O radostnom ráne

Och, aké ráno.....
Och, aké ráno.....
Akosi sa mi to prehodilo, lebo ľudia sa väčšinou budia zo sna do reality , v ktorej sa im nechce byť a radšej by sa späť do sna vrátili, no mne nie....mne sa nikam vracať nechce, tu mi je dobre a ešte ako....až sa i pýtam samej seba, či je to vôbec možné, či nesnívam...
Lebo pekné veci sa dejú, ale takto "nahusto" ?

Ono, môj otec zvykol hovoriť : ,,Hovno, hovno, zlatá rybka!" a hovoril to pomerne často, nuž asi na tom niečo je. Že v živote to tak chodí, že nič nič a potom zrazu všetko spolu.

Nuž i ja sa mám tak teraz a la zlatá rybka.

Najskôr ráno ledva rozlepím oči, aj sa na seba hnevám, že nespím dlhšie....hneď výčitky, že moje telo skôr či neskôr zalomí ako ho "ždímam" , ale s prvým sústom jedla som naštartovaná ako ten zajko z reklamy...., no to už si vyberám z ponuky videí na youtube, čo budem pozerať a v hlave už aj plánujem, čo budem dnes robiť ( dnes nemám voľnú ruku. dnes je piatok, s Jorikom som celý deň a tak do mesta pôjdeme..., máme jeden hračkový sekáč v Mutley, kam zvykneme v piatky ísť, knihy čítame, kade chodíme....mne i do umeleckého obchodu treba zájsť, sprey ochranný mi už došiel a potom neviem...uvidíme ako na tom s časom budeme, možno aj rybky do  miestneho Akvária pôjdeme pozrieť ak stihneme....) , keď sa rozhodnem, že očkom mrknem na facebook, že reku, či sa tam niečo udialo a aha....to už skáčem do toho realitného sna, z ktorého sa mi nechce prebudiť a ktorý môj otec volal zlatá rybka.

Moja sesternica zďaleka "šéruje" môj obrázok (mávam k tebe A.) a ja si čítam jej koment k tomu a nechce sa mi veriť, že ten môj obrázok videla, že sa dostal až k nej...ono, ja mám dosť problém uveriť tomu, kto kadekto hocikto sa dostane k mojej práci a k mojej stránke a ku všetkým popleteninám, čo píšem a postujem a hoci dobre viem, že pán internet je pán slobodný a nerobí rozdiely a teda každému ukáže , čo v sebe má, mňa to stále zvykne zaskočiť a prekvapiť, že to vážne? To o mne niekto vie? On číta moje blogy? alebo ešte lepšie....Uj, ale on /ona by tie moje veci vidieť nemusela...pred ním / ňou sa hanbím.... haha, že osobná cenzúra! Nuž tak som sa zapýrila na tom našom horčicovom gauči , nervózne som zrolovala post nižšie, či reku aspoň lajk tam bude a bol, až 11, :) , tak mi odľahlo, že rodinná hanba sa nekoná, lebo 11 je viac než jeden, ten mám vždy od sestry (mávam aj k nej, ona vie..) a idem ďalej, keď mi tu bliká obálka s poštou a na nej mail od kohosi, koho tu ešte menovať nebudem, ale raz hej a verejne, lebo je to slečna , hádam i anjel ju smiem volať, ktorá sa mi pripomenula, že tu pre mňa je a že mi je ochotná knihu sponzorovať. Nebudem klamať, vedela som o nej už skôr, ale i tak som neverila...najmä vzhľadom na veci "okolo", tie tu nebudem vysvetľovať a tak mi tento jej krátky mail prišiel ako sen a nie, NIE! ani náhodou sa ma nesnažte z neho zobudiť!
 A potom, už i tak šťastná ako blcha, nájdem ďalší mail. Kratučkú správu od niekoho, koho zaručene nebudem menovať, lebo si myslím, že by si to neželala...., kto mi píše o tom, ako jej svojou prácou pomáham....mentálne a ja viem, rozumiem, viac než celý svet...lebo ona rovnako ako ja a mnoho iných dievčat a žien, občas veľmi ťažko nosíme  svojich často ani nie 50kíl čistej hmotnosti. A hlboko v sebe vieme, že nie sme modelky a nikdy sme nimi nechceli byť, len sme opačné a ...hoci to tu nechcem rozoberať, lebo viem, mnohí nechápu a všetko mentálne je v štýle : ,,A to si vedela, že tota je....si predstav...!" , čím sa nechcem nikoho dotknúť, ja viem, že na isté veci treba čas a tu ho treba ako soľ a čo je dnes "si predstav" bude o pár rokov "rozumiem, veď i ja..." a možno i nijaká hanba a to sa ja budem tešiť....ale aspoň toto napíšem: Raz som sedela pri stole s ozaj róbustnou pani. Rozprávala ako škovránok o veciach, po ktorých ja "slintám", o ktorých málo viem , ktoré sú tajomné a tak trocha veštecké a mne sa tá pani páčila, i s jej kilami....hoci akosi sa ozaj nedalo prehliadnuť, že tak, ako tie kilá okato na mne chýbali, z nej okato pretekali. A ona na ne aj sama od seba upozornila, keď sa mi zdôverila, že svoje kilá pozná a vie , čo je za nimi. Že za každým kilom, čo na sebe má, je jej alebo kohosi bolesť, ktorú zajedla, lebo ináč by to nezvládla. Uj, či ja takým slovám rozumiem! A viem, že mnoho ďalších slovenských žien tiež, (a nie len na Slovensku , tu je úplne jedno či si Angličan, Američan , Ind či Eskimák....) lebo bolesti sa zajedajú a jak nám telo rastie, chráni sa a všetky kilá tie navyše sú ako perina, v ktorej sa dá schovať do bezpečia. A pani na mňa žmurká a vraví, že nebyť tých kíl, asi by to nedala....a ja jej  pritakám , hoci na opačnej strane stola zaberám ledva tretinu jej priestoru. Stojím totiž na druhom brehu ako ona a myslím, že je to " zajedna " či si tu alebo tam, všetko má svoje plus a mínus. Akurát, že miesto toho, aby som sa obaľovala, odkrývam sa . Každé stratené kilo je niečo , čo bolelo.
A už som skončila s mudrovaním , lebo nie mudrovať som chcela...,ale o svojom rannom šťastí rozprávať a o tom, ako som si mailík od tejto priestorovo skromnej dámy prečítala a ako ma potešil obsahom, že ku mne očkom hádže a že moje veci...sekáčové bla bla, ktoré ja tak milujem, že by si rada čosi z neho i do svojho šatníka ukradla a holá holá, nie je prvá, čo sa ma na to pýta a mne sa tomu nechce veriť , lebo teší ma to, veď vy viete, že sekáče sú moja srdcovka, no nechcem tu nič sľubovať....lebo čas a diaľka a tá diaľka ma extra mrzí, lebo vecí tu jesto, zaodela by som vás doma všetky drahé....ale poštovné je des , tak preto mlčím, ale veľmi veľmi chcem a tak dumem a dumám a keď na niečo prídem, s nesmiernou radosťou sa s vami o tom podelím. Nateraz možno ostane len pri priateľskom balíčku...
A na záver mojej radosti, lebo áno, zlaté cele som nevyhrala, ale toto má pre mňa zďaleka vyššiu hodnotu, som odbehla k oknu ,čo v obývačke máme (k tomu, čo sa dá otvoriť:) , na ktorom som si včera nechala sušiť obrázok chlapca , lebo tak nejak sa mi zdalo, že tričká a vecičky potláčané sú tak nejak prevažne pre žienky a dievčence a že pre tých chlapcov tam toho veľa nie je a hej, ja sama som mamina jedného chlpatejšieho tvora a nie je fér ,aby si on a jemu podobní , nemali čo  pre seba uchmatnúť. A tak som včera kreslila a kreslila až do neskorej noci a už pod mesiacom som ho lakovala a dnes ráno na neho žmurkám...a neverím svojim očiam, lebo ten obrázok žije a .....nie je žiadne "a" , lebo žije a bodka, lebo pre mňa ako pre výtvarníčku neexistuje väčšej radosti ako vidieť "existenciu" nakresleného....keď sa na obrázok pozriete a vidíte v ňom príbeh bez toho, aby vám ho niekto povedal! Prisahám, som namyslená ako svet, ale i plakať sa mi občas chce, keď to vidím...lebo ja som na seba prísna ako remeň a keď potom toto vidím ( a hneď aj viem, že čo ja vidím, mnoho iných neuvidí a najmä nepochopí, ale nevadí, i tak sa teším a okúňam a rúčkami zalamujem, že aké ráno ma to dnes postretlo.

