Zlá manželka

Včera som čelila nepríjemným otázkam svojho muža. Cítila som sa vinne, ako som ich obhajovala. Znamená "cítenie sa vinne", že som automaticky vinná?
Do podrobností nebudem zachádzať..., tie sa týkajú iba nás dvoch. Spomeniem iba časť...tú, pri ktorej som sa cítila vinne. Samozrejme, týkala sa môjho umenia. Vlastne, ani ma neprekvapuje, že na tú tému došlo....prakticky som ju čakala. Ak niekto chodí pravidelne deň čo deň do práce ,aby zarobil na obživu, musí vidieť svojho partnera, ktorý ostáva doma, aby obriadil domácnosť a dieťa ako lenivca či povaľača...či...ako to nazval môj muž "šťastlivca". (hej, počujem tú "pointu", najmä , keď sa to slovo vysloví cez zovreté zuby )
Samozrejme,  ja mám umenie na obranu...lebo veď ozaj  tvorím. No pravda je, že som úplne k ničomu ako predajca svojich diel. Teraz je to ešte o čosi horšie... Na pretras prišli hotové produkty...  Niekedy aspoň tie boli ! A teraz? Kde sú? Mám zákazky? Na čom akože toooľko pracujem? Kde sú výsledky mojej práce? Ako, môj drahý priznal, že chápe, že momentálne pracujem na knihe, lebo veď som o tom hovorila...ale haló....hádam nie až toľko!
Len som blikala očami a habkala slová. Čokoľvek som povedala, bolo ináč pochopené.

Neviem, ako to vnímajú iní..., ale mne nakreslenie príbehu ba i jeho napísanie, chvíľu - dosť podstatnú chvíľu, trvá. Nie som lenivá....stále sa v noci budím na bolesti v krku, to ako dlho ho pri kreslení držím ohnutý..., moje prsty už niekedy doslova kreslia z pamäte....a zásoby fixiek sa mi každým dňom rapídne zmenšujú, ako odchádzajú do fixových lovíšť....o skicároch ani nevravím. Rýmujem za chôdze....svojimi príbehmi som počmáraná.....keď nemám papier a som vonku, za chôdze sa nahrávam . Pamäť môjho telefónu je plná nezmyselných videí...ako tlačím kočiar a do toho diktujem myšlienku alebo rým, aby mi nebodaj nikam neušiel.

Uvedomujem si, že keby som už mala po svojom boku knihy, bola by to úplne iná story. Moja hanblivosť im nepomáha. Ale snažím sa. Stále koketujem s myšlienkou, že v decembri predsa len poletím domov..., no Jorik má v tom čase stále škôlku a potom...ani to nie je  lacný špás kupovať letenky, navyše, ja nikde nemôžem letieť sama, musím so sebou automaticky brať aj Jorika a s ním, nech sme hoc jaká zohratá dvojka....sa pracovné veci vybavujú ťažko. No aj keby sme ich dali, čo viem, že by sme dali....čo sa stihne za týždeň? Za dva? Som to iba ja, čo si myslí, že v hurá..vo vianočnom decembri na mňa bude mať len málokto čas a  veriť, že  by sa mi podarilo vytlačiť knihu či "knihy" by  bolo viac než naivné?
Najmä po tom, čo som videla, ako nekonečne dlho  trvalo len objednať veci do nášho popponkovského obchodíku?

Občas, občas častejše než občas, si myslím, že nie som dobrá manželka. Nevravím, že som zlá..., no nie som tá, čo by robila muža šťastného. Viete..tak...prosto...jednoducho.

No čo už so mnou? Medzi nami....predpokladám, že už to bude iba horšie:).

Sú všetky manželky výtvarníčky takéto? Lakomé na svoje umenie....a....hm... nepochopené?

Nuž tak teda...troška neisto dnes mávam..ale mávam...z 25Tovey Crescent...kde som pred dvoma dňami vymenila všetky obrusy a prestierania a i koberce a behúne a zabudla som vám o tom napísať...nie že by vám to malo spôsobiť niečo...to len mňa to teší:) . Viete, keď už nemôžem kúpiť nové skrine...aj obmena obrusov je fajn:).


                                                                          CINK