Smutno

Ochorela som. Dostala som teploty a celé moje telo vypovedalo, sťaby mi došli baterky. Bola som nesmierne vďačná za luxus, aký mi môj drahý doprial. Že som sa mohla schúliť na gauči a len spať a spať a spať. Na druhý deň, tak trocha vypraná z horúčky, necítila som sa o nič lepšie, ale už som bola schopná niečo zjesť ale i tak...nebudem klamať......zase som bola k budišničomu. A zase, neopísateľná vďaka môjmu mužovi, prežila som ďalší deň prilepená na gauči. Hodiny tikotali, čas šiel.....všetko pomimo mňa. Len občas som zo spánku otvorila teplotou zlepené oči a zaregistrovala, že sa izba rozjasnila, že teraz zas potemnela....že Jorik šiel do škôlky, že z nej došiel domov..... Až neskoro večer som sa akosi dokázala pozviechať a usadiť sa vzpriamene na gauči, no i to len preto, aby som vypustila ventil a môjmu milému pridala drobný bonus ako poďakovanie za všetku jeho pomoc. Revala som...lebo mi bolo ľúto, ako čas letí, ako starneme.......a ozaj len ťažko som skrývala všetko to za tým schované, ako obraz mamkinej  bezvládnej ruky a môj strach zo smrti.

Snažím sa byť rozumné dievča....rozumná mama, nemyslieť, ale myslím a nemyslieť viem len na chvíľu. Občas zabúdam, koľko rokov ozaj mám a ......je pre mňa tak jednoduché uveriť, že mám 60. A i keď zistím, že toľko zďaleka nemám, viem ,ako rýchlo letí čas a že 60 mám vlastne už zajtra.

 

Každý máme nejaké tie kostry poskrývané v skriniach. I ja mám. Občas ich nechám vyplávať.

A najsmutnejšie je, keď samého ako tak presvedčíte , že netreba brať veci zas tak vážne, že ona tá smrť zase tak vkuse nekosí......ale ona kosí.....a včera....zas a znova ma vydesila. Keď mi moja Lucy premilá napísala smutnú správu o odchode Petry Hilbert. Ach , ako mi srdce stislo. Ach......

 

 

Smutno ostalo, veľmi smutno.....

 

 

Všetko ostatné, čo do blogu ešte napíšem, bude znieť bezvýznamne popritom. Ale Petra bola takisto výtvarníčka , rozumela by ....kreslila by....písala by....keby len mohla.....

 

A tak, kým si so smrťou potykám ja....budem kresliť a písať....aj za takých ako je Petra, hoci jej štafetu nikdy nemôžem prebrať.

 

 

z vyšívania.....

 

 

Mávam dnes potichúčky...hore do nebíčka......všetkým milovaným!

 

Z 25Tovey Crescent.

 

 

 

 

 

 

Chorľavieme

Cítim sa choro. Napriek môjmu zamietavému postoju zas a znova som v sebe zapila paralen. Ibuprofen došiel. Manžel ho vyjedol doslova ako cukríky. Posledné dni v ňom zmizlo toľko liekov, že sa naša lekárnička riadne preriedila. Už v nej ani netreba hrabať, aby sa zistilo, čo v nej je. Stačí pohľad zhora. Navyše, je zaujímavé podotknúť, že sa ako na zmilovanie božie čaká na liekovú zásielku zo Slovenska. Ja teda až tak zbožne nečakám...., lebo som stále proti liekom!!!! Ale poviem vám, čo je veľa, to je veľa aj na mňa. Zdá sa, že chytám jednu pliagu za druhou a už by teda stačilo. Tentokrát dupem nohami.
Ktohovie, ako by všetko bolo, keby sme nemali pokazený boiler. Už je to niekoľko dní, vlastne týždňov, čo štrajkuje....ale len posledné  dni sme od neho odstrihnutí nadobro. To v preklade znamená žiadna teplá voda a nijaké kúrenie. Vyrastala som v rodine, kde sa kúrilo plynom a kedy to len bolo možné, šetrilo sa. Tu v UK nie sú aktuálne žiadne mrazy hlásené, a predsa.....k večeru to tu vychladne....v spálni a v kúpeľni obzvlášť. Ľadová voda z kohútika občas doslova láme kosti...sťaby z potoka ju ťahali v januári.  A rána, keď sa vykradnem do obývačky pracovať....doslova sa trasiem.... Darmo raz, rána sú v tomto čase ešte stále neprívetivo studené. Frflem....frflem, lebo každý v byte kašle  a fňuká ....nehovoriac o tom, že posledné noci spíme pri elektrickom ohrievači, ktorý viac hučí ako hreje. Ale prežívame.
Nič viac a nič menej.
Momentálne napríklad čakám, až ten nenávidený paralen začne vo mne čarovať. Lebo som úplne k budišničomu......a to by bola škoda pre také krásne tiché ráno ,aké tu na 25 Tovey Crescent mám. A tým sa už vlastne aj nenápadne presúvam ku koncu tohto chorľavého blogu.
Ale prosím, nemajte mi to za zlé......
Ozaj sa so mnou všetko krúti a chce to riadnu dávku sebazaprenia sa o akúkoľvek formu tvorenia vôbec snažiť, blogovanie nevynímajúc. Nuž vám predčasne mávam k už včera hlásenej nedeli ( prosím, ozaj som si myslela, že včera nedele byla:)......a prajem vám, aby bola krásna a pestrofarebná!

