koluje ( prosím pekne, mám na to dôvod...moja babka sa volala Emma Klein, no uznajte...možno som na 50% Nemka a ja to nevieeeeeem! Na 50 asi nie, môj otec bol z "rusnáckej" rodiny a to karty trocha rozhádže...vidíte, pre toto tie testy bytostne potrebujem!) ...ale zase, tento darček je už omnoho drahší a nakoľko sú moje narodeniny niečo pred výplatou, upustila som od neho už niekde v polke mesiaca. A...upustila som aj od všetkých ostatných "klasických" nápadov, viete tých, pri ktorých to napokon vždy skončí...a ktoré si na ďalší rok nikdy nepamätáte, lebo boli tak "zbytočné"  a tak nejak uspokojila som sa s myšlienkou, že reku, tento rok nebude asi nič. Ak možno tak kvet..., za hmotné statky, aby neboli ruky prázdne, keď sa blahoželá...a včera som i jeden taký prenádherný videla, vyzeral ako mini vlčí mak, srdce mi v hrudi tancovalo ...ozaj...ooozaj  by som ho chcela (päť pokope a môžem pri nich snívať, že som na lúke ....alebo v raji!) . Uj, či zabieham, dnes sa tuším nevykokcem! Tak teda, uspokojená  s myšlienkou, že čerstvá zásoba fixiek, tak prepotrebná na výlet na SVK , bude napokon to pravé orechové, som dnes  na carboote našla niečo , čo na mojom pomyselnom liste želaní z polky mesiaca ešte bolo, ale čo som dávno vyškrtla ako drahé a potom aj ako radšej potrebné než narodeninové . Odpuste mi prosím, ja to tak mám..., že darčeky by mali byť také nie práve potrebné...ako nový prstienok , ktorý dozaista nepotrebuješ, ale hej, len či potešil! Rozumiete? No a ja som vám na carboote našla presne toto....niečo chcené ale potrebné, čo som vlastne vyškrtla , ale keď som to našla za 2libry...., výskala som radosťou!
TENISKY.
Ja milujem tenisky a našla som ich hneď dva páry ! No len jedny z nich sú také, že plačem radosťou a aj si to carbootové šťastie závidím. Juch ešte raz!

Rada by som ešte dodala, že na carboote som si toho dnes našla o čosi máličko viac, ale páni...pozerám, že nejak som sa rozpísala. To ten spánok, prisahám a banánový chlebík, čo som napiekla a hneď aj tri kúsky z neho  spráskala...z čoho mám teraz  energie na rozdávanie:). Ale komu sa chce toľko čítať? Alebo radšej, kto má toľko luxusu na čítanie?

Tak zbijem koniec vážení a to niečím nemilým, nie, nie pre vás ale pre mňa, lebo ako som sa rozbehla vo svojej práci a vo svojom živote vôbec, nepočúvala som nikoho , aby som spomalila..., len veľmi ťažko som na začiatku akceptovala zákazy a príkazy..., lebo zápal pľúc hento a zápal pľúc toto..., ono ...priznám sa, že mne je tomu ťažko i uveriť, že som vôbec nejaký zápal pľúc vôbec mala , keďže nijaký snímok, nijaké poučné slová od lekára...proste na 7dní  antibiotiká a hotovo. A hoci som bola doslova ukážkový exemplár..., vymáčaná v horučkách, ktoré som už ani nevedela rozpoznať ( aj som sa takmer stavila s Tomášom, že nemám žiadnu teplotu a mala som 39,3! ešte dobre, že takmer...., stávka bola privysoká, nuž som do nej nešla) , s bolesťami v hrudi, že sa nedalo dýchať a ozaj som štvornožky bytom chodila...no...neliečila som sa ako som mala a teraz si nie som istá, teda, pevne dúfam, že sa mýlim a ani neviem , čo s tým robiť, ale čosi kdesi v hrudi sa nemá ako sa malo predtým a tlačí a ja mám občas pocit, že toho kyslíka nemám dosť. A potom divne "štekám" ako ufrfľaný pes, len "kof" sem a hneď "kof" tam a neviem to zastaviť a ....bojím sa priznať, že druhí mali pravdu a že som čosi pokazila. Ani neviem, prečo to sem píšem...nechcem nijaké ľutovanie ani postrkovanie, aby som bežala za lekárom. To len, ja by som ozaj nerada...ozaj nerada..., vlastnou hlúpou tvrdohlavosťou, že už mi je dobre, veci , ktoré už mohli byť lepšie, takto nezmyselne pokazila. A bojím sa, že som...
Nuž a z týchto obáv vám mávam...a krásny večer želám z tohto nezmyselne dlhého blogu a nášho malého bytíku na 25 Tovey Crescent....

