Povrchný blog o povrchných veciach

O dva dni odchádzame. Príde mi to ako sen, že už sú to dva týždne. Ešte som ani len pri mojej svokre na pokeci nebola! No kalendár nepustí - v sobotu letíme , čo je o dva dni a bodka. Dobrý pocit však mám aspoň z niečoho....lekárov som obehala ako som mala a to nie len za seba ale i za Jorika, juch a o čosi chudobnejšia som pomohla aj sestre v jej "biznise" - včera som jej založila fb stránku i blog , aby som bola konkrétna a to je druhé juch! , lebo ono to so všetkým vysvetľovaním i hodnú chvíľu trvalo , no medzi nami, nemyslím si, že sestra si z toho veľa zapamätala:). Očakávam do budúcna  vééééľa "dodatočne-veci-vysvetľujúcich" telefonátov:). Link na tú parádu vám tu však ešte nepridám, lebo ono ..veď jasné, zíva prázdnotou. Až tam však niečo bude, veľmi rada a hrdo ho sem prilepím.

Odhliadnuc od toho, dnes máme štvrtok a moji milí cestujú do Vranova za rodinou. Patrilo by sa ísť aj mne, ale medzi nami - tá cesta! A o pár dní domov do UK! Aj sa čudujem, že Jorikovi sa chce, ale on asi biedák netuší, na čo sa nechal ukecať. Tak len zatínam päste, nech im kilometre rýchlo zbehnú, bez zadnicových otlakov.

O svoju zadnicu sa báť nemusím. Hoci plánujem dnes veľa kresliť . Včera som ani len nechytila ceruzku do ruky, čo sa ozaj nestáva často. Ale....mali sme výlet do Košíc, viac menej nutný a pracovný, nie však pre mňa. Ja som tam šla tradične ako mamina, čo so synom čakala v nákupnom móle, lebo vonku lialo ako z krhle, kým sa dôležité veci vybavia. A čakalo sa mi celkom dobre, hoci musím sa vám priznať, že už dosť dlhú dobu sa v obchodných centrách cítim nesvoja. To odkedy vymetám sekáče, je mi bližší svet menej uhladený, radšej strapatý, kde sú ceny nižšie, ponuka farebnejšia, podnebie slobodnejšie a  vedomie jasavé , lebo....mám v sebe silno zakorenený pocit blaženosti, že "recyklujem":). Nehovoriac o pocite "lucky bastard" lovca, čo len tak z ničoho nájde za pár šupiek taký kúsok, že sánka dole. My sekáčoví maniaci si rozumieme:). Na druhej strane , včera v tom móle , nebolo zle. Ozaj nebolo. Zas a znova nahodená v Ľudkinej sukni , ani som sa necítila cudzo a to ja zvyknem. Doslova ako mimozemšťan . Možno preto, že som po obchodoch behala zapretá a schovaná za blikajúcim autíčkom s nápisom Polícia, ktorý si Jorik vybral. A spoza neho ma bolo ledva vidieť:).

 (ešte z domu pred odchodom pri Tomášových botkách)

Navyše, bola som plná radosti, lebo v New Yorker som našla belasé šaty z teplákoviny s rukávmi plnými kvetov a aj sladké ružové šatičky s vreckami, (viseli hneď vedľa), z ktorých sa mojim rukám ani len naspäť von ísť nechcelo. Mňam! Kúpila som si obe a čert ber prachy....! A na chvíľu aj komerciu a recykláciu. Samozrejme, neteší ma to , ale ostávam v nádeji, že tie šaty na sebe zderiem a až ma omrzia a ešte budem v UK v tom čase, odnesiem ich na charitu, ako nosím všetko, čo doma potriedim a je stále funkčné (lebo hej, mnoho ľudí tam nosí všetko, aj nefunkčné a to je prosím "mrzké" a fuj a hanba vám, čo to robíte , to by sa nemalo!) Takže, ak máte lóve a vkus ako ja, šup do New Yorker(a). Medzi všetkými volánikmi a la (rozkvitnutá) mexická telenovala na Slovensku, sladkú pastelovú belasú a ružovú ľahko nájdete a potom, ....potom spolu vyfarbíme dni, to vám sľubujem. I ja som farbila a ako! Jedna sestra hneď, že wau, aj ja chcem také a druhá na telefóne, že čo , aj ja chcem vidieť, tak sa jej fotka posielala a ona hneď , že wau, i ja by som a ....uj, možno by som niečo od New Yorker aj mohla dostať, za šírenie reklamy:).
Žartujem, nič nechcem.
Tieto šaty boli v mojom prípade výnimka.
Ani náhodou ich nevymením za sekáčové kúsky!
Tie sú stále "numero uno"!
Fuh, to bez debát!!!!
Jaj! Ani myslieť!
A viete čo?
Tak trochu sa už i začínam cítiť "plytko" . Hm...hej, doslova. Tak radšej končím. A idem kresliť. Vonku je ešte stále tma, každý spí. Dnes som ťukala úspešne rýchlo.
A na tie šaty už len....ja viem, že ste tam vonku. Píšete mi občas a ja mám vaše maily mocno rada. Vy, všetky moje milé maminy a dievčence a staré žienky...vlastne, odrastené dievčatá....čo občas na seba zabúdate a potom mi len tak napíšete, že vďaka mne ste zablúdili do obchodu a miesto tradičných vecí pre toho alebo hentoho, ste i sebe čosi ukradli. K vám najmä  mávam a dúfam, že i teraz som čarovala a nie, nemusíte ísť vyrabovať už toľko spomínaný obchod (New Yorker, ak ste zabudli) , či utrácať ťažké prachy..., ja len dúfam, že možno...zas....znova, si medzi všetkými potrebnosťami pradôležitými , spomeniete aj na seba  a hoci to je povrchné, fuj až to bolí! , si niečo na seba kúpite a urobíte si radosť, lebo my ženy ju potrebujeme,aby sme sa páčili - nie iným , ale sebe najmä. Mávam k vám všetkým moje milé....a objímam. My si rozumieme.
Veď sme dievčatá, nuž ako ináč!

                                                  Z povrchného blogu a z Hlavnej ulice cinkám ....


                                                                CINK

O krabici , o sestre a čarovaní

Cítim sa akosi divne....a viem presne prečo.
Ono, možno by bolo najlepšie to zamlčať a tváriť sa , že všetko je ladidá..., ale to by asi nebolo voči životu fair, tak je, že? Lebo ten , aspoň podľa mňa, nerád kreslí iba v zmrzlinových farbách. Našťastie, nikto nie je vážne chorý , teda, aspoň o tom neviem , čo je to najsampodstatnejšie a áno, všetko ostatné je nepotrebné a málo dôležité a áno, i ja s tým súhlasím a predsa, môj žalúdok tancuje, len čo okom hodím do pravej strany, kde na zemi leží kartónová krabica plná hrnčekov. Najradšej by som bola, keby bola pod zemou a bez akéhokoľvek preháňania sem smelo napíšem, že som sa už asi zo trikrát ( asi aj štyri) pohrávala s myšlienkou, že obsah tej krabice proste rozbijem, nech má aspoň terapeutické účinky, lebo ináč to asi nerozchodím.
Týmto mojim úvodom je asi jasné, že obsah už spomínanej krabice ma neteší. A to som vľúdna pri výbere slov. Jej obsah ma totižto desí a dumám, že možno by som to ani uhradiť nemala a hej, mám na to právo...ale obávam sa , že pre pokoj v rodine budem mlčať a hrýzť sa sama. Ha, hrýzť sa....budem sa rovno zožierať.
Puf, už to mám zo seba von a aj tak to nepomohlo , nuž nechám tú krabicu i s jej obsahom tak, lebo ....čo si budeme klamať, i o tom je práca výtvarníka, ktorý sa z času na čas zverí do rúk profesionálov, ktorí nie vždy vidia veci jeho očami a čo je dobré pre nich , nemusí byť zďaleka dobré pre autora. Momentálne to "zďaleka" prirovnávam ku Gerlachu a ja na jeho špici revem a nie, nie je to kvôli vetru.

