Rukávy hore

Je skoro ráno. Do plastovej misky s lentilkovým vzorom som si nakrájala banán, pridala k nemu maliny, cereálie, pomletú zmes rôznych semiačok , všetko to som zaliala sójovým vanilkovým pudingom a tadá..., aby toho "mňam" nebolo málo, celé som to zakryla (vegánskou) šľahačkou .

Už som to aj zjedla:).

A teraz sedím  a pozerám, že z emailu na mňa žmurkajú nové skeny, naskenované na našom (mojom?) novom skeneri , s ktorým sa včera do neskora večera trápila moja polovička. Radšej ani nemyslím, ako dlho to bude trvať mne! , kým pochopím , ako náš nový technický prírastok používať. Ale ...., nateraz, vďačná som. Lebo  mňa vám včera tak svrbeli oči, viete také to,vyškriabem vás von !, s čím sa nedalo bojovať a prosto som si  musela dať tabletku proti alergii a odvtedy až do konca dňa som bola mĺkva, ozaj som ledva i na Jorika slovne reagovala....ako z papiera vystrihnutá vygumovaná existencia. K večeru, keď sa šlo skenovať, som žila tak na ...prirovnám sa k baterke svojho mobilu, na 5 percent, kedy už i obrazovka stmavne a proste nič už riešiť nemá zmysel, len spať. Neviem čím to je, že tak reagujem na tie lieky...myslela som, že už tieto nové "daj zbohom alergii" lieky , nemajú uspávacie a charakter gumovacie vlastnosti. Asi by sa hodilo prelúskať príbalový leták. Každopádne, vďačná som mojej polovičke a to veľmi, že sa so skenerom pohral aj sám a ozaj som zvedavá, čo na tie skeny povie "tá" , čo by ich rada na tričká a podobné milené záležitosti tlačila.

No zvedavá som i na skener sám. Či sa s ním niekedy vôbec spriatelím, alebo bude po technickej stránke na takom levely , že dovi dopo....a miesto urobím si sama , budem s každou prkotinou behať za svojou technicky zdatnejšou polovičkou. To by ma netešilo. Priznám sa vám, že mi technológia robí problémy. I preto som ochotná priplatiť za výrobok , najmä ak sa tam píše , že jeho používanie je jednoduché a priateľské. To "priateľské" mám najmä rada, hoci ani to vždy nie je záruka, že daný výrobok je určený i pre technologických stupídov, čo je kategória, kam bez akéhokoľvek váhania patrím.

A ako taký technologický nezdatník, i nechty si obhrýzam - doslova ako kosačka, lebo ja....v tomto technickom rozpoložení, v akom som, som si objednala foťák a rozhodla som sa robiť vlogy! Samozrejme, tie bude treba strihať a mne sa až nevoľno robí, či to zvládnem. Ale, na druhej strane, toľkí to zvládli, zvládnem to isto aj ja. Možno ma to bude stáť extra čas  (čím mám na mysli dvakrát toľko času, čo to trvá tomu najpomalšiemu vlogerovi....), ale dať to hádam dám.

Medzi nami, skener a foťák..., pre môj skromný rozpočet znamenajú dosť veľa. Sú to smelé kroky. Ale rozhodla som sa necúvnuť. Ani náhodou nemám viac času (čo sa Jorika týka), než som niekedy mala (nedele popoludní a utorky..., tie , ak sa podarí, môžu byť i celý deň!) , navyše, leto je za dverami :) a do septembra ďaleko, ale mám chuť a odvahu a na tom staviam. No klamala by som , keby že sem napíšem, že sa mi rozhodnutie "investovať" do biznisu, robilo ľahko. Lebo nie, nerobilo. Peniaze by sa isto zišli aj inde, uj ! že či! , najlepšie do úspor, na horšie časy....alebo i jedlo je celkom fajn položka... Investovať do môjho biznisu je luxus a pri mojej hanblivej - občas po schovaní bažiacej povahe , i risk, ktorého som si vedomá a áno , robí mi to vrásky po tvári.

Ale..., ešte jedno ale sem do vlogu vsuniem... , youtuberský svet, ktorý tak milujem, je plný ľudí, ktorí sa boja a hanbia a túžia sa skryť. No miesto toho bojujú so svojimi strachmi , za čo majú odo mňa bujarý potlesk. Nuž..., i ja by som sa chcela pridať k nim a tiež bojovať  za niečo, čo milujem (umenie a tvorenie) aj napriek všetkých súkromným bubákom.

Bez debát, jak sme tu, všetci máme svoje strachy...ide o to, či ich necháme vyhrať alebo sa s nimi pustíme do boja. Ja si práve hrniem rukávy. Moja kamera ešte nedorazila, ale až tu bude, boj sa začne. Hádam to neprehrám. A takto  nádejami nadupaná a s rukávmi nad lakte vykasanými  , sa s Vami lúčim a zo svojho horčicového gauča na 25 Tovey Crescent Vám mávam a krásny deň prajem!


                                                           CINK

Predvečerné plánovanie

Ústa som si napchala čokoládou. Ostali mi posledné dve políčka. Tie si odložím na zajtra.  Boohoooo....bude mi treba kúpiť novú. Len čo mi skĺzla dole hrdlom, nahradila som ju sladkým flapjackom. Mňam. Už dlho som ho nemala. Je skvelý ako vždy , akurát hrozienka v ňom mi vadia. Tie moc nemusím a keď sa mi podarí, vylúskam ich radšej von. Teraz som však na nejaké zabudla. Hm. Prežijem, na hrozienka v puse sa neumiera. Navyše, možno mi dodajú energiu, ktorú hľadám . 

Tomáš vzal Jorika na ryby a ja som usnula na gauči. ZASE! Avšak po výlete do mesta, kde sa nám pokazil bicykel a ani len dole prudkým kopcom nešiel sám a Jorika na ňom som musela tlačiť ako taký osol ( ani nehovorím o "hore kopcom" , brrr.....aj spomienka bolí!) , až mi hánky na rukách beleli, sa potrebe spánku ani netreba čudovať. Ibaže ja spať nechcem. Ráno som nestihla pridať ani jeden status. Na facebooku myslím. 

Kľudne sa smejte. Ale robím teraz všetko, čo je v mojich silách, aby som znovu rozbehla svoju značku. Zatiaľ mi to škrípe , ale vždy si vravím : ,, Hlavu hore dievča, teš sa z toho, čo už máš! Všetko má svoj čas. Len ďalej s radosťou tvor a čo sa má dostaviť , sa dostaví."

Viem, že moje ja to myslí dobre. Navyše, má pravdu. Aj napriek tomu, že davy ľudí na mojej stránke nejasajú, jesto sa čomu tešiť. Firma Svojská (hádam im nevadí, že ich tu spomínam) , by radi predávali vecičky s mojimi obrázkami. Nechala som si to prejsť hlavou a vravím si, prečo nie? Z obálky s úsporami vyberám zopár do vrecka. Treba kúpiť nový skener. Už bolo načase. Ten náš starý dá maximálne 600dpi. A to by vraj bola škoda, keby sme moje obrázky obrali o kvalitu.  Na tričkách to vraj bude vidieť a to by som nerada. 

No....akosi jakosi,  obálku z ruky ešte stále nepúšťam. Ešte je čosi, do čoho by som chcela investovať, ale tu sa už tak trocha  okúňam,i  bojím sa by som povedala , bez debát si nie som  istá. Nebudem to tu maskovať, na rovinu poviem, nad čím  uvažujem - nad kamerou. S Jorikom, haha, moja 4 ročná opora, sme sa rozhodli, že to dáme. Že sa z nás stanú vlogeri.... (Medzi nami, podpora od 4 ročného je neskutočná vec! Na to, aby ste ju dostali, vám veľa netreba. Stačí nadšenie v hlase a je to.) Ale .., srandy bokom, ozaj to dáme? Teda pardón, dám? Môj vzhľad, vyjadrovanie sa....veď predsa dobre viem, že keď som nervózna , kokcem. Keď sa hanbím, červenám sa. Občas doslova ako pivónia. A potom si vravím, že i iní kokcú a i iní sa červenajú a hej, všetci sme len ľudia a potom...pýtam sa samej seba, či mi to vadí na iných vlogeroch , ktorých tak rada sledujem a nie, nevadí ( aj na čelo vám zaťukám, že čo ste šiši, také človečiny mám naopak práve mocno rada!) ...tak heš strachuplné myšlienky, ak si neobhájim svoju prácu , budem sa musieť inde po živobytí poobzerať. 