                                                                CINK

Pondelok

Tomáš zobral Jorika do škôlky. Už som chcela ísť ja, ale ...nemala som to dovolené . Zápal pľúc ešte stále úraduje a ja niekde v hĺbke viem, že blízki majú pravdu, ak mi nedovolia to či hento urobiť.  Ešte ozaj nie som v úplnom poriadku, a tak som sa ani nehádala, nebila...len s ľútosťou som cúvla do kúta a podala z neho na prasknutie naplnený obedár.
Dnes je tu v UK , alebo radšej tu v Plymouth, veľmi pokojný deň. Hoci vonku hučia kosačky a dotieravé pele si tancujú vzduchom kade tade, tak nejako je ...tichúčko. Slnko dnes nesvieti ale nič tam po tom,  i tak je ho za mrakmi cítiť. Teda, aspoň spoza okna to tak vyzerá.
Ja som sa práve usalašila v papasane , ale len na chvíľku. Od rána, od kedy som vstala, som sa nezastavila. Najskôr som kreslila niekoľko hodín, tak som upratovala, tak sa starala o Jorika, raňajky, kúpeľ , do toho som varila...jedno jedlo do škôlky, lebo tam Jorik nemá iné jedlo ( dnes to bol grenadír ) a potom i obed klasický, lebo však i ten treba:). Krájala som tiež ovocie i zeleninu, aby tomu grenadíru nebolo v obedári smutno a... aby toho nebolo málo, ešte som i piekla. Samozrejme, s Jorikom, nech je sranda.
Teraz je už všetko hotové. Ba i riady sú umyté, aj práčka - na tú som skoro zabudla, vyprázdnená a prádlo už krásne visí. Fuch.
Teraz ma ešte čaká nákup potravín a moja práca.
Nuž pôjdem robiť , najskôr všetko to povinné, aby som čím skôr mohla robiť to druhé, to ľúbivé, pričom mi srdce plesá. Ozaj sa teším, lebo v knihe finišujem - možno nejaké dve strany a hotovo.

Na záver však ešte dodám, že včera som bola na carboote a juj, či sa oplatilo. Kúpila som si fantastické zelené šaty a tiež tričká, v ktorých sa cítim skvelejšie než skvelo. Ak sa mi podarí, skúsim niečo nafotiť, aby som sa i s fotkami pochválila, nie len slovami.
Dovtedy sa lúčim a mávam ako zbesilá...z 25Tovey Crescent.

                                                                              CINK

Sama

Som sama doma. Aký luxus. Len práčka mi ho kazí.
Som sama doma a mám pokušenie zastaviť čas.
Som sama doma a v nose ma čosi šteklí a vyhráža sa , aby som na zastavenie času zabudla a to hneď a zaraz! Tento rok omeškaná senná nádcha sa konečne dostala k svojej moci a niekto ako ja, jej nebude len tak zastavovať čas!
Tak radšej mlčím a miesto ďalšieho skúšania zastaviť čas, pozerám na náš malý budík pri televízore, sťaby by mal ten povedať , kedy ku nám  dôjdu chlapci , čo pre amazon rozvážajú veci. Objednala som si samolepiace papiere a dnes by mali dôjsť. Hm...sú to len papiere a nie kniha či iná bombová vec.... Načo toľko vzrušenia ? Dôjdu, kedy dôjdu.
Tuším si neviem vychutnať čas osamote.
Tuším sa dokonca cítim vinne.
Božinku, veď je toho toľko , čo som si zrána vysnila, že budem robiť, len čo sa za mojimi chlapcami zavrú dvere!
Nalakovať malé obrázky, aby sa prišili na denníky. Nafotiť veci a otvoriť obchod - už len to je toľko roboty, že sa ani len náhodou nedá stihnúť za tie tri hodky, čo mám! A predsa, do svojho plánu, dopísala som si ešte i kreslenie, odpisovanie na maily...fotenie na facebook...a ak už naozaj nebudem vedieť, čo s časom...tak na balkóne sa mi suší kufor, čo som včera kúpila v sekáči a ktorý smrdí tak, že dovi dopo..., radšej nedýchať , ale na druhej strane bol suprovo farebný, kvalitný a najmä, v hlavičke pre meno majiteľa ...na ceste z UK do Kuala Lumpur , som s trochou fantázie ...videla svoje meno:). Už je dvakrát vypratý , ale kto povedal, že sa nedá vyprať i tretí krát? Najmä niekým, koho od nudy blchy žerú!
No, ešte ma nežerú.
Práčka ešte stále hučí...
No nech.
Zapnem si nejaký blog , poriadne nahlas, nech ju prekričí...a pôjdem ja pekne lakovať obrázky. Trocha vône lepidla možno umlčí sennú nádchu, čo sa u mňa udomácnila (neviete, smiem užívať lieky na alergiu, keď beriem antibiotiká na ten môj neslávny zápal pľúc? nie som si istá, či smiem a z toľkej chémie sa mi už celkom motá hlava) . Tak napíšem tie maily a potom fotenie...no veď uvidíme...uvidíme...
Som sama doma a idem sa z toho blázniť. Teraz už naozaj!!!