Ako list

Je po pohovore. Dopadol úspešne...čakal niekto niečo iné??? Tomáš vyzvedá ako sa cítim a ja odpovedám vyhýbavo.....,,Teším sa, že sa tešíš. Teším sa, že aj tvoja mamka sa teší." A čo ty, ty sa netešíš? ,,Teším, lebo ty sa tešíš."

Včera sa nám pokazil kotol. Vyteká.....aby sme nezamrzli v spálni, zabehla som k susedovi po prenosný ohrievač. Spustil sa monopol hľadania ohrievačov , keďže ho sused niekomu požičal a za krátku chvíľu sa u nás večer vystriedali dvaja manželovi kolegovia. Chcem im povedať o Tomášovom úspechu, ale prinášam staré správy. Každý to vie, ako i to, že na leto sa sťahujeme. To je radosti! Ozaj? V lete?

Je mi z toho divne..... Ktohovie prečo, veď všetci sa tešia! Nebodaj neviem niečo, čo vedia všetci? Napokon, isté je, že ja neviem vôbec nič. Nemám miesto....nepoznám ho.....keby ste predo mňa postavili glóbus, hádzala by som šípky..... Tak prečo v takom stave nenechať niekoho, nech ten domov za mňa nájde. Napokon, jedná sa o Tomášovu prácu snov.

Viem, veď preto sa teším.

Ale ináč sa neteším vôbec. Neviem, čo je správne.... Tie sľuby  , čo nová práca obnáša, sú prosto až príliš dobré na to, aby mohli byť pravdivé. Čosi mi nesedí, neverím prosto...neverím. Aj by som nohou dupla.....ale nedupnem. Lebo nemám chuť rebelovať. Cítim sa ako list vo vetre.....učím sa zatvoriť oči, aby som sa nechala odniesť, kam sa vetru zapáči.

 

Nechcem nad tým ani rozmýšľať. Napokon, bol to len pohovor. Nič ešte nie je isté. A tak je lepšie nerozjímanie. To len teraz, pre blog...opustila som sa. Ale počas dňa sa držím a nemyslím....konám a míňam. Ako včera. Len s Jorikom od rána do večera....kúpili sme si knihy, dvd....nech žijú rozprávky. Najmä, ak sú akciové. Len jeden luxus medzi nimi, ale i to v zľave. Tuto , prikladám dôkaz včerajšej márnotratnosti.....

 

 

...lebo Harry Horse sa len tak nenájde a Julia Donaldson je tiež iná trieda. Knihy ako nové, pokrstené, prečítané.....tlieskalo sa u nás pred spaním na gauči.

 

 

Pre Jorika...vydupané....lebo nie je veľa rozprávok, kde sa nenaháňa, nebúcha a netrieska, kde dej plynie pomaly a ešte k tomu aj krásne hrajú. Jak kedysi ....rozprávka.

 

 

A toto pre mňa , lebo darček navyše....žartujem, len obchodný trik. Nuž, zatínam päste, aby nominácie na obale spomínané ozaj neboli len z niekoho prsta vycucané:).

A tuto moja márnotratnosť....lebo ...ako  posledné dni životopisy pozerám, prepadla som....zaľúbila som sa....do Bronteových sestier.

 

 

Tak sa teším...že sa zasnívam.....

 

Na záver môjho nákupného blogu, pridávam už len foto z ranného vyšívania....

 

 

A po ňom už len cinkám k peknému dňu...nedeľnému.

