Veci dôležité

Dnes máme vonku upršaný deň. Ale neva..., aj s dažďom sa dá. Navyše, dnes nemáme nič v pláne, len byť doma a učiť sa. To je predstava! V kombinácii s dažďom a zatiahnutou oblohou, aj by to chcelo niekam ujsť, kým je ešte čas. Ibaže, ani toho už veľa nezvýšilo, lebo môj milý už vstal a teraz si čosi robí na počítači a je ozaj len otázka zopár minút, kedy budem počuť zhora kroky a dobehne Jorik s tým, že treba ísť zobudiť vtáčika a s ním sa už celý deň nadobro začína.

Ono, vo svojom instagramovom videu som to už spomínala, že by som dnes rada napísala niečo o tom, ako sa občas cítim použitá. Nuž, idem sa teda do toho pustiť, nech nehovorím len tak do vetra.

Predpokladám, či je mi jasné, že v tom nie som sama. Teda, ja v to tajne dúfam, že v tom nie som sama. Sama, čo aj napriek tomu, že by rada hento a tamto a aj súrne je to a aj by mala, no predsa len - nechá sa zlákať potrebami kohosi iného a robí veci, ktoré sú vskutku omnoho menej dôležité, ale ináč nemôže, lebo tak nejak v podvedomí má pocit, že urobiť veci pre iných je viac ako pre seba samú. Neviem, či tento môj halabala slovný výlev má aj nejaký význam alebo nie, každopádne sa tým snažím povedať to, že veľakrát do dňa robím veci, o ktoré ma niekto požiada a ja, hoc by som rada čosi iné, neodmietnem a robím ich a občas aj hundrem, ale robím ich....a občas, žiaľ, ale je to tak, občas si to tá dotyčná osoba vôbec neváži a ja ostávam náhle sama uprostred neskutočne dôležitej veci, ktorá proste musela byť urobená a aha... ukázalo sa, že vlastne ani nemusela.

Vtedy sa cítim použitá a priznám sa vám, stáva sa mi to pravidelne, takže ono to len tak nebude, že hej, to sa občas stáva! Aj si niekedy vravím, že sa naučím dupať nohami a tiež, to je omnoho podstatnejšie, naučím sa hovoriť rázne nie. Ibaže, ja vám mám srdce nejaké podivné. Ľahko roztopiteľné a s takým sa ťažko žije. Alebo ťažšie. A hoc by som ho nemenila za iné, čo sa taviteľnosti týka, dáva mi občas veru zabrať. 

Myslím, že to môžem zvaliť na maminovanie. Alebo aj nie? No maminy sú v tom asi extra dobré! Pre svoje dieťa by urobili prvé aj posledné a občas to tomu dietku ani nedôjde, že tie veci nie sú až tak samozrejmé ako sa im môže zdať. Ibaže, dá sa im to zazlievať? Vždy ich takto dostali...bez dlhého čakania, prosíkania..., prosto...mamina došla a mamina urobila. A my maminy také rady! Dôjdeme a urobíme, ale čosi vám poviem, aj my za to čosi čakáme. A nie je to nič veľké...., to nie! Stačia maličkosti...ako úsmev, objatie alebo len také to svetielko v očiach, ktoré si mi dokreslíme a vymyslíme si k nemu nehu a vďačnosť a lásku. A sme spokojné. O to horšie to však zabolí, keď sa takto po rozkrájaní, stretnete s apatiou a la, však si ani nemusela. To zabolí. A aj si pritom hovorím, že som sa po stý krát ponaučila, že to nabudúce znova neurobím, ale ja viem, že urobím. Je to ako s varením. Keď vy strávite čas v kuchyni, čistením zemiakov, cibule, krájaním toho a hentoho a potom to všetko varíte a smažíte a servírujete a ono sa to zje za pár minút a je hotovo... často ani na ďakujem nezvýši, veď je to také každodenné, také samozrejmé a predsa. Ozaj je?

Viete, snažím sa žiť ako umelkyňa. Sociálne siete sú plné tvoriacich umelcov predstavujúcich denne svoje nové výtvory. Občas idú ako o preteky. Sťaby boli nadopovaní ako ruskí hokejisti. I ja chcem byť! A snažím sa..., ibaže ... život mám tu a teraz a mám dieťa a som z toho šťastná a chcem byť s ním a chcem aj kresliť, aj tvoriť, ale aj dýchať jeho vôňu, počuť jeho smiech, vidieť ho rásť a stáť pri jeho boku, keď sa to bude diať. No a na dvoch stoličkách sa sedieť nedá. Nie u mňa doma.
Viem, mnohé žienky to zvládajú a majú aj viac detí ( uhrajú sa spolu?), no tak som iná. A tak prosím, prepáčte mi, že nie každý deň sa mi zadarí čosi vytvoriť, čosi pridať, čosi napísať, čosi nafotiť, čosi nahrať... Občas proste sledujem svoje dieťa rásť a učím ho a učím sa a možno varím a možno vysávam a možno chystám vtáčkovi raňajky alebo mu čistím klietku, alebo triedim oblečenie v skrini či umývam riady, lebo akosi sa ich v drese znova "nakopilo" alebo .... alebo...ako včera, krájam dyňu, na ktorú sa zabudlo alebo skladám robota, ktorý vlastne ani nebol tak dôležitý...Tu je ten zlomový bod, kedy prichádza na scému taký ten zvláštny pocit prázdnoty vo vnútri. Ale našťastie ten pocit nikdy netrvá dlho a po chvíli sa kamsi vyparí. A vďaka Božku za to!

Neviem, ako to máte vy, ale ja sa stále snažím, to mi môžete veriť, potešiť každého okolo seba. A ono, mohlo by sa zdať, že popritom tešení zabúdam na seba, ale to je omyl. Nezabúdam. Mňa tešenie iných teší. Občas síce nie..., to by som klamala..., občas mrmlem a nadávam a pajedím sa vo vnútri, že ani svoj život nežijem..., ale keď to prejde, zase sa teším. A tak, aj keď ma budete v budúcnosti počuť nadávať,že nič nestíham, lebo som toto alebo tamto robila, len nado mnou mávnite rukou. Najskôr som robila čosi iné pre niekoho iného a istým spôsobom som sa z toho tešila:).