Mávam a krásny deň prajem, ako ináč...z 25Tovey Crescent.

                                                    CINK

Pozliepaný blog

Dlhšie som sa neozvala. Akosi sa mi nedalo. S Tomášom na dovolenke ostalo všetko na mojich pleciach. Ono sa to ani tak nezdá, že by toho bolo veľa. Ak ste s dieťaťom navyše zohratý pár, ide to pomerne ľahko...to bez debát. Ide. Ale i tak...občas sa žiada vydýchnuť.
Dnes sa zdá byť u nás škaredo. Obloha je zatiahnutá , do okien búši vietor. Nikde ani len náznak toho, že by sa mohlo čoskoro niečo zmeniť. Jorik spí, Tomáš pracuje...., ja sedím na našom slávnom horčicovožltom gauči a píšem.

Tu presne som skončila svoj posledný pokus o napísanie blogu. Ktorý to bol deň? Ktoré to bolo ráno?
Dnes je už všetko ináč. Jorik nespí, ani Tomáš nepracuje. Hrajú sa spolu v izbe. Vonku nie je ráno, ale večer. Nijaký vietor nebúši do okien. Ba dokonca sa zdá, že je i bezvetrie....ale za to by som ruku do ohňa nedala. Krajina sa uspáva...., v pokoji, v kľude...potichu...nepočuť ani len vtáčky a to dnes švitorili celý deň. Možno sú po tom krásnom slnečnom dni, aký sme tu dnes mali, unavené. Mám chuť nakloniť sa von oknom a zašepkať : ,,Dobrú noc Manadon...dobrú noc všetci..." . I my pôjdeme čoskoro spať. Len Tomáš sa zastrája , že ešte pôjde jazdiť. Že dnes málo zarobil, lebo bol lenivý. Myslím si, že dnes každý bol.
Vonku bolo totižto leto, nuž komu by sa to dalo zazlievať?
Viem to....to o tom lete, lebo i ja som sa dnes vonku prepašovala a uj, či mi to dobre padlo. Nohy ma bolia , veľmi bolia, keď dlho sedím. A posledné dni som sedela , veeeeľa sedela. A i teraz sedím. Usmievam sa. Žiada sa mi večerníček. Žiada sa mi pri spomienkach.  Na margo k nim, kedy vyblednú? Už je tomu dávno ,viac než rok, čo sa zrodili...a predsa, ešte i dnes, bolia úplne rovnako.
Hop, hop....večerníček nebude a nebudú ani spomienky. Tu nie.
Hop hop.
Už sú preč...odskákali ako zajace v tráve.

A ostala som zase len ja.
A budík na telefóne, čo o dušu vyzváňa, aby som len nedajbože nezabudla zobrať lieky!
Liečim sa totižto. Mám zápal pľúc. Ha, ako seriózne a dospelácky závažne to znie. No vskutku o  "hrôzostrašnosti" tohoto ochorenia veľa neviem. Pre istotu som si o zápale pľúc radšej ani nič nečítala. Stačí mi, že všetci okolo mňa sa tvária smrteľne vážne, až sa toho desím i ja.
Našťastie - zdá sa, že ja sa z tejto choroby najskôr úspešne vysekám. Horúčky už dávno nemám...., ani kašeľ, ozaj len veľmi výnimočne. Antibiotiká zabrali a ja sa bez preháňania  cítim znova  zdravo a mocne. Len občas ma čosi v chrbte zabolí..., to možno po všetkých tých knihách , ktoré som si donedávna na chrbte nosila. Obrazne:).
Možno v nedeľu už budem môcť ísť na carboot sale. Zapriahnem sa do kočiara a s Jorikom poletím jak za starých čias... No , po druhý krát v tomto blogu, ani tým si nie som až tak istá.

Vonku je už tma. Ja už nie som v obývačke, ale v spálni. Vymenila som sa s chlapcami :). Je neskoro. Vlastne, takmer neskoro. Tak...slušne neskoro. A...akurát presne neskoro na to, aby som zamávala na záver  a urobila bodku za blogom. Tak mávam...a bodku robím....a k tomu všetko dobré prajem...z 25Tovey Crescent.


