O kvetoch a záhradke a ráne, čo všetko farbí

Dnes je vonku nádherne. Slnko svieti , ba až páli. To my v UK také nepoznáme. Tento rok sme sa s tým ešte nestretli.
Je štvrtok a ja mám za sebou drvivú časť lekárskych vyšetrení, pre ktoré sme sem na SVK prišli. Nie že by sme boli vážne chorí..., ale v Anglicku sú na vyšetrenia skúpi a keď si chceme byť istí, čo nám je a či sú "veci telesné" v poriadku, riešime to tak, ako mnohí iní....počas dovolenky doma vymetáme čakárne a ambulancie. Nič čo by sa dalo závidieť:).

Tu som včera skončila...viac slov sa na ten deň do môjho blogu nezmestilo.
Dnes je už piatok a slnko vonku nesvieti. Ešte spí a s ním aj celé mesto. Ani len jedno jediné okno do tmy nesvieti. Ha, to znamená, že musím svietiť sama:), aký príjemný pocit byť takto sám. Mám rada tento zvláštny pocit samoty. Lebo viem, že naozaj sama nie som...och, ako by som mohla? Moja rodina spí len pár metrov odo mňa, za dverami starostlivo zakrytými dekami, aby ich svetlo mojej lampy nerušilo. Cítim ich, sú tam....a predsa...sedím tu za stolom sama a vonku spí mesto a ľudia v ňom a ja viem, že čoskoro príde slnko, aj so svojimi farbami a všetko si zmení po svojom.
No dokiaľ príde, mám svoju samotu. Ako kedysi dávno, keď som ešte nemala rodinu a šla som si sólo . Hľadala som tento pocit samoty nesamoty. Zašitá v nákupnom centre , v parku alebo v centre mesta na uliciach, bola som sama nesama alebo radšej - sama v dave. Stačilo len otvoriť ústa, natiahnuť ruku...vybrať si niekoho...socializácia blízko mňa, ibaže ja som nechcela. Mne stačil len ten pocit "bezpečia", vedomia, že ľudia sú kol vôkol. Ako dieťa samé v izbe, čo usína bez strachu, lebo vie, že rodičia sú za pootvorenými dverami...počuje telku, počuje ich rozhovor, ba počuje aj ich kroky...

Mala by som kresliť. Lebo akokoľvek sociálne bezpečné moje rána sú, nestoja na mieste. Uháňajú vpred, sťaby sa malo dáke nešťastie malo stať, ak by čo i len na chvíľu zastali. Vedľa mňa leží skicár. Práve som si do neho zapísala tašky , čo sa včera predali. Usmievam sa kútikmi úst..., kto by sa neusmieval ? Teším sa....hoci....tieto dni, hoc jak milé ohlasy dostávam, cítim sa veľmi "verejne" a srdce mi búši o čosi máličko rýchlejšie než zvyklo. Tancujem do jeho nového rytmu, len občas, musím sa priznať, sama sebe si šliapem na palce. Ale ja sa toho rytmu chytím....chytím. Tanec som mala vždy veľmi rada!

Nie však hneď teraz. Teraz len klipkám očami okolo seba.

...i na tie dve úplne kompletne nové veci, ktoré som si len včera večer dotiahla domov so sebou. Ha, teraz by to chcelo niečo pompézne....ale sklamem vás, nedotiahla som ich ani z odnikadiaľ z vŕška či z doliny, ale z miestneho Tesca, čo tu v Krompachoch máme. Lebo so sestrou som išla včera nakupovať....teda nie ja som išla nakupovať, ale ona  , ja som jej len spoločnosť robila, keď už som tu, na tej dovolenke lekárskej a ono....jááááj,  zas a znova som našla niečo, čo som si i ja do košíka vhodila...hoci nechcela som, neplánovala....mala som doslova zakázané (robím si také zákazy) na niečo znova míňať prachule. A predsa...
A tak teraz vedľa mňa , okrem počmáraného skicára, čo tíško čaká až do neho začnem kresliť, leží i dvd s názvom Fantastické zvery, lebo už dlho o ňom počúvam a Rowlingovú ja mocno rada a sprievodné foto na obale je také, že ma z neho chytajú mdloby..., nuž už ho mám  a hneď, jak sa bude dať, pozriem si ho a na vlastné oči sa presvedčím, či moja včerajšia nákupná slabosť stála za to. A potom tu je ešte kvet. Drobný a tak trocha fialový, čo v Tescu doslova umieral na polici medzi všetkými tými velikánmi kvetovými...on , taký drobný a suchý a ....nádherný. Dala som mu napiť a dnes ráno je z neho iný kvet. Ožil. Spieva a hádam i on tancuje :). Hm..., v poslednom čase ma kvety dostávajú do kolien. Čím to je?
Chcelo by to záhradku.
:)
Isto. Pochabá...
A čo tak okno?
Nie však obyčajné, ale s výhľadom na mesto....
Ja viem...viem...
Na mesto, čo stále spí...
Ale už nie som sama. Už sa kde tu zažali žiarovky. Povinnosti sa rozliezajú ulicami a ťahajú ľudí z postelí von.
I môj skicár ma ťahá.
Nuž pôjdem ja..., akurát...už len toľko...že nie len ja som si kvet tescoidný domov priniesla. Ale i sestra. Ten môj ju neoslovil. Mňa neoslovil ten jej. Obe nás neoslovili orchidei (orchidey? Orchideje ? Pomoc!) Aké zvláštne....aké milé, kvety ako ľudia. Ty si ty a ja som ja. Mrkám na ten svoj kvietok ...hej, ten môj je taký "môj". Chcelo by to záhradku a  v ňom more takých kvetov! A vtáčiky k tomu....a potom, už len to mesto nablízku, pre ten pocit bezpečia a skicár...a ceruza .....a uj, ale som náročná!
Mám okno a skicár a rodinu a nateraz je to úplne dosť.
Tak už len mávam z tej oázy spokojnosti a blaženosti...a krásny deň prajem každému...z 35 na Hlavnej....

                                                         CINK ....a slnko už čmára  vonku, bisťu!