Lúčim sa.....

Popíjam broskyňový džús a cez pootvorené okno sledujem ako sa do mesta vkráda ráno. Z piateho poschodia mám na to výhľad ako vyšitý.

No, musím priznať, že kým som vám to naše mesto - z môjho okna odfotila, ráno sa v meste úplne rozlialo a už to odvšadiaľ hučí a zavíja, trúbi a píska a mne je nad slnko jasné, že deň sa už nedá zastaviť, nuž : ,,Dobré ráno streda!" 

Ešte dnes si ťa vychutnáme od rána až do večera..., no už zajtra to bude iná káva. A hoc sa ešte ráno zobudíme na 35tke, usínať už budeme na 25tke a ráno po tom už nebude mať príchuť mesta a pestrofarebných panelákov ale radšej tichých anglických domov v pokojnej štvrti Manadon, kde máme svoj malý bytík. Všetko sa zmení, obráti....zľava napravo a všetko bude ok a hello a v nedeľu bude carboot a v brušku vegánske koláče ... A Jorik pôjde do školy. Počkať, takto nie...mala som na mysli : A Jorik pôjde do školy!!!!

 Uhuhuhuuu....! Už budeme vstávať skoro ráno, žiadne lebedienie v posteli do deviatej či desiatej......ale skoré raňajky a do batôžka desiata a ..... uniforma, ktorú ešte nemáme. Ups! Biela košieľka, tmavosivé nohavice, radšej elegantné čierne topánky, kravatka a kráľovsky modrá mikina. Tadááá! To bude náš školák. 

No dokiaľ sa tak stane a my budeme obehávať obchody so školskými uniformami a zbierať tie šťastné, čo tam ešte ostali pre nášho Jorika, musíme sa pobaliť a zamávať na rozlúčku všetkému, čo nám tu radosť robilo. Odhliadnuc od blízkych ľudí, lebo bez debát, to bude najťažšie, ja budem mávať i svojim kvetinkám. Vždy si nejaké kúpim , keď sem prídeme, lebo....hoci to vonku všetko kvitne a zelenie, mňa vždy poteší mať niečo i doma. Nuž, zbohom sa maj moja drahá bazalka a zbohom sa maj aj ty, milý petržlen... Ďakujem za zeleň , čo ste nám dali!

Boli ste ozaj skvelí spoločníci , no už je čas sa rozlúčiť. 

Oj...a ja lúčenie tak ozaj nerada. 

Ale cvičím sa v tom a potom, potom.... ak sa nič nezmení, niekde v prelome októbra či novembra, by sme mali byť späť. Nie preto, že už nevieme kudy kam a chce sa nám cestovať, ale zdravie prosím pekne riešime ...no o tom tu radšej písať nebudem. Možno inokedy....inokedy...lebo , ak by som sa tu rozpísala o chorom ušku , ako by som sem vložila túto maškrtu na telo? Veď by to vyzeralo hlúpo!

A potom, ja som radšej zvesela chcela, keď sa lúči. Lebo slzy nemám rada a vlastne i preto to lúčenie moc nemusím. Takže zvesela a kokosovo, balím si do kufra trocha zo slovenskej drogérie:) hoci Slovensko kokosovo nevonia a ani nijaké kokosovníky nám na Spiši nerastú, za to máme radi Koko tyčinku a Margot milovala moja mamka a Rafaelo zas bola Jorikova tohtoročná naj zmrzlinka a tá je prosím plná kokosových vločiek , nuž uznajte, viac dôvodov mi netreba... beriem si kokos a hotovo! 

A tiež knihu, čo som si tu kúpila....

Len túto jednu jedinú, pre seba....lebo oči sa mi nudili , keď som len tak kráčala, že čítať sa im žiadalo, nuž som ich potešila a mamka ma vždy učila, že na knihu peniažky nemám nikdy ľutovať, tak som neľutovala a túto som si zo Spišško Novoveského Madarasu ukradla. 

A teraz by sa mi tu patrilo nahádzať more fotiek s vecičkami - handričkami, čo som si zo sekáčov odniesla...lebo veď i tie si do kufra balím... ibaže, prosím pekne, ja som pani náhlivá a už som mám šatstvo potriedené a pobalené a potom, u nás sa ešte spí! A všetko to "látkové" je tam, v spálni. Nuž nič nebude a beztak, nič tak slávneho - závideniahodného som toto leto nenašla. Len prepotrebné veci , ktoré slovenskému letu pristali , lebo boli krátke a tenké a nebolo v nich horúco. :)

Akurát, ešte dumám, že fotku seba by som vám tu mohla dať, lebo vlasy som si doma dala ostrihať a teraz sú krátke a vejú mi okolo hlavy a to ja rada! Mocno rada! No... mrkám okom v mobile... či nejakú vytiahnem....

Tak našla som... fotky, čo som sestre poslala a táto druhá foto, prosím pekne, to sa ešte sama spamätávam z vlasového šoku - akurát som sa od kaderníka domov vrátila:). 

Nuž, milí moji,  to by už asi i bolo všetko z môjho lúčivého okienka. 

Mimochodom, u nás sa  ešte stále spí , hoc slnko už dávno svieti na oblohe. Včera sme mali náročný deň...ale krásny! Hoc sme sa dozvedeli nemilé veci o "ušku" , navštívili sme tlačiareň a videli kopec zvieratiek a dinosaurí park a dobre nám bolo....a po tak dobrom dni sa dobre spí, nuž sa ani nedivím, že je u nás ešte stále ticho a popravde, ani v blízkej dobe moc neočakávam spoločnosť ..radšej sa potajme teším na kreslenie (dúfam, že ešte niečo stihnem...).

Nuž majte sa a krásny deň vám želám. My pôjdeme neskôr Zahuru ,aby sme sa i tam rozlúčili....booohooo.... no..., čo už ? Došiel čas zase ísť.... no...ak by ste tam náhodou tiež boli a tiež by ste ,ako ja,  mali so sebou skicár, sadnite si ku mne....môžeme kresliť spolu.

Cinkám vám zvesela.......

cink cink cink

Pri rieke

Do Spišskej som došla busom oblečená v dlhých gatiach , v tielku a v pruhovanom pletenom pulóvri. Obloha v Krompachoch, v čase, keď som odtiaľ odchádzala, bola doslova posiata mrakmi. Nuž som sa teplo obliekla. V Spišskej som sa však potila. Mraky sa tam rozbehli do všetkých strán a pred slnkom sa nedalo kam skryť. Mali sme v pláne rodinnú obhliadku živých sôch, ale ukázalo sa, že celá paráda začne až neskôr popoludní a dovtedy? Mám si vraj obehať sekáče. Ono, to ja vždy mocno rada, ibaže to slnko....
Myslela som, že včera bol posledný letný deň a tu aha! Slnko ako vyšité z júlového dňa. Nuž, vbehla som do jedného sekáča a z vešiakov som pozbierala všetko letné, čo sa mi ľúbilo. Hop šup, z kabínky som vybehla v krátkych gatiach, zajačom tričku , už len klobúk mi chýbal k dokonalému outfitu! Vyfintená do tepla, v potravinách som si kúpila 100% ovocnú šťavu, lebo také ja rada a po chvíli bezmocného státia uprostred parkoviska, som si to namierila k rieke Hornád. Uprostred mesta a všetkého davu to nebol ľahký krok. Ale som si spomenula na mamku ako mi raz povedala, aby som kašľala na to, čo si druhý myslia, keď mňa to poteší. Je to môj život, oni ho nežijú. A mne .... mne sa prosím pekne veľmi chcelo sedieť pri rieke.
Nuž som si sadla. Roztiahla som nohy ako sa mi dalo, medzi ne som zrolovala tašku so sekáčovými vecami, na ňu šup skicár a davaj, ľudia neľudia, zazerajúci i nevšímajúci si ma, kreslila som a kreslila.
A voda zurčala ako len voda v rieke zurčať vie a ľudia štebotali a smiali sa a autá hučali a kdesi okolo mňa - kompletne odvšadiaľ, ozývali sa cvrčky. Oj, dobre mi bolo. Ako deň pred tým, keď som skončila na chate úplne sama ako prst...len ja a les a ja som sa...priznám sa verejne, šla zblázniť od radosti, úplne nechápajúc ako je možné, že som tak blažená, až si musím ja sama závidieť?!
........................................................
Milujem toto leto. Vlastne som ho milovala. Zajtra vraj už ozaj končí. Tutovka. Predpovede o počasí sú plné "optimizmu". Jeseň sa hlási a s ňou škola a .... ani sa nenazdáme, i Vianoce. My o pár dní pôjdeme späť. Sadneme si do lietadla a po xy krát zamávame starým rodičom. Možno na vianoce budeme znova späť. Ale to budeme mať na sebe vetrovky a samozrejme, cena leteniek bude musieť byť priaznivá...
........................................................
Dnes som sama doma. I včera som bola. Vlastne to bude moja tretia noc o samote. Náš tata má pánsku jazdu a ja? Ja si užívam dlho predlho vysnenú samotu. Nesmejte sa mi, som tak trocha samotár. Samozrejme, nechcem ostať sama naveky, ale takáto dočasná samota, po všetkých tých rokoch, odkedy sa Jorik narodil....je ako balzam. Len škoda , že sa v noci trocha, no dobre trošíčka ...bojím. A tak spím so zapáleným svetlom..., veď čo?
.......................................................
V meste u nás ktosi vyhráva. Už by som si priala kľud. Keď som sama, rada spím pri úplne dokorán otvorenom okne. Ja totižto rada "načúvam" životu vonku. Ale takto? Je tam toho života na mňa priveľa:). Dnes v noci sa budem musieť uspokojiť len so svetlom. Už sa mi i oči zatvárajú... najvyšší čas ich nechať odpočinúť. Dnes makali a dobre makali. Lebo darilo sa mi. Darilo sa mi tak veľmi (haha, preháňam!), že keď sa pri mne zastavili dvaja malí Rómovia. aby si vyžobrali peniaze, jeden z nich povedal : ,,To ste vy nemohla nakresliť. Neverím!!!" a zatiaľ, čo jeden z nich stále žobronil , druhý opakoval to samé : ,,Nie, to ste nemohla.... To isto neviete tak kresliť. To ste nemohla vy..." Až dokiaľ som si neuvedomila, že môjmu kresleniu odzvonilo..., zbalila som sa a šla obzerať živé sochy...


