Iba táram

Myslím, že som lenivá....veľmi - veľmi lenivá. Dívam sa okolo a snažím sa pochopiť silu druhých ľudí, ktorí sa pravdepodobne cítia rovnako ako ja a predsa sú tak silní, že sa vedia premôcť a nacupitať do svojich každodenných prác ,aby v závere dňa, týždňa či mesiaca domov na stôl priniesli obživu. Ako to robia? Keď v nich všetko kypí a vrie a oni vedia...tak dobre vedia, že niekde inde by boli osožnejší, že ich poslanie na zemi je iné...kompletne prevratne iné ako to, čo robia a možno budú robiť celý život!
Sledujem ľudí a mračím sa. Len málo je tých , ktorí robia to, čo milujú.
Keď sme boli doma, šli sme raz k večeru s Jorikom po moju sestru na vlakovú stanicu. Kto pozná Krompachy ten vie, že cesta tam vedie okolo Kohovút, obrovskej fabriky, v ktorej ináč aj môj otec strávil polku svojho života. Úprimne, myslela som, že fabrika je zatvorená, ale nebola. Robilo sa v nej. Dážď pršal a jeho kvapky na dáždniku boli tak hlučné...a predsa neprekričali hluk...monotónny desivý hluk mašín ..... Počúvať to celý deň, niekoľko hodín...nonstop....trhám si vlasy. Všade žiara...oheň...muselo tam byť ako v pekle... Ako to robia? Ako?
Stíska mi z toho srdce.
Niekto tu prácu robiť musí, tak?
Niekto musí zmontovať všetky tie autá, v ktorých sa vozíme.
Niekto musí pozošívať kusy látok, aby sme sa mali v čom parádiť.
Niekto musí urobiť to i hento...aby sme v našom konzumnom živote mohli existovať.
Cítila som sa vinne...tak vinne....že to nie som ja, kto tam tak ťažko maká. A zahanbene sa cítim aj teraz....ale....veď i tie knižky musí niekto nakresliť a napísať...tak? Ja viem..ale ....len preto , že som dostala dar, talent, mám právo byť šťastnejšia než sú iní?

Pamätám sa, že som stískala Jorika v strachu, že toto by mohol byť raz aj jeho osud. Pamätám sa, že som mu šepkala slovíčka...o tom, aké to vo fabrike je...úplne ako niekto, kto k tomu bohapuste nemá čo povedať.... ako niekto, kto si všetko poskladal iba z príbehov iných. Nechcem znieť ako "nadradená", kritizujúca...chcem radšej znieť ako obdivovateľka všetkých tých, ktorí takto ťažko pracujú a predsa sa domov z práce vracajú spokojní , tešiaci sa na domáce teplé jedlo  .

Myslím, že o Jorika sa báť nemusím. On si vyberie sám, až raz príde jeho čas.
V škôlke ho stále stavajú na piedestál....už ho ani nevolajú ináč ako "clever clog" .

Čo ma to vlastne napadlo písať o fabrike?
Oj, už viem...lebo každé ráno niekoľko hodín kreslím...a cítim sa pritom blažene. A ....v tieni tej mojej blaženosti je môj milý, ktorý zberá zákazníkov a vozí ich tam a hentam a len málokedy má k tomu čosi pekné povedať...leda ak , že to robiť nechce... Ale robí. Aby bolo na tú obživu . A ja? Ja sa rúcam kvôli objednávkam ako tvrdohlavý osol..., lebo ja chcem robiť to, čo ja chcem.... Ja viem...som mamina.., niekto sa o dieťa starať musí a svokrovci mi často vravia, že robím dobrú prácu.... no i tak  mi srdci búši , v tom mojom biedne chudom hrudníku, tak previnilo....prečo ja a nie on? No...a potom, aby to bolo ešte okatejšie, vyvstanú v tieni môjho milého  celé davy ľudí, ktorí sa ráno ponáhľajú za prácou a ani náhodou sa necítia blažene.

..........................

Hm....blaženosť sa nevie vychutnať blažene osamote.


Mávam ku krásnemu dňu, dnes extra všetkým tým....a najmä tým, ktorí už dávno zabudli cítiť sa blažene. Z 25 Tovey Crescent.

                                                           CINK