Nuž a z tej radosti k vám mávam a len rovnako krásny deň i vám želám....od nás k vám, z 25Tovey Crescent....

                                                                    CINK

Dáždniko slnečník a zopár hrkotavých videí k tomu

Mám toľko práce, že až! Treba mi písať maily (nie mail, maily! a to mne vždy večnosť trvá), treba mi zabaliť obrázok Gabrielovi, aby stihol pricestovať na Slovensko, treba mi kresliť ďalšie obrázky do 6 dielnej rodinnej obrázkovej série..., treba mi veci fotiť a nahadzovať do novootvoreného etsy obchodíka....a ešte veľa veľa ďalšieho "treba", no ja si vravím STOP! Čo treba to treba, hádať sa nebudem, ale teraz Vám idem porozprávať o tom, ako som včera sestre dáždnik kupovala:).

Lebo nestáva sa často , že sestre dáždnik kupujem. Vlastne, ani nie dáždnik, ale radšej slnečník a to ani nie klasický "novodobý" dáždnik- slnečník, ale prosím pekne tzv. vintage, tak staručký, že je dokonca starší i ako ja sama:). Aby som neplácala len tak do vetra..., teta v obchode ma stručne informovala, že sa jedná o roky 50 (1950) . Veľká škoda, že v obchode presne v tom čase, ako som tam bola ja, nebola i majiteľka tej prekrásnej vintage sekcie , lebo tá by mi toho o dáždniku bola povedala zaručene o čosi viac, než len strohý rok. Ibaže nebola, a tak si môžem len domýšľať:) a sestra najmä, lebo už toto leto, až prídeme v auguste domov, sa v ňom bude po meste promenádovať a na svet spopod neho pozerať.

Priznám sa vám, že som vám v tom sekáči , lebo sekáč to bol, kde som dáždniko slnečník kúpila , mala neskutočné nutkanie nahrávať. Viete, na tú moju novú kameru, čo som si kúpila (mne vždy príde divné písať kamera...tak asi odteraz ostanem pri camera a hotovoˇ, hoci mi tu hneď červená čiarka vybehne a svieti mi do očí, že haló....chybička se vloudila:) a možno by som si tú svoju cameru mala pomenovať, napr. Betina a bude po probléme, či "c" alebo "k" ) ,ale už som sa stratila v myšlienke a vy v riadku.....takže ešte raz, nuž nutkanie natáčať som mala, viete -  čosi pekné do vlogu a tak...a najmä, je to tam v tom sekáči tak krásne, myslím KRÁSNE, že bez nejakého frajerovania, nechala by som vám pohľadom na neho "sánky dole padať" .
Nie však úmyselne , to pozor!
To nie!
Nie preto, že by ma taká forma týrania vás tešila. Oh , to nie...lebo i jed na to môžete vziať, že keby sa dalo, ja vás všetkých do jedného do toho sekáča zoberiem a keby len tam! Zoberiem vás do každého sekáča, čo tu poznám a to nie len raz, ale i dva či trikrát, lebo i tomu rozumiem, že v niektoré dni sa váha, v iné sa nakupuje. V niektoré dni nám nič nesekne, inokedy nám pristane aj plachta na skúšobnej kabínke... Takže tak. Nijaké zákerné bočné úmysly a ani chválenkárenie. Len úplne prosté obyčajné...pozrite sa , nech sa oči tešia (a teda i tie sánky dole padajú:), lebo i takéto krásne môžu byť sekáče, najmä ak ich riadi niekto, pre koho nie sú len biznisom ale doslova srdcovou záležitosťou.