Nemá viac zmysel o tom písať. Nuž už mlčím a radšej o sestre napíšem.
Lebo viem, že už čoskoro by chcela i ona pracovať na vlastnej značke. Tak tlieskam. Aj preto, že v tom mám prsty. Nahovorila som ju. Prehovorila? Nie, to nebolo treba. Ona sama chcela a ide na to pomaly a premyslene. A  tak je to dobré.
I včera som s ňou bola a poviem vám , niektorí ľudia to proste majú v sebe. Také to "zázračnô". Neviem ako to robia, ba ani, či to oni sami o sebe vôbec tušia, že takú moc majú....ale som do kosti presvedčená, že to tak je. Trocha sa obávam techniky, či v jej prípade nezlyhá, lebo sestra je ako ja, tak troška v tomto smere, že kvalitnú kameru nemá a ani len sťahovať fotky nevie. No ja viem, že sa naučí.
V tomto prípade mi to príde ako veľká škoda, myslím ten nedostatok technických zručností. A priznám sa, že si budem nechty obhrýzať , ako si budem priať, nech jej to rýchlo páli . Lebo ozaj, bude to stáť za to.
Po smrti rodičov sa moja sestra zmenila. Zo 40 kíl sa pozbierala na zdravú mocnú ženu, čo sa bez hanby oblieka ako ona sama chce a ľudia to vidia. A komentujú. Samé chvály, kamkoľvek prídem. Už dávno som si zvykla, že  som priesvitná. Žiadna závisť prosím však, tuto nie. Je to moja sestra, tu sa usmievam. A blažene sledujem, čo mám pred očami. Ryšavé dievča, čo si to ťahá sama ulicami a má svoj svet a ja mám na neho vlastný názor, ako i, že tie naše Krompachy sú hádam pre ňu i priúzke. No o tom nevravím, o tom mlčím...napokon, sú to práve Krompachy , v ktorých ju vidím robiť veci, čo na mňa šepkajú a čarujú. Ako....ako keď s ňou idem po mlieko a po vajíčka. Zásadne domáce, od pani, čo sa o svoj statok s láskou stará. Ani ako niekto, kto sa "potajme" učí byť vegánom (potajme preto, lebo ...verte mi, keď nechcete dostať kázeň, je lepšie byť potajme) , v tomto prípade nič nerobím , ba naopak, podporujem ju v tom, lebo moje vegánstvo je také moje a myslím, že by bolo skvelé, keby sme nič nehrotili, ani to vegánstvo..., lebo každý extrém smrdí poruchou a ja viem, o čom píšem..., ale rešpektovali prírodu, nezabíjali masovo , nevraždili...ale radšej ako kedysi chudobní ľudia, jedli najmä to rastlinô a živočíšnô mali len výnimočne a radšej len skromne a i to z čisto a rýdzo z podpory malých rodinných firiem, ktoré by sa o svoj statok s láskou starali. Trocha som naivná , že áno...haha, nechajme to tak. O tom tu vlastne ani nechcem písať...ale o sestre, čo si to vždy raz či dvakrát do týždňa namieri k istej starkej , čo jej na rohu za domom nechá v sklenenej fľaši kozie mlieko a v papierovej krabičke zopár vajec a ktorej pri tom ryšavé vlasy nadskakujú na hlave ako si to vo svojich "niktakénemá" topánkach klopká kľukatým chodníkom , čo sa starkej vinie ku domu. To viem presne a celkom isto, lebo ja stojím za bráničkou a iba špehujem:).
Niektorí ľudia to majú v sebe a ja to viem rozoznať. Teraz sa chválim, ale viem. Niektorí ľudia majú také čaro, že po nich chcete opakovať. Že chcete byť ako oni. Možno i preto som včera sestru poprosila o nejaké kúsky jej šatstva, čosi , čo už nenosí...., lebo poviem vám, sekáče tu u nás krachujú a do SNV som šla len raz, bieda....a to som si do kufra zbalila len zopár vecí, lebo však veď tu vždy povymetám sekáče a mám čo nosiť. Beda, nemám! No, ako som sa sestriným šatníkom rýpala, prišla som na to, že v ničom z toho by som to nebola ja. V ničom. A tak som si to vedľa jej "pompom" sveta válila ďalej v tričku s nápisom na ochranu zvierat ( detské číslo, je mi malé, aj pupok mi hádam strčí, keď sa pohnem, ale hej, to tričko som v sekáči nechať nemohla....na tých zvieratkách mi ozaj záleží!) a v sukni od Ludky - tá ma tu drží nad vodou:) a...bola som hrdá, že mám sestru ako mám a ešte "hrdšia" som bola na to , že už čoskoro sa pridá ku mne a k miliónu nás ostatných, čo si to svetom internetu šinieme , občas úspešne a občas nie....cha, zas mrkám po kartónovej krabici. Ozaj to pomáha, keď sa fyzicky vybúrime ?

Oj, vonku sa rozvidnelo, kým som svoj blog dopísala! Hurá , ešte som nič nenakreslila! Nuž utekám a k vám mávam...a ešte čosi, čosi špeciálne...aj vám prajem, aby ste boli ako moja sestra. Nemusia vás všade chváliť, to ozaj nie....na názore iných by nám beztak záležať nemalo...ale aby ste čarovali ako ona. Chodte a oblečte sa ako chcete, namaľujte sa alebo aj nie, ako chcete...robte , keď sa dá, čo radi robíte a uvidíte, že čarovať budete. Som ochotná sa staviť!

                                                              CINK

O introvertoch a vetre

Netuším vôbec koľko je hodín. Päty ma bolia, štípu, nuž som si ich vyložila na stôl.  To tie tenisky, za tepla ma oškierajú . Našťastie doma nikto nie je, nuž moje nohy na stole  nikomu nevadia. Vonku sa ktosi hrá s loptou....bum, bum, bum....dookola to samé už pomerne celkom dlho. Ale nevadí mi to, je to zvuk mesta, patrí k nemu.
Už je to celkom hodná chvíľa, čo som sa vrátila z "chaty". Môj drahý tam má akciu. Nechcela som tam ísť..., taký plán nebol. Radšej do lesa tu neďaleko som chcela, potom si nakúpiť a tak so sestrou druhýkrát do lesa, tentokrát na lúku, kde by sme si sadli do trávy a ja by som kreslila a ona písala. Ani neviem, kde sa stala chyba. Možno nejaké nezdvihnuté hovory a odrazu som pri tom svojom vyvolenom bola na chate aj ja.
Ozaj neviem, ako to majú ostatní introverti. Ja to mám dosť ťažké. Čím viac sa snažím, tým stuhnutejšia som. Takmer sa desím, keď sa na mňa zo všetkých strán vyroja ľudia a ich tváre, ktoré mi často nič nevravia a čosi do mňa hučia, čosi odo mňa chcú a ich názory sú iné ako moje...lebo..., to si treba povedať na rovinu, nejem mäso, tu všetka sranda končí, nepijem ani alkohol...len ozaj výnimočne a to je katastrofa a keď dôjde na zábavu a užívanie si života, hádajte kam dôjdem, keď poviem, že som radšej sama a kreslím?
Je mi z toho trocha smutno. Nie z tých ľudí, to nie...poznám ich, sú to dobrí ľudia. Je mi skôr smutno z toho, že extroverti akoby vôbec nedokázali pochopiť, že socializácia - najmä taká masová, nemusí robiť každému radosť. Nie je to prvýkrát, čo som sa musela "obhajovať". Nerada sa obhajujem. S extrovertami väčšinou aj tak vždy prehrám....a prehrala som i dnes. Hurá!

