No viem, že utiecť nadobro sa nedá. Alebo aj dá, ale nepatrí sa to...hoc jak veľmi by sa mi to páčilo.
Mlčala som pomerne dlho a nie, nebudem sa vyhovárať na internet ani na nedostatok času.... Nepísala som úmyselne. Zatvorila som sa do seba , alebo do svojho sveta, ako tomu vraví môj manžel a nechala som dni ísť. Povinnosti boli, samozrejme...., ako matka ich stále mám , ale kedykoľvek sa dalo, hup, bola som tam.
Počasie na Slovensku bolo krásne.....
Pomerne veľa dní vonku svietilo slnko a na kopci za plavárňou, kam sme si zvykli so sestrou vybehnúť ..len tak, prevetrať si hlavy, vietor hladil trávu a ja som mnohokrát priam pišťala po tom, aby som tam mohla byť , aby som si ako tá tráva nechala aj ja svoje vlasy rozcuchať.....no namiesto toho som ostala doma.....sklonená hodiny a hodiny nad počítačom alebo nad skicárom..."uskromnená" s čerstvým vánkom ,čo na mňa dul cez dokorán otvorené okno na piatom poschodí paneláku, materinsky vinne šťastná, že mi svokrovci strážia moju ratolesť a ja som konečne SAMA ! Pracovala som..... ba čo viac, pracovala som dobrovoľne a pilne ako včielka. Vlastne nie, nepracovala som.....hrala som sa. Písala som..kreslila....snívala....
Nechcem sa ospravedlňovať za svoje mlčanie. Bol ako liek, čo som si sama predpísala, lebo som ho potrebovala. Rovnako ako nechutné vitamíny z lekárne.... Tak trocha , tak trocha viac než trocha...vrátila som sa k svojej starej Vierke, ktorá tak rada sedávala na terase našej chalupy, ktorú už nemáme a ťukala písmenká svojich rozprávok. Znova som si nechala ostrihať vlasy....,aby mi mohli lietať okolo hlavy a v miestnych sekáčoch som vykúpila všetky prapodivné šaty a sukne so vzormi, ktoré vo mne vibrujú spomienkami a celý ten čas, čo som pochodovala ulicami nášho malého mesta, som nebola nikým iným, len sebou samou... Robila som veci, ktoré ma tešili a ignorovala tie, ktoré mi sťahovali žalúdok....a to čo i len trošíčka. Maily, blikajúce obálky, všetky "mala by si", "patrilo by sa"..."treba" či "musíš", som doslova vytlačila zo svojho zorného uhla a tvárila sa, že tam nie sú. Miesto toho som s Jorikom skákala na mestkej trampolíne a ako jeho rovesníčka som sa tešila synchronizácii mojej sukne s mojimi vlasmi.....
Ľudia neexistovali.... gumovala som ich...menila za gaštany, ktoré sme lovili v tráve ....za hladné kačky, ktoré bojovali o náš vysušený chlieb..... Tak, ako som kedysi zvykla, nedívala som sa okolo seba..po ľuďoch myslím... beztak som si ich tváre nikdy nevedela zapamätať a ..... akosi....som mala náhle plné zuby stresu, komu sa zdraviť a komu nie!
Ale ...asi ani netreba písať, aký bol výsledok... či?
Neotvorené obálky čakali, neprečítané maily tiež, zopár ľudí sa urazilo... a môj zanedbaný blog nado mnou visel ako sivý mrak. Občas tak doslovne, že som miestami cítila jeho unikajúce nahromadené kvapky.....
Pravda totižto bola, že aj napriek mojej sebeckej snahe, moje perfekcionistické ja si neodpustilo ani deň, aby sa neohlásilo a nepripomenulo mi, že mám aj povinnosti! Narážali do mňa ako upomienky z knižnice za knihu, ktorú som zabudla vrátiť. Ibaže...ibaže môj perfekcionizmus narazil na čosi ešte tvrdšie než je on sám.......na moje vyhladované vnútorné ja.....
Tak som ho rozmaznávala. Nevedela som si pomôcť..sťaby by to bola otázka života a smrti. Musela som...musela...byť znova sama sebou.
Och, aký luxus...vypočuť svoje vnútro...aspoň na chvíľu a dať mu, čo chce...
(Smiem napísať, že odporúčam....? ...lebo...ak pre nič iné, odrazu zistíte, že ešte stále žijete..)
Prosto som profesionálne vyhorela...ako zápalka.....
