Povrchný blog o povrchných veciach

O dva dni odchádzame. Príde mi to ako sen, že už sú to dva týždne. Ešte som ani len pri mojej svokre na pokeci nebola! No kalendár nepustí - v sobotu letíme , čo je o dva dni a bodka. Dobrý pocit však mám aspoň z niečoho....lekárov som obehala ako som mala a to nie len za seba ale i za Jorika, juch a o čosi chudobnejšia som pomohla aj sestre v jej "biznise" - včera som jej založila fb stránku i blog , aby som bola konkrétna a to je druhé juch! , lebo ono to so všetkým vysvetľovaním i hodnú chvíľu trvalo , no medzi nami, nemyslím si, že sestra si z toho veľa zapamätala:). Očakávam do budúcna  vééééľa "dodatočne-veci-vysvetľujúcich" telefonátov:). Link na tú parádu vám tu však ešte nepridám, lebo ono ..veď jasné, zíva prázdnotou. Až tam však niečo bude, veľmi rada a hrdo ho sem prilepím.

Odhliadnuc od toho, dnes máme štvrtok a moji milí cestujú do Vranova za rodinou. Patrilo by sa ísť aj mne, ale medzi nami - tá cesta! A o pár dní domov do UK! Aj sa čudujem, že Jorikovi sa chce, ale on asi biedák netuší, na čo sa nechal ukecať. Tak len zatínam päste, nech im kilometre rýchlo zbehnú, bez zadnicových otlakov.

O svoju zadnicu sa báť nemusím. Hoci plánujem dnes veľa kresliť . Včera som ani len nechytila ceruzku do ruky, čo sa ozaj nestáva často. Ale....mali sme výlet do Košíc, viac menej nutný a pracovný, nie však pre mňa. Ja som tam šla tradične ako mamina, čo so synom čakala v nákupnom móle, lebo vonku lialo ako z krhle, kým sa dôležité veci vybavia. A čakalo sa mi celkom dobre, hoci musím sa vám priznať, že už dosť dlhú dobu sa v obchodných centrách cítim nesvoja. To odkedy vymetám sekáče, je mi bližší svet menej uhladený, radšej strapatý, kde sú ceny nižšie, ponuka farebnejšia, podnebie slobodnejšie a  vedomie jasavé , lebo....mám v sebe silno zakorenený pocit blaženosti, že "recyklujem":). Nehovoriac o pocite "lucky bastard" lovca, čo len tak z ničoho nájde za pár šupiek taký kúsok, že sánka dole. My sekáčoví maniaci si rozumieme:). Na druhej strane , včera v tom móle , nebolo zle. Ozaj nebolo. Zas a znova nahodená v Ľudkinej sukni , ani som sa necítila cudzo a to ja zvyknem. Doslova ako mimozemšťan . Možno preto, že som po obchodoch behala zapretá a schovaná za blikajúcim autíčkom s nápisom Polícia, ktorý si Jorik vybral. A spoza neho ma bolo ledva vidieť:).

 (ešte z domu pred odchodom pri Tomášových botkách)

Navyše, bola som plná radosti, lebo v New Yorker som našla belasé šaty z teplákoviny s rukávmi plnými kvetov a aj sladké ružové šatičky s vreckami, (viseli hneď vedľa), z ktorých sa mojim rukám ani len naspäť von ísť nechcelo. Mňam! Kúpila som si obe a čert ber prachy....! A na chvíľu aj komerciu a recykláciu. Samozrejme, neteší ma to , ale ostávam v nádeji, že tie šaty na sebe zderiem a až ma omrzia a ešte budem v UK v tom čase, odnesiem ich na charitu, ako nosím všetko, čo doma potriedim a je stále funkčné (lebo hej, mnoho ľudí tam nosí všetko, aj nefunkčné a to je prosím "mrzké" a fuj a hanba vám, čo to robíte , to by sa nemalo!) Takže, ak máte lóve a vkus ako ja, šup do New Yorker(a). Medzi všetkými volánikmi a la (rozkvitnutá) mexická telenovala na Slovensku, sladkú pastelovú belasú a ružovú ľahko nájdete a potom, ....potom spolu vyfarbíme dni, to vám sľubujem. I ja som farbila a ako! Jedna sestra hneď, že wau, aj ja chcem také a druhá na telefóne, že čo , aj ja chcem vidieť, tak sa jej fotka posielala a ona hneď , že wau, i ja by som a ....uj, možno by som niečo od New Yorker aj mohla dostať, za šírenie reklamy:).
Žartujem, nič nechcem.
Tieto šaty boli v mojom prípade výnimka.
Ani náhodou ich nevymením za sekáčové kúsky!
Tie sú stále "numero uno"!
Fuh, to bez debát!!!!
Jaj! Ani myslieť!
A viete čo?
Tak trochu sa už i začínam cítiť "plytko" . Hm...hej, doslova. Tak radšej končím. A idem kresliť. Vonku je ešte stále tma, každý spí. Dnes som ťukala úspešne rýchlo.
A na tie šaty už len....ja viem, že ste tam vonku. Píšete mi občas a ja mám vaše maily mocno rada. Vy, všetky moje milé maminy a dievčence a staré žienky...vlastne, odrastené dievčatá....čo občas na seba zabúdate a potom mi len tak napíšete, že vďaka mne ste zablúdili do obchodu a miesto tradičných vecí pre toho alebo hentoho, ste i sebe čosi ukradli. K vám najmä  mávam a dúfam, že i teraz som čarovala a nie, nemusíte ísť vyrabovať už toľko spomínaný obchod (New Yorker, ak ste zabudli) , či utrácať ťažké prachy..., ja len dúfam, že možno...zas....znova, si medzi všetkými potrebnosťami pradôležitými , spomeniete aj na seba  a hoci to je povrchné, fuj až to bolí! , si niečo na seba kúpite a urobíte si radosť, lebo my ženy ju potrebujeme,aby sme sa páčili - nie iným , ale sebe najmä. Mávam k vám všetkým moje milé....a objímam. My si rozumieme.
Veď sme dievčatá, nuž ako ináč!

                                                  Z povrchného blogu a z Hlavnej ulice cinkám ....


                                                                CINK