               Sladké sny z hlučných Krompách...
                                                     CINK.

Stariny

Tak už máme tatu doma. A ja som sa konečne v noci nebála a vystrčila som do tmy nohy. Kľudne sa mi smejte...ja by som sa smiala tiež a vlastne, počas dňa sa aj smejem, ale keď sa nám v noci samé otvoria dvere (samozrejme, prievan!) alebo začnú hrať hračky ( blbá mechanika...to sa stáva) , spím zahrabaná v perinách ako syseľ a do smiechu mi vôbec nie je. Takže v túto noc som spala slobodne a hej! - vstala som vo svojom klasickom skoro rannom čase a ani som nebola "brutál" unavená! Asi preto, že už som nebola sama, čo Jorika naháňala do pyžama a do kúpelne, aby si tam vyleštil zúbky. (ináč, medzi nami, včera si ich tam leštil nekonečne dlho a keď sa naveľa vrátil, úplne mokrý na hrudi, ba i slipky sa dali žmýkať, zahlásil , že dnes má zúbky veľmi dobre vyčistené , lebo sa ozabudol a predné si čistil niekoľko krát po sebe, hoci už ich čisté mal:). Biedák môj malý..., to ho potom chcem stisnúť, až by sa mi v rukách prelomil!)

A tak..., ani len netušiac, koľko je momentálne hodín, zvýšil mi čas na písanie. Vonku je obloha na kompletku zatiahnutá, o slnku ani netuším. Niekde hlboko v sebe si prajem, aby bol dnes taký celý deň. Keď svieti slnko, neviem si pomôcť, cítim v sebe "potrebu" ísť von na kúpalisko, aby sa Jorik vybláznil a vychutnal si leto. Sťaby to bolo moje najväčšie poslanie života! A je? Alebo moja kniha a moje ilustrácie? Ak dnes nebude slnečno a letno, pôjdeme do SNV na rýdzo nákupné účely. Nutne prenutne mi treba nový počítač. Tento môj milovaný starý, ktorý ináč funguje, len pomaly...., už žiaľ nestíha robiť veci, aké potrebujem. Stiahnutie fotky s väčším dpi ako 600 je pre neho smrť. Trvá mu to večnosť a často to ani vďaka časovej slobode proste nedá a padá a reštartuje sa a môj drahý pri pohľade na neho zahlásil :,,To jak môžeš na takom robiť ? Však to je na porazenie...!" No, to si vravím aj ja, keď po šiesty krát v priebehu jedného pracovného rána sledujem ako sa gulôčka už druhú minútu točí jak sa nejaká webová stránka otvára. Ale zase....ja nemám rada nové veci. Nemám! ( dobre, oblečenie mám rada nové ale hej, i to zo sekáča...takže som stále verná starinám!)  Zase si na niečo nové zvykať....oj, som pohodár. Mám rada, keď to poznám , keď viem, čo kde stlačiť a čo sa následne spustí:). Ako toť nedávno...používala som kartu do foťáka dovtedy, až sa polámala. Naozaj, neklamem. Ale !, stále sa dala spojiť a tak som ju ďalej používala. Zakaždým som ju spojila ako puzzle a šup s ňou do foťáka. Tých , čo mrazí na chrbte upokojím, áno....stalo sa, čo sa stať malo a prosto jedného dňa ostal kus z tej karty dnu vo foťáku a ani za svet nešiel von. Pribehla som k svojmu milému a vravím mu, čo sa mi stalo....vopred kývajúc hlavou , že ja viem, on ma xykrát varoval, že sa mi to stane....a áno, ja viem, aj nové karty mi kúpil...no hlúpa som bola....túto starú som mala mocno rada.( áno, aj k takejto karte sa dá vytvoriť citový vzťah!) Pamätám, že akurát vtedy sme mali u nás robotníkov. Dávali nám novú podlahu po tom, čo sme sa na dvakrát vytopili. A tí, jak videli môjho muža, jak šikovne rozobral môj foťák, okrem slov plných chvál na adresu môjho muža, ma informovali o tom, že keď chcem nový foťák, mám takéto veci robiť v čase predvianočnom. Haha hehe! Ja a nový foťák? Nie! Svoj Nikon milujem a dúfam, že nás ešte čaká more spoločných rokov! ( A hej, mám nový Canon na videá....to hej, ale to je niečo iné. Ten je na videá a videá budú, až bude nový počítač..., lebo ako už viete, môj aktuálny by z nich bol na mraky:)

Hm...to som sa ale rozpísala a pritom som o tom vôbec nechcela! Ha! Ale tak to má byť, že áno! Od srdca:). Nuž prestávam ťukať a späť k ceruzkám sa vrátim. Konečne som dnes dokreslila obrázok pre Mercedes s ich reklamou do mojej knihy.. ( áno, stá zátvorka v tomto blogu:) , lebo zo sponzorskej zmluvy sme prešli na reklamnú a tak sa prerábalo trošíčka) , no mám ešte nejaké kresbičky na želanie, čo musím urobi, takže roboty dosť. Nuž k vám všetkým mávam, čo toto čítate a prenádhernú sobotu vám prajem....nákupnú i tvorivú...slnečnú i zatiahnutú...nech je veselo a zdravo vo vnútri, lebo to je naj.

                                                       CINK

PS: slnko už vykúka....ale stále sivo.....také slnkové psssst!

Leto doma....

Zaspala som. Zas a znova. Už si kvôli tomu ani nenadávam. Odkedy sme tu , je tomu tak. Možno posteľ, možno vzduch, možno jedlo....uspáva ma a ja ráno dobrovoľne a úmyselne nerešpektujem budík. A možno mám len dovolenku a kdesi hlboko v sebe to viem, že ináč idem ako mašina a deň čo deň som na minútu o tretej ráno hore a kreslím , ale hej, som len človek a mám len jedno telo, jedno zdravie a ja viem, že to svoje skúšam a "zdížam" občas doslovne do poslednej kvapky. A tak dovolenkujem.
A stále kreslím, ale nie ako maniak.
To to slnko.... To rodina.... To to známe prostredie okolo mňa, kde sa nemusím dívať pod nohy a predsa viem, kam idem. I pásku mi dajte na oči, isto dôjdem kam dôjsť mám.

A predsa, veľa sa tu toho zmenilo.
Stále, z akéhosi hlúpeho zvyku, i niekoľkokrát za večer mrknem na Maurérku, či sa v našom okne nesvieti. Zvyklo sa, keď bola mamka chorá. Už sa nesvieti. Len občas čosi matne v okne bliká....to vraj sviečka. Romantika. Moja sestra má priateľa.

Ani mamkin hrob nie je rovnaký. Vyzerá pekne, uhladene, kvitne do leta drobnými kvetmi....vidno, že sa sestra o neho pekne stará. Akurát , kdesi kamsi, zmizli z neho všetky "darčeky", čo sme mamke s Jorikom priniesli....anjelik a srdiečko, ba i kahance so sviečkami sa kamsi do neznáma vyparili... Isto sa záhada vyrieši. Dovtedy sme mamke priniesli anjelov nových, aby mamku chránili a tešili.

A v byte, kde sme? Tu nefunguje výťah a ťahať sa na piate poschodie často končí miesto vzdychania a nadávania spoznávaním susedov. Nie však ako v piesni od Mullera. Nepočúvame za dverami, ale klábosime na schodoch. Tak sme sa dostali ku kľúčom od pivnici, kde sme zaparkovali náš kočiar i spoznali Dominiku, čo má doma 3 "spratkov" v rovnakom veku ako ten môj:). Možno nemať výťah bolo napokon radšej pozitívum než negatívum...

