,,Vstávala pred svitaním, skôr než mliekar rozniesol čerstvé mlieko ľuďom na prah dverí....a tvorila...dokiaľ sa jej deti nezobudili. Potom sa premenila na mamu a viac počas dňa už netvorila, lebo na umenie už nezvýšilo síl. "
Nie, nie je to o mne....takto je opísaná úžasná poetka Sylvia Plath v jednom z dokumentárnych filmov o nej. Akurát, tie slová sú mi tak povedomé. Posledné dni , keď pletiem zrána , počúvam životopisy slávnych. Nijaký herci, len spisovatelia. Netreba tých dokumentov veľa vidieť, aby ste videli akési ináč najskôr celkom prapodivné nitky, ktoré ich všetkých spájajú. Vstávanie skoro zrána, keď je všade ticho a každý spí, je síce jeden z nich, ale nemá až takú silnú výpovednú hodnotu ako balansovanie citlivej psychiky medzi životom a smrťou. Občas mám pocit, že všetci tí, ktorí sa rozhodli umrieť, to potiahli o troška ďalej, ale len čo sa slávy týka.
Rozmýšľam....či existuje nejaké pomyselné pravítko, ktoré v rovnakej miere, akou meria nadanosť, pridáva aj túžbu umrieť. Alebo radšej, neschopnosť žiť... či neschopnosť uniesť všetko na pleciach.....
A možno sa kompletne mýlim. A samovražda je len prirodzená súčasť - akýsi záver možno - kam ústia všetky choré mysle (?) , ktoré sú tak talentované, tak iné, že tvoria veci , z ktorých bežní ľudia žasnú. Je nevyhnutné byť psychologicky narušení, aby sme sa mohli stať tými, ktorých mená si budú generácie pamätať?
Je nutné byť tak trocha blázon, aby ste boli génius?
Priznám sa, fascinuje ma to. Ako blízko mali ľudia z učebníc k poruchám , o ktorých učebnice zaryto mlčia. Prečo? Kúpili by sme detskú knihu od niekoho, o kom by sme vedeli, že je pedofil? Alebo od niekoho , kto by ľudí okolo seba opľúval a nadšene čakal, že sám kráľ príde na večeru? Alebo keby sme vedeli, že autorom básní je niekto, kto si strčil hlavu do rúry alebo kto dobodal svoju ženu , psa i seba nespočetnými ranami nožom? Asi ťažko.....a predsa tak robíme. Lebo o tom netušíme.....a odsudzujeme, keď vidíme narušenú myseľ...neschopní vidieť ďalej...za daň , čo sa platí za nadanie.
Asi som veľmi filozofujúca za rána....no neviem si pomôcť....ozaj mi to príde úžasné. Čím väčší blázon, tým väčší umelec.
Nie, nepíšem to preto, že by som sa k tým velikánom chcela rovnať alebo si nebodaj myslela, že som jedným z nich....aj keď....haha, viete, o tých veciach , o ktorých sa decentne mlčí.....čosi máličko svoje viem. Do akej mieri je prosím máličko ? Dobre, stačilo. Ozaj stačilo! Radšej sa rozlúčim a zamávam....nad obrázkami, s ktorými som sa včera v knižnici hrala a ktoré sú súčasťou jednej z mojich posledných poviedok . Jaj, žiadna sláva:).
Krásny utorok každému želám....ako ináč...z 25 Tovey Crescent.
Cink !
Ja si kladiem otázku, koľko krásy mohli ešte vytvoriť, keby boli v poriadku. Pre mňa sú vzorom Chagall a Roualt, Sokol a Hložník..... Nemyslím si, že merítkom kvality je život na hrane. Ono je to skôr o tom, že napriek tej hrane ešte čosi zvládli vytvoriť. Tma nie je dobrý priateľ. Stačí sa opýtať malých detí.
ReplyDeleteMám rada rozhovory s vedcami, ktorí dostali nobelovky. Sú zväčša starí, ale tak krásni a plní vnútornej sily, radosti a pokoja. Takto chcem vyzerať v starobe - ako oni. Radostne a užastnuto.
kto by nechcel? mocno ti to prajem!
DeleteMožno stačí milovať život a nie smrť, svetlo a nie tmu.
Deletedrahá, zdá sa mi alebo chápem dobre....že myslím si, čo si myslíš:) lebo v tom prípade ťa musím opraviť...byť niečím fascinovaný ešte neznamená, že to miluješ alebo nebodaj sa tým staneš. ľudia, čo píšu napr. hororové poviedky, nie sú vrahmi a verím, že nimi ani netúžia byť. môj záujem o veci strašidelné ešte neznamená, že milujem temnotu tobôž nie v pravom slova zmysle. nijaké orgie sa u nás doma nekonajú...naďalej milujem čítať detské knihy, obliekať sa do ružovej a spať v rozprávkových obliečkach. neviem, či sa mi to iba zdá, že sa možno na mňa dívaš cez prísne sklá "náboženstva" . nie som nič z toho, čo si myslíš....som len úplne obyčajná mamina...ktorá má rada občas trocha toho bubáckeho.....detský slovník je fajn:) nič viac , nič menej nehľadaj.
DeleteJa nehľadám, len ťa čítam. To je celé. Neviem, čo je to prísne sklo náboženstva. Nepoznám ťa osobne, takže si ťa neškatuľkujem, že kto si, to by bolo fest trúfalé. Reagovala som na tvoj článok o ľuďoch, s ktorými som sa stretla sprostredkovane cez literatúru. Teda konkrétne v tvojom texte len s jednou. A proste si nemyslím, že platili daň za svoj talent, ale za svoju chorobu. Toť vsjo. Ja som tiež len obyčajná mama, ktorá je fascinovaná životom. Reagovala som na tú spomenutú "túžbu umrieť" v tvojom texte...nuž tak.
ReplyDelete