O krabici , o sestre a čarovaní

Cítim sa akosi divne....a viem presne prečo.
Ono, možno by bolo najlepšie to zamlčať a tváriť sa , že všetko je ladidá..., ale to by asi nebolo voči životu fair, tak je, že? Lebo ten , aspoň podľa mňa, nerád kreslí iba v zmrzlinových farbách. Našťastie, nikto nie je vážne chorý , teda, aspoň o tom neviem , čo je to najsampodstatnejšie a áno, všetko ostatné je nepotrebné a málo dôležité a áno, i ja s tým súhlasím a predsa, môj žalúdok tancuje, len čo okom hodím do pravej strany, kde na zemi leží kartónová krabica plná hrnčekov. Najradšej by som bola, keby bola pod zemou a bez akéhokoľvek preháňania sem smelo napíšem, že som sa už asi zo trikrát ( asi aj štyri) pohrávala s myšlienkou, že obsah tej krabice proste rozbijem, nech má aspoň terapeutické účinky, lebo ináč to asi nerozchodím.
Týmto mojim úvodom je asi jasné, že obsah už spomínanej krabice ma neteší. A to som vľúdna pri výbere slov. Jej obsah ma totižto desí a dumám, že možno by som to ani uhradiť nemala a hej, mám na to právo...ale obávam sa , že pre pokoj v rodine budem mlčať a hrýzť sa sama. Ha, hrýzť sa....budem sa rovno zožierať.
Puf, už to mám zo seba von a aj tak to nepomohlo , nuž nechám tú krabicu i s jej obsahom tak, lebo ....čo si budeme klamať, i o tom je práca výtvarníka, ktorý sa z času na čas zverí do rúk profesionálov, ktorí nie vždy vidia veci jeho očami a čo je dobré pre nich , nemusí byť zďaleka dobré pre autora. Momentálne to "zďaleka" prirovnávam ku Gerlachu a ja na jeho špici revem a nie, nie je to kvôli vetru.

Nemá viac zmysel o tom písať. Nuž už mlčím a radšej o sestre napíšem.
Lebo viem, že už čoskoro by chcela i ona pracovať na vlastnej značke. Tak tlieskam. Aj preto, že v tom mám prsty. Nahovorila som ju. Prehovorila? Nie, to nebolo treba. Ona sama chcela a ide na to pomaly a premyslene. A  tak je to dobré.
I včera som s ňou bola a poviem vám , niektorí ľudia to proste majú v sebe. Také to "zázračnô". Neviem ako to robia, ba ani, či to oni sami o sebe vôbec tušia, že takú moc majú....ale som do kosti presvedčená, že to tak je. Trocha sa obávam techniky, či v jej prípade nezlyhá, lebo sestra je ako ja, tak troška v tomto smere, že kvalitnú kameru nemá a ani len sťahovať fotky nevie. No ja viem, že sa naučí.
V tomto prípade mi to príde ako veľká škoda, myslím ten nedostatok technických zručností. A priznám sa, že si budem nechty obhrýzať , ako si budem priať, nech jej to rýchlo páli . Lebo ozaj, bude to stáť za to.
Po smrti rodičov sa moja sestra zmenila. Zo 40 kíl sa pozbierala na zdravú mocnú ženu, čo sa bez hanby oblieka ako ona sama chce a ľudia to vidia. A komentujú. Samé chvály, kamkoľvek prídem. Už dávno som si zvykla, že  som priesvitná. Žiadna závisť prosím však, tuto nie. Je to moja sestra, tu sa usmievam. A blažene sledujem, čo mám pred očami. Ryšavé dievča, čo si to ťahá sama ulicami a má svoj svet a ja mám na neho vlastný názor, ako i, že tie naše Krompachy sú hádam pre ňu i priúzke. No o tom nevravím, o tom mlčím...napokon, sú to práve Krompachy , v ktorých ju vidím robiť veci, čo na mňa šepkajú a čarujú. Ako....ako keď s ňou idem po mlieko a po vajíčka. Zásadne domáce, od pani, čo sa o svoj statok s láskou stará. Ani ako niekto, kto sa "potajme" učí byť vegánom (potajme preto, lebo ...verte mi, keď nechcete dostať kázeň, je lepšie byť potajme) , v tomto prípade nič nerobím , ba naopak, podporujem ju v tom, lebo moje vegánstvo je také moje a myslím, že by bolo skvelé, keby sme nič nehrotili, ani to vegánstvo..., lebo každý extrém smrdí poruchou a ja viem, o čom píšem..., ale rešpektovali prírodu, nezabíjali masovo , nevraždili...ale radšej ako kedysi chudobní ľudia, jedli najmä to rastlinô a živočíšnô mali len výnimočne a radšej len skromne a i to z čisto a rýdzo z podpory malých rodinných firiem, ktoré by sa o svoj statok s láskou starali. Trocha som naivná , že áno...haha, nechajme to tak. O tom tu vlastne ani nechcem písať...ale o sestre, čo si to vždy raz či dvakrát do týždňa namieri k istej starkej , čo jej na rohu za domom nechá v sklenenej fľaši kozie mlieko a v papierovej krabičke zopár vajec a ktorej pri tom ryšavé vlasy nadskakujú na hlave ako si to vo svojich "niktakénemá" topánkach klopká kľukatým chodníkom , čo sa starkej vinie ku domu. To viem presne a celkom isto, lebo ja stojím za bráničkou a iba špehujem:).
Niektorí ľudia to majú v sebe a ja to viem rozoznať. Teraz sa chválim, ale viem. Niektorí ľudia majú také čaro, že po nich chcete opakovať. Že chcete byť ako oni. Možno i preto som včera sestru poprosila o nejaké kúsky jej šatstva, čosi , čo už nenosí...., lebo poviem vám, sekáče tu u nás krachujú a do SNV som šla len raz, bieda....a to som si do kufra zbalila len zopár vecí, lebo však veď tu vždy povymetám sekáče a mám čo nosiť. Beda, nemám! No, ako som sa sestriným šatníkom rýpala, prišla som na to, že v ničom z toho by som to nebola ja. V ničom. A tak som si to vedľa jej "pompom" sveta válila ďalej v tričku s nápisom na ochranu zvierat ( detské číslo, je mi malé, aj pupok mi hádam strčí, keď sa pohnem, ale hej, to tričko som v sekáči nechať nemohla....na tých zvieratkách mi ozaj záleží!) a v sukni od Ludky - tá ma tu drží nad vodou:) a...bola som hrdá, že mám sestru ako mám a ešte "hrdšia" som bola na to , že už čoskoro sa pridá ku mne a k miliónu nás ostatných, čo si to svetom internetu šinieme , občas úspešne a občas nie....cha, zas mrkám po kartónovej krabici. Ozaj to pomáha, keď sa fyzicky vybúrime ?

Oj, vonku sa rozvidnelo, kým som svoj blog dopísala! Hurá , ešte som nič nenakreslila! Nuž utekám a k vám mávam...a ešte čosi, čosi špeciálne...aj vám prajem, aby ste boli ako moja sestra. Nemusia vás všade chváliť, to ozaj nie....na názore iných by nám beztak záležať nemalo...ale aby ste čarovali ako ona. Chodte a oblečte sa ako chcete, namaľujte sa alebo aj nie, ako chcete...robte , keď sa dá, čo radi robíte a uvidíte, že čarovať budete. Som ochotná sa staviť!

                                                              CINK