Už je to celkom hodná chvíľa, čo som sa vrátila z "chaty". Môj drahý tam má akciu. Nechcela som tam ísť..., taký plán nebol. Radšej do lesa tu neďaleko som chcela, potom si nakúpiť a tak so sestrou druhýkrát do lesa, tentokrát na lúku, kde by sme si sadli do trávy a ja by som kreslila a ona písala. Ani neviem, kde sa stala chyba. Možno nejaké nezdvihnuté hovory a odrazu som pri tom svojom vyvolenom bola na chate aj ja.
Ozaj neviem, ako to majú ostatní introverti. Ja to mám dosť ťažké. Čím viac sa snažím, tým stuhnutejšia som. Takmer sa desím, keď sa na mňa zo všetkých strán vyroja ľudia a ich tváre, ktoré mi často nič nevravia a čosi do mňa hučia, čosi odo mňa chcú a ich názory sú iné ako moje...lebo..., to si treba povedať na rovinu, nejem mäso, tu všetka sranda končí, nepijem ani alkohol...len ozaj výnimočne a to je katastrofa a keď dôjde na zábavu a užívanie si života, hádajte kam dôjdem, keď poviem, že som radšej sama a kreslím?
Je mi z toho trocha smutno. Nie z tých ľudí, to nie...poznám ich, sú to dobrí ľudia. Je mi skôr smutno z toho, že extroverti akoby vôbec nedokázali pochopiť, že socializácia - najmä taká masová, nemusí robiť každému radosť. Nie je to prvýkrát, čo som sa musela "obhajovať". Nerada sa obhajujem. S extrovertami väčšinou aj tak vždy prehrám....a prehrala som i dnes. Hurá!
Nálada sa mi vrátila až trocha neskôr , keď som lesnou cestičkou kráčala sama domov...vietor dul a všade zeleň. Aaach, dostávala ma do kolien! Odrazu som chcela tú krásu objať, tak som sa z nej roztápala. Ibaže krajina sa nedá len tak objať. Hej, môžete si ľahnúť na zem a zanietene pritom strihať nohami i rukami, ibaže to nebudete objímať krajinu, len si špiniť šaty.
Tak som len dýchala ...dýchala všetko , nie len vzduch....sťaby som nemala zápal pľúc za chrbtom ale radšej pľúca zdravé a veľké ako dva balóny a .....zrazu som to znova cítila - celý svoj život. Vek vôbec neexistoval. Mohla som byť kľudne dieťa alebo pubertiak...ba dokonca neexistovalo ani nijaké citové rozpoloženie, mohla som byť rovnako šťastná ako i smutná....bol to stav beztiaže...akoby som bola vták. Isté bolo iba jedno, cítila som čosi mocné, čosi krásne...hovorí sa tomu láska ? Ak hej, bola som jej plná a ešte poviem, že ak to ozaj bola láska, tak nič neváži. Ani gram.
Ešte i teraz sa usmievam, keď na to myslím. Nemala som pri sebe Jorika, len otrhané rifle a rovnako potrhanú sukňu, špinavé tenisky a umazané tričko, na hlave tatovu šiltovku a na chrbte batoh so skicárom..., lebo ...čo ak by sa naskytla príležitosť? To bolo všetko. Nebol tam Jorika. To je dosť, to je veľa, to je až príliš veľa, najmä ak hovoríme o láske. A predsa, odpuste mi, nič mi nechýbalo. Bola som kompletná. Vedela som to každou bunkou svojho tela. Jorik je moje dieťa, ale naozaj, v tom naozaj naozaj, som sólo. Každý sme a tam ...v tom vetre, v tej zeleni...som to cítila.
A cítila som aj to, že toto je môj domov. Myslím, že je dobré, že môj drahý si nečíta moje blogy. Len občas. Nuž hádam tento prehliadne. Ale pravda je, že ako som tam stála vedela som, že tu patrím, na Slovensko. Že zo žiadnych lesov sveta na mňa nebude fúkať rovnaký vietor.
Som sentimentálna a to už ani nemám svoje dni!
Heš, heš....
Teraz na mňa žiaden vietor nefúka. A tá lopta stále búcha...buch, buch, buch.... I päty ma štípu a hej, sú na stole.
Myslím, že pôjdem kresliť. Chce sa mi. Rovnako ako sa mi chce spať.
A možno pôjdem radšej písať. Chcela som predsa opísať svoje knihy i predstaviť seba a čosi i o svojej práci povedať...hm....stihnem iba jedno, dokiaľ sa ku mne znova Jorik nevráti.
No, čokoľvek si už z ponuky vyberiem, k vám už len mávam...a krásny deň prajem... z 35 - od nás k vám.
CINK
No comments:
Post a Comment