Nuž,toľko som dnes chcela... A ani netuším, či som týmto všetkým veciam zmysel dala. Ale čert to ber. Deň postúpil...Jorik je hore, nakŕmený, vtáčik tiež, nakŕmený, video pre instagram nahraté no a Jorik by mi už pre zmenu veľmi rád ukázal svoj najnovší kartový trik. Takže idem vám zamávať a idem sa vrhnúť na veci dôležité.

                                      Cinkylinky

Pondelkové rozjímacie ráno

Kreslím portrét na želanie pre jednu milú rodinku, ktorá mi písala cez sashe a do toho počúvam správy od kámošky. Je pondelok ráno, ale pre mňa je to ráno ako každé iné a vôbec mi to nevadí, že sa mi tie rána takto zlievajú a že ich od seba neviem rozlíšiť, lebo tak to mám momentálne rada - rovnaké a pracovné.

Vonku je počuť spievať vtáky a vtáčky a vtáčence a mne sa ten ich nezladený spevokol náramne páči. Až raz umriem, dúfam, že ma moji blízki spopolnia a rozsypú a ja si takto budem užívať rána a spev vtáčkov naveky vekov....

Ale ako som došla k tak pochmúrnej myšlienke, to netuším.

Lebo nad čím ozaj rozmýšľam, je náš Bluei. Včera bol môj milý i s Jorikom v Torquay u Danky, ktorá tam od zajtra otvára obchod so zdravými potravinami, ktoré si sami balíte alebo tankujete/čerpáte do sáčkov či nádobiek. Videla som fotky a videá z interiéru obchodíka a myslím, že to vyzerá svetovo. Presne také niečo mám ja rada. Keby bola Danka v Plymouth, som u nej pečená - varená každý týždeň minimálne raz. A aj som sa včera lámala, či sa nemám ku chlapcom pridať a vyraziť si s nimi do Torquay a obzrieť si ten obchodík na vlastné oči, ale ... som rada, že som nešla. Istým spôsobom. Dokončila som konečne knižku Ripka - ako by mala vyzerať. Teraz reálne vidím, že každá strana má svoj význam, nič nie je prázdne, všetko sedí. A lahodí to môjmu oku a to je naj. Naj na vydýchnutie, že dobré je to. Nuž som hneď a zaraz aj video natočila a poslala ho do Ezopa, že nech sa i oni mrknú, ako som to spískala.

A tak som zaspala na mojom malom gaučíku a hoci som včera vo videu pre instagram povedala, že som zachrápala ako stará ženská - pravda je taká, že vstávať každý deň o 4am si raz začas vypýta svoju daň. Hlavne v istom čase v priebehu mesiaca, kedy my ženy troška viac bojujeme s prírodou o energiu...
Ale...ale...ako do toho všetkého vlastne zapadá Bluei?

Nuž, chlapci včera od Danky dotiahli klietku pre Blueiho na noc, aby sme tú našu suprovú a sakra drahú, ktorú sme na tretí deň praskli a už jej nič nepomôže, nemuseli prenásať hore dole a doraziť ju na kompletku! Nová klietka je masívna, železná, ťažká jak hovado...pardón za slovo a včera bola aj špinavá, smradľavá a osratá. Ako po vtákovi! A tak som ju ešte na večer drhla a čistila a leštila a skrášľovala a zisťovala, že tá klietka sa dá zhora otvoriť a že jedno z bidielok je vlastne tič, ktorou sa upevnia dvierka, ktoré sa dajú na vrchu klietky otvoriť. Klietka na konci mojej makačky vyzerala svetovo! Ibaže ešte stále ju bolo cítiť a my si stále nie sme istí, čo je pre vtáčika nebezpečné a čo je ok... Na čistenie som používala non toxic čistiace prostriedky so silou rastliniek....ale keď došlo na spytovanie a výčitky, nebolo mi všetko jedno. Navyše, Bueimu sa klietka nepáčila..., ale to mohlo byť spôsobené iba tým, že bola nová a nepoznaná a on sa iba bál...

Nuž, aby to dávalo zmysel, včera bol dosť nervózny, keď šiel spať... Nervózne pobehoval hore dole a prekvapivo, upokojil sa len na mojom prste, na ktorý si hneď sadol a biedák, jak bol zmordovaný, už aj zaspával. A tak na neho myslím, či je ok v tej klietke, či sa mu dobre spalo..., či mu čistiace prostriedky s rastlinkami nejako neublížili.. Aj by som vybehla hore a mrkla sa, ale nechcem nikoho budiť. Jorik ešte spí a navyše, ja predsa kreslím portrét a keď sa zadarí, rada by som ho začala aj vyfarbovať. No a moje fixky sú dosť katastrofa aj pre moje dýchacie cesty, nie to ešte pre jeho!

A tak to tu máte! Výlev mojich myšlienok! No akosi, voľakosi, myslím si, že dobre bude. Že to bol iba strach z novej klietky. Nové vône, nové farby... Už dnes lepšie bude a zajtra ešte lepšie! Navyše, dnes mu pôjdeme kúpiť rovnaké veci, aké má v prvej klietke (alebo aspoň podobné), nech tam má maximálne útulne! Už sa na to teším a myslím, že Jorik tiež.

Nuž, toľko z môjho sveta.
Dalo by sa aj viac.., ale tu to asi seknem. Hádam už len toľko dodám, že Bluei si na nás zvyká a že sa už navzájom dôvernejšie spoznávame. Začínam mu troška lepšie rozumieť a hoci ešte stále miestami váham, či je vták dobré domáce zvieratko - hlavne, keď na niečom pracujem a on mi príde pomáhať a bisťu, to on rád! Skáče mi po počítači a píska ako pavián, keď ho chcem poslať preč, ale on mi normálne prepína programy!!!! Ba..., dokonca, sám si príde a pustí si videá na you tube! My už len počujeme, že čosi hrá a jaska!- Bluei sedí na klávesnici a tichúčku ako myška, ani sa nepohne, pozerá. A to by sa mal technike vyhýbať! Rovnako sa mu ľúbi môj telefón. Neviem, ako to robí, ale ruší mi videá, keď nahrávam. Každopádne, myslím si, že sa zbližujeme a spoznávame a zoznamujeme na takej tej hlbšej úrovni a myslím, že z toho čosi vykrešeme a že Bluei bude do našej rodiny už čoskoro neodmysliteľne patriť. Myslím tak inak..., nie ako len pet ale ako : ,,Jorik, opíš svoju rodinu..." ,,Tak to je tata, mama, Bluei a ja." ,,Och, tak ty máš bračeka! A koľko má rokov?" ,,Nie, Bluei je vták."