Ale , aby som zase toho veľa nepísala, "zostručniem" sa a poviem, že Betinu som vonku nevytiahla, lebo som na to nemala odvahu, ale vytiahlo som von aspoň svoj telefón a čosi som vám z toho obchodu predsa len ukradla. Nie sú to nijak slávne zábery..., bola som trocha nervózna...nevedela som, či smiem..., a tak mi ruka trocha trasľavo lietala, ale všeho všudy, atmosféru som zachytila a aj zopár vintage kúskov popritom. Nuž tuto aha, pozrite sa: 

A tiež sem pridávam aj dve extra videá, ktoré sú viac šuchotavé ako okulahodiace, no aspoň v nich uvidíte, medzi čím som sa rozhodovala. Možnosti boli dve...hnedoryšavý dáždnik proti bielemu. Ten hnedý bol opotrebovanejší. Mal i dierky , hoci foťák mi ich nechcel zosnímať. No bol menší a to sa mi na ňom viac páčilo. Hnedá ho robila menej nápadným a vôbec celý, mne osobne, prišiel zaujímavejší a byť ja tá, čo hľadá dáždniko slnečník, vyberiem si radšej jeho. Navyše, na rúčke mal drobnú guľôčku z čohosi, čo vyzeralo ako perie..., uf, ako začínajúca vegánka by som mala od takých vecí dať ruky preč, ibaže ja nemám potuchy, čo tam tá gulička robila a či sa pre ňu vôbec muselo zabíjať..., veď pierka sa dajú i pozbierať zo zeme... Tak či onak, mne sa hnedý páčil viac a ..aby som nezabudla, v jeho prospech hrala aj jeho o polovicu nižšia cena. 8 libier, aby som bola presná. 

Sestre som však vzala dáždnik biely. Najmä preto, že on bol ten , do korého sa pôvodne zaľúbila...hneď potom, ako som jej poslala túto fotku...

A potom i preto, že bol zachovalejší a čistejší, hoci  i on mal svoje fliačiky tu i tam. 

Ozaj prepáčte mi moju nemotornosť...keď som to nahrávala, ani ma nenapadlo, že by som do blogu raz dala. 

Ale krásne sú, však že?

Moje oko sa z pohľadu na ne ešte i teraz teší:).

Akože by sa nemalo!

Nuž tak čo, ktorý by ste si vybrali vy? Hnedý či biely? Biely vám už nezoženiem, ten nám visí doma na kľučke a čaká, až pocestuje cez vodu na Slovensko , za sestrou..., ale ak by ste si priali, ten hnedý v obchode ešte stále majú. Ja vám ho pôjdem kúpiť, ak by ste si mocno priali. Len mi napíšte:). 

A s touto ponukou sa s Vami lúčim...a už len mávam. Utekám robiť ostatné veci , viete tie, čo treba:). Tak krásny deň a všetko dobré...z 25 Tovey Crescent....!

CINK

Repete

Všimla som si na sebe, že ak nenapíšem o niečom dôležitom hneď a zaraz, potom to už nejde. A tak, aj napriek tomu, že ma to ťahá k fixkám, odkladám ich bokom a radšej tu slová ťukám.

Nie, nestalo sa  nič veľkolepé. Stali sa len veci drobné , ale stalo sa ich veľa a ja si ich ukladám a triedim v sebe , no a teraz vám o nich napíšem.

Vlastne už minule som vám o nich písala . Minule, keď sa internet rozhodol odísť a zobral so sebou aj všetko popísané a opísané a rozpísané . Papa do neviem kde, odkiaľ sa nedá vrátiť. A tak ste sa napríklad nikdy nedozvedeli, že už mi prišla camera, ktorú neviem používať, ale akosi som prišla na to, kde sa nahráva a kde sa maže a tak robím videá kade chodím a rozprávam do nich, lebo rozprávať mi nevadí ,ale.... Juch, že ja musím mať stále nejaké "ale" ! Nuž teda ale.... - mám s natáčaním osobný problém !
Lebo jak som sa videla na camere, myslela som , že odpadnem. A to som si myslela, že s okuliarmi sa vidím dobre! Hm, nevidela. Moja camera ma prefackala a musím sa zahanbene priznať, že mi príde zaťažko sa na seba dívať. Noooo, možno by to chcelo viac úprimnosti....a rovno tu sem napísať, že to ozaj ťažko rozdychávam ( myslím to, ako vyzerám), lebo že mám vrásky som vedela, ale že toľko, to teda nie a teraz ... najradšej by som si odniekiaľ mech požičala a do neho skočila, aby ma svet nevidel.
A potom , aj  sa hanbím zároveň , aká som povrchná, veď je to len vzhľad, každý sme onaký...a potom, veď už mám 38 a som bývalá anorektička a skúšajúca vegánka (tí vraj vždy už na oko vyzerajú divne a zvráskavene:) , tak čo chcem a tiež, nie je predsa najdôležitejšie, že pre môjho syna som krásna? Je (!) a on mi to aj povie....tak čo vymýšľam?
Vymýšľam preto, že som žena a hej, niekomu možno ide starnutie zľahka, mne nie. Vrásky , čo mám, sa mi nepáčia.(ako výtvarníčka by som si ich pokreslila trocha ináč...)  A keby že len vrásky! Mám tvár okolo úst poštopkanú zhora dole a zuby...no čo , po úraze je to vidieť, že....radšej pomlčím. Ináč , je mi jasné, že nie som jediná, čo nie je zo seba nadšená  a hej viem, nestojí na tom svet. No po prezretí vlastných videí som sa, priznávam sa verejne, našla na gauči ako sondujem stránkami o plastickej chirurgii...facelifting v Košiciach. Hanba mi!
 Takže, foťák mám, trocha spolu zápasíme a uvidíme, kto napokon vyhrá. Pošepkám však, že videá nahrávam, hoci zatiaľ sa v nich radšej nepromenádujem:), len vykecávam odkiaľsi spoza camery:).

Ďalej, aby som sa nestratila, čosi akosi konečne sa niečo stalo aj ohľadne mojej knihy. Juchú! Ozvali sa mi tí, na ktorých som čakala....., ibaže ich plány a pravidlá sa zmenili - nijaká sponzorská zmluva nebude ale zmluva o reklame a tak, ani neviem, či treba veci bližšie vysvetľovať, ale ak áno, tak tu to je - moja kniha bude v sebe proste obsahovať veci reklamné a ja.....rozumiem, rozumiem.....a knihu veľmi chcem a tak súhlasím a zatínam päste, aby to nejak - v konečnom dôsledku - ladilo a čarovalo. (ps- prosím, viac tu k tomu písať nebudem, nie aspoň nateraz. Lebo všetko je to zatiaľ v procese, tak uvidíme...uvidíme...ja znova napíšem, ak sa niečo nové prihodí...)