 

cink z 25Tovey Crescent

 

 

 

 

 

Jednorožec supermaketový

Takmer všetko má u mňa svoj čas. Teraz, päť minút po deviatej som už mala sedieť na gauči a piť svoje dva hrnčeky sladkého mliečka s cereáliami. Ibaže ja zas a znova meškám.... Kde došlo ku sklzu? Hm...zbytočné hľadať. Od samého začiatku meškám....odkedy som neskoro vytiahla svoje ospalé telo z postele, odkedy som sa zdržala vyšívaním.....odkedy som sa zapísala v balade...lebo už len tu toto a tuná tamto a ono keď sa to tak zberá jedno ku druhému.....výsledok je omeškaný. Koniec sveta sa nekoná. Iba ten obývačkový...lebo Jorik stihol povyťahovať všetko možné, čo sa dalo, počas mojej tvorivej mlčanlivosti a ....ani na to nemám slov, aby som to opísala, ako to u nás teraz vyzerá. Dajme tomu, že pol hodinu budem len zbierať veci zo zeme.....

 

Ale i tak som mu bobákovi vďačná, že na mňa čaká. Mrkám na neho a v srdci ma hreje, lebo Jorik robí občas tak originálne veci, na ktoré môj rozum proste nestačí. Ako i teraz. Keď sedí na stoličke vystretý ako pionier a sleduje telku. Na tom by nič nebolo, keby si tú stoličku nedal pred okno pár metrov od telky a keby celým svojim telom nebol otočený k oknu....a kebyže bol záves na tom okne odtiahnutý.....

 

Trhám svoj pohľad od syna a už som späť. Fotoalbum som zaplnila fotkami, idem ich odtiaľ ťahať von.....a začnem dnešným ránom, keď som sa po dlhej dobe rozhodla nepliesť ale znova vyšívať.

 

 

Moje prsty boli ako drevené....ale bojovali statočne a dokončili talizman, na ktorý som temer aj zabudla.

 

Hej, moje prsty sú jak drevené....teraz im to kĺže najrýchlejšie po klávesnici....a so všetkým ostatným sa trocha trápia. Ale ako píšem, činia tak statočne. Ako aj včera aj v knižnici, kde som sa na chvíľu stratila, kým bol Jorik v škôlke ..... Zaspávala som nad skicárom ale zvládla som - tri skice. Už len vyfarbiť.

 

 

Tri skice nie je zlý výkon...aj dumem, či za neho môžem byť vďačná jednorožcovi , čo mi učaroval v supermarkete. Ono, až smiešne to je, ako mnohé veci v rukách omieľam....aj by som ich chcela..ale viete, všetko niečo stojí, treba prísno selektovať....a potom príde taký jednorožec a ja neváham ani sekundu....a len čo som ho zaplatila, už aj som si ho dávala okolo krku. Nech tam čaruje a šťastie nosí.

 

 

 

Zbožňujem ho a je mi jedno, že je určený slečnám sedemročným.

Ba dokonca hútam - hútam, či ho i sestre či priateľke pre šťastie nekúpim... Každému sa zíde mágia jednorožca.

 

Alebo vy by ste mu odolali?

 

Dnes je u nás výnimočne slnečno. Tomáš nie je doma.....ani nejazdí. Je ďaleko na Slovensku...dnes má ten pohovor. Pardón, TEN pohovor. Večer už poletí späť, hneď ako ho absolvuje....hm... nezatínam päste...nechávam na osud nech rozhodne.

 

A Tomáš to vie. Žiaden tlak.

 

Len cink.

 

Mávam vám k piatku slnečnému....z 25 Tovey Crescent

 

 

 

Teším sa

Mám pocit , že prasknem. Myslím, že prechádzam akousi osobnou nirvánou  a jediný dôvod, prečo doslova nevyletím z vlastnej kože je smutný fakt, že kdesi ...stovky kilometrov odo mňa....mojej priateľke spadol dom a......ja vzdychám, síce spokojná, že nikto na zdraví neutrpel, len peniažkami sa zatrasie a ono, tie peniažky, vedia veľakrát veľa škody narobiť.Ale...stále sú to len peniažky. Nuž, s myšlienkami niekde pri nich, neviem sa naplno tešiť. Navyše, tešenie sa je v mojom prípade vždy pomerne relatívne, nakoľko som ako manická osobnosť raz veľmi nadšená a raz veľmi nešťastná. A to doslova.

S vaším dovolením , nebudem čakať na povolenie a rozpíšem sa.....