Ale s týmto už ozaj mlčím a idem ďalej pracovať. Lebo čas letí a ten portrét sa sám neurobí. Navyše, až bude hotový, rada by som sa pustila do rozšírenia Marušky. A na to sa už náramne teším!!! Lebo scvrknutá na 16strán pôsobí tak troška klaustrofobicky.

Nuž majte sa a krásny pondelok želám!!!

                 CINK CINK cink cink!

Plánujem

Je 8:35am a môj muž si práve v kuchyni chystá raňajky. Ja už od skorého rána odpisujem na všetko možné, na čo sa len odpísať dá a ešte stále som na všetko neodpísala. Vonku je zatiahnutá obloha a ja sa tomu teším. Posledné dni boli nesmierne horúce... doslova sa z nás lialo, nuž je príjemné cítiť na koži čosi chladivé.

A tuším dnes zoberiem Jorika niekam von. Niekam sa odreagovať. Sama to nutne potrebujem. A to aj napriek tomu, že mám práce vyše hlavy! Ukázalo sa, že by bolo skvelé, keby som mala viac hotových knižiek v istom rozsahu a to ja nemám, ale to neznamená, že mať nebudem ... a keďže sa vzdať nechcem a v tomto smere nikdy!, tak ma čaká veľa preveľa práce. Teším sa na ňu ale aj bojím. Tak rešpektovo. Tí, čo kreslia isto chápu. Lebo aj keď vieme, že čosi vieme a čosi v tých rukách máme, aj tak cítime rešpekt k tomu, čo tvoríme. A hádam i pod váhou toho rešpektu, dala by som si dnes výpadovku. Zišiel by sa taký sekáč... Oči by mi polietali aj po čomsi inom ako sú len písmenká na mojej sivej klávesnici.

No, ja vôbec netuším, kedy sa tu také čosi otvára! Čoskoro, to viem isto, ale presne kedy...to netuším. Čo však tuším, to mi prezradili správy a na ne som zírala ako myš vyoraná. Anglické pláže boli skrz naskrz celé pošliapané ľuďmi, ktorí tie horúčavy nedali a šli sa schladiť k moru. Ale že hlava na hlave! Ozaj som zvedavá, ako to všetko dopadne.... Ani nadšenci Liverpoolskeho futbalu, ktorí si to oslavne mašírovali ulicami, na nejaké dva metre či už len meter prosím, nedbali. A maska??? Hahahaha!

Tak sa i bojím, ale báť sa nechcem...lebo mám more iných vecí, o ktoré sa ja denne bojím. Ale nie tak, že by som sa triasla, ale mám ich v sebe a nosím si ich. Také moje strachy. Keď nejaký odtiaľ vypadne, nahradí ho druhý.

A tak možno len do obchodu so zvieracími potrebami zájdeme. ˇAno, to by bolo ono. Ak si to obloha nerozmyslí a nebude znova slnko piecť, tak to by sa dalo! Mrkneme na rybičky, vtáčikov, hafanov a činčily a zavoláme tatovi, nech po nás dôjde. Hej, asi tak. A plán na deň je hotový. A popritom budem odpisovať a písať a kresliť a možno aj daňové skúsim dokončiť, už toho veľa nemám, ale čísla nie sú moji kámoši a tak nám to ide vždy akosi pomalšie.

Ouky douky..., takže plány mám. Krásna sobota!

Ale vám prajem krajšiu... omnoho omnoho vydarenejšiu.

                                                          Cink

Pomôžu

Ahoj a dobrý deň.
Želať dobré ráno by už bolo asi trocha smiešne, nakoľko u vás je už po 11am. U nás je síce o hodinu menej, ale horúco je tak, že mám pocit, že musí byť aspoň 12! Kvôli Blueimu sú všetky okná zatvorené a to je na umretie. Chce to svieži vzduch, ináč tu bude čoskoro ako v chlapčenskej šatni pri školskej telocvični!!!

Ale o tom som nechcela. O tom som práveže vôbec nechcela! Chcela som o čomsi úplne inom - o čomsi veľkom a veľkolepom, z čoho sa teším a myslím, že už to môžem prezradiť - Peťo Brajerčík a jeho žena Ivana Kuxová ma podporia v reklame na moju knižku o Ripke! Huráááá! A ... nie len oni! Ešte je tu ktosi iný...  Ale na odpoveď tohoto človeka som čakať nemusela. Táto osoba ma nesklamala a od samého začiatku tvrdila, že mi "pomôže"...a tou osobou nie je nik iný ako Lucy Bumpkinova. (Lucy, viem, že budeš tieto riadky čítať, tak ti odkazujem, aj tuto takto, že si to cením a ďakujem mocno!) Oh, myslím , že mám neskutočne dobrý team po svojom boku a mám z toho dobrý hrejivý pocit....a to sa mi ráta!

Akurát, že neviem neviem, či sa budem môcť tohto môjho projektu zúčastniť aj ja... Myslím osobne. Uk nemá povolené priame lety na SVK a ak by sme aj išli cez inú krajinu, museli by sme to riešiť prestupmi. Priame lety z UK nie sú povolené ani do Rakúska, Poľska, či Maďarska. Museli by sme ísť cez Nemecko a po prílete domov, alebo radšej príchode, museli by sme ísť na 5dní do karantény a tak testy. No a po prílete späť by nás čakala 14 dňová karanténa zase tu. Môj muž sa vyjadril...nehrozí. Musí sa pracovať, dovolenka nebude.

Tak sa uvidí. Ale vidím to tak, že sa najskôr ozaj iba nastajlujem tu doma a čosi sa tu natočí. Kameru ešte mám z čias, kedy som chcela natáčať videá, ale nezadalo, lebo som sa sama na seba nedokázala pozerať. I teraz sa bojím, čo ma čaká, ale nejako to hádam dám. Možno ak ma bude Jorik nahrávať:) a nie môj milý:))).

Pred Jorikom sa neokúňam.