A napokon, na koniec....ešte pípnem toľko, že ako Veruška stále usilovne makám a makám hádam i viac, než som predtým makala a zbieram prvé plody práce, lebo ľudia mi píšu a mne sa množia objednávky a teším sa z nich ako blcha, lebo mám pocit, že som dostala po Bobekovi šancu a ja sa jej nechcem vzdať. Chcem ďalej na sebe pracovať, koľko to len pôjde, hoci nie každý deň je nedeľa. No verím všetkým, čo v sebe mám, že každá práca bude odmenená a tá moja tiež. Stále si prajem , aby mal deň viac hodín, alebo aby som vôbec nemusela spať, lebo čosi akosi, každý deň mám pocit, že by som toho mohla urobiť viac... Ibaže toto sú naivné priania:) a tak sa učím tešiť z toho, čo mám. Našťastie , moje skicáre a fixky to ťahajú so mnou , prisahám, nevymýšľam a poslednú dobu sa mi dokonca i  zdá, že sme spolu vytvorili team:). A s týmto skvelým pocitom sa s vami rozlúčim a prepáčte, že som vám nenapísala ani čiarku o carboote a o knihe, ktorú som si na ňom kúpila - čosi , o čom som pôvodne písať chcela!!!

Nuž majte sa všetci, čo sem občas zablúdite a prosím, troška nesmelo, dovoľujem si vás vyzvať k tomu, aby ste sa tiež nebáli a pracovali na svojich snoch. Ten pocit , keď žnete  plody svojej práce, sú k nezaplateniu. Mávam k vám milí....z 25Tovey Crescent.


                                                     CINK

Stolíková záhradka

Práve som do seba napchala paralen. Vrrr..., to vždy nerada robím..., ale čo mi už ostáva, keď som si včera...po úpornom dni presúvania nábytku v našom drobnom byte na 25 Tovey Crescent , po behaní ako  divý pes okolo všetkých možných dostupných kvetov , čo v Tescu a v Lídl mali, natiahla krk, lebo som niekde tesne pred spaním dostala hovor od svojej polovičky - úplne nadšenej z toho, ako to vonku fičí, lebo je bál a 10 000 študentov sa účastní a ja som na to híkla a na to híknutie reagoval Jorik a hneď chcel aj vedieť, čo to znamená "bál" a ja že dievčatá sú ako princezné a chlapci ako princovia a takto "vyparádení" spolu tancujú ta- da- ta - dam....ta - da....a Jorik , že i on chce ísť a ja,  že on ešte nie je študent ,ale zatancovať si môžeme aj doma a  držiac ho za ruky, zvŕtali sme sa kuchyňou , až dokiaľ mi neprišlo zle...lebo ja mám točenie od prírody zakázané a len čo tzv. "točák" prešiel, zistila som, že rovnako tamtadá....! , už nemôžem robiť ani iné banálne veci , ktoré si vyžadujú vytočenie krku doľava , och, to zas bude sranda pri každom prebehnutí cez cestu!

Ešte že zajtra už bude lepšie a pozajtra ešte viac..., no i tak sa obávam , že dnes budem nevrlá na celý svet, ako zvykol byť ako môj otec, kedykoľvek ho niečo bolelo.

Aspoň , že moje nové rastlinky ma tešia . A ešte k tomu ako!

Čo tu bývame, bola som "bezrastlinková". Z domu som si ku kvetom v kvetináčoch vytvorila asi taký vzťah, že ich treba zalievať , lebo uschnú . Omnoho radšej som mala našu záhradu na chalupe..., alebo presnejšie babkinu, tú na malom dvore...najmä , keď som bola ešte malá a mohla som sa v zemine vŕtať a semiačka zbierať a do hlinených črepníkov strkať. Ibaže, čo som sama sebe kráľovnou , veľa toho nevlastním . A tu v UK už dupľom nie. To až teraz.... no, nie až teraz teraz ako "doslovne", ono to už niekoľko mesiacov trvá, čo mám na okne svoje "ceruzky" , boli v akcii a za tú cenu som ich musela mať, lebo boli farebné a výtvarnícke a očividne sa im u mňa páči, lebo zaliate, nezaliate i preliate , krásne sa držia, až miestami dumám, či nie sú umelé:) a potom mám i v kuchyni na okne , takisto za nejaké centy kúpené drobné kvietočky, o ktoré sa v Tescu na polici nik nestaral a potom ich dali za 9centov , lebo boli tesne pred posledným dychom a ahaho!, u mňa sa im darí a nonstop kvitnú a ja sa z nich teším a oni to vedia, lebo im to vravím zakaždým, keď ich spolu s bazalkou, ktorú Jorik "obžiera" a petržlenovou vňaťou, čo do každého jedla strkám,  zalievam. Ale to bolo asi tak všetko. I som sa hanbila, keď mi sestra posielala fotky svojho bytu a tam , sťaby to i džungľa bola, smiala sa na mňa z každého rohu nejaká palma či "palmovník".

A ja som sa bila do hrude, že mne sa tieto kvety až tak nepáčia...,lebo zdá sa mi, že pichajú a orchidei ešte o to viac, že u nás doma sú v každom okne a ja nemám rada, keď sú veci rovnaké a navyše, mne sa beztak najviac ľúbia skalničky a potom aha, youtube videá sú plné subkulentov a ja si bezmocne vravím - trendy, zabite ma! ,ale i ja také chcem! , no zaryte nič nekupujem, až dokiaľ ma včera z čista jasna nenapadlo, že idem dať nášmu bytíku menšiu nábytkovú prerábku , lebo také ja rada a odrazu som si vytvorila stolček, na ktorom "nič" , len záhradka moja by mala byť. Jaj!

Koľko radosti - toľko i skákania a dumania , až si všetci nakupujúci v Tescu museli myslieť, že som na hlavu, však len kvet si kupujem..., no ja som vám pozbierala z ich výberu , čo sa mi ľúbilo, rozložila si to po dlážke, lebo veď haló....som v Tescu v UK a nie u nás v Krompachoch, kde by ma hneď von vykázali, jak by som si čosi také dovolila... a kombinovala som a ladila a prezerala ceny, lebo tie často nepustili a napokon som kvety vrátila, odišla a znova sa vrátila a tak 4krát dookola, až v Jorikovi všetky nervy praskali a mne peňaženka, lebo napokon som sa rozhodla na svojej novej záhradke nešetriť a kúpiť si len kvety, ktoré sa mi ozaj ľúbia pre to, aké sú a nie preto, akú majú cenu.