1. Jorik ochorel. Keď som pred pár dňami videla na vrátkach jeho škôlky oznam o piatej chorobe charakteristickej červenými líčkami a vyrážkou po celom telom, temer som videla môjho Jorika, ako ju už má. Tadáááá! Troška som si počkala a máme ju. Nič vážne sa však nekoná. Pfuf...aspoň, že tak. Piata je lepšia než šiesta:).

2. Znova kreslím. Veci sa posúvajú a z chaosu sa konečne črtá niečo konkrétne. Už som bola z toho unavená....na chvíľu nič nedávalo zmysel.....ale, sťaby som si upratala....zas vo svojej práci dýcham. Dnes ráno som navyše dopísala baladu, z ktorej sa, aspoň pre dnešok, veľmi teším. A to dokonca tak veľmi, že som v aktuálnom stave náruživosti , napísala istému ,zatiaľ nemenovanému výtvarníkovi, či by ju nebol ochotný ilustrovať . Trúfam si! Zároveň, prepísala som text k detskej rozprávkovej knihe a som s ním spokojná. Za nič sa nehanbím, nič mi uši netrhá. Tlieskam si decentne. A zapálená aká som, už aj kreslím.....tuto, prezrádzam, prepúšťam informácie z môjho pracovného stola....

 

 

 

Ach...konečne....konečneeeeee som spokojná ako to zatiaľ vyzerá.

 

3. Osobný rekord prekonaný. Najväčšia moja pletenina je hotová. Ešte nemá ani  nite poodstrihované a už som do nej balila Jorika. Je mu priveľká, ale nevadí....zahriala:).

 

 

4. Občas mi to príde ako zázrak, keď mi niečo niekde skríži cestu a potom to nachádzam kade tade akoby stopy v snehu. Tak som sa v posledné dni stretla s postavami ako sestry Bronteové alebo Virginia Woolf. A včera.....len tak...mrknem na police v sekáči a aha, všetky tam...jedna vedľa druhej.... Uj, či ma pálili prsty, tie staré vydania vôňali doslova , že som ich len veľmi ťažko vracala späť do políc. Najskôr musím dočítať to, čo doma mám..... A dnes som tak i po dlhej dobe urobila a z množstva kníh vytiahla som BGF.

 

 

Čítala som.

 

 

...a podčiarkovala si slová i celé riadky, keď niečo znelo zaujímavo alebo cudzo...na drzovku, v knihe, čo kedysi patrila niekomu úplne inému....

 

 

Zdravím Chloe:) stránky si trhať nemusela...

 

Uuuf...

 

Jorik ma dranká za nohavice. Už nejakých pár minút. Vidieť to na zrýchlenom prívale mojich slov? Ja to zrýchlenie vidím :) . Nerobí to však naschvál. Kakal:). Oj, vždy som jednou nohou mama. Vlastne naopak, vždy som iba jednou nohou výtvarník :). Som rada, že aspoň trocha vyčkal , až miniem všetku fotodokumnetáciu ...,aby sa mi ťažko nelúčilo niekde v prostriedku.

 

Tak už len mávam....ako ináč...z 25 Tovec Crescen !!!

 

Cink

 

 

 

 

 

 

Vrčím!

Všetci sme chorí. Už sa to ťahá celkom dlho. A všetko to začal Jorik. Na neho sa namotal Tomáš, potom ja. Dlho som odolávala.....bila sa do hrude ako gorila, že mňa len tak niečo nezdolá. A zdolalo. Už dobrý týždeň nič nezavoniam. Chuťové kanáliky sú na tom trošíčka lepšie, ale v podstate aj tie krívajú...nikdy neviem, či je jedlo osolené dostatočne alebo nie, tak už radšej ani nevarím. Potom som temer prišla o hlas, nuž som si len pískala, ale stále som verila , že to čoskoro prejde, hlúpa nádcha...ale keď som prestala aj počuť a hlava mi šla explodovať cez zamknuté uši, domáhala som sa pohotovosti. Horúci "jančo" pomohol a tak si veselo vytekám.... Uši povolili, ozvali sa zuby. Začarovaný kruh biednej hlavy....jedno s druhým ide v ruke. K tomu pridávam slušnú zbierku encyklopédií, čo si nosím nonstop na hlave a priznám sa, zvažujem poslednú možnosť - zavolať anglickému lekárovi. Už som sa znížila aj k paralenu!!! Priznávam osobnú prehru môjho imunitného systému, ktorému som teda dávala omnoho väčší kredit.