No a to ma priviedlo k tomu, že potrebujem čosi nové na seba. Neviem, ako je to možné, ale mám podivne zvláštny pocit, že potrebujem čosi nové do skrine, že v nej nemám nič poriadne!!! Už aby sa otvorili sekáče! Ja viem, ja viem...corona..., ale skúsim byť opatrná. Napokon, ja masku poctivo nosím. (avšak môj muž nie. síce on tvrdí, že aj hej a aj nie, ale myslím, že poznám odpoveď) Ibaže, pravdu povediac, nevyzerá to s tou našou situáciou až tak ružovo. Ozaj som už dúfala, že je coronavírus za nami...., ale tak sa zdá, že nie je. No uvidíme...uvidíme...uvidíme...
Ja už však moji milí musím ísť. Vták po mne lozí hore dole, jeho pazúriky ma pichajú cez nočnú košeľu sťaby som sa trela o vianočný stromček! Au!!!

Tak sa majte a užívajte si deň!!!

Nech ho máte krásne slnečný!

                                                       Cinkylink

V novom šate

Tak som sa dnes zapotila, aby som to tu pomenila a trocha osviežila. Samozrejme, mne mierne ospalej v oblasti sociálnych sietí, by to ani nedošlo, že by sa zišiel nejaký update:), ale štuchla do mňa včera Lucy a keďže ja veru na jej slová dám, lebo však "ona vie", pustila som sa dnes do toho. A trvalo mi to večnosť! Ako vždy, keď niečo takéto robím.

Aspoň som si pripomenula, že jedinú techniku, ktorú ja ovládam, je vysávač.

Viete, pôvodne som si vybrala úplne iný vzor - vzhľad blogu, ale.... po stlačení xy gombíčkov som sa dopracovala k akémusi scvrknutému úvodnému obrázku a za ten svet som ho nevedela dostať do pôvodných rozmerov! Aj som soptila, lebo to ja vždy, keď neviem, čo som kde zase stlačila a neviem to dostať späť a čas letí a ja ho potrebujem na iné veci ako napríklad na kreslenie super dôležitého obrázka čítajúceho chlapca! Takže som sa po asi hodine vzdala a stiahla si iný formát a ten hurá spolupracoval a ja som to - hurá na druhú - doklepala do podoby, v akej ho teraz vidíte. Takže, tľapkám sa po pleci, ale len tak nenápadne, lebo na hlave mi zase sedí vták menom Bluei a hoci ma pichá do mojej jemnej vlasatej pokožky, je to vždy lepšie ako keď mi skáče po klávesnici počítača a jeho váha je dosť ťažká na to, aby pod ním tlačítka povolili a mne tu potom strachoprdke naskakuje husia koža, že čo mi to na obrazovke vyskakuje a jak to dám preboha preč!

Takže tak.

Úvod by sme mali.
A okrem neho zvestujem, že odpoveď na moju Ripku a teda, či prešli zvyšné 5% schválenia na urobenie videa na podporu mojej možno budúcej knižky, ešte nemám. Ináč, prísne iba medzi nami, včera som sa cítila odvážne a hrdinsky a nezlomne okolo toho celého.., no dnes, dnes je to už  trocha iná story... Dnes si vravím, či som nebola moc drzá a sebavedomá vo svojom sprievodnom liste? Či som biedáka slovenskú osobnosť hereckého neba neodstrašila tým množstvom mailov, čo som mu poslala...? A aj dumem, či mu nemám napísať, že mi je to ľúto, ale vták mi sedel na hlave (a stále sedí), tak to sa moc rozmýšľať nedá a hádam moju slovnú hyperaktivitu prehliadne.... Ale nie, nebudem nič písať. Vo svojich neuveriteľných 40rokoch sa snažím naučiť stáť si za svojimi činmi. Proste, ak niečo urobím, tak si to nesmiem neskôr spytovať a radšej si musím veriť, že v tej chvíli som konala ako som najlepšie konať mohla. Takže nebojte sa, strápňovať sa kvôli vtákovi na hlave nebudem!

Nuž a okrem toho, horúco je tu! Veľmi horúco! A my máme kvôli Blueimu zatvorené všetky okná! Oh a tak by sa zišiel čerstvý vzduch! A zišla by sa aj sieťka na okno, ibaže ha! - anglické okná sa otvárajú von a moje technické schopnosti sa cez tento fakt ešte nepreniesli! A prosím, ani sa ma nesnažte pochopiť, som stratený prípad. Je mi jasné, že na to musí byť nejaké riešenie, to len ja ho nemám.

A oooch! Mrkla som na čas a koniec! To je koniec! Ide sa robiť! S prachovkou tentokrát. Pracovné tvorivé ráno sa skončilo. Vhupujem do dňa. Obed, práčka, škola... A vám moji milí, krásny deň želám a všetko naj a dobré a veselé...a svieže! Lebo myslím, že i vy máte tak horúco ako my.

                                CINK cink CINK

Keď je písmen veľa na jedno ráno

Dnes nebudem veľa písať. Istým spôsobom som na dnes vypísaná. Hádam by sa to ani zrátať nedalo, koľko slov som dnes vyťukala. Okrem práci na Ripke, poslala som aj zopár mailov vydavateľstvu Ezopo i tej onej známej osobnosti, ktorá by mi mohla s knihou pomôcť. Ak by ste chceli vedieť odpoveď, tak ju ešte samozrejme nemám. Ale až bude, dám vám vedieť, aj keby mala byť záporná.

Priznám sa, cítim sa trocha vyšťavená. Mám chuť dať si mandarinku a pozrieť si, či náhodou na miestnom markete fejsbukovom nenájdem nejaké hrnce, ktoré by boli vhodné pre vtáčika. Vedeli ste, že ak máte vtáčika, nesmiete v jeho blízkosti používať nijaké parfémy, chemikálie a nesmiete pri ňom ani variť! Najmä hrnce a  panvice s obsahom teflónu sú nebezpečné. A keďže ja netuším, ktoré naše hrnce v sebe teflón a potom ešte čosi majú, idem radšej kúpiť hrnce nové. Teda len od ruky. Nové byť nemusia. Ľudia predávajú čokoľvek, aj nosené gate, tak ktovie čo nájdem:).