A tak mám teraz svoj pracovný stôl pri druhom okne nášho bytíku, hneď vedľa telky a na meter od neho malý drevený nočný stolík - plný káblov a nabíjačiek, na vrchu ktorého je moja bytová záhradka , subkulentná a džungľová ...s črepníkmi a miskami , že plačem a aj sa sama seba pýtam, jak som mohla bez záhradky  doteraz vôbec fungovať?

Jak???????

Nadržaná jaká som, teraz by som najradšej celý byt "obzelenila", ale ako vravím, nepekne a škaredo , lebo o peniazoch iba tak, no  či sa mi to páči alebo nie, kvetinky tu ozaj nie sú lacná vec..., leda ak sliedite po výpredajoch , čo z času na čas v tých supermarketoch bývajú, ale pozor, to vždy až vtedy, keď už sú  tie rastlinky úbohé niekoľkými koreňmi na druhom svete.

A tak som tu...s natiahnutým krkom vo svojej záhradke a všetko je krásne, no už musím z toho von, lebo kreslenie čaká a potom i carboot, lebo dnes je nedeľa a to kreslenie, no...nestihla som včera urobiť veci, jak som chcela..., lebo tá prerábka a najmä, veľa toho bolo na tej kresbičke, aj veľkostne ,aj detailne....ani ranné tri hodiny na vyfarbenie nestačili. Čo sa už i ja čudujem, že čo? Ako?
A tak idem pracovať, lebo ráno tiché tomu praje a k vám všetkým mávam a krásny deň vám prajem a ...až by ste váhali, nebojte sa - urobte si záhradky doma. No čo už, nemáme záhrady , iba okná s ich parapetnými doskami (a občas niekde  nejaký ten prázdny stolík) , ale i to pre radosť bohato stačí!

Toť moja skromná rada zo záhradky na 25Tovey Crescent!

                                                                             CINK

Jorik a nákupy a rybací sendvič a knihy a asi bude giveaway....

Usmievam sa. Nebyť Jorika, myslela by som si, že dnes máme piatok. Včera som si celý deň myslela, že bol štvrtok , až dokiaľ ma môj 4 ročný syn nezačal lámať, že sa mýlim, lebo on to vie veľmi presne , je piatok 1.júna. S nadšením, aké len malé dieťa vie, mi môj časový posun doma hneď dokázal a ja ešte i dnes pučím oči nad tým, že kedy sme to takto stihli, že sme dorástli do časov, kedy s dieťaťom rozoberám čas a dni v týždni! ( nehovoriac o tom, že ono - to dieťa, má pravdu!) Nie je na to 4 roky trocha  skoro? Ale s Jorikom je to tak, že skôr ako "prerúčkuje" tzv. monkey bars (také preliezky, čo na nich visíte a  len po rukách sa posúvate) , vám pomenuje všetky autá, čo okolo vás fičia či parkujú, rozpozná more svetových vlajok , (s chybami) poráta i odráta čo sa spočítať a odrátať dá a nakoniec vás vypráska v hre "hádaj na čo myslím", v ktorej sa už ani len nesnažím namáhať si mozog, lebo viem, že to mám vopred prehraté. A pritom on vôbec nedáva ťažké veci, len akurát ja na ne ani za b...a nepomyslím! A teší ma, že nie som sama....už i učiteľky v škôlke sa sťažujú, ako prehrávajú. Jak naposledy napríklad...., keď im dal "čosi" v miestnosti a ony sa trápili a hádali a beztak neprišli na to, že to bol vzduch. Mne dal minule v spálni čosi na "j"..., no a ja , jak som "kukala" okolo seba , tak som "kukala" ( nemám rada slovo kukala) , neprišla som na to, že to bol Jorik sám. (ešte že existuje pexeso. v tom som stále lepšia! juch!)

A tak sa teraz usmievam..., veď s nohami na stole, s plným bruškom mojich tradičných raňajok, s akýmsi novým prírodným energetickým nápojom ( skúšam dať zbohom RedBullu, booooohoooo....), sa mi ináč ani nedá.

Svoje má k tomu čo- to povedať i náš včerajší deň , ktorý mal toho v sebe toľko obsiahnuté, že i spať sme napokon  išli až  veľmi neskoro. Najskôr som ráno usilovne pracovala na svojej stránke. To som fičala ako Veruška a Jorik bol nesmierne zlatý, že sa rozhodol znova rásť a spal v posteli takmer až do 10am! A tak som toho stihla viac, než sa jednej Veruške v piatok (haha) ráno vôbec stihnúť môže podariť. Taaaaak, po všetkých tých každodenných "musí sa urobiť", sme sa okolo obeda s Jorikom vytrepali von. A daváj ho všade tam okolo nás, kde sme už dlho neboli ... jeden sekáč tam, druhý tu a všade sme jeden druhému trkotali do uší, že čo je toto a čo zas tamto a čítali sa knihy a koľko!, že ani v knižnici ich toľko neprečítame, keď tam ideme. Nakúpiť sme však toho veľa nenakúpili. To nebol zámer, len mať "fun" a to sme mali. Jedine, keď už bol ten deň detí , kúpila som Jorikovi stolný hokej a ten potom s tatom doma mastil, aj napriek tomu, že bol piatok a tata doma ani nemal byť, ale zarábať vonku ťažké lóve ( radšej prepotrebné než ťažké). Akurát, ešte skôr , než zabehnem k Tescu, kde sme po sekáčoch v závere skončili,  rada by som spomenula, že okrem hokeja, kúpili sme aj knihy....koľko? 4? Hej , štyri a pán v obchode má ma asi rád, lebo videl ceny a i tak, (ako stále), zrátal všetko skôr , než očkom žmurknete a výsledná suma, lalalaláááá..., o pár libier menšia , než by mala byť. Vždy ma to poteší, nebudem klamať a vždy sa i pekne poďakujem a pán sa na mňa usmeje a ja i do Jorika štuchnem, aby sa poďakoval tiež i usmial a potom sa  lúčime a ....aby som nezabiehala, lebo koho toto zaujíma...., medzi tými štyrmi knihami bol (je) i Harry Horse - moja srdcovka a keďže tú knihu už vo svojej knihovničke mám, rozhodla som sa ju niekomu darovať, komu bude tiež srdce lámať, lebo mne sa z tej knihy i hlava točí a miestami i revať sa mi chce.
Takže, napadlo ma, že také netradičné giveaway znova urobím:). Ale kedy a ako, o tom, potom...lebo teraz ešte neviem.