Nálada sa mi vrátila až trocha neskôr , keď som lesnou cestičkou  kráčala sama domov...vietor dul a všade zeleň. Aaach, dostávala ma do kolien! Odrazu som chcela tú krásu objať, tak som sa z nej roztápala. Ibaže krajina sa nedá len tak objať. Hej, môžete si ľahnúť na zem a zanietene pritom strihať nohami i rukami, ibaže to nebudete objímať krajinu, len si špiniť šaty.
Tak som len dýchala ...dýchala všetko , nie len vzduch....sťaby som nemala zápal pľúc za chrbtom  ale radšej pľúca zdravé a veľké ako dva balóny a .....zrazu som to znova cítila - celý svoj život. Vek vôbec neexistoval. Mohla som byť kľudne dieťa alebo pubertiak...ba dokonca neexistovalo ani nijaké citové rozpoloženie, mohla som byť rovnako šťastná ako i smutná....bol to stav beztiaže...akoby som bola vták. Isté bolo iba jedno, cítila som čosi mocné, čosi krásne...hovorí sa tomu láska ? Ak hej, bola som jej plná a ešte poviem, že ak to ozaj bola láska, tak nič neváži. Ani gram.
Ešte i teraz sa usmievam, keď na to myslím. Nemala som pri sebe Jorika, len otrhané rifle a rovnako potrhanú sukňu, špinavé tenisky a umazané tričko, na hlave tatovu šiltovku a na chrbte batoh so skicárom..., lebo ...čo ak by sa naskytla príležitosť? To bolo všetko. Nebol tam Jorika. To je dosť, to je  veľa, to je až príliš veľa, najmä ak hovoríme o láske. A predsa, odpuste mi, nič mi nechýbalo. Bola som kompletná. Vedela som to každou bunkou svojho tela. Jorik je moje dieťa, ale naozaj, v tom naozaj naozaj, som sólo. Každý sme a tam ...v tom vetre, v tej zeleni...som to cítila.
A cítila som aj to, že toto je môj domov. Myslím, že je dobré, že môj drahý si nečíta moje blogy. Len občas. Nuž hádam tento prehliadne. Ale pravda je, že ako som tam stála  vedela som, že tu patrím, na Slovensko. Že zo žiadnych lesov sveta na mňa nebude fúkať rovnaký vietor.
Som sentimentálna a to už ani nemám svoje dni!
Heš, heš....
Teraz na mňa žiaden vietor nefúka. A tá lopta stále búcha...buch, buch, buch.... I päty ma štípu a hej, sú na stole.
Myslím, že pôjdem kresliť. Chce sa mi. Rovnako ako sa mi chce spať.
A možno pôjdem  radšej písať. Chcela som predsa opísať svoje knihy i predstaviť seba a čosi i o svojej práci povedať...hm....stihnem iba jedno, dokiaľ sa ku mne znova Jorik nevráti.
No, čokoľvek si už z ponuky vyberiem, k vám už len mávam...a krásny deň prajem... z 35 - od nás k vám.

                                                             CINK

O kvetoch a záhradke a ráne, čo všetko farbí

Dnes je vonku nádherne. Slnko svieti , ba až páli. To my v UK také nepoznáme. Tento rok sme sa s tým ešte nestretli.
Je štvrtok a ja mám za sebou drvivú časť lekárskych vyšetrení, pre ktoré sme sem na SVK prišli. Nie že by sme boli vážne chorí..., ale v Anglicku sú na vyšetrenia skúpi a keď si chceme byť istí, čo nám je a či sú "veci telesné" v poriadku, riešime to tak, ako mnohí iní....počas dovolenky doma vymetáme čakárne a ambulancie. Nič čo by sa dalo závidieť:).

Tu som včera skončila...viac slov sa na ten deň do môjho blogu nezmestilo.
Dnes je už piatok a slnko vonku nesvieti. Ešte spí a s ním aj celé mesto. Ani len jedno jediné okno do tmy nesvieti. Ha, to znamená, že musím svietiť sama:), aký príjemný pocit byť takto sám. Mám rada tento zvláštny pocit samoty. Lebo viem, že naozaj sama nie som...och, ako by som mohla? Moja rodina spí len pár metrov odo mňa, za dverami starostlivo zakrytými dekami, aby ich svetlo mojej lampy nerušilo. Cítim ich, sú tam....a predsa...sedím tu za stolom sama a vonku spí mesto a ľudia v ňom a ja viem, že čoskoro príde slnko, aj so svojimi farbami a všetko si zmení po svojom.
No dokiaľ príde, mám svoju samotu. Ako kedysi dávno, keď som ešte nemala rodinu a šla som si sólo . Hľadala som tento pocit samoty nesamoty. Zašitá v nákupnom centre , v parku alebo v centre mesta na uliciach, bola som sama nesama alebo radšej - sama v dave. Stačilo len otvoriť ústa, natiahnuť ruku...vybrať si niekoho...socializácia blízko mňa, ibaže ja som nechcela. Mne stačil len ten pocit "bezpečia", vedomia, že ľudia sú kol vôkol. Ako dieťa samé v izbe, čo usína bez strachu, lebo vie, že rodičia sú za pootvorenými dverami...počuje telku, počuje ich rozhovor, ba počuje aj ich kroky...

Mala by som kresliť. Lebo akokoľvek sociálne bezpečné moje rána sú, nestoja na mieste. Uháňajú vpred, sťaby sa malo dáke nešťastie malo stať, ak by čo i len na chvíľu zastali. Vedľa mňa leží skicár. Práve som si do neho zapísala tašky , čo sa včera predali. Usmievam sa kútikmi úst..., kto by sa neusmieval ? Teším sa....hoci....tieto dni, hoc jak milé ohlasy dostávam, cítim sa veľmi "verejne" a srdce mi búši o čosi máličko rýchlejšie než zvyklo. Tancujem do jeho nového rytmu, len občas, musím sa priznať, sama sebe si šliapem na palce. Ale ja sa toho rytmu chytím....chytím. Tanec som mala vždy veľmi rada!

Nie však hneď teraz. Teraz len klipkám očami okolo seba.

