Gaštany

Začínam si čosi namýšľať. Zase hľadám diagnózy. Ale už sa nesmejem nad sebou, že som hypochonder. Múdre knihy vravia , že by to k môjmu "ja" nebolo nič nezvyčajné a moja sestra dodáva, že hypochondri žijú dlhšie. Tak čo sa trápiť?
Všímam si Jorika s celým jeho svetom. Podobá sa tomu môjmu....akurát, že mu k nemu chýba ceruzka do ruky. Ale to nič neznamená, je ešte malý.

Včera som mu kúpila domáce planetárium. Prisahám, som si plne vedomá toho, že množstvo sekáčov, ktoré tu je , mi svojim  tovarom, za smiešne nízku cenu, skrz naskrz cezo mňa a moje slabosti, doslova zasypali syna každou možnou hračkou, ktorú si detská fantázia vie predstaviť. A hej viem, občas je to i na škodu...ako aj všetka technika... No , na druhej strane, ja silno verím, že zakázané ovocie najviac chutí....a v rámci toho sa teším, že Jorik , akokoľvek má dostupný svoj tablet....posledné dni na neho ani nemrkol. Radšej so mnou zbiera gaštany, hoci sa ich bojí dotknúť....hm....zasekla som sa v slovíčkach...to tie gaštany....tak podvedomo , na jeden kútik úst sa usmievam...lebo vidím Jorika ako jasá a kričí , že našiel gaštan a prštekom svojim na neho mieri ale zo zeme ho nezdvihne. Aj keď ho posúrim, zavrtí hlavou : ,,Nie , ty mama.." Páčia sa mi také "nezvyčajnosti". Aj keď  mi slová spod prstou ukradnú...a ja náhle neviem, kde som skončila....
Tak teda kde som to bola?
Pri gaštanoch?
Haha, nie....pri sekáčoch a ich hračkách a pri planetáriu, ktoré som včera kúpila.

Hej , kúpila.
Za dve libry, aby som bola aj matematicky presná..., doniesla som domov plastovú guľu s umelohmotnou rúčkou. Dá sa vložiť do stojana s kompasom...to aby sme ju tam mohli otáčať a podľa sprievodného CD - čka tak synchronizovane spoznávať súhvezdia. Ku každému sa dá čosi povedať....cez mýty , ktoré o nich kedysi ľudia rozprávali až po zaujímavosti z prítomnosti. Jediná žiarovka , vo vnútri tej guli, čaruje v tme obrazce na stenu...fúúúú......hviezdy sú všade.... A keď sa tá vypne, svietia už len fosforové hviezdičky na guli...krásnou zelenou farbou.... až mám len na krok tomu uveriť, že je to mágia...

A tak sme po škôlke s Jorikom ležali na dlážke našej chodby a sledovali tie hviezdy a CD hralo a Jorik ho nepočúval , ale rozprával si svoje a mne bolo dobre. Taaaak dobre.....

A to aj napriek tomu, že v škôlke sa Jorikovi znova nepáčilo.....

ps: aj napriek tomu, že som si už dávno myslela, že Oli je kompletne hotový, nebol. Dnes som mu dodala ďalší obrázok  a čuduj sa svete, moje prsty sa po ňom umlčali. Ba navyše, pozbierali, čo na stole ležalo, stránku po stránke uložili , to ako príbeh šiel ....a potom medzi tými stránkami s potešením  listovali a ja som sa ich spokojnosťou nakazila a zase...zase....dobre mi je. Myslím, že som odviedla dobrú prácu a ja sa nezvyknem pochváliť.

Mávam  vám ku krásnemu utorku...z 25Tovey Crescent..., kde sa dnes ráno umlčal Oli, aby mohla prísť na rad Lizbet. Prvé verše sú spísané a ....sľúbila som si, že len čo aj tú dokončím, vrátim sa späť k svojmu najdlhšiemu dielu vôbec... Bude to výzva, lebo už som z príbehu von, ale teším sa na ňu. Ozaj teším.., lebo som na ten príbeh veľmi hrdá....

                                                                 CINK