Okrem toho, vonku svieti slnko a to tak nádherne, že to vyzerá ako leto. Cez moje okno určite. Jorik je ešte stále v pyžame, ale ani to mu nebráni v tom, aby si veselo skákal na trampolíne a cez plot sa zhováral so svojim priateľom od susedov. Budem ho musieť zavolať, aby sa prezliekol...skôr , než na nás niekto zavolá sociálku za zanedbané dieťa.

A vtáčik? Ten mi sedí na hlave a na chrbte a vôbec sa mu odo mňa nechce ísť preč. Myslím, že nadšenie z neho z Jorikovej strany opadáva a ukazuje sa to, čo som čakala... Vtáčik je viac so mnou ako s ním.

Ale mne to nevadí...
Rátala som s tým... ale škoda, čakala som, že ma Jorik prekvapí.

Nuž a s týmto, ak dovolíte, sa rozlúčim. Z písmenok sa mi už točí hlava, chce si to oddýchnuť. Idem teda upratať náš malý dom a vám želám kráááásny deň!


                                               CINK CINK

Už je čas?

Je takmer deväť hodín a môj muž šramotí v kuchyni ako si chystá raňajky. Dnes by mal ísť po dlhej dobe znova do práce. Myslím, že sa neteší a ja som z toho tiež trocha popletená. Myslím v pocitoch, čo k tomu mám.
Je to už ozaj bezpečné robiť taxikára?
Ľudia, ktorých som včera videla v Tescu nákupnom komplexe, by sa mi asi vysmiali do tváre! Po maske alebo ochranných rukaviciach či stolíku s dezinfekčnými prostriedkami, nebolo nikde ani chýru ani slychu. Ja jediná v rúšku som tam bola ako päsť na oko! Ako zviera v ZOO. Ľudia na mňa zazerali, deti ukazovali prstom. Masky tu nikto nosiť nemusí, len ak idete v autobuse alebo vo vlaku... a rukavice netreba, stačí si umyť ruky a dva metre od seba už tiež nie sú dôležité. Má sa to zrušiť a beztak to bolo k ničomu - kde to nikto nekontroluje, tam sa ľudia medzi sebou melú ako za starých čias...pekne rameno o rameno.

Možno by som o tom ani nepísala... veď, bola som presvedčená, že vírus umiera. Zastávam názor, že bol zhotovený v laborátoriu a jeho umelá životnosť chradne. Prestala som ho sledovať, študovať...proste som ho poslala k vode. Dobre bude... Dali sme to. Nik z nás sa nenakazil. Ibaže správy zo sveta stále kričia, že ešte ani náhodou nie sme za vodou. Nemyslím, že ich niekto počúva...ale kričia statočne.
Čína zatvorila ďalšie mesto...milióny ľudí šlo do lockdownu. A Nemecko? Jeho uznávaný inštitút Roberta Kocha volá na poplach. Čísla stúpli a už vôbec nie sú bezpečné. Treba vraj sprísniť pravidlá a dať polícii väčšiu moc na kontrolu, ibaže tí biedaci sú bití. Ľudia odmietajú podriadiť sa. Odmietajú nosiť masky a vôbec všetku tú šarádu okolo toho. Viem to aj od sestry, žije tam.


Nuž, čas ukáže ako sa to celé napokon skončí. Nik z nás nemá doma kryštáľovú guľu a nevidí v nej budúcnosť. Ja tiež nevidím ďalej než nejakých cca zopár minút dopredu, v ktorých by som rada kreslila. Ale, medzi nami, ani tie nie sú isté. Stačí, ak Jorik vstane a nič z kreslenia nebude. Čo však viem určite je to, že vám teraz zacinkám na koniec a nič ma v tom nezastaví!

                                     CINKYLINKY bom

Už je lepšie

Dnes sa už cítim lepšie. Podstatne lepšie! Ripka je dohladená. No priznám sa, že už som trocha panikárila, lebo slová ma zradili a nie a nie a nie a nie ich nájsť! Viete, toto bude znieť smiešne, ale mám pocit, že mám slová v hlave vytrénované. Že ich mám pod kontrolou! Sme spriatelení, poznáme sa dôverne z každej strany a vieme, akú úlohu v našom vzťahu máme a prečo jeden druhému slúžime.  ...ibaže tieto posledné dni som zlyhavála. Slová ma nepočúvali. Robili si, čo chceli a ja som ich nevedela pochytať a zladiť. Ale i to sa stáva a dobre tak, lebo som sa znova niekam posunula... Viem to, po každom boji sa posúvam.

A tiež, to je taká náplasť na dušu, dozvedela som sa, že v tomto vôbec nie som sama. Viete ako som vám včera spomínala Dr. Seussa? Nuž tak on vám bol skoro ako ja! Teda ja som skoro ako on! Vraj aby napísal 62 -65 strán (nie som si istá číslom) musel napísať strán aspoň tisíc, aby bol spokojný. Vraj na sebe veľa makal a stále svoje dielo čítal a prepisoval.... ako ja! A áno, ešte k tomu, podobne ako ja i on sa bál spoločnosti, necítil sa dobre pred kamerou, v televízii...medzi ľuďmi a kedykoľvek sa dostal do spoločnosti, na pásrty - o chvíľu sa z nej vytratil a schoval sa do nejakej tichej miestnosti, kde mohol byť radšej sám. Veľmi, veľmi zaujímavá biografia to bola. Vypočujem si ju ešte raz. A hádam si aj nejakú knihu od neho kúpim. Čosi od neho tuším už i máme..., alebo sme mali...musím mrknúť, no po tom, čo som si vypočula jeho básne pre dospelých o starobe.... ach! Ja som sa vám rozplakala počas upratovania  - hneď tam na fleku!