Taká je pravda. 

A nie, nehanbím sa to priznať..., lebo len z lásky a pre lásku sa všetko robiť nedá. Vlastne - z lásky áno , ale len z lásky by sme neprežili. Ani účty sa z lásky nezaplatia. (teda, neviem ako vám, ale mne naše účty na moju lásku kašlú...) Tak bojujem. A bojujem rada , zatiaľ mám vietor v plachtách a som blízko pri kormidle. 

Oh! Kde som to až zablúdila? Niekde na loďku (?) :) , na vode mi predsa býva zle. Ta tam naspäť na pevninu, k vankúšu a ku skicáru a ku všetkým mojim vlogerom, čo tak rada sledujem. Tomáš mi práve poslal niekoľko fotiek z rybačky. Aha, oni už lovia a ja? Ešte ani čiarka v skicára! Nuž utekám milí a mávam len v letku.....aby sa Vám všetko darilo ako si želáte! A verme si , aspoň skúsme. 

                                                                      CINK

Sivá okolo

Mala by som napísať druhú časť o mne. Tú aktuálnu, v ktorej maniacky po ránach kreslím (ako, kreslím aj inokedy počas dňa, ale ak by ste sa náhodou niekedy ráno ocitli v tiesni, môžete mi volať. Na 99% som hore a kreslím. Či ale budem cez sluchátka počuť zvonenie , vám  už zaručiť neviem:), v ktorej ako pravý "závislák" prechádzam od jedného youtuberského videa k druhému , v ktorom som kompletne stratená vo svojom svete , ako tomu hovorí môj manžel a v ktorom som , niekedy viac a niekedy menej, tak akosi neohrabaná v kontakte s ľuďmi a v celej tej prepotrebnej paráde , ktorej sa hovorí socializácia.
A tiež by som mala kresliť. Vedľa mňa na stole leží ceruzou nakreslený obrázok dievčinky čitateľky, ktorej za chrbtom stojí jej vlastný tieň a tiež si číta. Práve som si ho nakreslila a rada by som ho ešte dnes ráno dokončila. Včera sa mi totižto ozvala istá firma, že by mala záujem o moje kreslenky na rôznych produktoch. Pomerne do neskorého večera sme spolu onlajnovo klábosili a vyjasňovali si veci, jak sa majú. No a dnes ráno už aj kreslím svoj prvý návrh pre nich. Vždy je to trochu iné kreslenie, keď sa vie, že výsledok by mal na niečo poslúžiť a na jeho výslednom "vzhľade" bude závisieť i úspech niekoho iného . Už som i zabudla , aké to je, lebo veď za knihami si stojím len ja sama a nik iný. Ak bude hanba či neúspech, len ja na to doplatím.

Nuž to všetko by som mala. Mala.....

A aj robiť budem..., hoci všetko určite nestihnem. Rána sú len rána , so slnkom , čo sa nedajbože ale už, vždy ponáhľa na oblohu. Tu si však nie som istá, či sa i u nás objaví. Od včera večera sa obloha skrz naskrz zatiahla a odkiaľsi dokonca vietor prihnal búrky. Jedna z nich, okolo jednej ráno , doslova drnčala oknami. Viem to presne, lebo niekde vtedy som sa vytrmácala z Jorikovej postele. Už ma v nej nechcel, už sa chcel roztiahnuť a ja som mu zavadzala. Pamätám sa , že som chvíľu načúvala tomu rinčaniu a duneniu, ale asi ma až tak neoslovilo, lebo som v ňom slastne zaspala. A teraz je ráno a vonku je šedo a to šedo je v nedeľu a v nedeľu je tu carboot sale a ja som si nie istá, či dnes nejaký carboot vôbec bude, lebo v tom sivom odtieni sa mi zdá jeho prognóza na uskutočnenie  - na rovinu - mizivá.
Radšej ani nemrkám tým smerom  , kde sú okná, lebo nebodaj i ja zosiviem.
A to by nerobilo dobrotu. Sivej mám na sebe dosť. Vstávanie skoro ráno má sivú totižto tiež rado. Kreslí si ňou po mojej tvári, to mi môžete veriť . A potom sa k tej armáde sivej pridávam aj ja sama, lebo tú sivú úprimne ľúbim a sivé svetre to je moje, jaj! Ale keď je sivý aj deň, to je zlé. Vtedy sa v ňom strácam a občas tak doslovne, až kompletne zmiznem. Alebo si to iba prajem? Hm...

Nuž tak teda nikde nemrkám, radšej si dám svoju novú bielu (vegánsku) čokoládu , lebo sa jej neviem nabažiť a už mám len niekoľko štvorčekov z nej (beda!) a hneď mi je vo vnútri vanilkovo. Odporúčam.
A vtom vanilkove idem poslušne robiť , čo robiť mám.... Blog o sebe už písať nebudem. Skúsim poobede....hoci , pozerám, poobede už má svoje "malo by sa urobiť", pcha! No nezabijem sa....! Nie, vo vanilkove sa nezabíja a neumiera. Tak blog nebude a hotovo. I zajtra je deň a nie, ďakujem, neprosím si vidieť jeho plány ! Mám iné na práci. Idem kresliť a potom pôjdem na carboot, ak nejaký bude a potom ....potom uvidím, čo mi Jorik dovolí:).
Hahaha....zdravím maminy!

A zdravím aj všetkých , čo dnes majú nedeľu , sivú či zelenú a možno i bodkovanú. Krásny deň majte , ja vám k nemu mávam....z 25 Tovey Crescent!


                                                                          Cink

O sebe s troškou histórie / 1.časť

Už dlhšie som si sľúbila, že Vám napíšem niečo o sebe. Ibaže odvtedy si lámem hlavu, o čom vlastne písať mám..., kde mám začať, kde mám skončiť, čo je dôležité spomenúť a čo radšej trápne a rozumnejšie by to bolo vynechať ? Vždy som rada písala, ale čmárať slová o sebe nie je tak ľahké...

A tak som si povedala, že nie je dôležité, čo napíšem, ale to,aby všetko to, čo sa napísať rozhodnem, bolo pravdivé, bez akéhokoľvek  zahaľovania či  prifarbovania....a všetkého toho onakvého, s čím by som mohla vyzerať zaujímavo a krásne.

V prvom rade , keď sa pozriem na seba (bez zrkadla, netreba ho), vidím maminu a umelkyňu. Tu podotýkam, že sa cítim zahanbene, keď sa takto verejne oslovujem, akoby som na ten titul nemala nárok . No jak hľadám, tak hľadám, iné slovo v sebe nemám. A navyše, i keď sa mi takto medzi nami to slovo len ťažko derie medzi pery, sama v sebe som ho dávno prijala a klamala by som, keby som povedala, že sa ako umelec necítim. Cítim. A to dokonca úplne a kompletne a až tak, že už som sa i stotožnila s tvrdením, ktoré už neraz odznelo mojim smerom  : ,,Ona je taká iná, vieš umelkyňa!" (čosi ako : Čo sa čuduješ, je blondína!" alebo ,,No jasne, žena za volantom...") Nuž teda - som taká. Iná. Umelkyňa.

Rada by som napísala, kým som viacej. Myslím tou maminou alebo umelkyňou. Ibaže odpoveď na to nemám. Akurát len to, že môj manžel sa tu niekde isto pýta, kde je on? Viem, nerozumie a ja sa už ani nepokúšam mu čokoľvek vysvetliť.  Moje videnie a delenie seba, nemá  nič spoločné s láskou, akú vidí on. Tu píšem len o sebe a to že som mamina je čosi, čo moje umelecké ja  - doslova a do písmena jedného dňa ,celkom nečakane ale zato plánovane,  prevŕtalo ako ementál ( v čase niekde cca 9mesiacov pred 25.októbrom) a či chcem alebo nie, tie diery v sebe mám a  nikdy - NIKDY ich vo mne nik a nič nepopláta . Ani ja sama nie .

