Ale smutne písať nechcem. To teda nie! Najmä, ak už i viem, kde to svoje šťastie znova skúsim vyskúšať....ktohovie, možno to tentokrát "pôjde". O tom však písať vôbec nechcem. Čo chcem, je predstaviť vám svoju Ripku.
Viete, Ripka bola jedna z prvých rozprávko-básničiek , čo som napísala. Rovnako ako všetky ostatné básničky, ktoré som kedysi a vôbec napísala, prišla ku mne sama a ja som ju privítala. Nemohla som ináč, lebo Ripka o mne príliš veľa vedela , ba...aj by som povedala, že ku mne prišla zámerne s čímsi, čo sama dôverne poznám, aby mi ukázala ako to zvládla ona.
Na druhej strane, aj keď ku mne Ripka prišla ako jedna z prvých hrdiniek, dlho ostala "bokom". Až po čase sa jej ušlo zopár ilustrácií, na ktoré som bola nesmierne hrdá. Prisahám, kedykoľvek som na ne pozrela, mala som problém uveriť, že som ich nakreslila ja sama. A tak, niekde tam...zdalo sa mi, že Ripka je kompletná. Dala som ju bokom ako hotovú na tlač. Ibaže Ripka na tlač hotová nebola. Zďaleka nebola!
Na to som však prišla až po čase, keď som napísala niekoľko ďalších rozprávok a básničiek v jednom a pokreslila desiatky strán zobrazujúcich ich obsah.
Bolo to celkom nečakané...teraz sa na tom i smejem, keď si na to spomeniem, ako som po Ripku do šuplíčka prišla ako po hotovú vec. Odrazu som neverila tomu, čo vidím! Aj som sa hanbila....aj si vlasy trhala....aj som sa chcela kamsi schovať a viac odtiaľ nevyliezť. Ilustrácie boli stále krásne, ale slová sa nerýmovali, vŕzgali ako staré vráta a mne sa z toho škripotu robilo zle. Tak som písala znova. Ibaže..., zistila som, že Ripkin príbeh je troška ...... iný. Neviem, či ho zmenila ona sama alebo som len ja na prvýkrát zle počúvala.
Ale odrazu som pred sebou mala jej denník...vypísaný do poslednej strany, ba ešte i čosi navyše v ňom bolo. Bol spoveďou dievčaťa , čo si hľadalo svoju vlastnú cestu a seba samú niekde na nej. Asi vás neprekvapím, keď napíšem, že to bola cesta pomerne dlhá.... Sestry, moje kritičky, mi vraveli, že to tak nemôže byť.
"Skráť ju!" radili, ....ale ja som Ripku skrátiť nedokázala . Každá strana v jej denníku sa mi zdala dôležitá. Veľmi dôležitá..... A tak, niekde tam, sa z pôvodnej rozprávky pre detičky stal radšej príbeh pre veľké dievčatá... také, čo si podobne ako i ja kedysi dávno, rady svoje pocity zapisujú na prázdne stránky svojich tajných denníčkov....
Očividne, kresanie obsahu mi veľmi nešlo a tak som radšej kreslila. A ...čuduj sa svete, ako som kreslila, s Ripkou po mojou boku, tak nejako prirodzene a samovoľne , hladili sme spolu tie premnožené slová , debatili o nich a čo sme uznali, to sme vyhodili a kde nám chýbalo alebo sa zdalo "nejasnô" , tam sme dokonca i zopár slov navyše pridali.
Určite chápete, že veľa prezrádzať nemôžem , tak len takto skromne , cez "našpúlené" pery, šepkám....:
Nuž, o tom všetkom si ja snívam
Keď sa na svoj odraz dívam
A vidím v ňom samú seba
Ahoj! Volám sa Ripka a som nemá
Dnes ti viac denník napísať nemôžem
Mame som sľúbila , že jej pomôžem
Ale zajtra sa vrátim, sľubujem
Svoj príbeh ti celý rozpoviem!