Ale aby som nepísala iba o písaní, napíšem čosi aj o našom novom členovi rodiny. Volá sa Bluei a momentálne spí v Jorikovej izbe. Myslím, že sa budeme učiť za chodu, ako u nás budú odteraz veci fungovať. Klietku máme famóznu, to viem , avšak predsa asi ešte dokúpim ešte jednu. Na spanie. Aby som toto hebedo nemusela ťahať hore dole. Ono, pôvodne, toto bol zámer tejto klietky, že ju budem môcť presúvať, že nie je ťažká atď a ono sa ukázalo, že ťažká nie je, presúvať sa dá, avšak kým s ňou výjdem na prvé poschodie, poobíjam s ňou všetky kúty.Až ju raz praskem, rozrevem sa do nepríčetna. Takže odteraz snorím po malej...maličkej...maliličkatej klietke, ktorá bude v Jorikovej izbe a bude slúžiť iba na spanie.
A ináč, čo sa vtáčika týka.... je vidieť, že je to bábätko. Biedák malý, vôbec netuší o čom svet je. Každý let sa končí búšením srdca. A to moje dvojnohé bábätko to až tak nechápe a stále ho chce mať pri sebe. Doslova!!! Viem, je nový...je zaujímavý...a napokon, čo vám ja vlastne viem? Možno i dobre tak...o chvíľu si takým tempom na seba tak zvyknú, že od seba neurobia ani krok. Jorik mu dokonca včera rozprávku čítal!!! Pred spaním:). A zajtra bude ďalšia.

Mrkám na hodinky a vidím, že je už takmer 8hodín. Podľa mňa budem každú chvíľu počuť dupotať nôžky dole schodami...vzrušené natešené, aby si dali s Blueim (alebo Blueym?) prvé raňajky! Tak idem ešte ten čas, čo mi zvýšil, využiť na kreslenie. Blíženci sú nakreslení, nuž sa idem pustiť do chlapca s knihami. A vy sa majte krásne a slnečne! U nás už slnko svieti....a myslím, že nás čaká ďalší pekný horúci deň.


                                            CINK cink

O brúsení

Je neskoro! Aaaaah! Je neskoro! O chvíľu už musím upratať a vychystať rodinu na výlet do obchodu, aby sme konečne vyzdvihli nášho nového člena rodiny Blueiho. Práve som do seba napchala krajec chleba s kopou avokáda, syru a uhorky a k tomu jeden mangový nanuk. Nebola som hladná..., raňajky som mala a k tomu xy malých vecí, ktoré som pochrúmala, ako som pracovala. Ibaže, asi som nervózna...

Od skorého rána som makala na Ripke. Hladila ju a hladila a hladila a hladila....ani tisíckrát, ak napíšem hladila, nebude to dosť. Tuším od nej chcem, aby bola ako okruhliak. Aby v nej každé slovo doslova kĺzalo po jazyku ...a to vlastne ani neviem, či je možné. Veľmi mi na tom záleží, aby som na tú rozprávku raz hrdá bola a nikdy sa za ňu nehanbila.

Akurát, že som ju nedohladila. A ešte stále som neodpísala na maily a nenafotila veci a nespísala veci, ktoré spísať musím a ...  stále však verím, že dnes to dám. A ak nie dnes, tak zajtra isto. Dlhšie už hladiť nemôžem. Už cítim, že mi dochádza brúsny papier.

Ale tomu vy asi nerozumiete... Leda ak by ste boli tak trocha perfekcionisti ako ja a nebodaj k tomu aj písali. Potom k vám mávam a tľapkám vás po pleci a odkazujem, že na čomkoľvek robíte, isto to dáte!

Ináč, včera som počúvala o živote Doktora Seussa. Zaujímavé poučúvanie, ktoré ma zas a znova presvedčilo v tom, že mnohí, čo tvorili a písali pre deti, to s deťmi zase až tak dobre nevedeli a ani k nim tak blízko nemali, ako by si kde kto myslel. Dokonca sa ich i bál, tento hanblivý pán Seuss a radšej sa schovával pri svojej žene. Júúúú...to sú mi veci! Zase, nebol to žiaden bojko s veľkým B, za svoj život čo to dokázal a nežil zakopaný v tuneli, ale predsa...predsa...predsa len... Ešte som nestihla vypočuť si jeho príbeh do konca, doupratovala som skoršie ako jeho biografia, ale dnes to dopočúvam a ak tam nájdem niečo zaujímavé, rada vám o tom zajtra poviem. Ak nebudem ovšem hladiť.

No na dnes sa už rozlúčim. Lebo...veď vy viete....vtáčik čaká!!! Aj brúsny papier...

                                         Cinky linky

O ráne

Je pomerne skoro ráno. Teda, už je skoro 6am, to nie je až tak skoro, ale ešte stále mám čas.
Pracujem na obrázku návrhu na tetovanie s témou Blíženci. Páči sa mi ten obrázok, som s ním spokojná. Dala som si na ňom extra záležať. Ak ho zákazník zoberie, bude ho naveky nosiť na svojej koži. Bude to ako chodiaca galéria mojej práce....je pre mňa dôležité, aby som ten obrázok nikdy neoľutovala. A zatiaľ - neľutujem.

Neviem však ešte ako dlho budem na tom kúsku pracovať. Za normálnych, obyčajných okolností, by som pracovala na ňom, až dokiaľ by chlapci nevstali. Potom sa už začína klasická trma vrma u nás, počnúc varením, upratovaním a učením sa, končiaca cca okolo 4pm mojou včasnou večerou. Nuž a potom, treba dodať? Deň sa zvyčajne kamsi vyparí....
Ibaže dnes nemám deň ako za normálnych okolností. Dnes musím napísať mail istej pani - mamičke, kvôli obrázku, ktorý by mal sprevádzať jej obchodík a obšťastňovať zákazníkov, čo si od nej kúpia knihy. Musím tiež napísať pani s obchodmi so vtáčikmi. Stále sa neozvala a my netrpezlivo čakáme na nového člena našej rodiny. (ten kúpený špenát pre neho a "crest" k tomu to možno ani nedajú do jeho príchodu) A tiež, a to najmä, musím prejsť rozprávkami, čo som napísala. Došiel čas ich poslať von,aby sa zvečnili. Tj. that´s it - viac sa meniť nebudú. Už ako ich pošlem, tak budú. A mne sa náhle klepú kolená....vlastne, to len trepem, lebo tak sa to opisuje, keď je niekto vyľakaný....mne radšej podivne bije srdce v hrudi - myslím tak, že o ňom viem a mám prapodivnú chuť chytať si hlavu do dlaní. Hm, myslím, že i toto sú slová, aké sa používajú na opis ustráchaného človeka.... Ale ak by ste si mysleli, že som iba ustráchaná, tak to by ste sa mýlili. Lebo na druhej strane som i hrdá na seba a som tak šťastná, jak šťastná môžem byť. Môj sen je na dosah.... už ho takmer hladím! Vždy...vždy...vždy...odkedy som sa narodila....a nik ma k tomu neviedol, nik to u nás nerobil a neboli ani žiadne internety,aby som sa inšpirovala....som písala a vymýšľala rozprávky a dúfala som, že raz...až budem veľká, by som mohla mať knihu. Jednu už mám, ale nemám vydavateľstvo. Teraz sa na mňa jedno usmieva....