Teraz viem maximálne toľko, že podľa mojej obľúbenej Holly (youtuberky) , som si v Tescu (konečne na neho prišla rada)  zadovážila vegan fish fingers, kúpila si pečivo bez vajec a mlieka ( ináč, normálne takmer každé pečivo tu je bez dairy , ani som nevedela!) a dnes budem mať na obed fishy sandwich. Už sa na neho teším...! Mňam!
A potom, čo ešte viem je, že o chvíľu, len čo ťuknem publish tento blog, pôjdem kresliť ďalší obrázok do série jednej maminky. Včera som na jeho skici makala niekoľko hodín. Prisahám, ani by som neverila....lebo to sa ani veriť nechce totižto , že to tak dllllllho môže trvať...ale bolo tam toho veľa na jeden obrázok - tváre museli sedieť , proporcie, perspektíva (moja najväčšia slabosť, je mi jasné, vždy si v nej lietam a asi aj naveky budem!) , a potom všetky tie drobnosti detaily....prosto som kreslila do večera, až dokiaľ sme nešli s Jorikom spať.
A teraz pôjdem ten obrázok farbiť a potom ho pošlem jeho budúcej majiteľke a kým mi odpovie, že či teda môže byť alebo nie...., budem si to málo z nechtov, čo mi od kúpy foťáku stihlo narásť, usilovne bobríkovsky obhrýzať, lebo ja ináč neviem....

Sip, sip, sip...odpíjam si z môjho energetického nápoja z granátového jablka. Plechovka je takmer prázdna, energia nikde , ešte že mám aj bez nej chuť do práce. Tak sa s vami rozlúčim ...lebo je čas opustiť horčicový gauč a už len z neho narýchlo zamávať! Krásny a úspešný deň všetci majte , toľko z 25 Tovey Crescent!

                                                                      Cink

Rukávy hore

Je skoro ráno. Do plastovej misky s lentilkovým vzorom som si nakrájala banán, pridala k nemu maliny, cereálie, pomletú zmes rôznych semiačok , všetko to som zaliala sójovým vanilkovým pudingom a tadá..., aby toho "mňam" nebolo málo, celé som to zakryla (vegánskou) šľahačkou .

Už som to aj zjedla:).

A teraz sedím  a pozerám, že z emailu na mňa žmurkajú nové skeny, naskenované na našom (mojom?) novom skeneri , s ktorým sa včera do neskora večera trápila moja polovička. Radšej ani nemyslím, ako dlho to bude trvať mne! , kým pochopím , ako náš nový technický prírastok používať. Ale ...., nateraz, vďačná som. Lebo  mňa vám včera tak svrbeli oči, viete také to,vyškriabem vás von !, s čím sa nedalo bojovať a prosto som si  musela dať tabletku proti alergii a odvtedy až do konca dňa som bola mĺkva, ozaj som ledva i na Jorika slovne reagovala....ako z papiera vystrihnutá vygumovaná existencia. K večeru, keď sa šlo skenovať, som žila tak na ...prirovnám sa k baterke svojho mobilu, na 5 percent, kedy už i obrazovka stmavne a proste nič už riešiť nemá zmysel, len spať. Neviem čím to je, že tak reagujem na tie lieky...myslela som, že už tieto nové "daj zbohom alergii" lieky , nemajú uspávacie a charakter gumovacie vlastnosti. Asi by sa hodilo prelúskať príbalový leták. Každopádne, vďačná som mojej polovičke a to veľmi, že sa so skenerom pohral aj sám a ozaj som zvedavá, čo na tie skeny povie "tá" , čo by ich rada na tričká a podobné milené záležitosti tlačila.

No zvedavá som i na skener sám. Či sa s ním niekedy vôbec spriatelím, alebo bude po technickej stránke na takom levely , že dovi dopo....a miesto urobím si sama , budem s každou prkotinou behať za svojou technicky zdatnejšou polovičkou. To by ma netešilo. Priznám sa vám, že mi technológia robí problémy. I preto som ochotná priplatiť za výrobok , najmä ak sa tam píše , že jeho používanie je jednoduché a priateľské. To "priateľské" mám najmä rada, hoci ani to vždy nie je záruka, že daný výrobok je určený i pre technologických stupídov, čo je kategória, kam bez akéhokoľvek váhania patrím.

A ako taký technologický nezdatník, i nechty si obhrýzam - doslova ako kosačka, lebo ja....v tomto technickom rozpoložení, v akom som, som si objednala foťák a rozhodla som sa robiť vlogy! Samozrejme, tie bude treba strihať a mne sa až nevoľno robí, či to zvládnem. Ale, na druhej strane, toľkí to zvládli, zvládnem to isto aj ja. Možno ma to bude stáť extra čas  (čím mám na mysli dvakrát toľko času, čo to trvá tomu najpomalšiemu vlogerovi....), ale dať to hádam dám.

Medzi nami, skener a foťák..., pre môj skromný rozpočet znamenajú dosť veľa. Sú to smelé kroky. Ale rozhodla som sa necúvnuť. Ani náhodou nemám viac času (čo sa Jorika týka), než som niekedy mala (nedele popoludní a utorky..., tie , ak sa podarí, môžu byť i celý deň!) , navyše, leto je za dverami :) a do septembra ďaleko, ale mám chuť a odvahu a na tom staviam. No klamala by som , keby že sem napíšem, že sa mi rozhodnutie "investovať" do biznisu, robilo ľahko. Lebo nie, nerobilo. Peniaze by sa isto zišli aj inde, uj ! že či! , najlepšie do úspor, na horšie časy....alebo i jedlo je celkom fajn položka... Investovať do môjho biznisu je luxus a pri mojej hanblivej - občas po schovaní bažiacej povahe , i risk, ktorého som si vedomá a áno , robí mi to vrásky po tvári.

Ale..., ešte jedno ale sem do vlogu vsuniem... , youtuberský svet, ktorý tak milujem, je plný ľudí, ktorí sa boja a hanbia a túžia sa skryť. No miesto toho bojujú so svojimi strachmi , za čo majú odo mňa bujarý potlesk. Nuž..., i ja by som sa chcela pridať k nim a tiež bojovať  za niečo, čo milujem (umenie a tvorenie) aj napriek všetkých súkromným bubákom.