...i na tie dve úplne kompletne nové veci, ktoré som si len včera večer dotiahla domov so sebou. Ha, teraz by to chcelo niečo pompézne....ale sklamem vás, nedotiahla som ich ani z odnikadiaľ z vŕška či z doliny, ale z miestneho Tesca, čo tu v Krompachoch máme. Lebo so sestrou som išla včera nakupovať....teda nie ja som išla nakupovať, ale ona  , ja som jej len spoločnosť robila, keď už som tu, na tej dovolenke lekárskej a ono....jááááj,  zas a znova som našla niečo, čo som si i ja do košíka vhodila...hoci nechcela som, neplánovala....mala som doslova zakázané (robím si také zákazy) na niečo znova míňať prachule. A predsa...
A tak teraz vedľa mňa , okrem počmáraného skicára, čo tíško čaká až do neho začnem kresliť, leží i dvd s názvom Fantastické zvery, lebo už dlho o ňom počúvam a Rowlingovú ja mocno rada a sprievodné foto na obale je také, že ma z neho chytajú mdloby..., nuž už ho mám  a hneď, jak sa bude dať, pozriem si ho a na vlastné oči sa presvedčím, či moja včerajšia nákupná slabosť stála za to. A potom tu je ešte kvet. Drobný a tak trocha fialový, čo v Tescu doslova umieral na polici medzi všetkými tými velikánmi kvetovými...on , taký drobný a suchý a ....nádherný. Dala som mu napiť a dnes ráno je z neho iný kvet. Ožil. Spieva a hádam i on tancuje :). Hm..., v poslednom čase ma kvety dostávajú do kolien. Čím to je?
Chcelo by to záhradku.
:)
Isto. Pochabá...
A čo tak okno?
Nie však obyčajné, ale s výhľadom na mesto....
Ja viem...viem...
Na mesto, čo stále spí...
Ale už nie som sama. Už sa kde tu zažali žiarovky. Povinnosti sa rozliezajú ulicami a ťahajú ľudí z postelí von.
I môj skicár ma ťahá.
Nuž pôjdem ja..., akurát...už len toľko...že nie len ja som si kvet tescoidný domov priniesla. Ale i sestra. Ten môj ju neoslovil. Mňa neoslovil ten jej. Obe nás neoslovili orchidei (orchidey? Orchideje ? Pomoc!) Aké zvláštne....aké milé, kvety ako ľudia. Ty si ty a ja som ja. Mrkám na ten svoj kvietok ...hej, ten môj je taký "môj". Chcelo by to záhradku a  v ňom more takých kvetov! A vtáčiky k tomu....a potom, už len to mesto nablízku, pre ten pocit bezpečia a skicár...a ceruza .....a uj, ale som náročná!
Mám okno a skicár a rodinu a nateraz je to úplne dosť.
Tak už len mávam z tej oázy spokojnosti a blaženosti...a krásny deň prajem každému...z 35 na Hlavnej....

                                                         CINK ....a slnko už čmára  vonku, bisťu!

Splietam splietam slová splietam

Sú 4 hodiny ráno a ja som sa konečne usalašila na stoličke pri okne , z ktorého som kedysi dávno ( hoci mi to príde ako včera) sledovala náš byt na Maurérke, v ktorom sa po celé noci svietilo. To ešte mamka blúdila uličkami toho trojizbového bytíku ako jej choroba nedovolila spať. Teraz sa v tom byte nesvieti. Sestra spí. I mamka.

Odkedy sme doma, ešte som ju nebola pozrieť. Ale pôjdem, čoskoro...o chvíľu, až otvoria brány cintorína. Neskôr pomôžem sestre - v záhradkárstve prišla drť, hrob by sme chceli zasypať, prepadáva sa. Hm, akoby som počula mamku, lebo obyčajne starostlivosť o hroby bola na jej pleciach. Nechcem tu teraz znieť melancholicky....veci sú ako sú a iné nebudú. Píšem to sem iba preto, lebo je ráno , vonku je tma a z môjho okna je vidieť na Maurérku, kde sa v našich oknách nesvieti. 

A aj preto, že vďaka všetkému, čo sa mi prihodilo, som si uvedomila, ako pominuteľný je čas . A aký vzácny je. Myslím, že veľa ľudí by tomu tvrdeniu pritakalo, ale len málo z nich si to ozaj uvedomuje. Ani ja som si nie..., dlho nie, ale už hej . 

Predvčerom mala moja mladšia sestra narodeniny. Príde mi to ako sen, že je z nej dospelá 33 ročná žena. Ale je. Boli sme u nej na oslave, pri ktorej sme jedli jej doma upečený jablkový koláč zo špaldovej múky a pili detské šampanské, ktoré prskalo na všetky strany. Tancovali sme do rytmu toho, čo nám hralo rádio....popri stenách ťažko ovešaných fotkami z našej minulosti - mamka , keď bola dieťa, mamka, keď mala konfirmáciu, mamka, keď maturovala....  A mne sa náhle zdalo, že v rukách mám polaroid a cvak cvak .....všetko si fotím, všetko si na fotkách tlačím ...súčasnosť , ktorá už zajtra bude minulosť. Odkedy to viem, odkedy to viem......odkedy viem, že Jorik má 4roky a len včera bol v brušku a mamka bude v zime dva roky v zemi, hoci len včera so mnou brázdila obchody , odvtedy si vážim prítomnosť a chránim si každý moment, čo mám. Dobre, nie každý, to nie....som len žena a myseľ sa mi vie celkom pekne a z ničoho nič kamsi stratiť, ale všeobecne, zaokrúhlene...oslavujem prítomnosť tak veľmi ako len veľmi ju osláviť viem. A tiež skúšam zabúdať a byť odvážna, to tiež. Lebo veď už čoskoro na ničom z toho nebude vôbec záležať.

A toto je to, o čo som písať chcela. 

Och, ako kol-vôkol som k tomu napokon prišla.

Včera som jeden zo svojich strachov premohla. Zo svojej Veruškovskej stránky som rozposlala ľuďom pozvánky , aby sa ku mne prišli mrknúť. Ešte tak musím urobiť na Bobekovi . Ono to znie asi aj smiešne, ale neklamem, pre mňa to nie je jednoduché. V hlave mám more nápadov , ale vytiahnuť ich na svetlo von, nie je pre mňa hanblivú a neistú až také jednoduché. Ale urobila som si list a krok za krokom po ňom pôjdem a budem bojovať. Napokon, nie som sama. Och, že či! Na jednej strane mám za sebou mne podobných výtvarníkov, ktorých zviera úzkosť a najmä v zahraničí sa k tomu mnohí nehanbia priznať, ale i ženy, maminy nemaminy, ktoré sa rovnako so mnou ostýchajú a radšej než sebou, vyplnili si svet svojimi deťmi a povinnosťami a to často tak na prasknutie, že v ňom doslova nemajú miesto na seba.

Píšem trocha hlúpo? Trocha dookola? To sa mi stáva.

Skúsim byť priama. 

Nuž teda, urobila som si list. A pôjdem po ňom, bod za bodom a to aj napriek tomu, že moje umenie je  nedokonalé, moja angličtina je chybná, som - povedzme si pravdu, už tak trocha stará praženica , lebo....ja bytostne potrebujem tvoriť a chcem, aby to bola moja práca, chcem to dokázať nie len sebe, ale aj Jorikovi a mojej rodine, že na to mám a jak to budem skúšať , chcem ...rada by som, stiahla so sebou toľko ľudí, koľko to len pôjde, aby rovnako ako ja uverili , že každý  z nás má svoju cenu a strach je hlúpy a čo povie okolie je v "podstate" nepotrebné, lebo my sme tu , teraz a aha, akí sme každý za seba nenahraditeľní.....a potom, raz možno i s nami budú niekde "obvešané" steny, tak by sme sa mali snažiť, aby ten priestor nebol zbytočný, ale farebný a odvážny. Lebo ktohovie,  možno i popri nich bude jedného dňa super žúrka a ktosi sa na tie steny bude dívať....a .... by bolo fajn, keby sa usmieval.

Časť druhá....lebo je stále ráno  a slová sa mi ešte neminuli....

Čosi vám poviem, občas sa stane, že dostanem mail. Nedostávam ich veľa, to zas nie...ale je ich - povedzme tak, akurát . Mnohé z nich sú od žien, ktoré časom zabudli na to, že ženami sú. Bolo im ľúto, keď som pred časom Verušku zrušila. Teraz mi píšu znova. Vraj im pomáha znovu sa nájsť. Ach...., to ozaj? Nuž ja budem! Hoci budem mať miestami plné gate. 