Akurát , na cestách je tomu rovnako, bezohľadne a drzo. Na najbližšej križovatke za rohom svieti do tmy sviečkami obkolesený strom. To ešte z toť nedávna, keď sa tu zabil motorkár. Hneď neďaleko toho miesta, doslova na metre, zrazilo auto chodcov a to samé i trocha poniže , mamičku s kočiarom.... nuž sa naša primátorka snaží a maľuje a rozsvecuje, čo sa namaľovať a rozsvietiť u nás dá. Aj by som sa za hlavu chytala, nebyť toho, že nepoznám dôvody. A tak máme v meste priechody nanovo žiarivo vymaľované, ba dokonca i vysvietené svetlami v ceste , čo nonstop blikajú a k tomu ešte i svetlá po stranách vozovky a značky k tomu....že už by som sa i smiala na tom..., lebo haló..., ak tu niekto niekoho zrazí, tak preto, že bude očami po všetkých tých svetlách a značkách skákať a nie po priechode, kam správne má.  Ale mlčím...mlčím, lebo odpuste mi, máme tu veľa idiotov . Dosť na to, aby sme za krátky čas , čo sme tu, videli z okna autobusu záchranárov ako bojujú o život mladého dievčaťa , ktorého bicykel sa zlomil po náraze na polovicu , keď do nej rómsky pretekár s autom s anglickou značkou "narafal" v ošiali rýchlostného zápolenia na mieste železničného priecestia , lebo ...prosím pekne predbiehal svojich troch kámošov, čo súťažili s ním a citujem : ,,Som musel dostať defekt, auto sa nedalo ovládať." (prosím, to že píšem, že je Róm, nemá nič do činenia s rasizmom. Človek sa aj bojí čosi takého napísať, aby nebol obvinený z rasizmu, ale je to holý fakt, bol to Róm a prisahám, zatiaľ čo ja by som bola na práškoch, zraziť niekoho, on úplne v pohode do kamery hlásal, že mal asi defekt( čo sa neskôr ukázalo, že nemal) a nie, nešiel rýchlo." Tu sa mi aj žiada napísať, že cigánil....ale ups, zase by som bola za ra..., ale to sa také veci , okrem nás domácich, ľuďom vonku veľmi ťažko vysvetľujú a myslím, že aj zbytočne. Nuž už mlčím o tom všetkom, aj o nehodách zbytočných....asi dobre, že máme tie priechody ako lampióny , bo i to možno stačiť nebude. (ps: stav mladej slečny je vážny...od nás ju viezli do Košickej nemocnice, zatínam päste, nech je v poriadku....)

A u nás doma?
Vymenila som závesy a z peniažkov zo sashe som nám v záložni kúpila televízor. Ten starý už takmer nehral. Ono, ja televízor ani nepozerám..., ale Jorik hej a potom, po tom, čo sme kúpili DVD Coco, sa i ja so skicárom rada premiestnim pred telku a uj, ani nekreslím, len sa kochám všetkými tými farbami a ilustráciou vôbec, čo tá rozprávka v sebe má. Na svojej stránke som to už urobila, tuto ešte nie, tak heeeej, ak Coco nemáte a ešte ste ho nevideli, je najvyšší čas! Neoľutujete!

A to je asi všetko, čo je nové.
Teda okrem dohneda opálenej pokožky, ktorú sme si tu s Jorikom zaobstarali. Prosím pekne, Jorik má leto jak sa patrí. Hádam si ho bude pamätať, hoc má len štyri. So všetkým, čo k slovenskému letu patrí a čo mu Anglicko nikdy nedá. Až sa potom jeden čuduje, že nezmenil názor na krajinu, v ktorej chce žiť a stále je to UK. Slovensko má vraj len na dovolenky....

Uj, ale som sa rozpísala.....A moje kresbičky čakajú. Nuž rozlúčim sa , lebo kresliť sa mi chce a čoskoro, ani sa nenazdám, budem mať svoju žubrienku pri sebe. Nuž mávam k vám....tentokrát od vás....z jedného malého okna na piatom poschodí....a želám krásny deň!

                                                              CINK

Sing on the top of your voice

Dnes je vonku ticho a tma. Takmer ako včerajší deň, keď sa nedialo nič. Obloha sa zatiahla a kde tu nečakane spŕchlo. Po množstve prenádherných letných slnečných dní sme to , podľa mňa, všetci cítili ako pracovný pondelok po úžasnom víkende. Ale dobre tak. Pôda pila. Uj, či sa už pýtalo ju zaliať. Tráva je tu takmer všade žltá, spálená, udupaná...miestami sťaby len slama ležala na zemi. Akoby odvšadiaľ len nedávno odišli cirkusanti a po ich stanoch a maringotkách ostali na zemi nemilé stopy.

I ja som bola tomu počasiu vďačná, lebo kresliť som musela  a veru som aj kreslila a kreslila som dlho....dlhšie, než som čakala. A Jorik okolo mňa tancoval a dookola sa ma pýtal , kedy sa už budeme spolu hrať a kedy a kedy a kedy a už ...?
Nemyslím, že je na mieste napísať : maminy to poznajú....alebo rodičia to poznajú. Hádam každý to pozná, keď by sa zišlo rozpoliť. Ibaže sa nedá a ja som svojmu nahnevanému materinskému ja musela opakovať, aby sa upokojilo. Posledné dni sme si užívali, teraz proste pracujem. Navyše, i tak som blažená. Môj muž mi to stále opakuje. A ja viem..., i mňa mrzí..., keď kráčam s Jorikom vonku po ulici a povedľa nás fičia autá a ja viem, že v jednom z nich je i on "väznený", zatiaľ čo ja voľne kráčam a v rámci maminovskej opatery - som slobodná. (tu sa len veľmi ťažko vysvetľuje, že pre mňa je kreslenie a tvorba veľmi dôležitá a častokrát jediné, po čom túžim , je kresliť. Žiaľ, z tohto uhla pohľadu, i maminovanie je niečo, čo prosto stojí v ceste . Prosím, kľudne ma vinte..., ja len neklamem. Som úprimná. Čím viac kreslím, tým viac kresliť chcem. Alebo radšej musím. Už to nie je dobrovoľné. Možno ako droga ? Každé odloženie bokom , bolí. Preto svojmu mužovi rozumiem, ale nemyslím, že i on mne.)


Občas, keď sa ozabudnem....neviem, či to tak máte aj vy...mne sa to tak stáva , že teda občas a možno niekedy i častejšie než len občas, sa mi prihodí,  že sa mi chce svet pripomenúť . Odrazu ho vidím  ako veľmi veľmi veľmi obrovský. Ako povinnosti, ktoré odkladáte bokom a oni nikam nezmiznú, len sa kopia. Alebo ako Jorik, ktorému dookola vravím, už čoskoro, už čoskoro sa s tebou budem hrať, už len dokreslím, dobalím, dovarím, doperiem.... I svet je taký, dupne si vedľa mňa nohou a povie: ,,Stačilo!"  Zrazu, akoby som ani nebola v ňom, ale on na mne a uj, či je len ťažký. So všetkými jeho farbami a zvukmi, vôňami , pachmi a dotykmi a časom , čo pomedzi neho letí. A  zrazu zase viem, že dnes je dnes a nie včera , ani zajtra. Lebo čo je tu dnes, tu už zajtra byť nemusí. A po všetkom, čo sa nám v rodine stalo a občas stále deje, ako všade inde napokon, viem, že nie je nič viac dôležité ako tu a teraz a na plné dúšky, keď sa dá. I preto som , v rámci mojich síl, posledné dni pracovala, kým sa dalo..., kým bola vonku tma, kým Jorik spal, aby sme , až sme hore, vyšli von a chytali zážitky a spomienky a nepozerali sa vľavo a vpravo, kto pozerá a kto rozpráva , ale hľadeli si svojho a tešili sa z toho, čo máme.
Deti to vedia najlepšie.
Učím sa od nich.
Napokon, mám súkromného učiteľa.

A prosím pekne, až tak urobíte, keď sa o to pokúsite, sľubujem, hlava sa vám bude točiť. Toľko života je okolo. Občas si myslím, že ten môj muž má ozaj pravdu a ja som ozaj blažená. Lebo to vidím! Tu a teraz . Nikdy nebudem môcť ľutovať, že som "to" nevidela.

Nijaké veľké veci...., nijaké početné zástupy ľudí...nič vám k tomu pocitu netreba. Len vás samých a svet okolo. A zrazu všetko má nevyčísliteľnú hodnotu.
Každý dotyk, každé objatie, každý závan vetra.
Akoby ste odrazu videli....možno radšej cítili, že "zaberáte" priestor a z toho priestoru robíte stopy.