                                                    CINK

Kompletní

Priznám sa, keď vo štvrtok skoro ráno Tomáš odišiel na svoju dovolenku, nebolo mi všetko jedno. Žalúdok mi zvieralo, lebo čo ak sa niečo stane? Viete, niečo také, pričom bude chýbať auto...rýchla pomoc - prosto, nebudeme si klamať, je xy vecí, pri ktorých som kompletne k budišničomu. I teraz si ťukám na čelo, aby sa niečo také teraz ako naschvál nestalo. V cudzej krajine mi nie je všetko jedno. Doma by to bolo iné. Ako keď som sa z piatka na sobotu zobudila v bolesti, jak mi natieklo líce a zuby ma boleli a lámali, sánka sa nechcela poriadne zatvoriť....- to som si aj povedala, že : ,,Na! Tu to máš! Nechceného chleba najväčší krajec, môžem si tú pohotovosť hneď vyskúšať a rovno zubára, to poteší." Našťastie, obrátila som sa na druhú stranu, že uvidím , čo do rána...a ono to niekam stieklo a hoci všetko stále bolelo, nebolo to zďaaaaaaleka také zlé, jak sa v noci zdalo byť. A tak sme preklenuli sobotu i nedeľu a je tu pondelok,  to už máme škôlku a zajtra..., zajtra v noci bude Tomáš späť.
Navyše, ani náhodou nemôžem tvrdiť, že sme tieto dni len prežívali. My sme si ich užívali. Byt vonia Veľkou nocou , to ako sme s Jorikom narobili more papierových tulipánov a  z nich girlandy a ozdoby na okná. Na nočnom stolíku (i pod ním) nám zas narástli nové komíny kníh, čo sme si dotiahli z knižnice a teraz ich spoločne lúskame, kedy sa len dá. Najnovšie sa učíme rozoznávať vtáky:). Voľky - nevoľky, stali sa z nás virtuálni záhradníci, ktorí len čo zalejú všetku zeleň doma a tu musím dodať, že sa jej u nás výnimočne darí - lebo ešte i kvetinky v niekoľko násobnom výpredaji (to jest, keď je štítok na štítku , ako cena klesala a furt nik nekupoval:), nám  po druhýkrát zakvitli!!! - uj, či sa tomu tešíme!, sa venujú fazuľkám v Jorikom telefóne. Ono, za zmienku to isto stojí, lebo za tých pár dní, čo sme "osameli" a všetci naši priatelia sa s nami akosi nemohli stretnúť, sa tie biedne počítačové fazuľky stali našimi kámošmi. S Jorikom sa striedame na ich starostlivosti , hoci už dávno robíme iné veci dôležité. Odháňame hmyz, vytrhávame burinu a zbierame tak body na kúpu potrebných abrakadabra vecí, aby sme fazuľky čo najrýchlejšie vypestovali. Musím znieť ako hlupák, čo ľudských kámošov nahrádza umelými, ale verte mi, i takí sú lepší než nijakí.
Včera sme s Jorikom vytiahli z kumbálku bicykel a keďže slnko svietilo, zhodili sme čiapky a nechali si vetrom hlavy ošľahať, ako sme si to do centra mesta namierili. Tam sme zničení zakotvili v super neslávnom McDonalds a len ledva - ledva, že sme si stihli aj niečo z centra odniesť - Jorik funkčnú mikrovlnku ( tá jeho doma dávno nefunguje) a ja vankúš a la badger , pardón jazvec:). (Tomu sa Tomáš dozaista poteší...už ho vidím, jak sa chytá za hlavu, že nieeeee, ďalší vankúš, to nemyslíš vážne! No ja zvyčajne myslím:)
Ale nie to som chcela. Nie to. Chcela som to, že akosi....pokoj máme doma. Až nerozumiem. Jorik zatiaľ s ničím neprotestoval. Jeho každodenné protirečenia, búrenia sa a podobne, boli po tieto dni akosi na ústupe alebo kompletne v nedohľadne. A i ja vládzem viac..., ba...sťaby sme s Jorikom boli jedno telo. Tancujeme spolu, kreslíme spolu, spíme spolu...Jorik chce kresliť mapy, ja svoju knižku, Jorik chce jogurty detské, ja dospelácke, ovocie doslova žerieme..., Ed Sheeren na čas stíchol a trsáme na Timberlaka , včera sme po výlete zmorení ešte hodinu tancovali sediac vo vani! Pri čítaní knihy vždy jeden z nás zaspí a keď konečne zhasneme svetlo, Jorik chce byť objatý a ja chcem objímať. Všetko sedí...všetko ladí a všetko bez zbytočného kriku.

Už len dva dni a znova budeme kompletní.

Mávam ...všade a všade , hocikade....z 25Tovey Crescent.

                                                 CINK

PS: počítač som nevypínala, nereštartovala....a klávesa Caps lock sa od dopísania včerajšieho blogu nezapla ani raz. Ani jeden jediný raz...