Ako i včera, keď som rozposlala tie pozvánky. A čo na tom toľko záleží? Urobila som tiež svoju prvú giveaway. Ľudia na nete ich robia často..., len tak...nemyslím, že ich stoja nejaký "pocit". Mňa hej...lebo si nimi kupujem lajky a to sa mi akosi prieči....ale čosi vám poviem, chvíľu mi to trvalo, ale už to viem, i o tomto je svet umelca, ktorý sa chce presadiť. Kamsi dostať, ukázať sa.... Toto sú cesty, ktorými sa cez obrazovky počítačov bojuje. A nikomu pritom nepadajú hlavy dole, ale platia sa účty a sýtia sa brušká. 

A pomáha sa ľuďom , aby sa tiež odvážili robiť veci , o akých snívajú , no radšej o nich mlčia.  

Tak som si teda urobila list a pomaly si z neho škrtám . Ešte mám toho tooooľko pred sebou ! Vrátane tak drobných vecí, ako dnešný výlet do sekáču v Spišskej, ten mám ja mocno rada a možno i kúpenie si nejakých halabala kúskov, ktoré by sme si my plaché akože jakživ na seba nedali, ale haló! prečo nie? , čert ber tých okolo , čo sa pozerajú a viete čo? Možno tie pochabé kúsky ani nemáme kam nosiť, veď sme pol života doma a pol na ihrisku (pomedzi to len obchod a pošta...) ale čosi vám poviem , čosi veľmi veľmi VEĽMI dôležité ! I hojdačka sa na ihrisku občas uvoľní a sukňa na nej veje neskutočne krásne....rovnako krásne ako keď sme boli malé  a za ten pohľad , za ten šteklivý pocit v nás, lebo sa stavím, že sa dostaví a vy si ho všimnete, stojí za to dať tepláky bokom. A ak by sme už nikdy inokedy, tak tam budeme znova vedieť, že ženou stále sme a nikdy sme ňou - ani len na sekundu - neprestali byť. 

Splietam ďalej? Ja viem...dnes sa mi slová trocha mocú... 

Tak už len radšej zamávam....z Hlavnej od nás v Krompachoch a prajem vám, aby ste zázračný deň dnes mali , lebo na iný miesta niet. 

                                                               CINK 

Narodeninový

Naozaj sa to len málokedy vydarí, ale môj včerajší deň šiel presne podľa plánu. Hoci som strávila väčšinu dňa úplne sama, čomu môj milý nerozumel, lebo podľa neho, kto už chce byť na narodeniny sám...ale prosím pekne, ja som si to priala. Nie žeby ma moja rodina obťažovala, to nie....ale keď ste maminou sedem dní v týždni, z toho šesť dní takmer nonstop  po 24hodín, - tak dobre, preháňam, Jorik má aj škôlku a občas k večeru , ak sa dá, aj manžel pomôže...,ale všeobecne, zaokrúhlene....rozumeli by ste mi. Najmä všetci tí by rozumeli, ktorým byť so sebou samým nie len že nevadí,  ale to i bytostne potrebujú.
A tak som bola včera hooodne sama.
A presne jak som chcela, vychystala som ráno Jorika, upratala celý byt a keď chlapci odišli skákať, vybehla som si do mesta. Povymetala som všetky sekáče, ktoré mi stáli za to. Pravidlo, že ak si chceš niečo kúpiť, nič nenájdeš a keď nebodaj do obchodu nabehneš s úmyslom sa len pozrieť ale nič nekupovať a zrovna vtedy sa na teba niečo super, čo musíš za každú cenu mať - vyvalí, sa uskutočnilo aj včera. Takže som nič veliké suprové nenašla. No i tak, pruhované tričko a maxi sveter urobili radosti po vôli.

Ono, tu na fotke je len tričko a dozaista viac ako ono , ťahajú oči odznaky na ňom. Nuž to sú presne tie zajačie , čo som chcela! Fuh, toľko krát som ich už omieľala v rukách, no až včera som si ich vo vrecku aj odniesla:). 

Pamätáte? Nie tak dávno som písala o vegánskom obchode, čo tu v Plymouth máme. Ono, on zas nie je až tak výlučne vegánsky..., dosť veľkú časť v ňom tvoria bio potraviny a kozmetika.., veci treba ozaj lúskať ,aby ste vedeli, čo do košíka dáte. A ...možno ani netreba, lebo pravda je, že čo tam som, ľudia tam nabehnú a šup šup, pohádžu do košíka , čo chcú a už aj platia. Zato ja sa slimačím tempom presúvam ako očami lovím po niečom, na čom by som si schrupla a čo ma finančne nezabije. (odpuste mi, ale ozaj mnohé potraviny a výrobky so značkou pre vegánov stoja citeľne viac ako ich bežná náhrada) A tak som si napokon odniesla tieto dva odznaky a vegánsku šľahačku (mňam!), čierne sézamové semiačka (semiačka ja vždy rada!) , chrumkavé keksy z gaštanov a vegánsku náhradu za vajíčka (hurá, bude sa piecť!) 

Po sekáčoch a zdravom obchodíku , ostalo miesto už len na jednu zastávku  -  obchod pre výtvarníkov. Tak trocha viac z potreby ako z potešenia, dokúpila som si tam telovky , ako ich volám, fixy Promarkery - odtieň almond - ten mám na tváričky najradšej a potom aj biele gélové pero, lebo to sa mi akosi záhadne rýchlo míňa. 

A tak som šla domov ... lúskajúc v telefóne všetky nádherné správy a správičky , ktoré som od ľudí dostala, úplne - kompletne netušiac , že tí moji chlapci pre mňa doma čosi pripravili. Cez drobné srdiečkové lístky ma navigovali celým bytom, ktorým som behala tak trocha ako blázon, od mikrovlnky po vaňu, cez šuplíky pod vankúše, kým som nenašla všetky svoje darčeky. 

Poviem vám, mala som včera krásny deň. Ešte i večer, keď som sa ukladala do postele, tak nejak naivne detsky som si priala, aby sa deň ešte nekončil. Medzi nami, až úplne do neskorého večera, pobehovala som bytom v sukni od Ľudky, v ktorej som sa vydávala a ktorú si oblečiem vždy, keď sa chcem cítiť výnimočne. A včera som sa chcela. Nepotrebovala som nijakú oslavu..., nič veľké, nič pompézne...včera som chcela byť so samou sebou  a  nehnevať sa na čas, že mi už toľko rokov udelil. Myslím, že sa mi to podarilo. 

A za všetko môže tá sukňa!

- tu u nás je stále zima, to preto ten kabát, ešte aj sveter sa pod neho zmestil a tričko pod mikinu:)

Narodeniny sú však už preč a dnes je úplne obyčajná streda, kedy môj milý pracuje, Jorik má škôlku a ja som znova mamina. 

Ak nebodaj dnešný deň patrí vám, nuž všetko najlepšie odo mňa! A ak aj nie, nič to...i pekná streda pre prianie postačí:).

Mávam k vám...z 25Tovey Crescent.