Ja som však ja. Mamina a my maminy, jak dobre  vieme....o deti sa postaráme , aj keby sme sa plaziť mali. Ale moje dieťa sa dnes zas a znova zobudilo zahuhňané....s očkom červeným ako rak! Alarm bliká. Chcem niekoho obviniť za túto sopľavú pliagu ! Doslova ho nakopať do zadku! Fuj , aký je nenažraný! Nestačí, že pozberal, čo mohol, že si dokonca aj na svokre pochutnal, čo u nás na návšteve bola, musel sa ešte vrátiť po dupľu???

Bez ohľadu na to, že škôlka sa dnes nekoná a moje kreslenie je nadobro tam taratááá......musím ísť k anglickému lekárovi!!! Uj , nemám to tam rada. Mám vždy pocit, že tam chodím prosíkať o vyšetrenie a ja som taká hrdá nátura, že radšej zuby zatnem a ďakujem, nepotrebujem, neprosím, sama si poradím. No pýcha bokom, syn je chorý. Tak sa pôjde prosíkať. So stiahnutým chvostom ako pes po bitke.

Joj, ale vrčím!
A taký to mohol byť pekný deň !

Vám však taký prajem a cinkám vám k nemu...z 25Tovey Crescent.

Rozjímanie nad bláznami

,,Vstávala pred svitaním, skôr než mliekar rozniesol čerstvé mlieko ľuďom na prah dverí....a tvorila...dokiaľ sa jej deti nezobudili. Potom sa premenila na mamu a viac počas dňa už netvorila, lebo  na umenie už nezvýšilo síl. "

Nie, nie je to o mne....takto je opísaná úžasná poetka  Sylvia Plath v jednom z dokumentárnych filmov o nej. Akurát, tie slová sú mi tak povedomé. Posledné dni , keď pletiem zrána , počúvam životopisy slávnych. Nijaký herci, len spisovatelia. Netreba tých dokumentov veľa vidieť, aby ste videli akési ináč najskôr celkom prapodivné nitky, ktoré ich všetkých spájajú. Vstávanie skoro zrána, keď je všade ticho a každý spí, je síce jeden z nich, ale nemá až takú silnú výpovednú hodnotu ako balansovanie citlivej psychiky medzi životom a smrťou. Občas mám pocit, že všetci tí, ktorí sa rozhodli umrieť, to potiahli o troška ďalej, ale len čo sa slávy týka.

Rozmýšľam....či existuje nejaké pomyselné pravítko, ktoré v rovnakej miere, akou meria nadanosť, pridáva aj túžbu umrieť. Alebo radšej, neschopnosť žiť... či  neschopnosť uniesť všetko na pleciach.....

A možno sa kompletne mýlim. A samovražda je len prirodzená súčasť - akýsi záver možno - kam ústia všetky  choré mysle (?) , ktoré sú tak talentované, tak iné, že tvoria veci , z ktorých bežní ľudia žasnú. Je nevyhnutné byť psychologicky narušení, aby sme sa mohli stať tými, ktorých mená si budú generácie pamätať?

Je nutné byť tak trocha blázon, aby ste boli génius?

 

Priznám sa, fascinuje ma to. Ako blízko mali ľudia z učebníc k poruchám , o ktorých učebnice zaryto mlčia. Prečo? Kúpili by sme detskú knihu od niekoho, o kom by sme vedeli, že je pedofil? Alebo od niekoho , kto by ľudí okolo seba opľúval a nadšene čakal, že sám kráľ príde na večeru? Alebo keby sme vedeli, že autorom básní je niekto, kto si strčil hlavu do rúry  alebo kto dobodal svoju ženu , psa i seba nespočetnými ranami nožom? Asi ťažko.....a predsa tak robíme. Lebo o tom netušíme.....a odsudzujeme, keď vidíme narušenú myseľ...neschopní vidieť ďalej...za daň , čo sa platí za nadanie.

 

Asi som veľmi filozofujúca za rána....no neviem si pomôcť....ozaj mi to príde úžasné. Čím väčší blázon, tým väčší umelec.

 

Nie, nepíšem to preto, že by som sa k tým velikánom chcela rovnať alebo si nebodaj myslela, že som jedným z nich....aj keď....haha, viete, o tých veciach , o ktorých sa decentne mlčí.....čosi máličko svoje viem.  Do akej mieri je prosím máličko ? Dobre, stačilo. Ozaj stačilo! Radšej sa rozlúčim a zamávam....nad obrázkami, s ktorými som sa včera v knižnici hrala a ktoré sú súčasťou jednej z mojich posledných poviedok . Jaj, žiadna sláva:).