I preto mám na rukách dve kerky. Jednu za maminu (nie za tú, čo mi odišla....v tomto prípade sebecky za tú, ktorou sama som)  a druhú za umenie ( a odkedy ich mám, nebol deň , kedy by som ich na svojej koži oľutovala. Svoj názor som nezmenila. A...to mimo misu, keď som už pri tých kerkách, rada by som dodala, že by som ich na sebe mala rada viac než mám a dúfam, že sa to aj podarí.)

Takže toť základné delenie a opis.

To rozšírené delenie je už trocha pestrejšie a pikantnejšie. V ňom som čudák a samotár, skororánovstávanec a tvorivý maniak , niekto tak trochu mentálne nie poskladaný ako sa na dnešný dokonalý obraz patrí a ..., aby toho nebolo málo...som i ktosi , kto si často robí závislosti, lebo nepozná mieru alebo preto, že pocit cinkania , rozprávania a tancovania vecí v ňom mu prináša neskutočnú radosť a nevie sa ho nabažiť. Tu mám na mysli veci ako sekáče a hračky a detské knihy , ale i cvičenie a pitie energetických nápojov(jaj!), kde som nad sebou už dávno mávla rukou, že veď zbytočná snaha , no veď čo už, tak poznám Vieru, čo nemá mieru. ( a medzi nami, nemám rada meno Viera... ľúbim ho len kvôli tomu, že sa k nám do rodiny dostalo vďaka môjmu milovanému dedkovi , ale to je tak všetko , čo sa lásky k nemu týka. I preto som vynašla Verušku, fuh, hneď je to milšie.

A...keď som už pri dedkovi, nedá mi písať ďalej bez toho, aby som Vám neprezradila čosi, čo som si vlastne i ja len nedávno uvedomila a čo by možno mohlo mať i vysvetlenie na všetky tie moje smutné postavičky v tmavých farbách, čo tak rada kreslím a vy tak radi nemáte...a prečo sa i moja jediná hra, čo som kedy urobila, volá Sirotinec (alebo Sirota) a prečo vôbec som tak osamelými tvorčekmi fascinovaná ... lebo moja starká (pre mňa babka) bola sirota. Otec jej zomrel vo vojne, maminka pri pôrode...
So sestrami som , bez preháňania, vyrastala na jej spomienkach a neskutočnom množstve  rozmanitých  príbehoch , ktoré prežila...a nakoľko to bola "tá" babka z dvoch, ku ktorej som mala blízko , tú druhú som vlastne len ledva poznala, počmárala som sa ňou zhora zdola. A som na to hrdá, ...to len tak, ak by Vás to zaujímalo, lebo vo svojom živote som nestretla lepšieho človeka ako bola ona sama. Hoci dedko jej stojí za chrbtom (ten, čo mal rád meno Viera) a to i napriek tomu, že ten sa so svojimi spomienkami  rád nedelil. On radšej mlčal a neskôr doslovne, keď v bani ohluchol, slová mu vtedy takmer úplne vymizli z pier a čo potreboval povedať,  povedal radšej rukami a bolo.

...och, tuším sa roztápam vo vnútri a pardón viem, o tom by som tu ani písať nemala, ale pravda je, že aj môjho dedka jeho vlastná mamina odmietla , lebo nebol silný a mocný jedinec a tak z neho vyrástol človek, čo by ani muche neublížil a vo vojne odmietal do ľudí strieľať a pre mňa sa stal hrdinom , ktorý sa do histórie človeka nijak nezapísal, ani len zmienka o ňom nikde nie je, ale vo mne....vo mne má svoje čestné miesto a naveky bude mať a i píšem to tu o ňom preto  a o starkej zároveň, lebo toto sú ľudia , z ktorých som prišla  a som na nich nesmierne hrdá  a pyšná, až mi i do nosa prší a nech!
Toť moja história.

                                   Koniec prvej časti....

O Ripke

Priznám sa, troška neviem, kde a ako začať. No najskôr na začiatku a veľkým písmenom....:) ale bez žartov...trocha sa okúňam, lebo podľa svojho plánu, by som mala najskôr napísať čosi o sebe, potom o knihách a prečo tu ešte nie sú a až tak ich predstaviť. No...čosi  akosi....o sebe sa okúňam písať ešte viac a čo sa kníh týka, pravda je taká, že tam zase - čosi kdesi, čaká sa na sponzorskú zmluvu a čaká sa a čaká...a ... ak smiem byť úprimná, už aj dumám, že by som sa mala radšej  inde o pomoc obrátiť.
Ale smutne písať nechcem. To teda nie! Najmä, ak už i viem, kde to svoje šťastie znova skúsim vyskúšať....ktohovie, možno to tentokrát "pôjde". O tom však písať vôbec nechcem.  Čo chcem, je predstaviť vám  svoju Ripku.

Viete, Ripka bola jedna z prvých rozprávko-básničiek , čo som napísala. Rovnako ako všetky ostatné básničky, ktoré som kedysi a vôbec napísala, prišla ku mne sama a ja som ju privítala. Nemohla som ináč, lebo Ripka o mne príliš veľa vedela , ba...aj by som povedala, že ku mne prišla zámerne s čímsi, čo sama dôverne poznám, aby mi ukázala ako to zvládla ona.
Na druhej strane, aj keď ku mne Ripka prišla ako jedna z prvých hrdiniek, dlho ostala "bokom". Až po čase sa jej ušlo zopár ilustrácií, na ktoré som bola nesmierne hrdá. Prisahám, kedykoľvek som na ne pozrela, mala som problém uveriť, že som ich nakreslila ja sama. A tak, niekde tam...zdalo sa mi, že Ripka je kompletná. Dala som ju bokom ako hotovú na tlač. Ibaže Ripka na tlač hotová nebola. Zďaleka nebola!
Na to som však prišla až po čase, keď som napísala niekoľko ďalších rozprávok a básničiek v jednom a pokreslila desiatky strán zobrazujúcich ich obsah.
Bolo to celkom nečakané...teraz sa na tom i smejem, keď si na to spomeniem, ako som  po Ripku do šuplíčka  prišla ako po hotovú vec. Odrazu som neverila tomu, čo vidím! Aj som  sa hanbila....aj si vlasy  trhala....aj som sa chcela kamsi schovať a viac odtiaľ nevyliezť.  Ilustrácie boli stále krásne, ale slová sa nerýmovali, vŕzgali ako staré vráta a mne sa z toho škripotu robilo zle. Tak som písala znova. Ibaže..., zistila som, že Ripkin príbeh je troška ...... iný. Neviem, či ho zmenila ona sama alebo som len ja na prvýkrát  zle počúvala.

Ale odrazu som pred sebou mala jej denník...vypísaný do poslednej strany, ba ešte i čosi navyše v ňom bolo. Bol spoveďou dievčaťa , čo si hľadalo svoju vlastnú cestu a seba samú niekde na nej. Asi vás neprekvapím, keď napíšem, že to bola cesta pomerne dlhá.... Sestry, moje kritičky, mi vraveli, že to tak nemôže byť.
 "Skráť ju!" radili, ....ale ja som Ripku  skrátiť nedokázala . Každá strana v jej denníku sa mi zdala dôležitá. Veľmi dôležitá..... A tak, niekde tam, sa z pôvodnej rozprávky pre detičky stal radšej príbeh pre veľké dievčatá... také, čo si podobne ako i ja kedysi dávno, rady svoje pocity zapisujú na prázdne stránky svojich tajných denníčkov....

Očividne,  kresanie obsahu mi veľmi nešlo a tak som radšej kreslila. A ...čuduj sa svete, ako som kreslila, s Ripkou po mojou boku, tak nejako prirodzene a samovoľne , hladili sme spolu  tie premnožené slová , debatili o nich a čo sme uznali, to sme vyhodili a kde nám chýbalo alebo sa zdalo "nejasnô" , tam sme dokonca i zopár slov navyše  pridali.

Určite chápete, že veľa prezrádzať nemôžem , tak len takto skromne , cez "našpúlené" pery, šepkám....:

Nuž, o tom všetkom si ja snívam
Keď sa na svoj odraz dívam
A vidím v ňom samú seba
Ahoj! Volám sa Ripka a som nemá

Dnes ti viac denník napísať nemôžem
Mame som sľúbila , že jej pomôžem
Ale zajtra sa vrátim, sľubujem
Svoj príbeh ti celý rozpoviem!

