A tak som si povedala, že nie je dôležité, čo napíšem, ale to,aby všetko to, čo sa napísať rozhodnem, bolo pravdivé, bez akéhokoľvek zahaľovania či prifarbovania....a všetkého toho onakvého, s čím by som mohla vyzerať zaujímavo a krásne.
V prvom rade , keď sa pozriem na seba (bez zrkadla, netreba ho), vidím maminu a umelkyňu. Tu podotýkam, že sa cítim zahanbene, keď sa takto verejne oslovujem, akoby som na ten titul nemala nárok . No jak hľadám, tak hľadám, iné slovo v sebe nemám. A navyše, i keď sa mi takto medzi nami to slovo len ťažko derie medzi pery, sama v sebe som ho dávno prijala a klamala by som, keby som povedala, že sa ako umelec necítim. Cítim. A to dokonca úplne a kompletne a až tak, že už som sa i stotožnila s tvrdením, ktoré už neraz odznelo mojim smerom : ,,Ona je taká iná, vieš umelkyňa!" (čosi ako : Čo sa čuduješ, je blondína!" alebo ,,No jasne, žena za volantom...") Nuž teda - som taká. Iná. Umelkyňa.
Rada by som napísala, kým som viacej. Myslím tou maminou alebo umelkyňou. Ibaže odpoveď na to nemám. Akurát len to, že môj manžel sa tu niekde isto pýta, kde je on? Viem, nerozumie a ja sa už ani nepokúšam mu čokoľvek vysvetliť. Moje videnie a delenie seba, nemá nič spoločné s láskou, akú vidí on. Tu píšem len o sebe a to že som mamina je čosi, čo moje umelecké ja - doslova a do písmena jedného dňa ,celkom nečakane ale zato plánovane, prevŕtalo ako ementál ( v čase niekde cca 9mesiacov pred 25.októbrom) a či chcem alebo nie, tie diery v sebe mám a nikdy - NIKDY ich vo mne nik a nič nepopláta . Ani ja sama nie .
I preto mám na rukách dve kerky. Jednu za maminu (nie za tú, čo mi odišla....v tomto prípade sebecky za tú, ktorou sama som) a druhú za umenie ( a odkedy ich mám, nebol deň , kedy by som ich na svojej koži oľutovala. Svoj názor som nezmenila. A...to mimo misu, keď som už pri tých kerkách, rada by som dodala, že by som ich na sebe mala rada viac než mám a dúfam, že sa to aj podarí.)
Takže toť základné delenie a opis.
To rozšírené delenie je už trocha pestrejšie a pikantnejšie. V ňom som čudák a samotár, skororánovstávanec a tvorivý maniak , niekto tak trochu mentálne nie poskladaný ako sa na dnešný dokonalý obraz patrí a ..., aby toho nebolo málo...som i ktosi , kto si často robí závislosti, lebo nepozná mieru alebo preto, že pocit cinkania , rozprávania a tancovania vecí v ňom mu prináša neskutočnú radosť a nevie sa ho nabažiť. Tu mám na mysli veci ako sekáče a hračky a detské knihy , ale i cvičenie a pitie energetických nápojov(jaj!), kde som nad sebou už dávno mávla rukou, že veď zbytočná snaha , no veď čo už, tak poznám Vieru, čo nemá mieru. ( a medzi nami, nemám rada meno Viera... ľúbim ho len kvôli tomu, že sa k nám do rodiny dostalo vďaka môjmu milovanému dedkovi , ale to je tak všetko , čo sa lásky k nemu týka. I preto som vynašla Verušku, fuh, hneď je to milšie.
A...keď som už pri dedkovi, nedá mi písať ďalej bez toho, aby som Vám neprezradila čosi, čo som si vlastne i ja len nedávno uvedomila a čo by možno mohlo mať i vysvetlenie na všetky tie moje smutné postavičky v tmavých farbách, čo tak rada kreslím a vy tak radi nemáte...a prečo sa i moja jediná hra, čo som kedy urobila, volá Sirotinec (alebo Sirota) a prečo vôbec som tak osamelými tvorčekmi fascinovaná ... lebo moja starká (pre mňa babka) bola sirota. Otec jej zomrel vo vojne, maminka pri pôrode...
So sestrami som , bez preháňania, vyrastala na jej spomienkach a neskutočnom množstve rozmanitých príbehoch , ktoré prežila...a nakoľko to bola "tá" babka z dvoch, ku ktorej som mala blízko , tú druhú som vlastne len ledva poznala, počmárala som sa ňou zhora zdola. A som na to hrdá, ...to len tak, ak by Vás to zaujímalo, lebo vo svojom živote som nestretla lepšieho človeka ako bola ona sama. Hoci dedko jej stojí za chrbtom (ten, čo mal rád meno Viera) a to i napriek tomu, že ten sa so svojimi spomienkami rád nedelil. On radšej mlčal a neskôr doslovne, keď v bani ohluchol, slová mu vtedy takmer úplne vymizli z pier a čo potreboval povedať, povedal radšej rukami a bolo.
...och, tuším sa roztápam vo vnútri a pardón viem, o tom by som tu ani písať nemala, ale pravda je, že aj môjho dedka jeho vlastná mamina odmietla , lebo nebol silný a mocný jedinec a tak z neho vyrástol človek, čo by ani muche neublížil a vo vojne odmietal do ľudí strieľať a pre mňa sa stal hrdinom , ktorý sa do histórie človeka nijak nezapísal, ani len zmienka o ňom nikde nie je, ale vo mne....vo mne má svoje čestné miesto a naveky bude mať a i píšem to tu o ňom preto a o starkej zároveň, lebo toto sú ľudia , z ktorých som prišla a som na nich nesmierne hrdá a pyšná, až mi i do nosa prší a nech!
Toť moja história.
Koniec prvej časti....
No comments:
Post a Comment