 

 

Krásny utorok každému želám....ako ináč...z 25 Tovey Crescent.

                                                        Cink !

 

 

Pavučiny prášim

Vraciam sa....prášim blogové pavučiny a rozhliadam sa okolo seba. Treba mi tu vyvetrať. Na dlhšie nechať okná otvorené....,ale ja ten čas nemám. Hej, nič sa nezmenilo. Stále rovnako bojujem s časom. Necítim sa unavená...ale mohla by som sa. Som hore temer celú noc. Písala som a plietla. Už sama ani netuším , ktorú deku. Potrebuje ich vôbec Jorik toľko? Nemyslím...tak pre zmenu  pletiem jednu aj pre nás, seriózne odrastených dospelých. Väčšiu pleteninu som ešte nezvládla. Búram svoj pletací rekord.

 

 

A ..hmmm.....predpokladám, že pozajtra by mohol byť úspešne  zdolaný. Čo sa písania týka...spomalila som. Môj perfekcionizmus ma žerie zaživa. Lepšie, lepšie, ešte lepšie.  Slovíčka sa prepisujú......a prepisujú a prepisujú......a uložené ostávajú až vtedy, keď mi ušami ako rieka ladne pretečú. Fuch, občas je to riadna fuška. A kreslenie? Priznám sa bez mučenia, už len občas kreslím v posledné dni....a keď tak robím, ukladám tie stránky pokreslené do mojich bájnych kníh.

 

 

 

 

Hrám sa s nimi, zdobím ich...skúšam , kam a či vôbec sa ešte viem niekam posunúť. Možno by som sa aj mohla, keby som len viac kreslila. Ale raz darmo, nočná smena si k večeru pýta svoju daň. Som rada, keď svojho syna poumývam, prezlečiem.....nachystám do postele. Večerná rozprávka je Mont Everest všetkých večerných úkonov.

...

 

Vidíte...nič nové u nás.

Týždeň som mlčala

Týždeň som nerobila nič iné, len to isté, čo každý deň.

 

Stále si pletiem svoje sny. A som zvedavá, ako sa zmenia.....lebo už čoskoro má Tomáš pohovor. Viem, obáva sa, že zlyhá a nepomáham mu veľmi, keď nad tým mávam rukou v presvedčení, že to bude pre neho malina. Viem, že nebude. Možno by som mu to mala povedať, že mi na výsledku nezáleží. Že som spokojná teraz tak , ako to je. Nemusím sa nikam sťahovať. Som šťastná, i keď len prešľapujem na mieste.

 

Uf, točí sa mi hlava, keď si predstavím, ako sa nám možno naruby celý svet obráti, ak by tú prácu Tomáš dostal.... ale...načo predbiehať? Počkám si.....a dokiaľ sa výsledok nedozviem, budem ďalej kresliť a písať a pliesť a lámať rekordy.

 

Mávam vám po dlhej dobe ku krásnemu dňu...z 25Tovey Crescent.

 

 

 

Plecia vystieram

Včera som nepísala.
Svokrovci došli. Troška chaosu v mojom ináč usporiadanom živote. Ale Jorikova radosť bezbrehá, že má pri sebe babku, ktorá nonstop žasne nad všetkým, čo môj drobec urobí alebo povie, mi pomáha.

Učím sa prispôsobiť sa...a som v tom..ako to povedia Angličania .....rubbish. Nič nové v mojom svete. Akosi si to slovíčko začínam pečiatkovať kade tade. Perfekcionizmus sa ozýva. Ziape. Pýta sa a jeho otázky sú nepríjemné. Dobre, už dávno viem, že nie som dokonalá a už dávno to od seba nečakám. Zmierila som sa s vlastnou prácou a teda aj s výsledkom mojich rúk aj mojej mysle. Ibaže.....kdesi akosi mi na chrbát padla zodpovednosť a tá pritaká perfekcionizmu..... či si ozaj myslím, že týmto pomôžem rodine možno poplatiť nejaké účty?

Ah.....jasne, účty.

Na žarty dospeláci nemajú čas. A ak áno, tak len na tie povolené.....také, po ktorých sa chytíte za ústa a urobíte chichi. Nuž a je jasné , že chichi účty neplatí. No ale......momentálne mám pocit, že sa o to pokúšam :).