Bez debát, jak sme tu, všetci máme svoje strachy...ide o to, či ich necháme vyhrať alebo sa s nimi pustíme do boja. Ja si práve hrniem rukávy. Moja kamera ešte nedorazila, ale až tu bude, boj sa začne. Hádam to neprehrám. A takto  nádejami nadupaná a s rukávmi nad lakte vykasanými  , sa s Vami lúčim a zo svojho horčicového gauča na 25 Tovey Crescent Vám mávam a krásny deň prajem!


                                                           CINK

Predvečerné plánovanie

Ústa som si napchala čokoládou. Ostali mi posledné dve políčka. Tie si odložím na zajtra.  Boohoooo....bude mi treba kúpiť novú. Len čo mi skĺzla dole hrdlom, nahradila som ju sladkým flapjackom. Mňam. Už dlho som ho nemala. Je skvelý ako vždy , akurát hrozienka v ňom mi vadia. Tie moc nemusím a keď sa mi podarí, vylúskam ich radšej von. Teraz som však na nejaké zabudla. Hm. Prežijem, na hrozienka v puse sa neumiera. Navyše, možno mi dodajú energiu, ktorú hľadám . 

Tomáš vzal Jorika na ryby a ja som usnula na gauči. ZASE! Avšak po výlete do mesta, kde sa nám pokazil bicykel a ani len dole prudkým kopcom nešiel sám a Jorika na ňom som musela tlačiť ako taký osol ( ani nehovorím o "hore kopcom" , brrr.....aj spomienka bolí!) , až mi hánky na rukách beleli, sa potrebe spánku ani netreba čudovať. Ibaže ja spať nechcem. Ráno som nestihla pridať ani jeden status. Na facebooku myslím. 

Kľudne sa smejte. Ale robím teraz všetko, čo je v mojich silách, aby som znovu rozbehla svoju značku. Zatiaľ mi to škrípe , ale vždy si vravím : ,, Hlavu hore dievča, teš sa z toho, čo už máš! Všetko má svoj čas. Len ďalej s radosťou tvor a čo sa má dostaviť , sa dostaví."

Viem, že moje ja to myslí dobre. Navyše, má pravdu. Aj napriek tomu, že davy ľudí na mojej stránke nejasajú, jesto sa čomu tešiť. Firma Svojská (hádam im nevadí, že ich tu spomínam) , by radi predávali vecičky s mojimi obrázkami. Nechala som si to prejsť hlavou a vravím si, prečo nie? Z obálky s úsporami vyberám zopár do vrecka. Treba kúpiť nový skener. Už bolo načase. Ten náš starý dá maximálne 600dpi. A to by vraj bola škoda, keby sme moje obrázky obrali o kvalitu.  Na tričkách to vraj bude vidieť a to by som nerada. 

No....akosi jakosi,  obálku z ruky ešte stále nepúšťam. Ešte je čosi, do čoho by som chcela investovať, ale tu sa už tak trocha  okúňam,i  bojím sa by som povedala , bez debát si nie som  istá. Nebudem to tu maskovať, na rovinu poviem, nad čím  uvažujem - nad kamerou. S Jorikom, haha, moja 4 ročná opora, sme sa rozhodli, že to dáme. Že sa z nás stanú vlogeri.... (Medzi nami, podpora od 4 ročného je neskutočná vec! Na to, aby ste ju dostali, vám veľa netreba. Stačí nadšenie v hlase a je to.) Ale .., srandy bokom, ozaj to dáme? Teda pardón, dám? Môj vzhľad, vyjadrovanie sa....veď predsa dobre viem, že keď som nervózna , kokcem. Keď sa hanbím, červenám sa. Občas doslova ako pivónia. A potom si vravím, že i iní kokcú a i iní sa červenajú a hej, všetci sme len ľudia a potom...pýtam sa samej seba, či mi to vadí na iných vlogeroch , ktorých tak rada sledujem a nie, nevadí ( aj na čelo vám zaťukám, že čo ste šiši, také človečiny mám naopak práve mocno rada!) ...tak heš strachuplné myšlienky, ak si neobhájim svoju prácu , budem sa musieť inde po živobytí poobzerať. 

Taká je pravda. 

A nie, nehanbím sa to priznať..., lebo len z lásky a pre lásku sa všetko robiť nedá. Vlastne - z lásky áno , ale len z lásky by sme neprežili. Ani účty sa z lásky nezaplatia. (teda, neviem ako vám, ale mne naše účty na moju lásku kašlú...) Tak bojujem. A bojujem rada , zatiaľ mám vietor v plachtách a som blízko pri kormidle. 

Oh! Kde som to až zablúdila? Niekde na loďku (?) :) , na vode mi predsa býva zle. Ta tam naspäť na pevninu, k vankúšu a ku skicáru a ku všetkým mojim vlogerom, čo tak rada sledujem. Tomáš mi práve poslal niekoľko fotiek z rybačky. Aha, oni už lovia a ja? Ešte ani čiarka v skicára! Nuž utekám milí a mávam len v letku.....aby sa Vám všetko darilo ako si želáte! A verme si , aspoň skúsme. 

                                                                      CINK

Sivá okolo

Mala by som napísať druhú časť o mne. Tú aktuálnu, v ktorej maniacky po ránach kreslím (ako, kreslím aj inokedy počas dňa, ale ak by ste sa náhodou niekedy ráno ocitli v tiesni, môžete mi volať. Na 99% som hore a kreslím. Či ale budem cez sluchátka počuť zvonenie , vám  už zaručiť neviem:), v ktorej ako pravý "závislák" prechádzam od jedného youtuberského videa k druhému , v ktorom som kompletne stratená vo svojom svete , ako tomu hovorí môj manžel a v ktorom som , niekedy viac a niekedy menej, tak akosi neohrabaná v kontakte s ľuďmi a v celej tej prepotrebnej paráde , ktorej sa hovorí socializácia.
A tiež by som mala kresliť. Vedľa mňa na stole leží ceruzou nakreslený obrázok dievčinky čitateľky, ktorej za chrbtom stojí jej vlastný tieň a tiež si číta. Práve som si ho nakreslila a rada by som ho ešte dnes ráno dokončila. Včera sa mi totižto ozvala istá firma, že by mala záujem o moje kreslenky na rôznych produktoch. Pomerne do neskorého večera sme spolu onlajnovo klábosili a vyjasňovali si veci, jak sa majú. No a dnes ráno už aj kreslím svoj prvý návrh pre nich. Vždy je to trochu iné kreslenie, keď sa vie, že výsledok by mal na niečo poslúžiť a na jeho výslednom "vzhľade" bude závisieť i úspech niekoho iného . Už som i zabudla , aké to je, lebo veď za knihami si stojím len ja sama a nik iný. Ak bude hanba či neúspech, len ja na to doplatím.