Píšem ako imbecil.
Myslím, že je nemožné to opísať.
Myslím, že jediné, to najlepšie, čo na opis môžem použiť je detstvo. Lebo, verím tomu, že mnohí na detstvo spomíname , lebo detstvo bolo iné a veci sa zdali čarovné a prosím pekne, oni sú aj teraz...prečo by nemali byť? Jorikovi sa isto rodia v hlave. Raz na ne bude spomínať a dozaista mu budú voňať ako tie moje detské spomienky voňajú mne . A tak sa pýtam, keď prežívam všetko s Jorikom po jeho boku, prečo by som aj ja nemala mať "rovnaké" čarovné spomienky ako on?
Pravda je, že ich také môžem mať. Len my dospelí sme už zabudli ako na ne.

Stále píšem ako idiot, že?

Keď sme pred pár dňami našli v obchode cd od Passengera, nečakala som od neho nič, len nejaký tucet dobrých - pokojných piesní. Keď sa na mňa vyvalila posledná pesnička , takmer som odpadla. Nie je nová, to len mne akosi niekam "unikla". No našla sa v pravý čas! Oj, ako mi len číta slová z mysle! Ja viem, že ak nik iný, ten chlapík mi rozumie. A hoci mi jeho video príde trocha ako záber z blázinca, slovám v piesni tlieskam bez zastavenia. Odkedy som si ju po prvýkrát vypočula až doteraz. Stále tlieskam.
A prosím, rada by som tlieskala aj vám....lebo verte mi, i vy to môžete cítiť, ak ste nebodaj zabudli. Mrzí ma , ak máte prácu, ktorá vám v tom bráni..., ale ak sa pokúsite, možno i tam sa to bude dať. Som si vedomá toho, že život nemôže byť len o užívaní...(ozaj nemôže? do tohto polemizovania nechcem zabiehať) ,lebo ktosi musí i chleba napiecť, že áno....? (A prosím, ani mne sa obrázky samé nekreslia, zatiaľ, čo ja behám po lúkach...)
Ale....
Viem, mne sa to ľahko hovorí. Ja som len mamina, čo rada kreslí... Nuž, tak aspoň, keď práca skončí, chodte von , chodte tam, kde to máte radi a dýchajte....čo vám pľúca stačia a budte ako deti a nepozerajte sa vpravo a vľavo, lebo na tom nezáleží .

                              Mávam k vám....z uprostred leta...a veľa srdca tešenia prajem....

                                                                          CINK
https://www.youtube.com/watch?v=vi9V4W5Txtk   - spomínaná pieseň od Passenger

Bla bla o lete

Leto , ktoré sa svojou dĺžkou - vďaka školské časy - rovná dvom prázdninovým  mesiacom, sa bude čoskoro lámať na polovicu. Dnes nebudem sentimentálna a odpustím si svoje tradičné lamentovanie v štýle - "Čože? To už ako?", lebo - akoby sa tak práve stalo. O pár dní si budem s Jorikom baliť kufre a na celý mesiac sa odpracem k nám domov, na Slovensko.

No..., musím sa vám k niečomu priznať.

Nechce sa mi a najradšej by som bola, keby sme prebukovali letenky. Hneď aj poviem prečo. Lebo...lebo len pár dní dozadu od nás odišli priatelia - vrátili sa po mnohých rokoch života tu späť na Slovensko. Natrvalo myslím. (to je ináč čosi ako obrovské alebo radšej preobrovské mínus života ľudí v zahraničí, lebo ono je to ozaj smutné, keď si niekoho "nájdete" a naviažete sa a ten človek, čo človek? celá rodina...odrazu jedného dňa prosto zmizne:(. Jorik takto už druhýkrát prišiel o známych, ktorých mal rád a ktorí mali dieťa v jeho veku, s ktorým sa on vedel krásne zahrať. ja viem, viem...daň za život ľudí v zahraničí.) No ešte skôr než odišli, vzali nás na čarovné miesta a my, sťaby Plymouth dostal druhý dych, tešíme sa z tých miest a radujeme a chodíme tam , kedy sa dá a všetko tu má zrazu iný "šmrnc". Ja som si dokonca nové plavky kúpila ! A to je už čo povedať, lebo ja a plavky sme boli rozvedení už nejaké tie roky.
A odrazu mám kožu sfarbenú dohneda a moje nohy, ktoré som doteraz , hanbiac sa za stav , v akom sú, balila denno denne do nohavíc a to i v tom najhorúcejšom počasí, zrazu nechávam pod sukňou len tak, na "hoľáky", nech dýchajú a tešia sa z vetra. Veď no a čo , že nie sú perfektné!
Voda v mori je tu ľadová až kosti láme. Človek doma pri prečítaní si vety : ,,Ideme k moru." či strávili sme deň pri mori, môže aj závisťou pukať, ako sa my tu máme...lebedíme na pláži, ale anglické pláže sú ,prosím pekne, iné. Skalnaté a štrkovité, až bolí....joj, či len bolí po tých kameňoch chodiť. Mnohí ani neprejdú, najmä deti, stoja a čakajú, kým "obutý" rodič nepríde a neodnesie ich tam, kam treba, do bezpečia trávy či asfaltového chodníka . I priezračná voda ostala niekde v Chorvátsku . Tunajšia voda je zelená ako tmavý ihličnatý les a je plná rias a občas i medúz a ľadová je! oh! - ako voda u nás  v potoku. Deti sa často len v "neoprénoch" kúpu. (už i my sme jeden pre Jorika zohnali:)
Ba ešte ani to slnko vás pri mori veľmi neohreje, lebo tu takmer stále fúka - ľadový vietor sťaby vás zo všetkých strán nejaká ľadová jaskyňa obklopovala, z ktorej ťahá a ťahá a to občas až tak  intenzívne, že ani kamene na veciach nestačia, môžete si ich chytať vo vetre.

A predsa to tu milujeme.

Drsné a chladné a neprívetivé. A hoci ani more k nám Slovákom nepatrí, hladíme si ho ako svoje a ja pomaly ale isto začínam cítiť tú anglickú hrdosť na to, čo majú....lebo neušlo sa im najkrajšie z najkrajšieho, ako to majú na Hawaii a tak im neostáva nič iné, len to drsné a chladné milovať. A oni to milujú. Je to ozaj sympatické vidieť.
A tak, ako sa pomaly zamiluvávame, prišla na rad moja dlho plánovaná dovolenka domov, myslená v čase v zúfalstva, lebo veď tu sa cez leto dá len po obchodoch behať. Uj, či som sa mýlila! (medzi nami, dnes je tretí deň , čo sa ešte ani len potraviny nedokúpili, čo je pre nás, čerstvé ovocie a zeleninu spásajúcich,  nesmierne dlhý čas!)
Navyše, aby toho nebolo málo, odkedy sa kúpila letenka, si sestra našla trvalú prácu a už i , zdá sa, priateľa a tak má toho času nazvyš pramálo. Rodičov nemám a naša chalupa už nie je naša chalupa a babkin dom so záhradou už tiež nie je náš a v drobných Krompachoch, kam ideme, sa zrazu všetko scvrklo na panelákový byt na piatom poschodí, ktorý už neviem koľký mesiac opravujú. Prach a hukot a ak situácia spred dvoch týždňov stále trvá, tak ani nijaký výťah.
Ešteže máme svokrovcov. Babku a dedka a kvôli nim späť ideme, lebo ....akosi, ostávam ako Angličania i ja hrdá na to, čo my Slováci máme a to sú pravé slovenské prázdniny u babky a dedka. Za žiadnu cenu nechcem , aby o ne Jorik prišiel, hoci moji rodičia sú už ....z kola von a .... odpuste mi, mne vždy príde zaťažko...ako si spomeniem, keď mamka plakala, lebo vedela, že prehráva a ja som jej vždy tvrdila, aby sa nebála, všetko dobre dopadne, ešte bude Jorikovi krupičky vyvárať. (prepáčte prosím, prepáčte...ono to nikdy neprestane bolieť)
Heš heš plač privolávajúce spomienky.
Späť k babke a k dedkovi. Lebo prisahám, ruka na srdce, na babky a dedkov sú najkrajšie spomienky. Babky vždy varili lepšie ako maminy a babky sa nikdy nehnevali a takmer všetko povolili a dedkovia zase všetko opravili a boli tam, vždy tam a nikde inde, len bezpečne poblízku.
Hádam dobre bude ako je... Navyše , mňa práca čaká. Knihy...hádam sa tentokrát podarí veci dokončiť. Všetko je momentálne rozbehnuté a ...aj sa bojím, lebo veľa toho je a nie lacné ,žiaľ a nie všetkému rozumiem, žiaľ, no zatiaľ mám šťastie na ľudí, čo sú ochotní pomôcť, juj, že či mám! , a tak pomaly ideme dopredu.

Pozerám na hodiny a až ma zmrazilo, ako dlho tu už píšem....no, to sa mi stáva, keď sa dostanem ku klávesnici. Tak ťahám prsty preč, lebo aj kresliť by som rada dnešné ráno, ešte mám resty , na ktorých musím pracovať. Len ešte tuto, fotky som narobila, aby sa slová trocha zafarbili...