CINK

Prvý máj

Mávam k vám.
Je utorok ráno, Tomáš jazdí, Jorik ešte spí. Ja by som mala ešte kresliť, dnes sa mi veľmi nedarilo, je čo prekresľovať :) ale ...akosi si neviem pomôcť, slová sa vo mne búria a chcú ísť von. Aj si vravím : ,,Blog napíšem neskôr..." ,ale to by som sa iba klamala. Všimla som si totižto, že ak nenapíšem blog z rána, neskôr už na neho nezvýši alebo čas alebo energia alebo slová samotné.
Tak píšem.
Dnes mám narodeniny. Nijaká oslava sa nekoná. Akosi nie som naladená, ináč prisahám, urobila by som si ju. Z lustra na luster nám visia ozdobné zástavky a mnoho - mnoho balónov - zvyšok po Jorikových meninách. Tie mi bohato stačia, aby som sa cítila oslavne.
A stačí mi aj to, že je utorok - tatov deň, kedy mám ja čas vypnúť, občas viac, občas menej , no a dnes chcem viac. Samozrejme , že som si v hlave urobila plány:). Ak bude vonku pekne, prejdem sa do mesta a kúpim si na seba niečo pekné sekáčové. A možno aj tie mini vlčie maky, čo predávali na konci ulice alebo odznaky s malými zajacami a prosbou ,aby sme neubližovali zvieratám a žili v mieri s prírodou, ktoré už táááák dlho obdivujem, ale nikdy nekúpim, lebo miesto nich radšej zhrabnem niečo užitočnejšie ako ďalšiu drevenú zubnú kefku alebo vegánske lentilky ( mňam!). Dnes si však radosť. Už myšlienka na to ma rozosmieva. A takisto si objednám darček. Kompletne úplne nečakaný - knihu od Frannerd.  Vôbec som s ňou neplánovala..., ale keď mi včera môj milý povedal, že ak si ozaj prajem tie DNA testy, budem ich mať...stislo vo mne všetko, čo sa stisnúť dalo (okrem pľúc, tie už mám stlačené) a uvedomila som si, že toľko peňazí do seba nechcem investovať. Také darčeky budú, až bude na štedrosť miesto. Takže narodeniny som si vymyslela, ostáva mi už len pošepkať ich mojej polovičke.
No a keď som pri nej, trocha neisto stepujem na mieste.
Nepatrí sa mi písať o ňom, nuž ani nebudem. Len tak zhora zboka, len v líniach bez farieb. Lebo...zas a znova sa nám stalo, že sa nám naskytla príležitosť odcestovať na západné Slovensko za prácou. Nejde o to, že by sme prácu u nás na západe hľadali. To nie. Tá ponuka prišla sama a zdala sa ako hotová vec. Všetko sa u nás prevrátilo hore nohami. Času bolo málo na tak veľké zmeny, ale keď sa chce, všetko sa dá. Napokon sa však ukázalo, že ktosi iný tú prácu dostal a hoci ja sa stále usmievam, môj milý nie.
Mne je ľúto akurát za tým domom, čo som po hodinách úporného lustrovania našla a ktorý mi doslova vyrazil dych. Hneď som si nás v ňom vedela predstaviť  a tá predstava bola krásna , taká hladkajúca , doslova a do písmena voňala domovom. Proste ten dom bol úplne dych berúci. Aj mi je ľúto, aj trocha viac než trocha, že my jeho majitelia nebudeme. Ale asi to tak malo byť. Alebo muselo..., odpuste mi, no proste mi nejde zabudnúť na slová, čo mi boli povedané...o zlej karme a bosoráctve a iných podobných veciach , ktoré sú vraj so mnou spojené...nechcem o tom písať, ale možno rozumiete.   Za seba sa však na tieto veci takto nedívam.
Ja radšej vidím Jorika, ktorý sa dostal do jednej z najlepších škôl, aké tu v Plymouth máme. Teším sa tomu , hoci to bude pre všetkých veľká zmena, až tam v septembri nastúpi. Odrazu budem mať omnoho viac času a veľmi rada by som ho zúročila aj finančne. Nechcem vymýšľať nič nové, chcem pomaly dotiahnuť veci staré , no stále je tu otázka financií, o tom by som však radšej písala inde. Na druhej strane, šance sú , tak po nich pôjdem. Keď to sama nedám, možno ľudia pomôžu...

Viem, že môj milý berie včerajšok ako prehru. Možno i mužské ego má k tomu čo to povedať. Úprimne dúfam, že to jeho sa týmto nerozbilo, no...iba medzi nami, ako ho poznám, myslím, že je nerozbitné:).
Nuž, budem rada, ak ho dnešný prvý máj a deň s Jorikom rozosmeje a uvidí nové možnosti, lebo ja viem, že ich máme. Len sa bojíme.
Ja mu idem teraz poslať sms s navigáciou na Fran, aby vedel, čo má kúpiť a ozaj, až mi tá kniha dôjde, odfotím vám to. Aby ste mi závideli:) , aj ja si budem:).
Tak  k vám teda mávam a všetko dobré prajem...a ak ste náhodou nebodaj v podobnej "zlomenej" situácii, hlavu hore. Veci sú častokrát  tak ,ako majú byť. Ja tomu verím a verím i v to, že všetko zlé je na niečo dobré. Krásny prvý máj  vám všetkým želám z 25Tovey Crescent!

                                                  CINK

Carboot a narodeninové splietaniny

Dnes som mala veľmi plodný deň. Vlastne , aby som neklamala, mám za sebou veľa plodných dní. Až sa mi občas ani nechce veriť, že je to pravda. Dokončila som Ripku, čo som ani nedúfala. Už som prepísala i text, skopírovala ilustrácie, ešte ich musím zlepiť. To bola moja hlavná úloha ešte predtým, než pôjdeme znova na Slovensko. Rada by som bola, keby sa niečo s mojimi knihami udialo a v poslednej dobe si nad tým poriadne lámem hlavu. Mám zopár kníh hotových, zopár leží iba v texte...,ale postupne aj na tie dôjde. Hoc jak prísna na seba som, myslím, že sa mi cez niekoľko nie práve dobrých knižných pokusov, podarilo konečne dosiahnuť akú takú métu, s ktorou som spokojná. Mám medzery, to mi je jasné, ale na druhej strane, učím sa ich vnímať ako súčasť ľudskej práce, lebo moje knihy sú doslova na kolene spískané a na vlastných chybách postavené a tak nečudo , že doslova smrdia človečinou. Tá mi na iných umelcoch vôbec nevadí , práve naopak, mám ju rada - ba milujem! , tak prečo by som  nemala rovnaké postoje uchovávať i k sebe a k svojej vlastnej práci ? Budem a viete čo? - už mi to ani nerobí také problémy, lebo mne sa moje výtvory páčia ( ach, ten pocit chválenkárstva...je tu hanba na mieste?) a nech to znie aj hlúpo, som na ne hrdá a "ľúbim ich". Vnímam ich ako dary, poklady, ktoré ku mne prišli, aby som ich chytila a zapísala. Je to česť a tak sa cítim poctená. Ibaže..., ibaže... rozhodla som sa, že o tých ibaže napíšem samostatný blog. Lebo v tomto jednom by sa všetko domotalo.

Rozhodla som sa totižto , že napíšem niekoľko tématicky zameraných blogov. Najskôr o sebe, tak o mojich knihách, o tom ako tvorím a s čím tvorím, napíšem aj o sebe a mojej nekonečnej láske k sekáčom, ba i o vegánstve a materstve. A možno i o kadečom inom, ale toto na začiatok stačí. Ono...veď vieme, že ja zas toho času veľa nemám .

Na dnes sa uskromním len s dnešným dňom.
A s tým, aký bol plodný. Lebo veď, už vieme, mnohé moje posledné dni boli plodné. Keď už pre nič iné, tak preto, že som si zas a znova potiahla ručičku na budíku o hodinu skoršie a uj, či je tá hodina zúročená! Teda, nie len Ripka sa dokončila ( čo bola hlavná méta) , ale už je nakreslená aj Maruška!!! Dnes som ju  vyfarbovala a z toho jasám do nebies! Samozrejme, toho vyfarbovania je tam bohapuste veľa, ale haló! , ceruzou je už celá počmáraná a to je aká úľava! Dnes tu o Maruške nechcem písať, jednotlivé moje knihy by som vám rada predstavila  v inom blogu, ale i tak vám poviem, že Marušku mám mocno rada. Má v sebe presne to, čo ja na detských knihách zbožňujem a ...uj, teraz to bude znieť namyslene..., ale ja to tak nemyslím..., čo niekedy v knihách okolo seba márne hľadám. Čosi uchopiteľné, čosi prosté...jednoduché, pochopiteľné - čo ma vtiahne späť do detstva a bodka. Ono, možno , že ja len neviem kráčať s módou a dobou, v akej žijeme..., ale ja sa častokrát na súčasné knihy - jednoducho nechytám. Ilustrácie mi skáču nie len po hlave ale aj za ušami a text, ak ho vôbec viem sledovať, ma obyčajne svojou "trefnosťou" sklame a obsah dokonale prefacká . (Prosím prosím, odpuste mi knihy tieto moje kruté slová...., to viete, som už dospelá...a možno zastaralá, nemoderná....) Ale dosť bolo polemizovania, späť k dnešku, lebo o tom tu dnes píšem.