Nevzdávam sa. Budem pokračovať. Aspoň skúsim. Lebo zase, plecia dole, chrbát ohnem, ináč neviem. Podvádzala by som sa. A to zaváňa neschopnosťou pozrieť sa sebe samej  v zrkadle do očí.

Uj, to by som ja nerada. Stratiť seba samého je to najhoršie. Potom stratíte všetkých a všetci stratia vás.

Takže sa vyrovnávam.....plecia vystieram. Do pekla aj so všetkými očakávaniami a prehrami. I tie musia byť, aby sme sa z nich niečo naučili.

Tak ...a bodka.

A takto rozhodne  a filozoficky a optimisticky naladená sa s vami lúčim......a ako nositeľka mena Viera si vám dovoľujem poslať kúsok viery......hoci je nedeľa. Aby ste si verili a verili vôbec všetkému, čo úprimne nepodvádzajúc zo seba samých s láskou stvoríte.

Mávam vám...z Tovey Crescent.

Pero s Matildou

Jorik usnul na gauči....s jednou nohou na stole.....druhá mu visí dole...... Líca má ako jabĺčka červené.....zjedla by som si , prisahám, ako ho milujem.

Včera sme mali nádherný deň...teda najmä, čo sa počasia týka. Už dnes je tomu ťažko uveriť, ako sa do okien vietor zapiera , dobre, že ich nevylomí. Dažďové kvapky sa dnu dobíjajú......cinkajú a potom dunia....ach, to bude znova des a mrknutie jedným očkom po celotýždňovej predpovedi počasia ma takmer úplne odrovnalo. Ešte dobre, že som mrkla iba jedným očkom. Dve by to neuniesli.....

Jorik napokon včera do škôlky šiel. Nechala som ho tam len na tri hodiny, za ktoré som zbehla do mesta a miesto do knižnice som si išla pozrieť detské knihy do pomenšieho kníhkupectva v centre mesta. Je to ozaj čarovné kníhkupectvo , je  len nejakých desať minút maximálne vzdialené od svojho kolegu v obchodnom centre, a predsa.....hoci je omnoho príjemnejšie , zvyčajne býva ľudoprázdne. Za to jeho kolega praská vo švíkoch.
Nuž, tak tam som teda zabehla. A ostala som stratená v mori dychvyrážajúcej ilustrácie. Mať tak prachy ako nemám.....hádam by som sa ani domov neuniesla. Takto som si nekúpila nič......len som listovala a čítala a pokukovala po pere s Matildou , ktoré vôbec nepotrebujem a ani som nikdy nepotrebovala, ale v tej chvíli, tam v tom obchode som ho proste veľmi chcela. Až tak, že som hľadala cenovku, ktorá tam nebola a hádam lepšie tak.......lebo ešte si ho nechávam vo snoch a nie na poličke vecí brutálne predražených a teda..nedostupných.

Je to ozaj nádherné....čo dokáže ľudské ruka vyčariť. Na to ani nie je dosť ochkania, aby sa to dalo opísať. Škoda len, že málokedy stojí  ilustrácia kvalitatívne ruka v ruke s textom. Takmer vždy jedno z toho "pokulháva". (to preto to moje posledné nadšenie nad DVD od Dahla...tam sa to výnimočne snúbilo na rovnakej úrovni). Ale hľadanie tej rovnováhy je i tak krásne.....a nebezpečné.....ozaj ma svrbia všetky groše, čo mám:).

Jorik krochká.....a hlasno dýcha......myslím, že čoskoro sa preberie. Zvonku sa už dnu derie deň.....

Tak a sme hore! A telka hrá!

A ja sa budem lúčiť ...len ešte jedna vec....že mocno na týždeň sa umlčím...lebo budeme mať návštevu a neviem, či sa mi podarí písať..... vlastne neviem, či sa mi vôbec niečo podarí stvoriť budúci týždeň....tak, ak by niečo...varovala som:) . A teraz už môžem odušu mávať z 25 Tovey Crescent.

Cink.

Odkrývam.....