Zrovna včera som s  nimi mala rozhovor. Sedela som pred telefónom na bean bagu(taký guľôčkový vak) vo svojej vintage ručne šitej košieľke, s rukávmi vyhrnutými kamsi do neba, lebo v strese sa zvyknem prehrievať...žiadne ponožky, okno dokorán. A všetko bolo fajn, všetko bolo vecné a milé a ústretové a odvážne a hrozne smelé a nové, nové, nové....! Netuším,aký dojem som zanechala a aj ma to napadlo..., no skôr, než by som tým myšlienkam týravým dala voľnú ruku, stopla som ich v zárodku. Mám 40 a už som dosť stará na to, aby som sa ako pubertiačka nezapodievala s tým, aký dojem som zanechala. Beztak ho nezmením a nezmením ani seba. Som hanblivá a trocha zaseknutá... byť na kamere, som nervózna...ale hej, som duša tvorivá a možno aj umelec, možno...dúfam a my umelci sme raz takí - podivíni.  Teda, mnohí z nás takí sú. Radšej schovaní a trocha pribrzdení ale bacha na nás, keď miesto používania úst dostaneme do rúk pero. Alebo štetce...pastelky... proste FARBY! I sa trocha usmievam popod nos, tými mojimi zošitými perami..., lebo ma napadlo, ako by sa vtedy situácia prehodila a kto by bol vtedy tak trocha pribrzdený...:).

Ale už to mám za sebou, myslím, ten pohovor. A pred sebou more ďalších. A nielen takýchto , súkromných. Čaká ma čosi, kde budem musieť prekročiť seba. A to doslova a do písmena. (tak sa to píše?) Včera moja švagriná písala istému obľúbenému slovenskému hercovi, ktorý je ženatý s istou obľúbenou slovenskou herečkou, či ma podporia a natočia čosi na podporu mojej knihy. Odpoveď prišla rýchlo, rýchlejšie, než by som čakala. Áno. Na 95%, ale chcú si rozprávku prečítať a len ak sa im bude páčiť, doplnia zvyšných 5%.

Tak už rozumiete tlkotu môjho srdca?

No a .... aby som ho utíšila, idem pracovať. Lebo rána milujem až na jednu vec - vždy sa ponáhľajú do dňa. A mňa ešte čakajú tie maily...a....veď viete.

Nuž k vám len mávam a krásny deň želám!



                                           CInKY LInKY

Nemám rada

U vás bude osem hodín. U nás sedem. Priskoro na to, aby sa vstávalo, ale stať sa môže.
Pozerám na Netflixe akýsi film. Zdá sa byť skvelý...pekné farby, tlmené, zadymené sťaby, mám rada, keď je film vizuálne atraktívny. Potom mu odpustím aj chudobu deja. Hlavne, že ma vizuálne kamsi vtiahne a to mi stačí. Akurát, škoda je, že popritom kreslím. Dostala som objednávku na kresbu s témou Blíženci. Tak sa s tým hrám a zatiaľ veľa skicujem a gumujem a zopár čiar som už i vyryla do papiera a aj by som ich rada zmazala, ale už sa nedá. Ostali by stopy. Vtedy si vravím, hlúpe - hlúpe ja! Zase si to spravila! - rým je čisto náhodný:).

Myslím, že patrím k tým ľuďom, ktorí sa potrebujú viac než dvakrát uistiť pred tým, než niečo urobia. V mojom prípade asi ani trikrát nie je dosť. A možno by som to mala radšej rátať na dni, lebo často...oj, že či len často sa mi stáva, že sa aj vyspím na danú vec a stále to nevidím a aj sa tým chválim a všetko dobré a potom jedného dňa zbadám, že tuto aha, ako som len mohla a jak je možné, že som to nevidela - taká chyba!

Ako keď som predvčerom stavala klietku. Nevedela som na nej zasadiť dvierka, tak som skúšala a skúšala a pozerala na ne, že ako asi majú ísť a veľmi som sa bála pritlačiť, že ježišmária, ja čosi zlomím a tak som muža volala, nech teda na neho je zle a ten došiel a mrkol na dvierka a vraví, že prečo sú puknuté v prostriedku? A ja...jak tradične, len čumím ako vyoraná myš, že jak je to možné...však i desať minút na tie dvierka pozerám a tú prasklinu som proste nevidela!!! A nie, nezlomila som tie dvierka ja. Plast je to hrubý a pevný, to som ja prstami pri obhliadke nedala. Ide len to , že som to nevidela hoc som na to čumela!
Ono viete, budeme mať vtáčika. Isto vám o ňom porozprávam, len neviem, či dnes. Teraz vám porozprávam o čomsi inom, čo na sebe tiež nemám rada alebo respektíve, čomu nechápem a nad čím nad sebou tiež často krútim hlavou. Ale bude sa to tiež týkať aj tej hore spomínanej klietky - máte v tom jasno?