Žiaľ, ani z ilustrácií vám toho veľa ukázať nemôžem. Len tak trocha zhora - zboka. No napokon, pravda je, že ako som kreslila, prezrádzala som mnohé na svojich "stránkach" , lebo ono sa mi to ináč ani nedalo - popri ilustráciách na tvorbu čohosi ďalšieho už čas ozaj nezvýšil. Nie mne:). A potom, medzi nami, mňa už všeličo "iné" aj prestalo baviť. V istom zmysle to tak bolo aj dobré, lebo ono...ako keď čosi ilustrujete, dostane sa vám do rúk, do prstov. Keď si odbehnete k niečomu inému, jejda! - to aby ste to potom v tých svojich prstoch znova hľadali!
Čo sa však Ripky týka, práve toto "hľadanie v prstoch" ma tu doslova vytrápilo. Lebo hoci akokoľvek krásne boli počiatočné ilustrácie, po mesiacoch odlúčenia som ich už v prstoch nevedela nájsť, márne som sa snažila. A tak pomaly ale iste, lúčila som s každou jednou stránkou pôvodne nakreslenou a nahrádzala ju novou.
Tu si dovolím niečo vsunúť, lebo nie je to dávno, len tuto zopár dní dozadu, dostala som mail od kohosi , že možno by mi bolo dobré prečítať si knihu o tom, ako perfekcionizmus zabíja kreativitu. Nemôžem protirečiť, i sama to viem. Bez debát , "na tuti". A pri Ripke som to videla tiež. Veľmi, veľmi , VEĽMI som chcela, aby bola dokonalá ako sa mi zdajú dokonalé postavičky v iných knihách. Ibaže, ja nie som tak zdatný ilustrátor a čosi...nejako....vždy jedno očko bolo trocha iné, tu zas líčko pravé, tam zase líčko ľavé...tu mašle, tu ušká...tu krk...tu proporcie....a tak som prekresľovala a prekresľovala , až som i ja sama videla, že to bude chcieť zmierenie . A čuduj sa svete, jak som ho sama so sebou urobila, prekreslila som posledné tri obrázky a dostavila sa úľava. Nie, ani náhodou to nie je dokonalé, či čo i len všade sediace a oku lahodiace, to nie...ale je to dobré. Tak akosi to ladí s tým mojim textom, tancuje to v jednom rytme...cha, asi radšej hopká než tancuje, nuž vzdávam sa! A hoci stále trocha bojazlivo - no predsa len, rozkladám si tie obrázky po zemi a zas ich zbieram, v poradí, v akom majú byť a mávam ich na rozlúčku, je skončeno...všetko v nádeji, že ma ľudia, až raz budú Ripkou listovať, pochopia.
Všetky strany spolu.....
...posledné prekreslené...
...tuto ešte chýba linka...
...tuto takto iba kresby pokope ,zatiaľ bez slov... len hodiny práce a jeden príbeh.
A o čom vlastne ten Ripkin príbeh je?
Už viete, že je nemá. Nemôže rozprávať, lebo sa narodila iná ako zdravé deti. Schovaná pred svetom o ňom toho veľa netuší, no ako plynie čas a Ripka rastie, začne jej byť schovanej smutno. Pomaly sa učí kto vlastne je a že veci nie sú vždy také, aké by sme si mysleli , že budú. Mnohé sa učí od rybiek, ktoré sú jej veľmi blízke... až napokon spolu s nimi zistí , že i bez úst dokáže byť...ale to už by som asi nemala prezrádzať :).
Každopádne, Ripka je hrdinka a do slova a do písmena.
Mne už teraz ostáva iba jedna vec, vytlačiť posledné prekreslené obrázky, vlepiť ich aj s textom do čohosi, čo je ako maketa knihy, jak by mala asi kniha na konci vyzerať... a potom, potom už len nájsť spôsob , ako ju dostať von, medzi vás.
---------------------------------
Nuž milí, to je hádam i všetko, čo vám prezradím.
Toto je moja Ripka.
Nabudúce si pozvem Rózu. A tak Marušku a Bonifáca a i samú seba ako osamelého priateľa ( pochopíte, až ten príbeh uvidíte).
A ...už tuším zvýšilo len na zvonenie...tak cinkám a lúčim sa....
Cink cink cink
...
No comments:
Post a Comment