...obrázkami, čo som v posledné dni nakreslila a na ktoré som tak hrdá, že viac hádam ani nemôžem. Ozaj milujem tieto izbičkové zákutia s dievčinkami so zadumanými hlávkami. 

...nech už v tých izbičkách svojich robia čokoľvek, hoci aj jednorožce k sebe volajú...

...a sestry...uj , či sa mi páčia "sestry" na tomto obrázku, lebo sama mám dve a viem, že k intimite dievčenského života patrí aj sestra..., tie , čo aspoň jednu majú , mi rozumejú, lebo sestra , s ktorou rastiete je ako poklad a na zapletanie vlasov nemôže byť nik iný lepší ako ona sama...

A na úplný záver ešte spomeniem, že carbooty sú ku mne štedré toto leto a šatník sa mi rozrástol o zopár ozaj čarokrásnych kúskov , ktoré v mysli objímam, lebo voňajú mi spomienkami po detstve a tak nejak akosi, majú v sebe vietor a ten ja nesmierne rada , no ... jedna vec sa z tej moje veternej kolekcie vymyká , ba ani detstvom až tak nevonia, definitívne nie vzhľadovo a to je toto: 

Bábika v žltom kresielku. 

Keď som ju zbadala, až som zhíkla, hoci boli ľudia okolo mňa. Schytila som ju do ruky a zistila som , že ona hrá! Rovnako ako hracia skrinka mojej babky , ktorú som vždy chcela vlastniť, ale neušla sa mi do dedičstva. Keď som ju tam v sekáči obdivovala,  tú bábiku myslím, zastavil sa pri mne istý pán z Ázie a vraví mi : ,,Tá babika musí byť veľmi stará. To ani neviem odhadnúť. Veľmi stará." Pán mohol mať 50? ,,To už ani také nenájdete nikde...veľmi stará..." A ja som si aj myslela, že čo už taký pán môže vedieť, veď je z Ázie a bábika teda vyzerá, že došla odkiaľsi , kde to vonia palmami  a kokosmi na stromoch, až keď som doma nenašla na stoličke pečiatku od výrobcu : Tokyo Japan. Nuž, ten pán vedel viac, než som ja na prvý pohľad odhadla a škoda, mohla som sa ho popýtať na detaily. 

Takže tak. Takýmito zbytočnosťami si tu farbím leto. 

Lebo inák je viac žlté a suché , ako tu slnko svieti a len málo - máličko prší a už i tráva , tu večne zelená, si povedala : ,,Stačilo! Ja na to kýcham!" a dala sa na blond.

Krásny čas všetkým vám.

CINK

Maj sa škôlka...

Dnes má Jorik "graduation party" v jeho škôlke. Nuž teda, pôjdeme sa rozlúčiť alebo radšej, pôjdeme to osláviť ! To len ja , ako mama, miesto toho, aby som sa bezbreho tešila, sa kde tu po sebe štípem, či je to vôbec možné, že už mám zo svojej lásky školáka. Vlastne, ani neviem, čo sa čudujem....veď sa mi už občas aj do náručia ledva zmestí a to som ho len nedávno nosila v nosiči všade so sebou. No, na zahnanie sĺz si v duchu opakujem : ,,Veď sa ti nežení Vierka, len do školy ide, čo z toho takú vedu robíš?" Veď ja viem, viem...,ale čosi mi vraví, že i tá ženba ,popravde, nie je zase až tak ďaleko a možno ma prekvapí skôr, než to budem vo svojej hlave čakať a zas a znova budem v sebe rumázgať, že jak je to vôbec možné, veď len včera som smútila, že už do škôlky viac nepôjde. A tak, viac než z racionálnych ale radšej čisto žensky - koketných dôvodov, som sa rozhodla kúpiť si niečo pekné na seba a dnešný deň ako hrdá mama osláviť. Prekrásne , bordové, s kvietkami ako drobné puntíky obsypané šaty , už na mňa v skrini čakajú. K tomu tyrkysové pančušky a béžové sandále. Smutno mi isto iste je, ale hej! Som i hrdá na toho svojho spratka , ktorého milujem do špiku kostí, že ho prisahám, každé ráno lámem, jak ho stískam a bozkávam a Jorik sa nechá, i hlavu dole spustí...., lebo biedak vie, že mama i tak nepustí, dokiaľ všetko nezbozkáva a dokiaľ mu tristodvadsaťpäť krát nepovie, že ho miluje : Po mesiac a späť.... Až ho z tej lásky zožerie....Až ho kompletne celého rozmliaždi a rozpučí.....Až dokiaľ mu nezje aspoň bradu a pätičky , lebo tým prosto nevie odolať! Fuh....aj zo desať minút ho ráno čo ráno mordujem. Ale vidím, vidím...veď nie som slepá, že čo som doteraz vo vzduchu bozkávala, teraz radšej na zem uložím. Ale heš chodte melancholické myšlienky! Beztak sú zbytočné ako prach, čo na nábytok sadá. Nič nezmenia, len "zosmútia". A tak radšej očkom mrkám na balíčky, čo sme včera s Jorikom do noci balili . To pre pani učiteľky, aby sme sa im poďakovali, za všetky hry a objatia, čo Jorikovi dali. Priznám sa vám, nie som dobrá v týchto veciach. Ani neviem, čo sa tu patrí kúpiť. V sekáčoch pravidelne nachádzam ďakovné poháre, hrnčeky, taniere, plakety..., ktoré najlepšej pani učiteľke z lásky kedysi deti kúpili. Ba dokonca už i tričko som našla, ručne maľované s podpismi detí. Akosi , do sekáču mi to nepatrí, veď kto si to kúpi a potom, čo ak to nájde niekto z tých, kto sa na tvorbe darčeka vlastnoručne podieľal? Asi to najlepšej pani učiteľke nedošlo... Odhliadnuc od toho, viem, že tu, ako i u nás doma, mnohí nosia kvety. Kvety nikdy neurazia, kvety iba potešia. No , povedzme si pravdu, učiteľka si ich v takýto deň domov donesie toľko, že ak dosiaľ nemala alergiu na peľ, je na najlepšej ceste ju dostať. A tak sme s Jorikom vymysleli , že tým našim učiteľkám darujeme čokoládu. Tá sa zje a koniec. Nuž, nabehli sme do vegánskeho obchodu, lebo to už vieme, že ich čokoláda nám prevelice šmakuje. Po krátkom zvažovaní, kúpili sme šesť rôznych druhov , aby bolo veselšie a farebnejšie. Od jedného výrobcu síce , len každá čokoláda v inom balení a s inou príchuťou. A tak máme vanilkovú, nugátovú, orieškovú, pomarančovú, keksíkovú a klasickú čistú. No a aby toho nebolo málo, zabalili sme ich do papierových taštičiek i s jednou mojou pohľadnicou. Len pre tri, také tie úplne že naj pani učiteľky, sme urobili balík o čosi bohatší a hoci si nie som istá tým nápadom, pribalili sme im do balíka i plátenné tašky. (ja totižto nie moc rada dávam svoje veci ľuďom, ktorí si ich nepýtajú...lebo ozaj ma bude mrzieť, ak svoju tašku nájdem v sekáči. No , robím výnimku a riskujem v nádeji, že kohosi predsa len potešíme ...). Oj a takmer som zabudla! Že i Jorik sa na balení pričinil a pre každú jednu učiteľku nakreslil drobný obrázok:).

(s taškami...dúfam, že sa zídu, ak by už aj nepotešili)

(túto nugátovú máme najnovšie úplne že najradšej! mňam, chutí do bodky a do písmena úplne rovnako ako kedysi Danka. teda, ak sa nemýlim a bola to Danka, čo bola nugátová...alebo žeby Janka? či Lenka? nie , tá isto nie...Danka to bola, tak je, že?)

(čokoláda a pohľadnica)

Nuž tak je to teda u nás. 

Slávnostne.

Ešte očkom zabieham k nášmu oknu a mrkám na tú zeleň, čo za oknom máme. Slnko ešte nie je vidieť..., najskôr je teda zatiahnuté. Uj, či len pršať bude? To dúfam nie....! V daždi sa mi bude ťažko "klopítať" béžovými sandálkami... No horúci júl ,aký sme tu dosiaľ mali, mi vraví, aby som sa nebála. I dnes bude pekne. To len na carboot ,v nedeľu doobeda , si každý rád spŕchne:). A tak, s pokojom na duši, k vám mávam a len krásny deň vám všetkým prajem. Nech ho máte ako maľovaný!

Cink

O radostnom ráne

Och, aké ráno.....
Och, aké ráno.....
Akosi sa mi to prehodilo, lebo ľudia sa väčšinou budia zo sna do reality , v ktorej sa im nechce byť a radšej by sa späť do sna vrátili, no mne nie....mne sa nikam vracať nechce, tu mi je dobre a ešte ako....až sa i pýtam samej seba, či je to vôbec možné, či nesnívam...
Lebo pekné veci sa dejú, ale takto "nahusto" ?