Jorik včera do škôlky nešiel. Miesto toho sme zakotvili v knižnici a spoločne sme si čítali. Smutno mi bolo včera. Tak vnútorne....ako keď je vám zima a teplý vás neuhreje. Chce to čosi viac.....najlepšie sa ponoriť do horúceho kúpeľa a roztopiť sa v ňom ako kura v slepačej polievke. Ibaže toto je riešenie na zaháňanie chladu, nie smútku...na ten recept nepoznám. Našťastie sa ku večeru zo mňa vytratil. Ba dokonca som aj kreslila.....a to aj napriek tomu , že Jorikovi vyskočila horúčka a povracal sa toľko, že by aj malé vedierko naplnil. Našťastie, ťukám si o čelo.....horúčka zatiaľ naspäť nevystúpila.....tak dúfam, že to bolo iba čosi " sólové" .

 

Môj kresliaci výkon si určite nezaslúži aplauz ....sama sa nad tým smejem , ale kreslím ako kreslím a ilustráciu skúšam vnímať radšej ako sprievodcu než ako potešiteľa.

 

 

 

 

Príbehy mi pomaly pribúdajú...ale ako sa v nich už toľko dní lúhujem , začínam v nich byť čoraz viac krutejšia a občas prosto musím od nich odstúpiť, lebo sa v nich kompletne strácam a nedokážem posúdiť, aké vlastne vôbec sú.

 

I dnes som ráno veľmi skoro vstala, aby som plietla a písala. Jorikova deka je už temer hotová.....a poviedka? Zatiaľ len jej úvodná časť.....a ....myslím, že sa nič nestane, ak sa s tým úvodom s vami podelím....ach, hoci vzdychám....troška sa obávam...ono ..totižto....že by som vám nechtiac mohla odplašiť.....

 

A to by som nerada. Prosím, musíte brať v úvahu...že málo spím a môj mozog funguje na neznámych zásobách blednúcich šedých buniek  mozgových.

 

Tak tu je...vôbec po prvýkrát a definitívne to sem nedávam, lebo je to to najlepšie, čo mám......fuch, to teda nie! Len...tak troška odkrývam....čo po nociach vlastne robievam......

 

Strihač

 

Netvor bol, čo rád strihal.....ostrými nožnicami vzduchom švihal. Cvak- cvak.....koľko to trvalo ? Koľko mu to len času zobralo  ? A už bolo po príbehu.....strihol ho krásne v plnom behu .... Pomôcť si nevedel, doma neobsedel.....to množstvo príbehov.....ak nie on, iný by ich odstrihol. A to by bola veru  škoda,  lebo nie je to žiadna náhoda, že od ruky mu ide robota.....tlieskala by mu každá porota.

Bol iný než iní strihači......nestrihal všetko, len to, čo sa mu zapáči. A vždy tak konal s citom, vždy len s  jedným švihom ... Len jeden cvak!.....voila, zázrak!

Klasikom bol, sólo si šiel, sám si celým svetom prešiel. A za ním slzy, nárek, plač......na také je však zvyklý strihač. Tobôž taký ako on, čo vo svojej brandži bol fajnšmekrom. Krátke príbehy ho nelákali.....na tých nech sa nováčikovia zaúčali, len tie dlhé mal on rád....za nimi bol ochotný (kamkoľvek) cestovať.

Kvôli nim sa v tmavých špárach skrýval, na svet sa cez kľúčové dierky díval......po pivniciach a povalách sa plazil.....len aby ho nikto neobjavil. Stretnúť vždy chcel len to dieťa nevinné....ktorému on príbeh CVAK odstrihne.

 

Verte prosím strihačovi, nie každé cvak mu dobre robí. Keď je príbeh ešte dlhý.....napnutý  ako na gitare struny.....možno radšej ako CVAK...znie ako hlasné PRÁSK. A to prásk je ako droga, počúvať ho chcete znova a znova....najlepšie rovno nonstop dookola !

Preto náš strihač nelenil.....kde sa dalo , tade sliedil. Kde mohol, tam strihal....tam svojimi nožnicami vzduchom šibal. Jedine duše detí na svojej práci nemal rád, smiešne je to i nahlas povedať, no ony si mysleli , že je ich kamarát ......chceli sa s ním všetky hrať a pritom......a pritom on to  bol  - ich VRAH ! Lietali občas okolo neho, nepočuli, jak ich volá nebo...... Rukami ich musel odháňať, nebolo v jeho povahe sa s nimi hrať. 

Stará duša taká nie je, tá vie, kade jej cesta vedie..... to len deti...ah tie deti, každý deň im slnko svieti. I preto sa tak čarovne strihajú.....a v zbierke nášho strihača   len tie pribúdajú.

 

 

 

 

Ku krásnemu dňu vám mávam....z 25 Tovey Crescent.