Odkedy sme doma, ešte som ju nebola pozrieť. Ale pôjdem, čoskoro...o chvíľu, až otvoria brány cintorína. Neskôr pomôžem sestre - v záhradkárstve prišla drť, hrob by sme chceli zasypať, prepadáva sa. Hm, akoby som počula mamku, lebo obyčajne starostlivosť o hroby bola na jej pleciach. Nechcem tu teraz znieť melancholicky....veci sú ako sú a iné nebudú. Píšem to sem iba preto, lebo je ráno , vonku je tma a z môjho okna je vidieť na Maurérku, kde sa v našich oknách nesvieti.
A aj preto, že vďaka všetkému, čo sa mi prihodilo, som si uvedomila, ako pominuteľný je čas . A aký vzácny je. Myslím, že veľa ľudí by tomu tvrdeniu pritakalo, ale len málo z nich si to ozaj uvedomuje. Ani ja som si nie..., dlho nie, ale už hej .
Predvčerom mala moja mladšia sestra narodeniny. Príde mi to ako sen, že je z nej dospelá 33 ročná žena. Ale je. Boli sme u nej na oslave, pri ktorej sme jedli jej doma upečený jablkový koláč zo špaldovej múky a pili detské šampanské, ktoré prskalo na všetky strany. Tancovali sme do rytmu toho, čo nám hralo rádio....popri stenách ťažko ovešaných fotkami z našej minulosti - mamka , keď bola dieťa, mamka, keď mala konfirmáciu, mamka, keď maturovala.... A mne sa náhle zdalo, že v rukách mám polaroid a cvak cvak .....všetko si fotím, všetko si na fotkách tlačím ...súčasnosť , ktorá už zajtra bude minulosť. Odkedy to viem, odkedy to viem......odkedy viem, že Jorik má 4roky a len včera bol v brušku a mamka bude v zime dva roky v zemi, hoci len včera so mnou brázdila obchody , odvtedy si vážim prítomnosť a chránim si každý moment, čo mám. Dobre, nie každý, to nie....som len žena a myseľ sa mi vie celkom pekne a z ničoho nič kamsi stratiť, ale všeobecne, zaokrúhlene...oslavujem prítomnosť tak veľmi ako len veľmi ju osláviť viem. A tiež skúšam zabúdať a byť odvážna, to tiež. Lebo veď už čoskoro na ničom z toho nebude vôbec záležať.
A toto je to, o čo som písať chcela.
Och, ako kol-vôkol som k tomu napokon prišla.
Včera som jeden zo svojich strachov premohla. Zo svojej Veruškovskej stránky som rozposlala ľuďom pozvánky , aby sa ku mne prišli mrknúť. Ešte tak musím urobiť na Bobekovi . Ono to znie asi aj smiešne, ale neklamem, pre mňa to nie je jednoduché. V hlave mám more nápadov , ale vytiahnuť ich na svetlo von, nie je pre mňa hanblivú a neistú až také jednoduché. Ale urobila som si list a krok za krokom po ňom pôjdem a budem bojovať. Napokon, nie som sama. Och, že či! Na jednej strane mám za sebou mne podobných výtvarníkov, ktorých zviera úzkosť a najmä v zahraničí sa k tomu mnohí nehanbia priznať, ale i ženy, maminy nemaminy, ktoré sa rovnako so mnou ostýchajú a radšej než sebou, vyplnili si svet svojimi deťmi a povinnosťami a to často tak na prasknutie, že v ňom doslova nemajú miesto na seba.
Píšem trocha hlúpo? Trocha dookola? To sa mi stáva.
Skúsim byť priama.
Nuž teda, urobila som si list. A pôjdem po ňom, bod za bodom a to aj napriek tomu, že moje umenie je nedokonalé, moja angličtina je chybná, som - povedzme si pravdu, už tak trocha stará praženica , lebo....ja bytostne potrebujem tvoriť a chcem, aby to bola moja práca, chcem to dokázať nie len sebe, ale aj Jorikovi a mojej rodine, že na to mám a jak to budem skúšať , chcem ...rada by som, stiahla so sebou toľko ľudí, koľko to len pôjde, aby rovnako ako ja uverili , že každý z nás má svoju cenu a strach je hlúpy a čo povie okolie je v "podstate" nepotrebné, lebo my sme tu , teraz a aha, akí sme každý za seba nenahraditeľní.....a potom, raz možno i s nami budú niekde "obvešané" steny, tak by sme sa mali snažiť, aby ten priestor nebol zbytočný, ale farebný a odvážny. Lebo ktohovie, možno i popri nich bude jedného dňa super žúrka a ktosi sa na tie steny bude dívať....a .... by bolo fajn, keby sa usmieval.
Časť druhá....lebo je stále ráno a slová sa mi ešte neminuli....
Čosi vám poviem, občas sa stane, že dostanem mail. Nedostávam ich veľa, to zas nie...ale je ich - povedzme tak, akurát . Mnohé z nich sú od žien, ktoré časom zabudli na to, že ženami sú. Bolo im ľúto, keď som pred časom Verušku zrušila. Teraz mi píšu znova. Vraj im pomáha znovu sa nájsť. Ach...., to ozaj? Nuž ja budem! Hoci budem mať miestami plné gate.
Ako i včera, keď som rozposlala tie pozvánky. A čo na tom toľko záleží? Urobila som tiež svoju prvú giveaway. Ľudia na nete ich robia často..., len tak...nemyslím, že ich stoja nejaký "pocit". Mňa hej...lebo si nimi kupujem lajky a to sa mi akosi prieči....ale čosi vám poviem, chvíľu mi to trvalo, ale už to viem, i o tomto je svet umelca, ktorý sa chce presadiť. Kamsi dostať, ukázať sa.... Toto sú cesty, ktorými sa cez obrazovky počítačov bojuje. A nikomu pritom nepadajú hlavy dole, ale platia sa účty a sýtia sa brušká.
A pomáha sa ľuďom , aby sa tiež odvážili robiť veci , o akých snívajú , no radšej o nich mlčia.
Tak som si teda urobila list a pomaly si z neho škrtám . Ešte mám toho tooooľko pred sebou ! Vrátane tak drobných vecí, ako dnešný výlet do sekáču v Spišskej, ten mám ja mocno rada a možno i kúpenie si nejakých halabala kúskov, ktoré by sme si my plaché akože jakživ na seba nedali, ale haló! prečo nie? , čert ber tých okolo , čo sa pozerajú a viete čo? Možno tie pochabé kúsky ani nemáme kam nosiť, veď sme pol života doma a pol na ihrisku (pomedzi to len obchod a pošta...) ale čosi vám poviem , čosi veľmi veľmi VEĽMI dôležité ! I hojdačka sa na ihrisku občas uvoľní a sukňa na nej veje neskutočne krásne....rovnako krásne ako keď sme boli malé a za ten pohľad , za ten šteklivý pocit v nás, lebo sa stavím, že sa dostaví a vy si ho všimnete, stojí za to dať tepláky bokom. A ak by sme už nikdy inokedy, tak tam budeme znova vedieť, že ženou stále sme a nikdy sme ňou - ani len na sekundu - neprestali byť.
Splietam ďalej? Ja viem...dnes sa mi slová trocha mocú...
Tak už len radšej zamávam....z Hlavnej od nás v Krompachoch a prajem vám, aby ste zázračný deň dnes mali , lebo na iný miesta niet.
CINK
No comments:
Post a Comment