Ono, môj otec zvykol hovoriť : ,,Hovno, hovno, zlatá rybka!" a hovoril to pomerne často, nuž asi na tom niečo je. Že v živote to tak chodí, že nič nič a potom zrazu všetko spolu.

Nuž i ja sa mám tak teraz a la zlatá rybka.

Najskôr ráno ledva rozlepím oči, aj sa na seba hnevám, že nespím dlhšie....hneď výčitky, že moje telo skôr či neskôr zalomí ako ho "ždímam" , ale s prvým sústom jedla som naštartovaná ako ten zajko z reklamy...., no to už si vyberám z ponuky videí na youtube, čo budem pozerať a v hlave už aj plánujem, čo budem dnes robiť ( dnes nemám voľnú ruku. dnes je piatok, s Jorikom som celý deň a tak do mesta pôjdeme..., máme jeden hračkový sekáč v Mutley, kam zvykneme v piatky ísť, knihy čítame, kade chodíme....mne i do umeleckého obchodu treba zájsť, sprey ochranný mi už došiel a potom neviem...uvidíme ako na tom s časom budeme, možno aj rybky do  miestneho Akvária pôjdeme pozrieť ak stihneme....) , keď sa rozhodnem, že očkom mrknem na facebook, že reku, či sa tam niečo udialo a aha....to už skáčem do toho realitného sna, z ktorého sa mi nechce prebudiť a ktorý môj otec volal zlatá rybka.

Moja sesternica zďaleka "šéruje" môj obrázok (mávam k tebe A.) a ja si čítam jej koment k tomu a nechce sa mi veriť, že ten môj obrázok videla, že sa dostal až k nej...ono, ja mám dosť problém uveriť tomu, kto kadekto hocikto sa dostane k mojej práci a k mojej stránke a ku všetkým popleteninám, čo píšem a postujem a hoci dobre viem, že pán internet je pán slobodný a nerobí rozdiely a teda každému ukáže , čo v sebe má, mňa to stále zvykne zaskočiť a prekvapiť, že to vážne? To o mne niekto vie? On číta moje blogy? alebo ešte lepšie....Uj, ale on /ona by tie moje veci vidieť nemusela...pred ním / ňou sa hanbím.... haha, že osobná cenzúra! Nuž tak som sa zapýrila na tom našom horčicovom gauči , nervózne som zrolovala post nižšie, či reku aspoň lajk tam bude a bol, až 11, :) , tak mi odľahlo, že rodinná hanba sa nekoná, lebo 11 je viac než jeden, ten mám vždy od sestry (mávam aj k nej, ona vie..) a idem ďalej, keď mi tu bliká obálka s poštou a na nej mail od kohosi, koho tu ešte menovať nebudem, ale raz hej a verejne, lebo je to slečna , hádam i anjel ju smiem volať, ktorá sa mi pripomenula, že tu pre mňa je a že mi je ochotná knihu sponzorovať. Nebudem klamať, vedela som o nej už skôr, ale i tak som neverila...najmä vzhľadom na veci "okolo", tie tu nebudem vysvetľovať a tak mi tento jej krátky mail prišiel ako sen a nie, NIE! ani náhodou sa ma nesnažte z neho zobudiť!
 A potom, už i tak šťastná ako blcha, nájdem ďalší mail. Kratučkú správu od niekoho, koho zaručene nebudem menovať, lebo si myslím, že by si to neželala...., kto mi píše o tom, ako jej svojou prácou pomáham....mentálne a ja viem, rozumiem, viac než celý svet...lebo ona rovnako ako ja a mnoho iných dievčat a žien, občas veľmi ťažko nosíme  svojich často ani nie 50kíl čistej hmotnosti. A hlboko v sebe vieme, že nie sme modelky a nikdy sme nimi nechceli byť, len sme opačné a ...hoci to tu nechcem rozoberať, lebo viem, mnohí nechápu a všetko mentálne je v štýle : ,,A to si vedela, že tota je....si predstav...!" , čím sa nechcem nikoho dotknúť, ja viem, že na isté veci treba čas a tu ho treba ako soľ a čo je dnes "si predstav" bude o pár rokov "rozumiem, veď i ja..." a možno i nijaká hanba a to sa ja budem tešiť....ale aspoň toto napíšem: Raz som sedela pri stole s ozaj róbustnou pani. Rozprávala ako škovránok o veciach, po ktorých ja "slintám", o ktorých málo viem , ktoré sú tajomné a tak trocha veštecké a mne sa tá pani páčila, i s jej kilami....hoci akosi sa ozaj nedalo prehliadnuť, že tak, ako tie kilá okato na mne chýbali, z nej okato pretekali. A ona na ne aj sama od seba upozornila, keď sa mi zdôverila, že svoje kilá pozná a vie , čo je za nimi. Že za každým kilom, čo na sebe má, je jej alebo kohosi bolesť, ktorú zajedla, lebo ináč by to nezvládla. Uj, či ja takým slovám rozumiem! A viem, že mnoho ďalších slovenských žien tiež, (a nie len na Slovensku , tu je úplne jedno či si Angličan, Američan , Ind či Eskimák....) lebo bolesti sa zajedajú a jak nám telo rastie, chráni sa a všetky kilá tie navyše sú ako perina, v ktorej sa dá schovať do bezpečia. A pani na mňa žmurká a vraví, že nebyť tých kíl, asi by to nedala....a ja jej  pritakám , hoci na opačnej strane stola zaberám ledva tretinu jej priestoru. Stojím totiž na druhom brehu ako ona a myslím, že je to " zajedna " či si tu alebo tam, všetko má svoje plus a mínus. Akurát, že miesto toho, aby som sa obaľovala, odkrývam sa . Každé stratené kilo je niečo , čo bolelo.
A už som skončila s mudrovaním , lebo nie mudrovať som chcela...,ale o svojom rannom šťastí rozprávať a o tom, ako som si mailík od tejto priestorovo skromnej dámy prečítala a ako ma potešil obsahom, že ku mne očkom hádže a že moje veci...sekáčové bla bla, ktoré ja tak milujem, že by si rada čosi z neho i do svojho šatníka ukradla a holá holá, nie je prvá, čo sa ma na to pýta a mne sa tomu nechce veriť , lebo teší ma to, veď vy viete, že sekáče sú moja srdcovka, no nechcem tu nič sľubovať....lebo čas a diaľka a tá diaľka ma extra mrzí, lebo vecí tu jesto, zaodela by som vás doma všetky drahé....ale poštovné je des , tak preto mlčím, ale veľmi veľmi chcem a tak dumem a dumám a keď na niečo prídem, s nesmiernou radosťou sa s vami o tom podelím. Nateraz možno ostane len pri priateľskom balíčku...
A na záver mojej radosti, lebo áno, zlaté cele som nevyhrala, ale toto má pre mňa zďaleka vyššiu hodnotu, som odbehla k oknu ,čo v obývačke máme (k tomu, čo sa dá otvoriť:) , na ktorom som si včera nechala sušiť obrázok chlapca , lebo tak nejak sa mi zdalo, že tričká a vecičky potláčané sú tak nejak prevažne pre žienky a dievčence a že pre tých chlapcov tam toho veľa nie je a hej, ja sama som mamina jedného chlpatejšieho tvora a nie je fér ,aby si on a jemu podobní , nemali čo  pre seba uchmatnúť. A tak som včera kreslila a kreslila až do neskorej noci a už pod mesiacom som ho lakovala a dnes ráno na neho žmurkám...a neverím svojim očiam, lebo ten obrázok žije a .....nie je žiadne "a" , lebo žije a bodka, lebo pre mňa ako pre výtvarníčku neexistuje väčšej radosti ako vidieť "existenciu" nakresleného....keď sa na obrázok pozriete a vidíte v ňom príbeh bez toho, aby vám ho niekto povedal! Prisahám, som namyslená ako svet, ale i plakať sa mi občas chce, keď to vidím...lebo ja som na seba prísna ako remeň a keď potom toto vidím ( a hneď aj viem, že čo ja vidím, mnoho iných neuvidí a najmä nepochopí, ale nevadí, i tak sa teším a okúňam a rúčkami zalamujem, že aké ráno ma to dnes postretlo.

Nuž a z tej radosti k vám mávam a len rovnako krásny deň i vám želám....od nás k vám, z 25Tovey Crescent....

                                                                    CINK

Dáždniko slnečník a zopár hrkotavých videí k tomu

Mám toľko práce, že až! Treba mi písať maily (nie mail, maily! a to mne vždy večnosť trvá), treba mi zabaliť obrázok Gabrielovi, aby stihol pricestovať na Slovensko, treba mi kresliť ďalšie obrázky do 6 dielnej rodinnej obrázkovej série..., treba mi veci fotiť a nahadzovať do novootvoreného etsy obchodíka....a ešte veľa veľa ďalšieho "treba", no ja si vravím STOP! Čo treba to treba, hádať sa nebudem, ale teraz Vám idem porozprávať o tom, ako som včera sestre dáždnik kupovala:).

