Meltdown

Včera som mala meltdown. Doslovne.
Rozplakala som sa hneď ako som za sebou doma zatvorila dvere.
Občas si nerozumiem..., že sa správam ako malé dieťa a potajme dumem, koľko nás takých je? Takých, ktoré sa za zatvorenými dverami, v súkromí svojich štyroch stien rozrevú nad takou banalitou ako je napríklad konkrétne môj včerajší zabudnutý sveter.
Denne riešime jednu vec za druhou...fungujeme ako na baterky...či neviditeľný vesmírny pohon...varíme, plánujeme, upratujeme, plánujeme..., bežíme tam, bežíme hentam..."fajočky" v imaginárnom dennom pláne...všetko ide, čosi kdesi zaškrípe, ale my ideme a potom....akoby ozaj existoval ten pomyselný džbán, naplní sa a my reveme. Ako deti....

A Jorik ma hladil a vravel mi, že všetko je dobré, lebo on je so mnou....chúďa, mysliac si, že zase plačem kvôli babke pyžamke. To sa mi totižto celkom často stáva. Ibaže včera som mala očividne podstatnejší dôvod na plač - Jorikov zabudnutý sveter.

Aby som veci vysvetlila, ani dnes si nie som celkom istá, aká malicherná som včera bola a či vôbec. Jorik oslávil návrat do UK pomerne nepeknou nádchou, ktorú ...ako tu tradične zvykne...nasledovala " chest infection", čo je čosi , na čo musíte inhalovať, aby sa vám dobre dýchalo . Tu to má skoro každé dieťa, v škôlke nado mnou len mávali rukami, keď som im chcela ukázať ako sa inhalátor  používa. S trošku afektovaným pochopením v očiach mi hneď oznámili, že momentálne majú v skrinke minimálne 17 inhalátorov... Odľahlo mi. Aspoň niečo. No i tak som ich dôkladne informovala o Jorikovom stave a spísala všetko, čo k tomu náležalo. Včera tu svietilo slnko, ale len tak...cez mraky a k večeru sa , pochopiteľne, schladilo. Veľmi ..veľmi....VEĽMI....som mala na mysli, informovať učiteľky o tom, že ak by náhodou išli von, nech len to moje dieťa nenechajú v tričku.... Pre istotu som to nakázala aj Jorikovi..., prinajmenšom aspoň 5krát . Jeho "meltdown" hneď po príchode do škôlky však zmaril všetky moje plány pozhovárať sa s učiteľkami ... Raz vonku zo škôlky, troška smutná z toho, že som tam nechala dieťa aj napriek tomu, že tam byť nechcelo, som s "hrôzou" zistila, že na tričko a bundičku som úplne zabudla a prisahám, len som sa modlila, aby učiteľky neboli také nepozorné, že mi syna naozaj vyšlú von bez extra oblečenia. Chladný vietor  ma však ubezpečil, že v takom počasí by deti von určite nedali a tak nejak som sa materinsky láskavo sama upokojila.
Haha,,ako som sa mýlila! Keď som pred šiestou nacupitala do škôlky, našla som jeho triedu prázdnu...na vešiaku pod menom Jorik osamelo svietilo jeho mikina i vetrovka. Schmatla som ich do ruky a letela si syna hľadať... Na prízemí nebol...možno ihrisko vo vnútri?...ani tam nie...tam sú malé deti....navyše, to mi už učiteľky s úsmevom na tvári oznamovali, že staršie detičky sú vonku.
Tadááá....moja nočná mora v reále!
Všetci oblečení...doslovne, vrátane učiteľov....a jedine môj Jorik v tričku....tenkom ako pavučina ... a aby toho nebolo málo...sedel v mokrom piesku a staval si z neho komíny. Kričala som na neho, prečo ma nepočúvol , prečo si nedal bundu na seba...úplne si vedomá toho "žartu", lebo veď čo čakám od trojročného dieťaťa? Jorik mi do môjho nadšeného prejavu náruživo kašľal a najbližší učiteľ sa hneď ospravedlňoval, že si nebol vedomý, že je Jorik chorý.... No niekoľkominútový kašeľ ho poslal v čerty skôr,  ako som tak mohla urobiť ja.
Zúrila som. Zúrila ako pes...lebo všetky kvapôčky proti kašľu...všetky mastičky na hrudníku...všetky inhalovania....prebdené noci, sledovania, monitorovania...snaženia sa....rozumie niekto?
Niekedy dávno som si uvedomila, že Angličanom v tomto smere netreba nič vysvetľovať. Deti tu chodia polonahé a je to ok. Letné šaty na ramienkach sú v polovici decembra úplne vhodným outfitom. Flipflopky na nôžky a ide sa. Preto nemá zmysel im niečo vysvetľovať. Ja sa aj hanbím, keď im pripomínam , že môj Jorik je Slovák....a bundu mu v zime treba. Určite, otužovanie je skvelé...ja mu tlieskam...ale môj Jorik nie je "cvičený".
Viem, nemá zmysel im to hovoriť, pripomínať....a tobôž nemá zmysel nakladať príkazy dieťaťu....ba ani.....nemá zmysel kvôli tomu revať, najmä, keď je čas variť večeru . Ibaže ja som revala.

A chvíľu mi trvalo, kým som to zo seba ako tak striasla.

S odstupom jednej noci poslušne hlásim, že Jorik spal pokojne. To aby mi dokázal, že moja včerajšia masakra bola nepodstatná....a môj vodný stav slznej hladiny tiež hlási pokoj , vzhľadom na úbytok  v jeho toku, no  a prognózy sú teda optimistické....na najbližšie dni môžem ísť znova spokojne na baterky bez predpokladu akýchkoľvek "meltdownov".



Mávam teda spokojne...z 25 Tovey Crescent....

                                                         CINK