Žiarovka

Dnes ráno , veľmi skoro ráno, sa pre mňa stalo niečo výnimočné. Trocha sa aj zdráham o tom písať, lebo....lebo mám tisíc "lebo" a navyše ani jedno z nich nestojí na pevných nohách! Ale ináč mi dnes asi ani nepôjde, tak nechám slová nech sa sypú.
Nuž, ako som už napísala, stalo sa to veľmi skoro ráno. Neviem presne koľko bolo hodín, no odhadujem,  že okolo 4 ráno. Počítač mi hral, you tube rozbehnutý...video šlo za videom, ja som bola medzi nimi stratená, kompletne započúvaná a čo nebolo vo mne započúvané , to bolo zadívané, lebo to sa mi tak stáva, keď na niečom pracujem, že sa do práce tak zahĺbim, že ani nevnímam okolie. A tu zrazu, zhasla mi pri hlave žiarovka. Na tom by nebolo nič zvláštneho, keby sa krátko na to nerozžiarila . Hneď prvé, čo ma napadlo, bola mamka. Dnes má narodeniny. Ono, človek si tieto veci ľahko vymyslí alebo radšej domyslí....a ja som občas domýšľavá a dnes ráno som proste neurobila výnimku. Dívala som sa na tú pomätenú žiarovku a myslela som na mamku a tá žiarovka znova zhasla. A znova sa zapla. A znova zhasla....
To som už plakala.
Bolo mi nesmierne ľúto, že pre mamku nemám darček. I frézie, čo som kúpila , som kúpila sebe, aby mi mamku pripomenuli a nie mamke samej. Prisahám, cítila som sa veľmi zahanbene...ako hosť, čo príde na oslavu s prázdnymi rukami.
Viem, deň sa ešte neskončil. Ešte stále môžem zabehnúť do obchodu a niečo mamke kúpiť. Ak by ku mne znova prišla na návštevu. Možno by to malo byť niečo ako kvietok v kvetináči..., ktorý by u nás ostal, aj keby sa elektrický skrat nedostavil.
Len ja by som vedela..., a možno Jorik, komu ozaj ten kvietok patrí...

Myslím, iba si myslím a nie, neviem prečo, že ja som bola prvá, ktorú dnes  mamka prišla pozrieť. Mám na mysli nás tri sestry. Už sa ani neviem dočkať, kedy im (sestrám)zavolám , aby som povyzvedala, že či i u nich nedošlo ku skratu:).

Rozumiete mi? Rozumie vôbec niekto?

Priznám sa, že cítim tu tenkú líniu, ktorá ma drží niekde uprostred medzi trápnosťou a naivitou na jednej strane a možným - nemožným na strane druhej.

Za seba na záver už len toľko, že dnes mi nevadí byť trápna a naivná. A v takom rozmarnom stave k vám mávam a krásnu nedeľu prajem , z 25Tovey Crescent.

                                                               CINK

PS: Pri písaní tohoto blogu sa mi trikrát zapol sám od seba caps lock. Najskôr sa mi kazí počítač...alebo....to druhé.

Radosti drobné

Včera som si, povzbudená mojou staršou sestrou, kúpila v supermarkete kvety. Nie že by to bolo čosi úplne nezvyčajné..., to zas nie, ale predsa len. Na stole mi tak - medzi miskami s lakocinkami - pribudol črepník s jarnými kvietkami , pomedzi ktoré som "ponapichovala" také tie klasické - sladké- veľkonočné - pompomkové kuriatka. Na druhom stole, respektíve skrinke, zas pribudla váza a to je niečo  -čo je radšej nezvyčajné- so žltými fréziami. Hej, fréziami. Doteraz som ich vždy len obdivovala v obchodoch, ovoniavala a ochkala nad nimi...
No včera som ich aj kúpila.
Dnes ráno to bola vôbec prvá vec, ktorú som urobila, hneď ako som sa vyškriabala zo svojej teplej postele - ovoňala som ich. Ale či už sú to dozvuky chrípky a nádchy, čo nás tu všetkých skolila alebo nejaká iná záhadná vec, ich vôňu som necítila. A i zamrzelo ma to....lebo veľmi, ozaj veľmi som po tom túžila. Frézie mi totiž voňajú za mamkou. Frézie boli totižto jej kvety..., každý to v rodine vedel. Nech sa kúpili akékoľvek kvety : ruže, gerbery...tulipány....frézie boli pre mamku.
Okom mrkám do rohu monitora môjho počítača. O dva dni bude mať moja mamka narodeniny. Možno som sa s tými kvetmi poponáhľala.
Možno...

Nechcem písať o mamke. Nechcem písať o mojej chýbajúcej rodine. Iné , krajšie veci sa nám prihodili. Sestra dostala prácu, o akej sa jej ani nesnívalo - asistentka slepej dievčiny. Nuž mi včera cez telefón opisovala, aké to slepí ľudia u nás majú. Fascinujúce počúvanie, to bez debát....hoci, celý čas som popri ňom hladila svoj vlastný zrak, vďačná pravďačná za to, že ho mám.