Lebo nestáva sa často , že sestre dáždnik kupujem. Vlastne, ani nie dáždnik, ale radšej slnečník a to ani nie klasický "novodobý" dáždnik- slnečník, ale prosím pekne tzv. vintage, tak staručký, že je dokonca starší i ako ja sama:). Aby som neplácala len tak do vetra..., teta v obchode ma stručne informovala, že sa jedná o roky 50 (1950) . Veľká škoda, že v obchode presne v tom čase, ako som tam bola ja, nebola i majiteľka tej prekrásnej vintage sekcie , lebo tá by mi toho o dáždniku bola povedala zaručene o čosi viac, než len strohý rok. Ibaže nebola, a tak si môžem len domýšľať:) a sestra najmä, lebo už toto leto, až prídeme v auguste domov, sa v ňom bude po meste promenádovať a na svet spopod neho pozerať.

Priznám sa vám, že som vám v tom sekáči , lebo sekáč to bol, kde som dáždniko slnečník kúpila , mala neskutočné nutkanie nahrávať. Viete, na tú moju novú kameru, čo som si kúpila (mne vždy príde divné písať kamera...tak asi odteraz ostanem pri camera a hotovoˇ, hoci mi tu hneď červená čiarka vybehne a svieti mi do očí, že haló....chybička se vloudila:) a možno by som si tú svoju cameru mala pomenovať, napr. Betina a bude po probléme, či "c" alebo "k" ) ,ale už som sa stratila v myšlienke a vy v riadku.....takže ešte raz, nuž nutkanie natáčať som mala, viete -  čosi pekné do vlogu a tak...a najmä, je to tam v tom sekáči tak krásne, myslím KRÁSNE, že bez nejakého frajerovania, nechala by som vám pohľadom na neho "sánky dole padať" .
Nie však úmyselne , to pozor!
To nie!
Nie preto, že by ma taká forma týrania vás tešila. Oh , to nie...lebo i jed na to môžete vziať, že keby sa dalo, ja vás všetkých do jedného do toho sekáča zoberiem a keby len tam! Zoberiem vás do každého sekáča, čo tu poznám a to nie len raz, ale i dva či trikrát, lebo i tomu rozumiem, že v niektoré dni sa váha, v iné sa nakupuje. V niektoré dni nám nič nesekne, inokedy nám pristane aj plachta na skúšobnej kabínke... Takže tak. Nijaké zákerné bočné úmysly a ani chválenkárenie. Len úplne prosté obyčajné...pozrite sa , nech sa oči tešia (a teda i tie sánky dole padajú:), lebo i takéto krásne môžu byť sekáče, najmä ak ich riadi niekto, pre koho nie sú len biznisom ale doslova srdcovou záležitosťou.

Ale , aby som zase toho veľa nepísala, "zostručniem" sa a poviem, že Betinu som vonku nevytiahla, lebo som na to nemala odvahu, ale vytiahlo som von aspoň svoj telefón a čosi som vám z toho obchodu predsa len ukradla. Nie sú to nijak slávne zábery..., bola som trocha nervózna...nevedela som, či smiem..., a tak mi ruka trocha trasľavo lietala, ale všeho všudy, atmosféru som zachytila a aj zopár vintage kúskov popritom. Nuž tuto aha, pozrite sa: 

A tiež sem pridávam aj dve extra videá, ktoré sú viac šuchotavé ako okulahodiace, no aspoň v nich uvidíte, medzi čím som sa rozhodovala. Možnosti boli dve...hnedoryšavý dáždnik proti bielemu. Ten hnedý bol opotrebovanejší. Mal i dierky , hoci foťák mi ich nechcel zosnímať. No bol menší a to sa mi na ňom viac páčilo. Hnedá ho robila menej nápadným a vôbec celý, mne osobne, prišiel zaujímavejší a byť ja tá, čo hľadá dáždniko slnečník, vyberiem si radšej jeho. Navyše, na rúčke mal drobnú guľôčku z čohosi, čo vyzeralo ako perie..., uf, ako začínajúca vegánka by som mala od takých vecí dať ruky preč, ibaže ja nemám potuchy, čo tam tá gulička robila a či sa pre ňu vôbec muselo zabíjať..., veď pierka sa dajú i pozbierať zo zeme... Tak či onak, mne sa hnedý páčil viac a ..aby som nezabudla, v jeho prospech hrala aj jeho o polovicu nižšia cena. 8 libier, aby som bola presná. 

Sestre som však vzala dáždnik biely. Najmä preto, že on bol ten , do korého sa pôvodne zaľúbila...hneď potom, ako som jej poslala túto fotku...

A potom i preto, že bol zachovalejší a čistejší, hoci  i on mal svoje fliačiky tu i tam. 

Ozaj prepáčte mi moju nemotornosť...keď som to nahrávala, ani ma nenapadlo, že by som do blogu raz dala. 

Ale krásne sú, však že?

Moje oko sa z pohľadu na ne ešte i teraz teší:).

Akože by sa nemalo!

Nuž tak čo, ktorý by ste si vybrali vy? Hnedý či biely? Biely vám už nezoženiem, ten nám visí doma na kľučke a čaká, až pocestuje cez vodu na Slovensko , za sestrou..., ale ak by ste si priali, ten hnedý v obchode ešte stále majú. Ja vám ho pôjdem kúpiť, ak by ste si mocno priali. Len mi napíšte:). 

A s touto ponukou sa s Vami lúčim...a už len mávam. Utekám robiť ostatné veci , viete tie, čo treba:). Tak krásny deň a všetko dobré...z 25 Tovey Crescent....!

CINK

Repete

Všimla som si na sebe, že ak nenapíšem o niečom dôležitom hneď a zaraz, potom to už nejde. A tak, aj napriek tomu, že ma to ťahá k fixkám, odkladám ich bokom a radšej tu slová ťukám.

Nie, nestalo sa  nič veľkolepé. Stali sa len veci drobné , ale stalo sa ich veľa a ja si ich ukladám a triedim v sebe , no a teraz vám o nich napíšem.

Vlastne už minule som vám o nich písala . Minule, keď sa internet rozhodol odísť a zobral so sebou aj všetko popísané a opísané a rozpísané . Papa do neviem kde, odkiaľ sa nedá vrátiť. A tak ste sa napríklad nikdy nedozvedeli, že už mi prišla camera, ktorú neviem používať, ale akosi som prišla na to, kde sa nahráva a kde sa maže a tak robím videá kade chodím a rozprávam do nich, lebo rozprávať mi nevadí ,ale.... Juch, že ja musím mať stále nejaké "ale" ! Nuž teda ale.... - mám s natáčaním osobný problém !
Lebo jak som sa videla na camere, myslela som , že odpadnem. A to som si myslela, že s okuliarmi sa vidím dobre! Hm, nevidela. Moja camera ma prefackala a musím sa zahanbene priznať, že mi príde zaťažko sa na seba dívať. Noooo, možno by to chcelo viac úprimnosti....a rovno tu sem napísať, že to ozaj ťažko rozdychávam ( myslím to, ako vyzerám), lebo že mám vrásky som vedela, ale že toľko, to teda nie a teraz ... najradšej by som si odniekiaľ mech požičala a do neho skočila, aby ma svet nevidel.
A potom , aj  sa hanbím zároveň , aká som povrchná, veď je to len vzhľad, každý sme onaký...a potom, veď už mám 38 a som bývalá anorektička a skúšajúca vegánka (tí vraj vždy už na oko vyzerajú divne a zvráskavene:) , tak čo chcem a tiež, nie je predsa najdôležitejšie, že pre môjho syna som krásna? Je (!) a on mi to aj povie....tak čo vymýšľam?
Vymýšľam preto, že som žena a hej, niekomu možno ide starnutie zľahka, mne nie. Vrásky , čo mám, sa mi nepáčia.(ako výtvarníčka by som si ich pokreslila trocha ináč...)  A keby že len vrásky! Mám tvár okolo úst poštopkanú zhora dole a zuby...no čo , po úraze je to vidieť, že....radšej pomlčím. Ináč , je mi jasné, že nie som jediná, čo nie je zo seba nadšená  a hej viem, nestojí na tom svet. No po prezretí vlastných videí som sa, priznávam sa verejne, našla na gauči ako sondujem stránkami o plastickej chirurgii...facelifting v Košiciach. Hanba mi!
 Takže, foťák mám, trocha spolu zápasíme a uvidíme, kto napokon vyhrá. Pošepkám však, že videá nahrávam, hoci zatiaľ sa v nich radšej nepromenádujem:), len vykecávam odkiaľsi spoza camery:).