Žiaľ, ani z ilustrácií vám toho veľa ukázať nemôžem. Len tak trocha zhora - zboka. No napokon, pravda je, že ako som kreslila, prezrádzala som mnohé na svojich "stránkach" , lebo ono sa mi to ináč ani nedalo -  popri ilustráciách na tvorbu čohosi ďalšieho už čas ozaj nezvýšil. Nie mne:). A potom, medzi nami, mňa už všeličo "iné" aj prestalo baviť. V istom zmysle to tak bolo aj dobré, lebo ono...ako keď čosi ilustrujete, dostane sa vám do rúk, do prstov. Keď si odbehnete k niečomu inému, jejda! - to aby ste to potom v tých svojich prstoch znova hľadali!

Čo sa však Ripky týka, práve toto "hľadanie v prstoch" ma tu doslova vytrápilo. Lebo hoci akokoľvek krásne boli počiatočné ilustrácie, po mesiacoch odlúčenia som ich už v prstoch nevedela nájsť, márne som sa snažila. A tak pomaly ale iste, lúčila som s každou jednou stránkou pôvodne nakreslenou a nahrádzala ju novou.
Tu si dovolím niečo vsunúť, lebo nie je to dávno, len tuto zopár dní dozadu, dostala som mail od kohosi , že možno by mi bolo dobré prečítať si knihu o tom, ako perfekcionizmus zabíja kreativitu. Nemôžem protirečiť, i sama to viem. Bez debát , "na tuti". A pri Ripke som to videla tiež. Veľmi, veľmi , VEĽMI som chcela, aby bola dokonalá ako sa mi zdajú dokonalé postavičky v iných knihách. Ibaže, ja nie som tak zdatný ilustrátor a čosi...nejako....vždy jedno očko  bolo trocha iné, tu zas líčko pravé, tam zase líčko ľavé...tu mašle, tu ušká...tu krk...tu proporcie....a tak som prekresľovala a prekresľovala , až som i ja sama videla, že to bude chcieť zmierenie . A čuduj sa svete, jak som ho sama so sebou urobila, prekreslila som posledné tri obrázky a dostavila sa úľava. Nie, ani náhodou to nie je dokonalé, či čo i len všade sediace a oku lahodiace, to nie...ale je to dobré. Tak akosi to ladí s tým mojim textom, tancuje to v jednom rytme...cha, asi radšej hopká než tancuje, nuž vzdávam sa! A hoci stále trocha bojazlivo - no  predsa len, rozkladám si tie obrázky po zemi a zas ich zbieram, v poradí, v akom majú byť a mávam ich na rozlúčku, je skončeno...všetko v nádeji, že ma ľudia, až raz budú Ripkou listovať,  pochopia.

Všetky strany spolu.....

...posledné prekreslené...

...tuto ešte chýba linka...

...tuto takto iba kresby pokope ,zatiaľ bez slov... len hodiny práce a jeden príbeh.

A o čom vlastne ten Ripkin príbeh je?

Už viete, že je nemá. Nemôže rozprávať, lebo sa narodila iná ako zdravé deti. Schovaná pred svetom o ňom toho veľa netuší, no ako plynie čas a Ripka rastie, začne jej byť schovanej smutno. Pomaly sa učí kto vlastne je a že veci nie sú vždy také, aké by sme si mysleli , že budú.  Mnohé sa učí od rybiek, ktoré sú jej veľmi blízke... až napokon spolu s nimi zistí , že i bez úst dokáže byť...ale to už by som asi nemala prezrádzať :).

Každopádne, Ripka je hrdinka a do slova a do písmena. 

Mne už teraz ostáva iba jedna vec, vytlačiť posledné prekreslené obrázky, vlepiť ich aj s textom do čohosi, čo je ako maketa knihy, jak by mala asi kniha na konci vyzerať...  a potom, potom už len nájsť spôsob , ako ju dostať von, medzi vás. 

---------------------------------

Nuž milí, to je hádam i všetko, čo vám prezradím. 

Toto je moja Ripka.

Nabudúce si pozvem Rózu. A tak Marušku a Bonifáca a i samú seba ako osamelého priateľa ( pochopíte, až ten príbeh uvidíte).

A ...už tuším zvýšilo len na zvonenie...tak cinkám a lúčim sa....

Cink cink cink

...

Povrchný blog o povrchných veciach

O dva dni odchádzame. Príde mi to ako sen, že už sú to dva týždne. Ešte som ani len pri mojej svokre na pokeci nebola! No kalendár nepustí - v sobotu letíme , čo je o dva dni a bodka. Dobrý pocit však mám aspoň z niečoho....lekárov som obehala ako som mala a to nie len za seba ale i za Jorika, juch a o čosi chudobnejšia som pomohla aj sestre v jej "biznise" - včera som jej založila fb stránku i blog , aby som bola konkrétna a to je druhé juch! , lebo ono to so všetkým vysvetľovaním i hodnú chvíľu trvalo , no medzi nami, nemyslím si, že sestra si z toho veľa zapamätala:). Očakávam do budúcna  vééééľa "dodatočne-veci-vysvetľujúcich" telefonátov:). Link na tú parádu vám tu však ešte nepridám, lebo ono ..veď jasné, zíva prázdnotou. Až tam však niečo bude, veľmi rada a hrdo ho sem prilepím.

Odhliadnuc od toho, dnes máme štvrtok a moji milí cestujú do Vranova za rodinou. Patrilo by sa ísť aj mne, ale medzi nami - tá cesta! A o pár dní domov do UK! Aj sa čudujem, že Jorikovi sa chce, ale on asi biedák netuší, na čo sa nechal ukecať. Tak len zatínam päste, nech im kilometre rýchlo zbehnú, bez zadnicových otlakov.

O svoju zadnicu sa báť nemusím. Hoci plánujem dnes veľa kresliť . Včera som ani len nechytila ceruzku do ruky, čo sa ozaj nestáva často. Ale....mali sme výlet do Košíc, viac menej nutný a pracovný, nie však pre mňa. Ja som tam šla tradične ako mamina, čo so synom čakala v nákupnom móle, lebo vonku lialo ako z krhle, kým sa dôležité veci vybavia. A čakalo sa mi celkom dobre, hoci musím sa vám priznať, že už dosť dlhú dobu sa v obchodných centrách cítim nesvoja. To odkedy vymetám sekáče, je mi bližší svet menej uhladený, radšej strapatý, kde sú ceny nižšie, ponuka farebnejšia, podnebie slobodnejšie a  vedomie jasavé , lebo....mám v sebe silno zakorenený pocit blaženosti, že "recyklujem":). Nehovoriac o pocite "lucky bastard" lovca, čo len tak z ničoho nájde za pár šupiek taký kúsok, že sánka dole. My sekáčoví maniaci si rozumieme:). Na druhej strane , včera v tom móle , nebolo zle. Ozaj nebolo. Zas a znova nahodená v Ľudkinej sukni , ani som sa necítila cudzo a to ja zvyknem. Doslova ako mimozemšťan . Možno preto, že som po obchodoch behala zapretá a schovaná za blikajúcim autíčkom s nápisom Polícia, ktorý si Jorik vybral. A spoza neho ma bolo ledva vidieť:).