Bez neho by nebolo ani ďalšej krásnej veci u nás doma - hoci, asi ma vysmejete, lebo je to vec radšej prostá a možno až primitívna, ale ja sa z nej teším...- papierová girlanda. Tááááák sa  mi do nej včera večer nechcelo, ale Jorikova iniciatíva a zapálenosť ma prinútili , aby som zo skrinky vytiahla papiere, lepidlo a nožnice , špagát a fixy a aby sme z toho všetkého ukuli jarnú a veľkonočnú girlandu. Juj, či je pekná! Krajšia než všetky predražené i zlacnené veľkonočné ozdoby, čo v supermarketoch majú. O tom sa ani baviť netreba!

Teraz, ako píšem tieto riadky, pod ňou sedím. Pri nohách mám tie kuriatka a za sebou zas tie "vôňu-sme-stratili" frézie. Dobre mi je medzi týmito krásnôtkami. Jorikove hodiny a budíky mi robia spoločnosť, tik tak tok i klik. Mám rada ich spoločnosť. Jorik spí, Tomáš tu nie je. (Nie, nejazdí, je na dovolenke v Čechách). Zvonku nepočuť vtáky ani líšky. Je ráno, skoré ráno a ja idem kresliť.
No ešte predtým skontrolujem, či sa fréziam nevrátila ich vôňa. Lebo, bola by to škoda, keby že by o ňu ozaj prišli... alebo, myslíte, že by to bolo možné...že si ju mamka všetku zvala? Veď v obchode ju ešte mali....  Hm...ak by tomu bolo tak, tak to by som sa na tie kvety ani nehnevala..., ale sa potajme radovala.

Mávam k vám ....z 25Tovey Crescent.

                                           CINK

PS: Neviem, či mám alebo nie, ale keďže mi mnohí píšete ohľadne kníh, tak dodávam, že všetko už bolo rozbehnuté, ale zase sa to zastavilo, lebo treba zmluvu o sponzorstve spísať a v tomto čase je všade veľa práce....tak som trpezlivá a čakám, lebo veď, za ten čas si dám iné veci dokopy a až sa zmluvy spíšu a podpíšu, budem mať toho hotového viac.

Zemiaky

Posledné dni ani neviem ako letel čas. Tak nejak pre mňa klasicky - som sa stratila medzi svojimi fixami a kresbami. Moja perfekcionistická povaha zase úradila a ja som na poslednú chvíľu zbierala sekundy a minúty , v ktorých som ako pomätený umelec prepisovala a prekresľovala, čo sa prepísať a prekresliť dalo.
Moja džímailová schránka sa plní mailami od ľudí, ktorí mi pri zrode knižky o Róze pomáhajú. Vzdialenosť práci nepristane, ale zatiaľ to nechávame tak. Jorikova škôlka sa jednoznačne vyjadrila - Jorik nateraz nemôže vymeškať ani týždeň navyše. Nuž, kniha - nekniha, čo sa dá , musí sa riešiť mailami. Na osobné stretnutie sa musí počkať. Ale bude...i ono bude. Lebo si chcem dozaista osobne vybrať papiere...a určiť formát a obal....
Ono, aby to dávalo zmysel, tlačiarenskú firmu, ktorú som si našla ja , je jedna vec. Tam už mám všetko "obzreté", "ohmatané" a"vybraté". Môj sponzor by však rád investoval do svojho kraja , čo ja úplne chápem a teda moje vydavateľstvo je z kola von. Kto napokon bude moju vôbec prvú knihu o Róze tlačiť, je teda ešte nejasné ( ale čoskoro sa to isto dozviem:).