Nuž, je veľmi dôležité poznamenať, že dnes bola nedeľa a keďže už nie je zima, pri Life Centre tu v Plymouth sa zas a znova konajú carboot sale. Juch, juch, juch a za dnešok ešte päťkrát viac, lebo ...ako sa mi blížia narodeniny, upustila som od všetkých mojich iracionálnych ale veľmi túžobne vysnených darčekov....ako bodkované kreslo , čo by som si aj sama sebe závidela (za 45libier ho majú tuto pri Tescu v sekáči) alebo rozbor mojej DNA, ktoré je podstatne drahšie ale vďaka ktorému by som sa konečne dozvedela, čo za krv mi v tele vlastne koluje ( prosím pekne, mám na to dôvod...moja babka sa volala Emma Klein, no uznajte...možno som na 50% Nemka a ja to nevieeeeeem! Na 50 asi nie, môj otec bol z "rusnáckej" rodiny a to karty trocha rozhádže...vidíte, pre toto tie testy bytostne potrebujem!) ...ale zase, tento darček je už omnoho drahší a nakoľko sú moje narodeniny niečo pred výplatou, upustila som od neho už niekde v polke mesiaca. A...upustila som aj od všetkých ostatných "klasických" nápadov, viete tých, pri ktorých to napokon vždy skončí...a ktoré si na ďalší rok nikdy nepamätáte, lebo boli tak "zbytočné"  a tak nejak uspokojila som sa s myšlienkou, že reku, tento rok nebude asi nič. Ak možno tak kvet..., za hmotné statky, aby neboli ruky prázdne, keď sa blahoželá...a včera som i jeden taký prenádherný videla, vyzeral ako mini vlčí mak, srdce mi v hrudi tancovalo ...ozaj...ooozaj  by som ho chcela (päť pokope a môžem pri nich snívať, že som na lúke ....alebo v raji!) . Uj, či zabieham, dnes sa tuším nevykokcem! Tak teda, uspokojená  s myšlienkou, že čerstvá zásoba fixiek, tak prepotrebná na výlet na SVK , bude napokon to pravé orechové, som dnes  na carboote našla niečo , čo na mojom pomyselnom liste želaní z polky mesiaca ešte bolo, ale čo som dávno vyškrtla ako drahé a potom aj ako radšej potrebné než narodeninové . Odpuste mi prosím, ja to tak mám..., že darčeky by mali byť také nie práve potrebné...ako nový prstienok , ktorý dozaista nepotrebuješ, ale hej, len či potešil! Rozumiete? No a ja som vám na carboote našla presne toto....niečo chcené ale potrebné, čo som vlastne vyškrtla , ale keď som to našla za 2libry...., výskala som radosťou!
TENISKY.
Ja milujem tenisky a našla som ich hneď dva páry ! No len jedny z nich sú také, že plačem radosťou a aj si to carbootové šťastie závidím. Juch ešte raz!

Rada by som ešte dodala, že na carboote som si toho dnes našla o čosi máličko viac, ale páni...pozerám, že nejak som sa rozpísala. To ten spánok, prisahám a banánový chlebík, čo som napiekla a hneď aj tri kúsky z neho  spráskala...z čoho mám teraz  energie na rozdávanie:). Ale komu sa chce toľko čítať? Alebo radšej, kto má toľko luxusu na čítanie?

Tak zbijem koniec vážení a to niečím nemilým, nie, nie pre vás ale pre mňa, lebo ako som sa rozbehla vo svojej práci a vo svojom živote vôbec, nepočúvala som nikoho , aby som spomalila..., len veľmi ťažko som na začiatku akceptovala zákazy a príkazy..., lebo zápal pľúc hento a zápal pľúc toto..., ono ...priznám sa, že mne je tomu ťažko i uveriť, že som vôbec nejaký zápal pľúc vôbec mala , keďže nijaký snímok, nijaké poučné slová od lekára...proste na 7dní  antibiotiká a hotovo. A hoci som bola doslova ukážkový exemplár..., vymáčaná v horučkách, ktoré som už ani nevedela rozpoznať ( aj som sa takmer stavila s Tomášom, že nemám žiadnu teplotu a mala som 39,3! ešte dobre, že takmer...., stávka bola privysoká, nuž som do nej nešla) , s bolesťami v hrudi, že sa nedalo dýchať a ozaj som štvornožky bytom chodila...no...neliečila som sa ako som mala a teraz si nie som istá, teda, pevne dúfam, že sa mýlim a ani neviem , čo s tým robiť, ale čosi kdesi v hrudi sa nemá ako sa malo predtým a tlačí a ja mám občas pocit, že toho kyslíka nemám dosť. A potom divne "štekám" ako ufrfľaný pes, len "kof" sem a hneď "kof" tam a neviem to zastaviť a ....bojím sa priznať, že druhí mali pravdu a že som čosi pokazila. Ani neviem, prečo to sem píšem...nechcem nijaké ľutovanie ani postrkovanie, aby som bežala za lekárom. To len, ja by som ozaj nerada...ozaj nerada..., vlastnou hlúpou tvrdohlavosťou, že už mi je dobre, veci , ktoré už mohli byť lepšie, takto nezmyselne pokazila. A bojím sa, že som...
Nuž a z týchto obáv vám mávam...a krásny večer želám z tohto nezmyselne dlhého blogu a nášho malého bytíku na 25 Tovey Crescent....

                                                                CINK

Pondelok

Tomáš zobral Jorika do škôlky. Už som chcela ísť ja, ale ...nemala som to dovolené . Zápal pľúc ešte stále úraduje a ja niekde v hĺbke viem, že blízki majú pravdu, ak mi nedovolia to či hento urobiť.  Ešte ozaj nie som v úplnom poriadku, a tak som sa ani nehádala, nebila...len s ľútosťou som cúvla do kúta a podala z neho na prasknutie naplnený obedár.
Dnes je tu v UK , alebo radšej tu v Plymouth, veľmi pokojný deň. Hoci vonku hučia kosačky a dotieravé pele si tancujú vzduchom kade tade, tak nejako je ...tichúčko. Slnko dnes nesvieti ale nič tam po tom,  i tak je ho za mrakmi cítiť. Teda, aspoň spoza okna to tak vyzerá.
Ja som sa práve usalašila v papasane , ale len na chvíľku. Od rána, od kedy som vstala, som sa nezastavila. Najskôr som kreslila niekoľko hodín, tak som upratovala, tak sa starala o Jorika, raňajky, kúpeľ , do toho som varila...jedno jedlo do škôlky, lebo tam Jorik nemá iné jedlo ( dnes to bol grenadír ) a potom i obed klasický, lebo však i ten treba:). Krájala som tiež ovocie i zeleninu, aby tomu grenadíru nebolo v obedári smutno a... aby toho nebolo málo, ešte som i piekla. Samozrejme, s Jorikom, nech je sranda.
Teraz je už všetko hotové. Ba i riady sú umyté, aj práčka - na tú som skoro zabudla, vyprázdnená a prádlo už krásne visí. Fuch.
Teraz ma ešte čaká nákup potravín a moja práca.
Nuž pôjdem robiť , najskôr všetko to povinné, aby som čím skôr mohla robiť to druhé, to ľúbivé, pričom mi srdce plesá. Ozaj sa teším, lebo v knihe finišujem - možno nejaké dve strany a hotovo.