 (ešte z domu pred odchodom pri Tomášových botkách)

Navyše, bola som plná radosti, lebo v New Yorker som našla belasé šaty z teplákoviny s rukávmi plnými kvetov a aj sladké ružové šatičky s vreckami, (viseli hneď vedľa), z ktorých sa mojim rukám ani len naspäť von ísť nechcelo. Mňam! Kúpila som si obe a čert ber prachy....! A na chvíľu aj komerciu a recykláciu. Samozrejme, neteší ma to , ale ostávam v nádeji, že tie šaty na sebe zderiem a až ma omrzia a ešte budem v UK v tom čase, odnesiem ich na charitu, ako nosím všetko, čo doma potriedim a je stále funkčné (lebo hej, mnoho ľudí tam nosí všetko, aj nefunkčné a to je prosím "mrzké" a fuj a hanba vám, čo to robíte , to by sa nemalo!) Takže, ak máte lóve a vkus ako ja, šup do New Yorker(a). Medzi všetkými volánikmi a la (rozkvitnutá) mexická telenovala na Slovensku, sladkú pastelovú belasú a ružovú ľahko nájdete a potom, ....potom spolu vyfarbíme dni, to vám sľubujem. I ja som farbila a ako! Jedna sestra hneď, že wau, aj ja chcem také a druhá na telefóne, že čo , aj ja chcem vidieť, tak sa jej fotka posielala a ona hneď , že wau, i ja by som a ....uj, možno by som niečo od New Yorker aj mohla dostať, za šírenie reklamy:).
Žartujem, nič nechcem.
Tieto šaty boli v mojom prípade výnimka.
Ani náhodou ich nevymením za sekáčové kúsky!
Tie sú stále "numero uno"!
Fuh, to bez debát!!!!
Jaj! Ani myslieť!
A viete čo?
Tak trochu sa už i začínam cítiť "plytko" . Hm...hej, doslova. Tak radšej končím. A idem kresliť. Vonku je ešte stále tma, každý spí. Dnes som ťukala úspešne rýchlo.
A na tie šaty už len....ja viem, že ste tam vonku. Píšete mi občas a ja mám vaše maily mocno rada. Vy, všetky moje milé maminy a dievčence a staré žienky...vlastne, odrastené dievčatá....čo občas na seba zabúdate a potom mi len tak napíšete, že vďaka mne ste zablúdili do obchodu a miesto tradičných vecí pre toho alebo hentoho, ste i sebe čosi ukradli. K vám najmä  mávam a dúfam, že i teraz som čarovala a nie, nemusíte ísť vyrabovať už toľko spomínaný obchod (New Yorker, ak ste zabudli) , či utrácať ťažké prachy..., ja len dúfam, že možno...zas....znova, si medzi všetkými potrebnosťami pradôležitými , spomeniete aj na seba  a hoci to je povrchné, fuj až to bolí! , si niečo na seba kúpite a urobíte si radosť, lebo my ženy ju potrebujeme,aby sme sa páčili - nie iným , ale sebe najmä. Mávam k vám všetkým moje milé....a objímam. My si rozumieme.
Veď sme dievčatá, nuž ako ináč!

                                                  Z povrchného blogu a z Hlavnej ulice cinkám ....


                                                                CINK

O krabici , o sestre a čarovaní

Cítim sa akosi divne....a viem presne prečo.
Ono, možno by bolo najlepšie to zamlčať a tváriť sa , že všetko je ladidá..., ale to by asi nebolo voči životu fair, tak je, že? Lebo ten , aspoň podľa mňa, nerád kreslí iba v zmrzlinových farbách. Našťastie, nikto nie je vážne chorý , teda, aspoň o tom neviem , čo je to najsampodstatnejšie a áno, všetko ostatné je nepotrebné a málo dôležité a áno, i ja s tým súhlasím a predsa, môj žalúdok tancuje, len čo okom hodím do pravej strany, kde na zemi leží kartónová krabica plná hrnčekov. Najradšej by som bola, keby bola pod zemou a bez akéhokoľvek preháňania sem smelo napíšem, že som sa už asi zo trikrát ( asi aj štyri) pohrávala s myšlienkou, že obsah tej krabice proste rozbijem, nech má aspoň terapeutické účinky, lebo ináč to asi nerozchodím.
Týmto mojim úvodom je asi jasné, že obsah už spomínanej krabice ma neteší. A to som vľúdna pri výbere slov. Jej obsah ma totižto desí a dumám, že možno by som to ani uhradiť nemala a hej, mám na to právo...ale obávam sa , že pre pokoj v rodine budem mlčať a hrýzť sa sama. Ha, hrýzť sa....budem sa rovno zožierať.
Puf, už to mám zo seba von a aj tak to nepomohlo , nuž nechám tú krabicu i s jej obsahom tak, lebo ....čo si budeme klamať, i o tom je práca výtvarníka, ktorý sa z času na čas zverí do rúk profesionálov, ktorí nie vždy vidia veci jeho očami a čo je dobré pre nich , nemusí byť zďaleka dobré pre autora. Momentálne to "zďaleka" prirovnávam ku Gerlachu a ja na jeho špici revem a nie, nie je to kvôli vetru.

Nemá viac zmysel o tom písať. Nuž už mlčím a radšej o sestre napíšem.
Lebo viem, že už čoskoro by chcela i ona pracovať na vlastnej značke. Tak tlieskam. Aj preto, že v tom mám prsty. Nahovorila som ju. Prehovorila? Nie, to nebolo treba. Ona sama chcela a ide na to pomaly a premyslene. A  tak je to dobré.
I včera som s ňou bola a poviem vám , niektorí ľudia to proste majú v sebe. Také to "zázračnô". Neviem ako to robia, ba ani, či to oni sami o sebe vôbec tušia, že takú moc majú....ale som do kosti presvedčená, že to tak je. Trocha sa obávam techniky, či v jej prípade nezlyhá, lebo sestra je ako ja, tak troška v tomto smere, že kvalitnú kameru nemá a ani len sťahovať fotky nevie. No ja viem, že sa naučí.
V tomto prípade mi to príde ako veľká škoda, myslím ten nedostatok technických zručností. A priznám sa, že si budem nechty obhrýzať , ako si budem priať, nech jej to rýchlo páli . Lebo ozaj, bude to stáť za to.
Po smrti rodičov sa moja sestra zmenila. Zo 40 kíl sa pozbierala na zdravú mocnú ženu, čo sa bez hanby oblieka ako ona sama chce a ľudia to vidia. A komentujú. Samé chvály, kamkoľvek prídem. Už dávno som si zvykla, že  som priesvitná. Žiadna závisť prosím však, tuto nie. Je to moja sestra, tu sa usmievam. A blažene sledujem, čo mám pred očami. Ryšavé dievča, čo si to ťahá sama ulicami a má svoj svet a ja mám na neho vlastný názor, ako i, že tie naše Krompachy sú hádam pre ňu i priúzke. No o tom nevravím, o tom mlčím...napokon, sú to práve Krompachy , v ktorých ju vidím robiť veci, čo na mňa šepkajú a čarujú. Ako....ako keď s ňou idem po mlieko a po vajíčka. Zásadne domáce, od pani, čo sa o svoj statok s láskou stará. Ani ako niekto, kto sa "potajme" učí byť vegánom (potajme preto, lebo ...verte mi, keď nechcete dostať kázeň, je lepšie byť potajme) , v tomto prípade nič nerobím , ba naopak, podporujem ju v tom, lebo moje vegánstvo je také moje a myslím, že by bolo skvelé, keby sme nič nehrotili, ani to vegánstvo..., lebo každý extrém smrdí poruchou a ja viem, o čom píšem..., ale rešpektovali prírodu, nezabíjali masovo , nevraždili...ale radšej ako kedysi chudobní ľudia, jedli najmä to rastlinô a živočíšnô mali len výnimočne a radšej len skromne a i to z čisto a rýdzo z podpory malých rodinných firiem, ktoré by sa o svoj statok s láskou starali. Trocha som naivná , že áno...haha, nechajme to tak. O tom tu vlastne ani nechcem písať...ale o sestre, čo si to vždy raz či dvakrát do týždňa namieri k istej starkej , čo jej na rohu za domom nechá v sklenenej fľaši kozie mlieko a v papierovej krabičke zopár vajec a ktorej pri tom ryšavé vlasy nadskakujú na hlave ako si to vo svojich "niktakénemá" topánkach klopká kľukatým chodníkom , čo sa starkej vinie ku domu. To viem presne a celkom isto, lebo ja stojím za bráničkou a iba špehujem:).
Niektorí ľudia to majú v sebe a ja to viem rozoznať. Teraz sa chválim, ale viem. Niektorí ľudia majú také čaro, že po nich chcete opakovať. Že chcete byť ako oni. Možno i preto som včera sestru poprosila o nejaké kúsky jej šatstva, čosi , čo už nenosí...., lebo poviem vám, sekáče tu u nás krachujú a do SNV som šla len raz, bieda....a to som si do kufra zbalila len zopár vecí, lebo však veď tu vždy povymetám sekáče a mám čo nosiť. Beda, nemám! No, ako som sa sestriným šatníkom rýpala, prišla som na to, že v ničom z toho by som to nebola ja. V ničom. A tak som si to vedľa jej "pompom" sveta válila ďalej v tričku s nápisom na ochranu zvierat ( detské číslo, je mi malé, aj pupok mi hádam strčí, keď sa pohnem, ale hej, to tričko som v sekáči nechať nemohla....na tých zvieratkách mi ozaj záleží!) a v sukni od Ludky - tá ma tu drží nad vodou:) a...bola som hrdá, že mám sestru ako mám a ešte "hrdšia" som bola na to , že už čoskoro sa pridá ku mne a k miliónu nás ostatných, čo si to svetom internetu šinieme , občas úspešne a občas nie....cha, zas mrkám po kartónovej krabici. Ozaj to pomáha, keď sa fyzicky vybúrime ?