Musím sa priznať, že až dnes som konečne knihu o Róze úplne dokončila. Myslím ÚPLNE. Teda, ešte ju treba zoskenovať, všetky obrázky upraviť tak, aby sa dali poslať, ale to už je v rukách mojej polovičky. Ja si už unavene stieram z čela pot...text knihy je tisíc krát prečítaný , obrázky xy krát očami vyhladené. Jesto tam toho dosť na nápravu , ale ja sa už klaniam. Nie som profík, hádam ani nikdy nebudem...a tak akosi, robím si nádeje , že mi to moji čitatelia odpustia. Mne osobne sa páčia drobné odlišnosti, v ktorých je vidieť nedokonalú ľudskú ruku, ale či to tak budú vnímať aj iní...je otázne.
Rovnako i moja novovytvorená  facebooková stránka na mňa poslušne čaká . Udupaní chrípkou , očnou infekciou a hnačkami sa nám však doma rána prepisujú , jak sa im práve zachce, nuž nie vždy mám čas si veci dokončiť, ako by som si priala. S očami ako práve krvou nacicaný upír si vravím, že je všetko tak , ako má byť. V rúre sa nám pečú zemiaky , Jorik mastí hry na svojom telefóne a Tomáš je jedným okom prilepený na svojom notebooku, druhým na telke a v medzierke medzi žmurkaním  do seba pchá doma upečenú pizzu. A ja? Ja sa schovávam v Jorikovej detskej izbičke a ťukám slovíčka , kým sa tie zemiaky v rúre do zlatista nezafarbia.
A tuším ich už radšej doťukávam ako ťukám, no ešte skôr , než sem ťuknem záverečnú bodku, rada by som sa vyjadrila k môjmu staronovému menu. Rozhodla som sa totižto znova vystupovať pod Veruškou. Viem, mnohým sa to možno bude spájať s mojim osobným životom... a možno sa aj mnohým bude zdať, že by si to žiadalo čosi kompletne nové, ibaže ja sa na niečo novosťou vyblýskané akosi necítim. Vo Veruške sa cítim ako vo svojej koži a Bobeková ma bez debát spája s Bobekom, ktorého nechcem od seba naveky zahnať. Veruška nie je "niekto", nie je to ani nick, meno, prezývka...Veruška som ja a tak to má byť. Veruška je tak veľmi ja, že keby ma tak niekto oslovil na ulici, aj sa otočím. A to je dôvod ako hrom, ostať tomu menu verná. Navyše, neviem, či sa to iba mne tak zdá, ale moje oficiálne meno Viera Kočiš Čechová je tak tvrdé, tak ťažké, tak chladné, že je doslova nevhodné pre autora detských kníh. Zato Veruška je pre detskú knihu ako ušitá!
Nuž tak teda, pre Verušku Bobekovú som sa rozhodla. Urobila som jej novú stránku, ba čo viac, urobila som jej aj niekoľko nových produktov na predaj. Plánovala som ich viac, ale ...nestíham, čo budem klamať? Tak až budú, budú :). Teraz idem omrknúť tie zemiaky a keď mi to dovolia, pôjdem tú svoju stránku spojazdniť:).

- zemiaky sú omrknuté a tadáááá už aj upečené! No, stihli to skôr ako som ja stihla  napísala tento blog! Bisťu!
Nuž, čo sa dá robiť? Ide sa jesť a potom von . Žeby som to "spojazdňovanie" odložila na večer? Jasné....na večer:).

Aaaach, hádam to u vás nie je až také splašené ako u nás doma...a zemiaky sa vám v rúre pečú pomaly ..tak pomaly, že popri tom ich opekaní aj stihnete niečo urobiť. S tým prianím sa s každým lúčim a vraciam sa späť - k maminovaniu.
                                  Z 25Tovey Crescent....................CINK.

Dilema

Včera mi moja mladšia sestra prečítala jej najnovšiu rozprávku. Ešte nemala záver, to síce nie, ale i tak som ju všetkými bunkami v tele ohodnotila ako jedno z toho najkrajšieho , čo som kedy počula.
Ono, aby som hneď na začiatku vysvetlila, moja sestra nikdy nepísala. Ani len blog. Možno kde tu nejakú básničku, ale myslím, že i tie by sa dali na rukách spočítať. Priznám sa, veľa nádeje som do nej nevkladala. No mýlila som sa. Mýlila a veľmi!
Ťažko mi je posúdiť, či závidím. Očkom mrkám na svoje dielka a váham. So všetkou skromnosťou, čo v sebe mám  a teda dúfam, že si ju s ničím nepletiem, viem, že s tým, čo mi bolo naložené, robím maximum. Pri písaní a kreslení určite. Možno by som ešte mohla viac pracovať, než robím...ale keď robím, snažím sa maximálne. Nuž teda, nech sú moje dielka písané akékoľvek, lepšie ich nespravím. Miesto nasrdenosti, tak trochu i hrdá na seba, prijala som druhé miesto v rodine. Ešte s väčšou hrdosťou akceptujem, že ma moja mladšia sestra pobila bez rokov strávených písaním. Akurát...ako tým očkom na tie svoje dielka mrkám, hanbím sa....., že nie ona , ale ja budem mať knihu.
Dnes som sa s tým priznala mužovi. (ach ako len to slovo neznášam....že mužovi!) On to tak nevidí....a ja viem, jak to myslí. Mať knihu bol vždy môj sen. Môj názor je subjektívny...a sestra má rovnaké šance ako ja. Ibaže..., ibaže ja viem, že vyhrať by mal lepší a sestra lepšia je , no ja mám sponzora a tomu sponzorovi je šuma fuk, či vydá knihu Čechovej takej či onakej.
Nuž mám v sebe dilemu a jediný, kto ma štuchá dopredu je Jorik. A môj sen.
Nechcem sa so sestrou porovnávať. Porovnávanie nikdy nikam neviedlo. Jedine k pochybnostiam a k zakopaniu kreativity. Mnohí "umelci"  sa s ním pasujú a popritom vyhrávajú alebo prehrávajú.
Nuž si aj vravím, že každý sme nejaký a tak je to fajn.
Ibaže....ach!
Vždy som mala v sebe potrebu moju mladšiu sestru chrániť. Odkedy sa narodila a bol medzi nami ten veľký časový rozdiel. Päť rokov, aby som bola presná. Keď mi včera prečítala jej rozprávku, ozvala sa vo mne matka, nie len staršia sestra. Poznáte to? Nuž, zatínam päste, aby sa mojej sestre darilo. Aby aj jej kniha vyšla, ja urobím všetko, aby som jej v tom pomohla....a myslím, že už aj viem, kde sa so žiadosťou o pomoc obrátim a potom....potom budete mať šancu aj vy - presvedčiť sa , že moje ospevné slová neboli výmyslami. Slovenské detičky sa majú na čo tešiť!

