Plecia vystieram

Včera som nepísala.
Svokrovci došli. Troška chaosu v mojom ináč usporiadanom živote. Ale Jorikova radosť bezbrehá, že má pri sebe babku, ktorá nonstop žasne nad všetkým, čo môj drobec urobí alebo povie, mi pomáha.

Učím sa prispôsobiť sa...a som v tom..ako to povedia Angličania .....rubbish. Nič nové v mojom svete. Akosi si to slovíčko začínam pečiatkovať kade tade. Perfekcionizmus sa ozýva. Ziape. Pýta sa a jeho otázky sú nepríjemné. Dobre, už dávno viem, že nie som dokonalá a už dávno to od seba nečakám. Zmierila som sa s vlastnou prácou a teda aj s výsledkom mojich rúk aj mojej mysle. Ibaže.....kdesi akosi mi na chrbát padla zodpovednosť a tá pritaká perfekcionizmu..... či si ozaj myslím, že týmto pomôžem rodine možno poplatiť nejaké účty?

Ah.....jasne, účty.

Na žarty dospeláci nemajú čas. A ak áno, tak len na tie povolené.....také, po ktorých sa chytíte za ústa a urobíte chichi. Nuž a je jasné , že chichi účty neplatí. No ale......momentálne mám pocit, že sa o to pokúšam :).

Nevzdávam sa. Budem pokračovať. Aspoň skúsim. Lebo zase, plecia dole, chrbát ohnem, ináč neviem. Podvádzala by som sa. A to zaváňa neschopnosťou pozrieť sa sebe samej  v zrkadle do očí.

Uj, to by som ja nerada. Stratiť seba samého je to najhoršie. Potom stratíte všetkých a všetci stratia vás.

Takže sa vyrovnávam.....plecia vystieram. Do pekla aj so všetkými očakávaniami a prehrami. I tie musia byť, aby sme sa z nich niečo naučili.

Tak ...a bodka.

A takto rozhodne  a filozoficky a optimisticky naladená sa s vami lúčim......a ako nositeľka mena Viera si vám dovoľujem poslať kúsok viery......hoci je nedeľa. Aby ste si verili a verili vôbec všetkému, čo úprimne nepodvádzajúc zo seba samých s láskou stvoríte.

Mávam vám...z Tovey Crescent.