Oj, vonku sa rozvidnelo, kým som svoj blog dopísala! Hurá , ešte som nič nenakreslila! Nuž utekám a k vám mávam...a ešte čosi, čosi špeciálne...aj vám prajem, aby ste boli ako moja sestra. Nemusia vás všade chváliť, to ozaj nie....na názore iných by nám beztak záležať nemalo...ale aby ste čarovali ako ona. Chodte a oblečte sa ako chcete, namaľujte sa alebo aj nie, ako chcete...robte , keď sa dá, čo radi robíte a uvidíte, že čarovať budete. Som ochotná sa staviť!

                                                              CINK

O introvertoch a vetre

Netuším vôbec koľko je hodín. Päty ma bolia, štípu, nuž som si ich vyložila na stôl.  To tie tenisky, za tepla ma oškierajú . Našťastie doma nikto nie je, nuž moje nohy na stole  nikomu nevadia. Vonku sa ktosi hrá s loptou....bum, bum, bum....dookola to samé už pomerne celkom dlho. Ale nevadí mi to, je to zvuk mesta, patrí k nemu.
Už je to celkom hodná chvíľa, čo som sa vrátila z "chaty". Môj drahý tam má akciu. Nechcela som tam ísť..., taký plán nebol. Radšej do lesa tu neďaleko som chcela, potom si nakúpiť a tak so sestrou druhýkrát do lesa, tentokrát na lúku, kde by sme si sadli do trávy a ja by som kreslila a ona písala. Ani neviem, kde sa stala chyba. Možno nejaké nezdvihnuté hovory a odrazu som pri tom svojom vyvolenom bola na chate aj ja.
Ozaj neviem, ako to majú ostatní introverti. Ja to mám dosť ťažké. Čím viac sa snažím, tým stuhnutejšia som. Takmer sa desím, keď sa na mňa zo všetkých strán vyroja ľudia a ich tváre, ktoré mi často nič nevravia a čosi do mňa hučia, čosi odo mňa chcú a ich názory sú iné ako moje...lebo..., to si treba povedať na rovinu, nejem mäso, tu všetka sranda končí, nepijem ani alkohol...len ozaj výnimočne a to je katastrofa a keď dôjde na zábavu a užívanie si života, hádajte kam dôjdem, keď poviem, že som radšej sama a kreslím?
Je mi z toho trocha smutno. Nie z tých ľudí, to nie...poznám ich, sú to dobrí ľudia. Je mi skôr smutno z toho, že extroverti akoby vôbec nedokázali pochopiť, že socializácia - najmä taká masová, nemusí robiť každému radosť. Nie je to prvýkrát, čo som sa musela "obhajovať". Nerada sa obhajujem. S extrovertami väčšinou aj tak vždy prehrám....a prehrala som i dnes. Hurá!

Nálada sa mi vrátila až trocha neskôr , keď som lesnou cestičkou  kráčala sama domov...vietor dul a všade zeleň. Aaach, dostávala ma do kolien! Odrazu som chcela tú krásu objať, tak som sa z nej roztápala. Ibaže krajina sa nedá len tak objať. Hej, môžete si ľahnúť na zem a zanietene pritom strihať nohami i rukami, ibaže to nebudete objímať krajinu, len si špiniť šaty.
Tak som len dýchala ...dýchala všetko , nie len vzduch....sťaby som nemala zápal pľúc za chrbtom  ale radšej pľúca zdravé a veľké ako dva balóny a .....zrazu som to znova cítila - celý svoj život. Vek vôbec neexistoval. Mohla som byť kľudne dieťa alebo pubertiak...ba dokonca neexistovalo ani nijaké citové rozpoloženie, mohla som byť rovnako šťastná ako i smutná....bol to stav beztiaže...akoby som bola vták. Isté bolo iba jedno, cítila som čosi mocné, čosi krásne...hovorí sa tomu láska ? Ak hej, bola som jej plná a ešte poviem, že ak to ozaj bola láska, tak nič neváži. Ani gram.
Ešte i teraz sa usmievam, keď na to myslím. Nemala som pri sebe Jorika, len otrhané rifle a rovnako potrhanú sukňu, špinavé tenisky a umazané tričko, na hlave tatovu šiltovku a na chrbte batoh so skicárom..., lebo ...čo ak by sa naskytla príležitosť? To bolo všetko. Nebol tam Jorika. To je dosť, to je  veľa, to je až príliš veľa, najmä ak hovoríme o láske. A predsa, odpuste mi, nič mi nechýbalo. Bola som kompletná. Vedela som to každou bunkou svojho tela. Jorik je moje dieťa, ale naozaj, v tom naozaj naozaj, som sólo. Každý sme a tam ...v tom vetre, v tej zeleni...som to cítila.
A cítila som aj to, že toto je môj domov. Myslím, že je dobré, že môj drahý si nečíta moje blogy. Len občas. Nuž hádam tento prehliadne. Ale pravda je, že ako som tam stála  vedela som, že tu patrím, na Slovensko. Že zo žiadnych lesov sveta na mňa nebude fúkať rovnaký vietor.
Som sentimentálna a to už ani nemám svoje dni!
Heš, heš....
Teraz na mňa žiaden vietor nefúka. A tá lopta stále búcha...buch, buch, buch.... I päty ma štípu a hej, sú na stole.
Myslím, že pôjdem kresliť. Chce sa mi. Rovnako ako sa mi chce spať.
A možno pôjdem  radšej písať. Chcela som predsa opísať svoje knihy i predstaviť seba a čosi i o svojej práci povedať...hm....stihnem iba jedno, dokiaľ sa ku mne znova Jorik nevráti.
No, čokoľvek si už z ponuky vyberiem, k vám už len mávam...a krásny deň prajem... z 35 - od nás k vám.

                                                             CINK

O kvetoch a záhradke a ráne, čo všetko farbí

Dnes je vonku nádherne. Slnko svieti , ba až páli. To my v UK také nepoznáme. Tento rok sme sa s tým ešte nestretli.
Je štvrtok a ja mám za sebou drvivú časť lekárskych vyšetrení, pre ktoré sme sem na SVK prišli. Nie že by sme boli vážne chorí..., ale v Anglicku sú na vyšetrenia skúpi a keď si chceme byť istí, čo nám je a či sú "veci telesné" v poriadku, riešime to tak, ako mnohí iní....počas dovolenky doma vymetáme čakárne a ambulancie. Nič čo by sa dalo závidieť:).

Tu som včera skončila...viac slov sa na ten deň do môjho blogu nezmestilo.
Dnes je už piatok a slnko vonku nesvieti. Ešte spí a s ním aj celé mesto. Ani len jedno jediné okno do tmy nesvieti. Ha, to znamená, že musím svietiť sama:), aký príjemný pocit byť takto sám. Mám rada tento zvláštny pocit samoty. Lebo viem, že naozaj sama nie som...och, ako by som mohla? Moja rodina spí len pár metrov odo mňa, za dverami starostlivo zakrytými dekami, aby ich svetlo mojej lampy nerušilo. Cítim ich, sú tam....a predsa...sedím tu za stolom sama a vonku spí mesto a ľudia v ňom a ja viem, že čoskoro príde slnko, aj so svojimi farbami a všetko si zmení po svojom.
No dokiaľ príde, mám svoju samotu. Ako kedysi dávno, keď som ešte nemala rodinu a šla som si sólo . Hľadala som tento pocit samoty nesamoty. Zašitá v nákupnom centre , v parku alebo v centre mesta na uliciach, bola som sama nesama alebo radšej - sama v dave. Stačilo len otvoriť ústa, natiahnuť ruku...vybrať si niekoho...socializácia blízko mňa, ibaže ja som nechcela. Mne stačil len ten pocit "bezpečia", vedomia, že ľudia sú kol vôkol. Ako dieťa samé v izbe, čo usína bez strachu, lebo vie, že rodičia sú za pootvorenými dverami...počuje telku, počuje ich rozhovor, ba počuje aj ich kroky...