No radšej ako sa dívať na vlastné vzplanutie , som sa rozhodla snoriť . Rada snorím. Ako poľovnícky pes.... Predaj chalupy sa na tom tiež podpísal svojim podielom a potom....neviem, čím to je...ale ten byt...na tom piatom poschodí...dobre, kľudne si o mne myslite, že som blázon..., nuž tak ten byt....akoby v ňom môj otec niekedy s nami bol. Divný ťažký pocit, kedy sa bojím otočiť a pozrieť do šera, či ho tam ozaj neuvidím ako sedí a díva sa na mňa...nie preto, že by mi chcel ublížiť...čisto len preto, že chce byť nablízku.... Nuž tak i ten byt má v tom mojom snorení prsty...., že som sa snažila pochopiť, prečo bol môj otec aký bol...prečo robil veci, aké robil a či sa dalo urobiť viac...či si mohli ľudia "profesionáli" obhájiť svoju študovanú česť a vypátrať, v čom bol ozaj problém a možno nastoliť liečbu....správnu liečbu nie takú v štýle, aký liek si prosíte? ,lebo osobne si myslím, že nikdy nie je neskoro a možno môj otec mohol byť niekto úplne iný....než akého som ho poznala....a možno by tu i dnes mohol byť s nami... Prekvapivo- neprekvapivo, keď som na seba ani len nemyslela, keď som to ani len nečakala....som cez snahu pochopiť otca, pochopila seba.... v 37 rokoch svojho života....klik, klik, klik...bod po bode...klik klik .....oh, ani som nevedela....ani som len netušila.....aké bizarné !
S hlavou sklonenou nekonečné hodiny nad skicárom ,až sa mala problém vystrieť a v noci ma bolestivo budila zo spánku , lebo ináč nevedela, som si načrtla nový "životný poriadok". Vždy ma veľmi mrzelo, keď som na niekoho zabudla, keď som niekoho prehliadla, keď som niekomu neodpísala...neklamem, až bolí to, jak nestíham ísť podľa šablóny slušnosti a správnosti ako akéhosi logického plánu ....oj, nie...ja tam skáčem medzi riadkami ako trafená srna.....stačilo. Nechcem. Nechcem...
Čo chcem je stiahnuť sa . A robiť len to, v čom som doma, čím môžem len tešiť . Úplne kompletne v dôvere, že ľuďom sa ozaj páči, čo tvorím, pôjdem za rozpravkárkou , ktorú verím, že v sebe mám ...chcem len kresliť a písať a byť vo svojom svete a nie, nebojte sa, nebude mi tam smutno samej ...mám to tam rada.... Kiežby som vás tam mohla zobrať na návštevu...uverili by ste mi! Usmievam sa, ako to píšem..to nemôže byť zlé rozhodnutie. Cítim taký mier....taký pokoj, všetko zapadá.... (Myslíte, že si niekedy vôbec budem môcť napísať do kolonky zamestnania "rozprávkar"? Keď sa raz tak stane, budem na seba veľmi hrdá! )
Verná svojmu novému plánu som ,v posledné dni svojho pobytu doma , do papierovej krabice od steppera, zbalila všetky svoje dielka a vyslala ich na cestu do Chorvátskeho Grobu. Mám chuť strčiť si ruky do vrecák a tváriť sa, že v tomto smere mi robota skončila. Ale nie, neurobím to.
Neurobím to preto, lebo i z mojej novej práce budem chcieť občas odbehnúť a potom, dala som sľub. A vlastne, myslím...že verím, že ešte mám čo povedať. No pravda je, že všetku, pre mňa tak ináč neskutočne ťažkú prácu, vkladám do rúk iného.
Nie som podnikateľ. Nemám na to obchodného ducha. Nikdy som ho nemala. Naceniť svoje veci bola pre mňa smrť...., v mailoch som málokedy vedela byť stručná a orientovať sa v nich? Zabudnite! Vždy som sa v nich ako malé dieťa stratila a z debilníčkov, čo mi mali pomáhať sa orientovať, si tak akurát môžem papierové komíny stavať! Napísanie hocijakého statusu na plochu ma vždy stálo zopár "obhryzaných" nechtov...prosto..... v tomto som ozaj k budišničomu.....taká je pravda. :(.
Tak som teda mlčala.....lebo som to potrebovala....a viac nič iné.
Mávam vám.....od nás, z 25 Tovey Crescent...kde je to všetko rovnako milé a útulné a hrejivé a kde vonku prší a svieti slnko zároveň.....a na oblohe sa každú chvíľu niekde maľuje nová dúha...
CINK
No comments:
Post a Comment