Na záver však ešte dodám, že včera som bola na carboote a juj, či sa oplatilo. Kúpila som si fantastické zelené šaty a tiež tričká, v ktorých sa cítim skvelejšie než skvelo. Ak sa mi podarí, skúsim niečo nafotiť, aby som sa i s fotkami pochválila, nie len slovami.
Dovtedy sa lúčim a mávam ako zbesilá...z 25Tovey Crescent.

                                                                              CINK

Sama

Som sama doma. Aký luxus. Len práčka mi ho kazí.
Som sama doma a mám pokušenie zastaviť čas.
Som sama doma a v nose ma čosi šteklí a vyhráža sa , aby som na zastavenie času zabudla a to hneď a zaraz! Tento rok omeškaná senná nádcha sa konečne dostala k svojej moci a niekto ako ja, jej nebude len tak zastavovať čas!
Tak radšej mlčím a miesto ďalšieho skúšania zastaviť čas, pozerám na náš malý budík pri televízore, sťaby by mal ten povedať , kedy ku nám  dôjdu chlapci , čo pre amazon rozvážajú veci. Objednala som si samolepiace papiere a dnes by mali dôjsť. Hm...sú to len papiere a nie kniha či iná bombová vec.... Načo toľko vzrušenia ? Dôjdu, kedy dôjdu.
Tuším si neviem vychutnať čas osamote.
Tuším sa dokonca cítim vinne.
Božinku, veď je toho toľko , čo som si zrána vysnila, že budem robiť, len čo sa za mojimi chlapcami zavrú dvere!
Nalakovať malé obrázky, aby sa prišili na denníky. Nafotiť veci a otvoriť obchod - už len to je toľko roboty, že sa ani len náhodou nedá stihnúť za tie tri hodky, čo mám! A predsa, do svojho plánu, dopísala som si ešte i kreslenie, odpisovanie na maily...fotenie na facebook...a ak už naozaj nebudem vedieť, čo s časom...tak na balkóne sa mi suší kufor, čo som včera kúpila v sekáči a ktorý smrdí tak, že dovi dopo..., radšej nedýchať , ale na druhej strane bol suprovo farebný, kvalitný a najmä, v hlavičke pre meno majiteľa ...na ceste z UK do Kuala Lumpur , som s trochou fantázie ...videla svoje meno:). Už je dvakrát vypratý , ale kto povedal, že sa nedá vyprať i tretí krát? Najmä niekým, koho od nudy blchy žerú!
No, ešte ma nežerú.
Práčka ešte stále hučí...
No nech.
Zapnem si nejaký blog , poriadne nahlas, nech ju prekričí...a pôjdem ja pekne lakovať obrázky. Trocha vône lepidla možno umlčí sennú nádchu, čo sa u mňa udomácnila (neviete, smiem užívať lieky na alergiu, keď beriem antibiotiká na ten môj neslávny zápal pľúc? nie som si istá, či smiem a z toľkej chémie sa mi už celkom motá hlava) . Tak napíšem tie maily a potom fotenie...no veď uvidíme...uvidíme...
Som sama doma a idem sa z toho blázniť. Teraz už naozaj!!!

Mávam a krásny deň prajem, ako ináč...z 25Tovey Crescent.

                                                    CINK

Pozliepaný blog

Dlhšie som sa neozvala. Akosi sa mi nedalo. S Tomášom na dovolenke ostalo všetko na mojich pleciach. Ono sa to ani tak nezdá, že by toho bolo veľa. Ak ste s dieťaťom navyše zohratý pár, ide to pomerne ľahko...to bez debát. Ide. Ale i tak...občas sa žiada vydýchnuť.
Dnes sa zdá byť u nás škaredo. Obloha je zatiahnutá , do okien búši vietor. Nikde ani len náznak toho, že by sa mohlo čoskoro niečo zmeniť. Jorik spí, Tomáš pracuje...., ja sedím na našom slávnom horčicovožltom gauči a píšem.

Tu presne som skončila svoj posledný pokus o napísanie blogu. Ktorý to bol deň? Ktoré to bolo ráno?
Dnes je už všetko ináč. Jorik nespí, ani Tomáš nepracuje. Hrajú sa spolu v izbe. Vonku nie je ráno, ale večer. Nijaký vietor nebúši do okien. Ba dokonca sa zdá, že je i bezvetrie....ale za to by som ruku do ohňa nedala. Krajina sa uspáva...., v pokoji, v kľude...potichu...nepočuť ani len vtáčky a to dnes švitorili celý deň. Možno sú po tom krásnom slnečnom dni, aký sme tu dnes mali, unavené. Mám chuť nakloniť sa von oknom a zašepkať : ,,Dobrú noc Manadon...dobrú noc všetci..." . I my pôjdeme čoskoro spať. Len Tomáš sa zastrája , že ešte pôjde jazdiť. Že dnes málo zarobil, lebo bol lenivý. Myslím si, že dnes každý bol.
Vonku bolo totižto leto, nuž komu by sa to dalo zazlievať?
Viem to....to o tom lete, lebo i ja som sa dnes vonku prepašovala a uj, či mi to dobre padlo. Nohy ma bolia , veľmi bolia, keď dlho sedím. A posledné dni som sedela , veeeeľa sedela. A i teraz sedím. Usmievam sa. Žiada sa mi večerníček. Žiada sa mi pri spomienkach.  Na margo k nim, kedy vyblednú? Už je tomu dávno ,viac než rok, čo sa zrodili...a predsa, ešte i dnes, bolia úplne rovnako.
Hop, hop....večerníček nebude a nebudú ani spomienky. Tu nie.
Hop hop.
Už sú preč...odskákali ako zajace v tráve.

A ostala som zase len ja.
A budík na telefóne, čo o dušu vyzváňa, aby som len nedajbože nezabudla zobrať lieky!
Liečim sa totižto. Mám zápal pľúc. Ha, ako seriózne a dospelácky závažne to znie. No vskutku o  "hrôzostrašnosti" tohoto ochorenia veľa neviem. Pre istotu som si o zápale pľúc radšej ani nič nečítala. Stačí mi, že všetci okolo mňa sa tvária smrteľne vážne, až sa toho desím i ja.
Našťastie - zdá sa, že ja sa z tejto choroby najskôr úspešne vysekám. Horúčky už dávno nemám...., ani kašeľ, ozaj len veľmi výnimočne. Antibiotiká zabrali a ja sa bez preháňania  cítim znova  zdravo a mocne. Len občas ma čosi v chrbte zabolí..., to možno po všetkých tých knihách , ktoré som si donedávna na chrbte nosila. Obrazne:).
Možno v nedeľu už budem môcť ísť na carboot sale. Zapriahnem sa do kočiara a s Jorikom poletím jak za starých čias... No , po druhý krát v tomto blogu, ani tým si nie som až tak istá.

Vonku je už tma. Ja už nie som v obývačke, ale v spálni. Vymenila som sa s chlapcami :). Je neskoro. Vlastne, takmer neskoro. Tak...slušne neskoro. A...akurát presne neskoro na to, aby som zamávala na záver  a urobila bodku za blogom. Tak mávam...a bodku robím....a k tomu všetko dobré prajem...z 25Tovey Crescent.


                                                    CINK