Mala by som kresliť. Lebo akokoľvek sociálne bezpečné moje rána sú, nestoja na mieste. Uháňajú vpred, sťaby sa malo dáke nešťastie malo stať, ak by čo i len na chvíľu zastali. Vedľa mňa leží skicár. Práve som si do neho zapísala tašky , čo sa včera predali. Usmievam sa kútikmi úst..., kto by sa neusmieval ? Teším sa....hoci....tieto dni, hoc jak milé ohlasy dostávam, cítim sa veľmi "verejne" a srdce mi búši o čosi máličko rýchlejšie než zvyklo. Tancujem do jeho nového rytmu, len občas, musím sa priznať, sama sebe si šliapem na palce. Ale ja sa toho rytmu chytím....chytím. Tanec som mala vždy veľmi rada!

Nie však hneď teraz. Teraz len klipkám očami okolo seba.

...i na tie dve úplne kompletne nové veci, ktoré som si len včera večer dotiahla domov so sebou. Ha, teraz by to chcelo niečo pompézne....ale sklamem vás, nedotiahla som ich ani z odnikadiaľ z vŕška či z doliny, ale z miestneho Tesca, čo tu v Krompachoch máme. Lebo so sestrou som išla včera nakupovať....teda nie ja som išla nakupovať, ale ona  , ja som jej len spoločnosť robila, keď už som tu, na tej dovolenke lekárskej a ono....jááááj,  zas a znova som našla niečo, čo som si i ja do košíka vhodila...hoci nechcela som, neplánovala....mala som doslova zakázané (robím si také zákazy) na niečo znova míňať prachule. A predsa...
A tak teraz vedľa mňa , okrem počmáraného skicára, čo tíško čaká až do neho začnem kresliť, leží i dvd s názvom Fantastické zvery, lebo už dlho o ňom počúvam a Rowlingovú ja mocno rada a sprievodné foto na obale je také, že ma z neho chytajú mdloby..., nuž už ho mám  a hneď, jak sa bude dať, pozriem si ho a na vlastné oči sa presvedčím, či moja včerajšia nákupná slabosť stála za to. A potom tu je ešte kvet. Drobný a tak trocha fialový, čo v Tescu doslova umieral na polici medzi všetkými tými velikánmi kvetovými...on , taký drobný a suchý a ....nádherný. Dala som mu napiť a dnes ráno je z neho iný kvet. Ožil. Spieva a hádam i on tancuje :). Hm..., v poslednom čase ma kvety dostávajú do kolien. Čím to je?
Chcelo by to záhradku.
:)
Isto. Pochabá...
A čo tak okno?
Nie však obyčajné, ale s výhľadom na mesto....
Ja viem...viem...
Na mesto, čo stále spí...
Ale už nie som sama. Už sa kde tu zažali žiarovky. Povinnosti sa rozliezajú ulicami a ťahajú ľudí z postelí von.
I môj skicár ma ťahá.
Nuž pôjdem ja..., akurát...už len toľko...že nie len ja som si kvet tescoidný domov priniesla. Ale i sestra. Ten môj ju neoslovil. Mňa neoslovil ten jej. Obe nás neoslovili orchidei (orchidey? Orchideje ? Pomoc!) Aké zvláštne....aké milé, kvety ako ľudia. Ty si ty a ja som ja. Mrkám na ten svoj kvietok ...hej, ten môj je taký "môj". Chcelo by to záhradku a  v ňom more takých kvetov! A vtáčiky k tomu....a potom, už len to mesto nablízku, pre ten pocit bezpečia a skicár...a ceruza .....a uj, ale som náročná!
Mám okno a skicár a rodinu a nateraz je to úplne dosť.
Tak už len mávam z tej oázy spokojnosti a blaženosti...a krásny deň prajem každému...z 35 na Hlavnej....

                                                         CINK ....a slnko už čmára  vonku, bisťu!

Splietam splietam slová splietam

Sú 4 hodiny ráno a ja som sa konečne usalašila na stoličke pri okne , z ktorého som kedysi dávno ( hoci mi to príde ako včera) sledovala náš byt na Maurérke, v ktorom sa po celé noci svietilo. To ešte mamka blúdila uličkami toho trojizbového bytíku ako jej choroba nedovolila spať. Teraz sa v tom byte nesvieti. Sestra spí. I mamka.

Odkedy sme doma, ešte som ju nebola pozrieť. Ale pôjdem, čoskoro...o chvíľu, až otvoria brány cintorína. Neskôr pomôžem sestre - v záhradkárstve prišla drť, hrob by sme chceli zasypať, prepadáva sa. Hm, akoby som počula mamku, lebo obyčajne starostlivosť o hroby bola na jej pleciach. Nechcem tu teraz znieť melancholicky....veci sú ako sú a iné nebudú. Píšem to sem iba preto, lebo je ráno , vonku je tma a z môjho okna je vidieť na Maurérku, kde sa v našich oknách nesvieti. 

A aj preto, že vďaka všetkému, čo sa mi prihodilo, som si uvedomila, ako pominuteľný je čas . A aký vzácny je. Myslím, že veľa ľudí by tomu tvrdeniu pritakalo, ale len málo z nich si to ozaj uvedomuje. Ani ja som si nie..., dlho nie, ale už hej . 

Predvčerom mala moja mladšia sestra narodeniny. Príde mi to ako sen, že je z nej dospelá 33 ročná žena. Ale je. Boli sme u nej na oslave, pri ktorej sme jedli jej doma upečený jablkový koláč zo špaldovej múky a pili detské šampanské, ktoré prskalo na všetky strany. Tancovali sme do rytmu toho, čo nám hralo rádio....popri stenách ťažko ovešaných fotkami z našej minulosti - mamka , keď bola dieťa, mamka, keď mala konfirmáciu, mamka, keď maturovala....  A mne sa náhle zdalo, že v rukách mám polaroid a cvak cvak .....všetko si fotím, všetko si na fotkách tlačím ...súčasnosť , ktorá už zajtra bude minulosť. Odkedy to viem, odkedy to viem......odkedy viem, že Jorik má 4roky a len včera bol v brušku a mamka bude v zime dva roky v zemi, hoci len včera so mnou brázdila obchody , odvtedy si vážim prítomnosť a chránim si každý moment, čo mám. Dobre, nie každý, to nie....som len žena a myseľ sa mi vie celkom pekne a z ničoho nič kamsi stratiť, ale všeobecne, zaokrúhlene...oslavujem prítomnosť tak veľmi ako len veľmi ju osláviť viem. A tiež skúšam zabúdať a byť odvážna, to tiež. Lebo veď už čoskoro na ničom z toho nebude vôbec záležať.

A toto je to, o čo som písať chcela. 

Och, ako kol-vôkol som k tomu napokon prišla.

Včera som jeden zo svojich strachov premohla. Zo svojej Veruškovskej stránky som rozposlala ľuďom pozvánky , aby sa ku mne prišli mrknúť. Ešte tak musím urobiť na Bobekovi . Ono to znie asi aj smiešne, ale neklamem, pre mňa to nie je jednoduché. V hlave mám more nápadov , ale vytiahnuť ich na svetlo von, nie je pre mňa hanblivú a neistú až také jednoduché. Ale urobila som si list a krok za krokom po ňom pôjdem a budem bojovať. Napokon, nie som sama. Och, že či! Na jednej strane mám za sebou mne podobných výtvarníkov, ktorých zviera úzkosť a najmä v zahraničí sa k tomu mnohí nehanbia priznať, ale i ženy, maminy nemaminy, ktoré sa rovnako so mnou ostýchajú a radšej než sebou, vyplnili si svet svojimi deťmi a povinnosťami a to často tak na prasknutie, že v ňom doslova nemajú miesto na seba.

Píšem trocha hlúpo? Trocha dookola? To sa mi stáva.

Skúsim byť priama. 