Ďalej, aby som sa nestratila, čosi akosi konečne sa niečo stalo aj ohľadne mojej knihy. Juchú! Ozvali sa mi tí, na ktorých som čakala....., ibaže ich plány a pravidlá sa zmenili - nijaká sponzorská zmluva nebude ale zmluva o reklame a tak, ani neviem, či treba veci bližšie vysvetľovať, ale ak áno, tak tu to je - moja kniha bude v sebe proste obsahovať veci reklamné a ja.....rozumiem, rozumiem.....a knihu veľmi chcem a tak súhlasím a zatínam päste, aby to nejak - v konečnom dôsledku - ladilo a čarovalo. (ps- prosím, viac tu k tomu písať nebudem, nie aspoň nateraz. Lebo všetko je to zatiaľ v procese, tak uvidíme...uvidíme...ja znova napíšem, ak sa niečo nové prihodí...)

A napokon, na koniec....ešte pípnem toľko, že ako Veruška stále usilovne makám a makám hádam i viac, než som predtým makala a zbieram prvé plody práce, lebo ľudia mi píšu a mne sa množia objednávky a teším sa z nich ako blcha, lebo mám pocit, že som dostala po Bobekovi šancu a ja sa jej nechcem vzdať. Chcem ďalej na sebe pracovať, koľko to len pôjde, hoci nie každý deň je nedeľa. No verím všetkým, čo v sebe mám, že každá práca bude odmenená a tá moja tiež. Stále si prajem , aby mal deň viac hodín, alebo aby som vôbec nemusela spať, lebo čosi akosi, každý deň mám pocit, že by som toho mohla urobiť viac... Ibaže toto sú naivné priania:) a tak sa učím tešiť z toho, čo mám. Našťastie , moje skicáre a fixky to ťahajú so mnou , prisahám, nevymýšľam a poslednú dobu sa mi dokonca i  zdá, že sme spolu vytvorili team:). A s týmto skvelým pocitom sa s vami rozlúčim a prepáčte, že som vám nenapísala ani čiarku o carboote a o knihe, ktorú som si na ňom kúpila - čosi , o čom som pôvodne písať chcela!!!

Nuž majte sa všetci, čo sem občas zablúdite a prosím, troška nesmelo, dovoľujem si vás vyzvať k tomu, aby ste sa tiež nebáli a pracovali na svojich snoch. Ten pocit , keď žnete  plody svojej práce, sú k nezaplateniu. Mávam k vám milí....z 25Tovey Crescent.


                                                     CINK

Stolíková záhradka

Práve som do seba napchala paralen. Vrrr..., to vždy nerada robím..., ale čo mi už ostáva, keď som si včera...po úpornom dni presúvania nábytku v našom drobnom byte na 25 Tovey Crescent , po behaní ako  divý pes okolo všetkých možných dostupných kvetov , čo v Tescu a v Lídl mali, natiahla krk, lebo som niekde tesne pred spaním dostala hovor od svojej polovičky - úplne nadšenej z toho, ako to vonku fičí, lebo je bál a 10 000 študentov sa účastní a ja som na to híkla a na to híknutie reagoval Jorik a hneď chcel aj vedieť, čo to znamená "bál" a ja že dievčatá sú ako princezné a chlapci ako princovia a takto "vyparádení" spolu tancujú ta- da- ta - dam....ta - da....a Jorik , že i on chce ísť a ja,  že on ešte nie je študent ,ale zatancovať si môžeme aj doma a  držiac ho za ruky, zvŕtali sme sa kuchyňou , až dokiaľ mi neprišlo zle...lebo ja mám točenie od prírody zakázané a len čo tzv. "točák" prešiel, zistila som, že rovnako tamtadá....! , už nemôžem robiť ani iné banálne veci , ktoré si vyžadujú vytočenie krku doľava , och, to zas bude sranda pri každom prebehnutí cez cestu!

Ešte že zajtra už bude lepšie a pozajtra ešte viac..., no i tak sa obávam , že dnes budem nevrlá na celý svet, ako zvykol byť ako môj otec, kedykoľvek ho niečo bolelo.

Aspoň , že moje nové rastlinky ma tešia . A ešte k tomu ako!

Čo tu bývame, bola som "bezrastlinková". Z domu som si ku kvetom v kvetináčoch vytvorila asi taký vzťah, že ich treba zalievať , lebo uschnú . Omnoho radšej som mala našu záhradu na chalupe..., alebo presnejšie babkinu, tú na malom dvore...najmä , keď som bola ešte malá a mohla som sa v zemine vŕtať a semiačka zbierať a do hlinených črepníkov strkať. Ibaže, čo som sama sebe kráľovnou , veľa toho nevlastním . A tu v UK už dupľom nie. To až teraz.... no, nie až teraz teraz ako "doslovne", ono to už niekoľko mesiacov trvá, čo mám na okne svoje "ceruzky" , boli v akcii a za tú cenu som ich musela mať, lebo boli farebné a výtvarnícke a očividne sa im u mňa páči, lebo zaliate, nezaliate i preliate , krásne sa držia, až miestami dumám, či nie sú umelé:) a potom mám i v kuchyni na okne , takisto za nejaké centy kúpené drobné kvietočky, o ktoré sa v Tescu na polici nik nestaral a potom ich dali za 9centov , lebo boli tesne pred posledným dychom a ahaho!, u mňa sa im darí a nonstop kvitnú a ja sa z nich teším a oni to vedia, lebo im to vravím zakaždým, keď ich spolu s bazalkou, ktorú Jorik "obžiera" a petržlenovou vňaťou, čo do každého jedla strkám,  zalievam. Ale to bolo asi tak všetko. I som sa hanbila, keď mi sestra posielala fotky svojho bytu a tam , sťaby to i džungľa bola, smiala sa na mňa z každého rohu nejaká palma či "palmovník".

A ja som sa bila do hrude, že mne sa tieto kvety až tak nepáčia...,lebo zdá sa mi, že pichajú a orchidei ešte o to viac, že u nás doma sú v každom okne a ja nemám rada, keď sú veci rovnaké a navyše, mne sa beztak najviac ľúbia skalničky a potom aha, youtube videá sú plné subkulentov a ja si bezmocne vravím - trendy, zabite ma! ,ale i ja také chcem! , no zaryte nič nekupujem, až dokiaľ ma včera z čista jasna nenapadlo, že idem dať nášmu bytíku menšiu nábytkovú prerábku , lebo také ja rada a odrazu som si vytvorila stolček, na ktorom "nič" , len záhradka moja by mala byť. Jaj!

Koľko radosti - toľko i skákania a dumania , až si všetci nakupujúci v Tescu museli myslieť, že som na hlavu, však len kvet si kupujem..., no ja som vám pozbierala z ich výberu , čo sa mi ľúbilo, rozložila si to po dlážke, lebo veď haló....som v Tescu v UK a nie u nás v Krompachoch, kde by ma hneď von vykázali, jak by som si čosi také dovolila... a kombinovala som a ladila a prezerala ceny, lebo tie často nepustili a napokon som kvety vrátila, odišla a znova sa vrátila a tak 4krát dookola, až v Jorikovi všetky nervy praskali a mne peňaženka, lebo napokon som sa rozhodla na svojej novej záhradke nešetriť a kúpiť si len kvety, ktoré sa mi ozaj ľúbia pre to, aké sú a nie preto, akú majú cenu.

A tak mám teraz svoj pracovný stôl pri druhom okne nášho bytíku, hneď vedľa telky a na meter od neho malý drevený nočný stolík - plný káblov a nabíjačiek, na vrchu ktorého je moja bytová záhradka , subkulentná a džungľová ...s črepníkmi a miskami , že plačem a aj sa sama seba pýtam, jak som mohla bez záhradky  doteraz vôbec fungovať?

Jak???????

Nadržaná jaká som, teraz by som najradšej celý byt "obzelenila", ale ako vravím, nepekne a škaredo , lebo o peniazoch iba tak, no  či sa mi to páči alebo nie, kvetinky tu ozaj nie sú lacná vec..., leda ak sliedite po výpredajoch , čo z času na čas v tých supermarketoch bývajú, ale pozor, to vždy až vtedy, keď už sú  tie rastlinky úbohé niekoľkými koreňmi na druhom svete.

A tak som tu...s natiahnutým krkom vo svojej záhradke a všetko je krásne, no už musím z toho von, lebo kreslenie čaká a potom i carboot, lebo dnes je nedeľa a to kreslenie, no...nestihla som včera urobiť veci, jak som chcela..., lebo tá prerábka a najmä, veľa toho bolo na tej kresbičke, aj veľkostne ,aj detailne....ani ranné tri hodiny na vyfarbenie nestačili. Čo sa už i ja čudujem, že čo? Ako?
A tak idem pracovať, lebo ráno tiché tomu praje a k vám všetkým mávam a krásny deň vám prajem a ...až by ste váhali, nebojte sa - urobte si záhradky doma. No čo už, nemáme záhrady , iba okná s ich parapetnými doskami (a občas niekde  nejaký ten prázdny stolík) , ale i to pre radosť bohato stačí!

Toť moja skromná rada zo záhradky na 25Tovey Crescent!

                                                                             CINK