Nuž, dorazila okolo obeda a ja som bola šťastná prešťastná, že je konečne tu, lebo tým nastal pre mňa koniec obdobia trápenia sa nad výberom tej naj naj klietky na trhu za rozumnú cenu, ktorou som sa prosím pekne zapodievala týždne. Dobre čítate, týždne. V klietkach som sa nevyznala. Od čias nášho Jofreyho ubehli roky a ja vlastne o chove vtákov neviem bohapuste nič. Tak som sa pustila do štúdia a ...študujem doteraz. Čo majú jesť, ako ich máme krotiť, aké hračky majú mať a aká klietka by bola najlepšia. Ináč, je veľmi zaujímavé poznamenať, že tak trocha klamem, lebo miesto toho, aby ma zaujímali tieto vymenované fakty, čo ma aj zaujímali a aj zaujímajú, najskôr som si musela pozrieť kvantum videí o tom, prečo majú ľudia vtáčikov! Ako vyzerá vzťah medzi človekom a vtákom...čo si vedia podarovať, ako sa vedia na seba naviazať alebo sa i odsudiť a prosím, neberte ma v zlom, ale toto je ďalšia časť mňa, ktorú na sebe nemám rada. Lebo ak by som sa sústredila na to, čo je podstatné a to je kŕmenie, chov, choroby, výbava - hračky, klietka ... bola by som tu dnes nadupaná vedemosťami a na 100% pripravená na našeho nového člena rodiny, ba dokonca i do vedomostnej súťaže - vzhľadom na množstvo času, ktoré som videami zabila. A určite, ale určite by som nemusela googliť v potravinách, spotená pod maskou a s gumenými rukavicami na rukách, či môže lovebird((druh, čo budeme mať)) jesť petržlen alebo pažítku ako som to robila včera. A aby som to, čo na sebe nemám rada ešte podčiarkla, musím k tomu pridať ešte jednu - tú úplne ale že úplne najbizardnejšiu časť všetkého môjho vzťahového štúdia a to sú nechty. Áno prosím, nechty. Nie tie moje. Tie si obhrýzam a nie je na ne lákavý pohľad... ale nechty majiteliek vtákov. Isto nie som jediná, ktorú nechty zaujali. Mať ich na sebe, asi sa zbláznim a ...možno ani nie. Možno by som s nimi vyklepkávala po všetkom možnom ako to robia majiteľky tých nechtov a možno by som na ne toľko nezírala ako momentálne zíram. No neviem si pomôcť....ale! Ale! Ešte i tie vtáky na tie nechty útočia a tak si vravím, nie som sama a aspoň takto viem, že mám s tými vtákmi čosi spoločné.
A tiež si myslím,že by bolo veľmi zaujímavé nakresliť si v skratke proces  môjho štúdia. Tak to skúsim:

Úloha - štúdium chovu vtákov ---------------- vzťahy medzi ľuďmi a vtákmi --------------nechty.    Výsledok štúdia: vtáky ľúbia nalakované nechty.

Uf, ináč, toto je zase ďalšia vec k tej ďalšej veci, ktorú na sebe nemám rada. Občas mám v hlave tak silný tok myšlienok, že sa proste nedajú všetky zapísať. Je to ako keď pozerám videá o splavovaní riek. Pokoj, pokoj, kde tu žblnka a potom rieka pridáva do kroku, ak má rieka krok a zrazu sú tam vodopády a  vývrtky a závrtky a prieplavy podivné a moje myšlienky presne tak, len chytám, čo sa chytiť dá a zbytok sa odplaví do nekonečna.... A spomínam to tu zámerne, lebo vôbec netuším, či zmysel dávam?! Ale môj graf by mal..., ináč nie je chyba vo mne ale vo vás:).

Juj ale sa slovne rozlievam!

Dám si na to kokosovo ananásové smoothie, čo som si včera kúpila v Sainsbury´s. Ani neviem, či sa to tak píše...ale ak by aj nie, tak isto podobne. Je to drahé potešenie....hlavne, ak si ho kúpite trojmo. Čo som ja včera urobila. Ale som len človek a včera som neodolala. Tak sa napijem a hneď som späť.

(napitá)
Drahí moji, ako pozerám na to, čo som tu už popísala, myslím, že na dnes viac písať nebudem. Ak budem písať veľa, možno už zajtra nebudem. A ja by som rada. Kedysi som písavala každý deň, ale potom som s tým praštila. Rada by som sa k tomu vrátila, ale som si istá, že písať každý deň sa mi asi nepodarí. No uvidím... Najlepšie je nedávať si záväzky. Ale to sa iba vraví. Mne najviac vyhovujú rozkazy ako musíš a hotovo a nie je možnosť B. Ak je možnosť B a nedajbože aj C či D....to som stratená. Rozptýlená ako hmla. Dovi dopo.... Ja som v tomto ako dieťa malé. Prikáž mi a daj mi termín a potom ma nechaj, nech si sama v kľude robím.

Hm...prečo to vlastne píšem? Koho to zaujíma?

Myslím, že by som mala ísť späť k svojmu filmu a ku kresleniu. Alebo radšej k tým videám o chove vtákov a ku kresleniu. Pri nich nevadí, že nepozerám. Potrebujem len počúvať.

Asi tak urobím. Idem si nájsť niečo zaujímavé a potrebné o chove vtákov. Najlepšie v mužskom podaní. Lebo tam nehrozia tie nechty. (normálne rozmýšľam nad tým, že budem rozšafná a kúpim si lak na nechty!!!!) Lebo ako mrkám na tú našu klietku, v ktorej už čoskoro bude Blui - tak sa to číta, ako píše si nie som istá, Jorik vyberal meno:), cítim na sebe neskutočnú zodpovednosť. Život toho vtáčika bude v mojich rukách. A to už čoskoro. Zajtra asi...a možno už aj dnes.

A myslím, že sa toho troška bojím.
A nie, nie toho, či bude mať správnu klietku, či bude mať správne jedlo alebo vhodné hračky..., ale či budeme mať medzi sebou dobrý vzťah. A hm..., myslím, že začínam troška chápať pôvod môjho podvedomia, ktoré ma viedlo k tým hore spomínaným videám, ktoré som vlastne ešte len cca 5minút dozadu považovala za tak zbytočné. (Teda, až na tie nechty. Tie sú bez debát zbytočné! Alebo žeby....????) Hm....na druhú..., lebo možno práve pre čosi také, je dobré písať si vlog. Neviem síce, či je nutné, aby bol verejný:) , ale ako zvyknem vravieť - čert to ber! Kľudne pokrútte nado mnou hlavami!

A k čertom...vlastne k mojej ilustrácii sa poberám aj ja. Lebo mám ešte veľa práce pred sebou. Dnes mám navyše i rozhovor s vydavateľstvo Ezopo, o ktorom dúfam, budete s mojou osobou ešte veľa a hlavne dlho počuť, lebo nasnívané to s nimi mám! a tiež mi ešte treba urobiť ilustráciu pre istú predajkyňu kníh Usborne a to ja teda mocno rada, lebo ja a knihy...nemôžem odmietnuť, ba práve naopak, hrdá si cítim a tiež mám ešte jeden rodinný portrét. Takže, dosť bolo slov...idem makať!

Majte sa krásne a .......

                                        CINK CINK.