Nuž teda, urobila som si list. A pôjdem po ňom, bod za bodom a to aj napriek tomu, že moje umenie je  nedokonalé, moja angličtina je chybná, som - povedzme si pravdu, už tak trocha stará praženica , lebo....ja bytostne potrebujem tvoriť a chcem, aby to bola moja práca, chcem to dokázať nie len sebe, ale aj Jorikovi a mojej rodine, že na to mám a jak to budem skúšať , chcem ...rada by som, stiahla so sebou toľko ľudí, koľko to len pôjde, aby rovnako ako ja uverili , že každý  z nás má svoju cenu a strach je hlúpy a čo povie okolie je v "podstate" nepotrebné, lebo my sme tu , teraz a aha, akí sme každý za seba nenahraditeľní.....a potom, raz možno i s nami budú niekde "obvešané" steny, tak by sme sa mali snažiť, aby ten priestor nebol zbytočný, ale farebný a odvážny. Lebo ktohovie,  možno i popri nich bude jedného dňa super žúrka a ktosi sa na tie steny bude dívať....a .... by bolo fajn, keby sa usmieval.

Časť druhá....lebo je stále ráno  a slová sa mi ešte neminuli....

Čosi vám poviem, občas sa stane, že dostanem mail. Nedostávam ich veľa, to zas nie...ale je ich - povedzme tak, akurát . Mnohé z nich sú od žien, ktoré časom zabudli na to, že ženami sú. Bolo im ľúto, keď som pred časom Verušku zrušila. Teraz mi píšu znova. Vraj im pomáha znovu sa nájsť. Ach...., to ozaj? Nuž ja budem! Hoci budem mať miestami plné gate. 

Ako i včera, keď som rozposlala tie pozvánky. A čo na tom toľko záleží? Urobila som tiež svoju prvú giveaway. Ľudia na nete ich robia často..., len tak...nemyslím, že ich stoja nejaký "pocit". Mňa hej...lebo si nimi kupujem lajky a to sa mi akosi prieči....ale čosi vám poviem, chvíľu mi to trvalo, ale už to viem, i o tomto je svet umelca, ktorý sa chce presadiť. Kamsi dostať, ukázať sa.... Toto sú cesty, ktorými sa cez obrazovky počítačov bojuje. A nikomu pritom nepadajú hlavy dole, ale platia sa účty a sýtia sa brušká. 

A pomáha sa ľuďom , aby sa tiež odvážili robiť veci , o akých snívajú , no radšej o nich mlčia.  

Tak som si teda urobila list a pomaly si z neho škrtám . Ešte mám toho tooooľko pred sebou ! Vrátane tak drobných vecí, ako dnešný výlet do sekáču v Spišskej, ten mám ja mocno rada a možno i kúpenie si nejakých halabala kúskov, ktoré by sme si my plaché akože jakživ na seba nedali, ale haló! prečo nie? , čert ber tých okolo , čo sa pozerajú a viete čo? Možno tie pochabé kúsky ani nemáme kam nosiť, veď sme pol života doma a pol na ihrisku (pomedzi to len obchod a pošta...) ale čosi vám poviem , čosi veľmi veľmi VEĽMI dôležité ! I hojdačka sa na ihrisku občas uvoľní a sukňa na nej veje neskutočne krásne....rovnako krásne ako keď sme boli malé  a za ten pohľad , za ten šteklivý pocit v nás, lebo sa stavím, že sa dostaví a vy si ho všimnete, stojí za to dať tepláky bokom. A ak by sme už nikdy inokedy, tak tam budeme znova vedieť, že ženou stále sme a nikdy sme ňou - ani len na sekundu - neprestali byť. 

Splietam ďalej? Ja viem...dnes sa mi slová trocha mocú... 

Tak už len radšej zamávam....z Hlavnej od nás v Krompachoch a prajem vám, aby ste zázračný deň dnes mali , lebo na iný miesta niet. 

                                                               CINK 

Narodeninový

Naozaj sa to len málokedy vydarí, ale môj včerajší deň šiel presne podľa plánu. Hoci som strávila väčšinu dňa úplne sama, čomu môj milý nerozumel, lebo podľa neho, kto už chce byť na narodeniny sám...ale prosím pekne, ja som si to priala. Nie žeby ma moja rodina obťažovala, to nie....ale keď ste maminou sedem dní v týždni, z toho šesť dní takmer nonstop  po 24hodín, - tak dobre, preháňam, Jorik má aj škôlku a občas k večeru , ak sa dá, aj manžel pomôže...,ale všeobecne, zaokrúhlene....rozumeli by ste mi. Najmä všetci tí by rozumeli, ktorým byť so sebou samým nie len že nevadí,  ale to i bytostne potrebujú.
A tak som bola včera hooodne sama.
A presne jak som chcela, vychystala som ráno Jorika, upratala celý byt a keď chlapci odišli skákať, vybehla som si do mesta. Povymetala som všetky sekáče, ktoré mi stáli za to. Pravidlo, že ak si chceš niečo kúpiť, nič nenájdeš a keď nebodaj do obchodu nabehneš s úmyslom sa len pozrieť ale nič nekupovať a zrovna vtedy sa na teba niečo super, čo musíš za každú cenu mať - vyvalí, sa uskutočnilo aj včera. Takže som nič veliké suprové nenašla. No i tak, pruhované tričko a maxi sveter urobili radosti po vôli.

Ono, tu na fotke je len tričko a dozaista viac ako ono , ťahajú oči odznaky na ňom. Nuž to sú presne tie zajačie , čo som chcela! Fuh, toľko krát som ich už omieľala v rukách, no až včera som si ich vo vrecku aj odniesla:). 

Pamätáte? Nie tak dávno som písala o vegánskom obchode, čo tu v Plymouth máme. Ono, on zas nie je až tak výlučne vegánsky..., dosť veľkú časť v ňom tvoria bio potraviny a kozmetika.., veci treba ozaj lúskať ,aby ste vedeli, čo do košíka dáte. A ...možno ani netreba, lebo pravda je, že čo tam som, ľudia tam nabehnú a šup šup, pohádžu do košíka , čo chcú a už aj platia. Zato ja sa slimačím tempom presúvam ako očami lovím po niečom, na čom by som si schrupla a čo ma finančne nezabije. (odpuste mi, ale ozaj mnohé potraviny a výrobky so značkou pre vegánov stoja citeľne viac ako ich bežná náhrada) A tak som si napokon odniesla tieto dva odznaky a vegánsku šľahačku (mňam!), čierne sézamové semiačka (semiačka ja vždy rada!) , chrumkavé keksy z gaštanov a vegánsku náhradu za vajíčka (hurá, bude sa piecť!) 

Po sekáčoch a zdravom obchodíku , ostalo miesto už len na jednu zastávku  -  obchod pre výtvarníkov. Tak trocha viac z potreby ako z potešenia, dokúpila som si tam telovky , ako ich volám, fixy Promarkery - odtieň almond - ten mám na tváričky najradšej a potom aj biele gélové pero, lebo to sa mi akosi záhadne rýchlo míňa. 

A tak som šla domov ... lúskajúc v telefóne všetky nádherné správy a správičky , ktoré som od ľudí dostala, úplne - kompletne netušiac , že tí moji chlapci pre mňa doma čosi pripravili. Cez drobné srdiečkové lístky ma navigovali celým bytom, ktorým som behala tak trocha ako blázon, od mikrovlnky po vaňu, cez šuplíky pod vankúše, kým som nenašla všetky svoje darčeky. 

Poviem vám, mala som včera krásny deň. Ešte i večer, keď som sa ukladala do postele, tak nejak naivne detsky som si priala, aby sa deň ešte nekončil. Medzi nami, až úplne do neskorého večera, pobehovala som bytom v sukni od Ľudky, v ktorej som sa vydávala a ktorú si oblečiem vždy, keď sa chcem cítiť výnimočne. A včera som sa chcela. Nepotrebovala som nijakú oslavu..., nič veľké, nič pompézne...včera som chcela byť so samou sebou  a  nehnevať sa na čas, že mi už toľko rokov udelil. Myslím, že sa mi to podarilo. 

A za všetko môže tá sukňa!

- tu u nás je stále zima, to preto ten kabát, ešte aj sveter sa pod neho zmestil a tričko pod mikinu:)

Narodeniny sú však už preč a dnes je úplne obyčajná streda, kedy môj milý pracuje, Jorik má škôlku a ja som znova mamina. 

Ak nebodaj dnešný deň patrí vám, nuž všetko najlepšie odo mňa! A ak aj nie, nič to...i pekná streda pre prianie postačí:).

Mávam k vám...z 25Tovey Crescent.

CINK