Pozbierané zo soboty

Je nedeľa. Čo pre mňa v preklade znamená carboot sale. Akurát, že už je jeseň...a ja netuším, či to pre existenciu carboot čosi neznamená. Myslím také definitívne, ako .....že na tento rok mu odzvonilo. Netuším ani, kde sa dajú tieto veci zistiť....a jediné, čo ma napadá, sú vlastné nohy a vlastné oči. Myslím, že som na jeho tohtoročný koniec emocionálne pripravená. Nedeľné rána budú zase lenivé "piánka", nijaký zhon a krik a tiež ušetrené peniažky, lebo nech sa snažím ako chcem...odolať drzo nízkym cenám sa na carboote prosto občas fyzicky nedá.

Mrkám na hodinky ...je presne pol ôsmej. U nás každý spí. Tomáš preto, že do tretej jazdil a Jorik jednoducho preto, lebo nemajúc poobedňajší spánok, ráno si zvykne dlhšie pospať. Ja som , ako vždy, vstala skôr a kuchynská linka je ,jak tradične o takomto čase, zasypaná mojimi ilustráciami. Veľmi ma šteklia prsty ,aby som ich nafotila a zverejnila....ale nemôžem. Nemá sa to vraj. Ak už pre nič oficiálne, tak len preto, že tým vraj odkrývam tajomstvo a odrádzam potencionálnych zákazníkov. Tak len medzi prstami žmolím kartu od foťáku a to bude tak všetko, kam sa dnes dostane.

Mysliac na fotky, uvedomujem si, že na návrat na môj fb profil, čo by už bolo viac než vhodné, nemám čo ukázať. Všetka moja práca by mala byť opradená tajomstvom...a okrem nej nič iné nemám. No priznám sa, že už pomaly koketujem s myšlienkou večerného kreslenia , ktoré by s mojimi príbehmi nemali nič spoločné. Aspoň niečo, čo by som mohla "ukázať" . A tiež tak neohrabane  a neokrôchane dumem, či by som nemala svoje dokončené dielko o Olim fotkami predsa len zmapovať a poslať to tomu, kto sa ma rozhodol "sponzorovať". (ozaj???? stále tomu neverím!) Ak už pre nič iné, tak len preto, aby ten dotyčný videl, do čoho sa to chce so mnou vlastne pustiť. Viete, aby to vyzeralo profesionálne ...

Akurát že..., mysliac na moje večerné kreslenie, nesmiem zabudnúť na moje "biedne stavy". Ono, ak by ste so mnou žili, vedeli by ste, že skoré rána si k večeru pýtajú svoju daň a moje viečka...sťaby rolety...sú po siedmej večer "dopoločí"  stiahnuté. Bežím na úsporný režim a v ňom sa nič vážne odo mňa čakať nedá. No, nie som robot. I mne palivá dochádzajú. S Jorikom navyše zvádzame svoje každodenné boje ...niekedy úspešnejšie, inokedy menej a tie ma stoja hektolitre osobného paliva.

Ináč, spomínajúc Jorika....včera sme strávili celý deň nonstop spolu. Plač bol, krik tiež, obe strany sme si viedli remízovo od rána až do večera...celkový stav by som nazvala úspešný. Bola aj rozprávka, aj "huggy huggy" a vlastne tých bol koooopec....a boli aj tie veci zázračné, pre ktoré milujem byť mamou..., ktoré ma učia byť lepším človekom a to aj napriek tomu, že zďaleka nemajú v sebe nijakú premúdrelú myšlienku. Ako včera napríklad. Ako dospelí snažíme sa byť ústretoví, milí....a často preto nevravíme pravdu. A pritom , aké je to jednoduché. Na preliezkach k Jorikovi včera pribehlo dievčatko...možno o dva tri roky staršie od neho. Očividne ho vyslala mamina, ináč, bola mi veľmi sympatická, ale neoslovila som ju. Ostala som verná svojmu bobríkovi mlčanlivosti. No to dievčatko malo viac guráže ako ja. Pribehlo k Jorikovi a položilo mi stručnú no výstižnú otázku: ,,Môžem sa s tebou hrať?"
Jorik dlho nečakal s odpoveďou a bez váhania odvetil:
,,Nie. Ja sa chcem hrať sám."
Dievčatko svoje odmietnutie zakričalo cez celé ihrisko svojej opodiaľ stojacej mamine :,,On sa chce hrať sáááám!"
Na to som už zasiahla aj ja..., lebo trocha socializácie nie je na škodu a Jorik doma často ujúka, že nemá nikoho na hranie.... Ibaže nepochodila som ani ja..., Jorik o hranie sa s dievčatkom nestál , len so mnou...tadáááá.....a to som tajne dúfala, že raz na ihrisku, ponorím sa do knižky, čo mám rozčítanú a aspoň na chvíľu vypnem na automat. Knižka ostala neotvorená...lebo miesto listovania v nej, som sa kĺzala dole točitou  šmýkalkou alebo po nej púšťala Holly (naša nová priateľka...berieme ju všade so sebou, hojdáme ju na hojdačke, hopkáme s ňou v tráve...doma jej organizujeme výlety , staviame domčeky...taká malá plastová bábika je to:), cez dierky cez kovový tunel som prijímala a posielala späť paličky a .......prosto, robila som všetko možné, čo maminy na ihriskách tak rady robia.

Ale vždy som bola rada, že moje ranné prognózy dňa stráveného nad spoločenskými hrami , nevyšli:).

Oh, dnes tu ale máme nedeľu a to je úplne iná káva... Ešte tak vedieť, či je ten carboot alebo nie....

Ku krásnej nedeli mávam...z 25 Tovey Crescent.

                                                                 CINK