Na záver už len toľko, že som o sestre ani písať neplánovala. Politická situácia, aká teraz doma je, ovplyvnila aj mňa. Miesto obľúbených videí, dobieham zameškané politické súboje. To aby som bola v obraze. Pomerne často ľutujem, že sa nemôžem svojou maličkosťou i ja zapojiť do diania . Naobliekali by sme sa s Jorkom do tepľúčka a vybehli by sme von do ulíc - pridať sa k davom. No z UK mi neostáva nič iné, len očkom mrkať na správy, čo sa k nám z domova dostávajú a dúfať, že  sa to Slovákom podarí. Hoci...jak mrkám, tak mrkám...moc toho z domácej ponuky nenavyberáme. Ale hádam, všetko lepšie , než to, čo máme. Nuž držme si prsty. A cinkajme.....

                                                I my tak cinkáme a myslíme, z 25Tovey Crescent...

                                                                     CINK.

Šepkám ledva počuteľne veci naše každodenné

Tak napokon sa ukázalo, že včera som sa mýlila. Vietor vonku dul tak silno, že mohol lámať konáre. Do toho pršalo a človeku bolo hneď menej ľúto, že musí byť zavretý doma.
No, pravdu povediac, my sme doma zavretí celý deň neboli. Na popud mojej sestry, nacupitala som so svojou malou ratolesťou k nášmu lekárovi..., len aby som sa uistila, že ten ukrutný kašeľ, čo ho trápi, netrápi i jeho malé priedušky či nedajbože pľúcka. So zápornou odpoveďou sa mi hneď ľahšie dýchalo a už v uvoľnenej nálade sme doma - na našom žltom gauči, prekreslili s Jorikom niekoľko hodín. Vlastne až dokiaľ nedošiel tata domov z práce...
Musím sa priznať, že ma veľmi teší  ako Jorik kreslí. Nekreslí pekne, ba povedala by som, že na svoj vek aj zaostáva. Často ho viac ako figúrky či iná "prírodná" realita, zaujímajú písmená, čísla....a ostatné technické veci. Ak napríklad nakreslí televízor, dokreslí k nemu šípku , ku ktorej napíše TV. Viac ako rozvoj ľudského tela, ho zaujímajú detaily ako napríklad taký dom - ten nie je až tak podstatný, omnoho dôležitejšia je spleť ciest, ktorá k nemu vedie. Dáva to zmysel? Mne to príde fascinujúce. A nepíšem to ako matka nadšená vlastným dieťaťom. Hoci, ako to môžem posúdiť? Každopádne, Jorik má svoje skicáre a ich zbierka sa rýchlo rozširuje. A potom, kreslí so mnou a o tom som vždy tajne snívala:).
Dnes vonku nijaký vietor neláme konáre. Našťastie, ani neprší. Jorik spí a myslím, že bude veľmi vysmiaty, keď sa zobudí, lebo konečne ho v noci nesužoval kašeľ. Jupí! A ja, sediac v kresle, lámem si hlavu, či ho už dať dnes do škôlky alebo radšej počkať. Ten včerajší lenivý deň doma nebol až tak zlý..., tak možno by sme si mohli dať repete:).
Uvidím...uvidím.
NO..., nech už sa rozhodnem tak či onak, hádam budeme mať pekný deň. A rovnaký prajem aj vám. Ak sa neurazíte, idem ja k oknu, aby som skontrolovala ako sa usušili obrázky, čo som pred chvíľou striekala ochranným lakom. Vždy je to pre mňa tak trocha otáznik, či ten lak fixu nerozmaže . Včera som bola úspešná, no dnes už nemusím. Nuž tak teda mávam k vám a ozaj len krásny deň vám prajem...a ak si smiem vybrať, majte ho tvorivý. Cinkám k vám z 25Tovey Crescent.

                                                           CINK