Nuž to všetko by som mala. Mala.....

A aj robiť budem..., hoci všetko určite nestihnem. Rána sú len rána , so slnkom , čo sa nedajbože ale už, vždy ponáhľa na oblohu. Tu si však nie som istá, či sa i u nás objaví. Od včera večera sa obloha skrz naskrz zatiahla a odkiaľsi dokonca vietor prihnal búrky. Jedna z nich, okolo jednej ráno , doslova drnčala oknami. Viem to presne, lebo niekde vtedy som sa vytrmácala z Jorikovej postele. Už ma v nej nechcel, už sa chcel roztiahnuť a ja som mu zavadzala. Pamätám sa , že som chvíľu načúvala tomu rinčaniu a duneniu, ale asi ma až tak neoslovilo, lebo som v ňom slastne zaspala. A teraz je ráno a vonku je šedo a to šedo je v nedeľu a v nedeľu je tu carboot sale a ja som si nie istá, či dnes nejaký carboot vôbec bude, lebo v tom sivom odtieni sa mi zdá jeho prognóza na uskutočnenie  - na rovinu - mizivá.
Radšej ani nemrkám tým smerom  , kde sú okná, lebo nebodaj i ja zosiviem.
A to by nerobilo dobrotu. Sivej mám na sebe dosť. Vstávanie skoro ráno má sivú totižto tiež rado. Kreslí si ňou po mojej tvári, to mi môžete veriť . A potom sa k tej armáde sivej pridávam aj ja sama, lebo tú sivú úprimne ľúbim a sivé svetre to je moje, jaj! Ale keď je sivý aj deň, to je zlé. Vtedy sa v ňom strácam a občas tak doslovne, až kompletne zmiznem. Alebo si to iba prajem? Hm...

Nuž tak teda nikde nemrkám, radšej si dám svoju novú bielu (vegánsku) čokoládu , lebo sa jej neviem nabažiť a už mám len niekoľko štvorčekov z nej (beda!) a hneď mi je vo vnútri vanilkovo. Odporúčam.
A vtom vanilkove idem poslušne robiť , čo robiť mám.... Blog o sebe už písať nebudem. Skúsim poobede....hoci , pozerám, poobede už má svoje "malo by sa urobiť", pcha! No nezabijem sa....! Nie, vo vanilkove sa nezabíja a neumiera. Tak blog nebude a hotovo. I zajtra je deň a nie, ďakujem, neprosím si vidieť jeho plány ! Mám iné na práci. Idem kresliť a potom pôjdem na carboot, ak nejaký bude a potom ....potom uvidím, čo mi Jorik dovolí:).
Hahaha....zdravím maminy!

A zdravím aj všetkých , čo dnes majú nedeľu , sivú či zelenú a možno i bodkovanú. Krásny deň majte , ja vám k nemu mávam....z 25 Tovey Crescent!


                                                                          Cink

O sebe s troškou histórie / 1.časť

Už dlhšie som si sľúbila, že Vám napíšem niečo o sebe. Ibaže odvtedy si lámem hlavu, o čom vlastne písať mám..., kde mám začať, kde mám skončiť, čo je dôležité spomenúť a čo radšej trápne a rozumnejšie by to bolo vynechať ? Vždy som rada písala, ale čmárať slová o sebe nie je tak ľahké...

A tak som si povedala, že nie je dôležité, čo napíšem, ale to,aby všetko to, čo sa napísať rozhodnem, bolo pravdivé, bez akéhokoľvek  zahaľovania či  prifarbovania....a všetkého toho onakvého, s čím by som mohla vyzerať zaujímavo a krásne.

V prvom rade , keď sa pozriem na seba (bez zrkadla, netreba ho), vidím maminu a umelkyňu. Tu podotýkam, že sa cítim zahanbene, keď sa takto verejne oslovujem, akoby som na ten titul nemala nárok . No jak hľadám, tak hľadám, iné slovo v sebe nemám. A navyše, i keď sa mi takto medzi nami to slovo len ťažko derie medzi pery, sama v sebe som ho dávno prijala a klamala by som, keby som povedala, že sa ako umelec necítim. Cítim. A to dokonca úplne a kompletne a až tak, že už som sa i stotožnila s tvrdením, ktoré už neraz odznelo mojim smerom  : ,,Ona je taká iná, vieš umelkyňa!" (čosi ako : Čo sa čuduješ, je blondína!" alebo ,,No jasne, žena za volantom...") Nuž teda - som taká. Iná. Umelkyňa.

Rada by som napísala, kým som viacej. Myslím tou maminou alebo umelkyňou. Ibaže odpoveď na to nemám. Akurát len to, že môj manžel sa tu niekde isto pýta, kde je on? Viem, nerozumie a ja sa už ani nepokúšam mu čokoľvek vysvetliť.  Moje videnie a delenie seba, nemá  nič spoločné s láskou, akú vidí on. Tu píšem len o sebe a to že som mamina je čosi, čo moje umelecké ja  - doslova a do písmena jedného dňa ,celkom nečakane ale zato plánovane,  prevŕtalo ako ementál ( v čase niekde cca 9mesiacov pred 25.októbrom) a či chcem alebo nie, tie diery v sebe mám a  nikdy - NIKDY ich vo mne nik a nič nepopláta . Ani ja sama nie .

I preto mám na rukách dve kerky. Jednu za maminu (nie za tú, čo mi odišla....v tomto prípade sebecky za tú, ktorou sama som)  a druhú za umenie ( a odkedy ich mám, nebol deň , kedy by som ich na svojej koži oľutovala. Svoj názor som nezmenila. A...to mimo misu, keď som už pri tých kerkách, rada by som dodala, že by som ich na sebe mala rada viac než mám a dúfam, že sa to aj podarí.)

Takže toť základné delenie a opis.

To rozšírené delenie je už trocha pestrejšie a pikantnejšie. V ňom som čudák a samotár, skororánovstávanec a tvorivý maniak , niekto tak trochu mentálne nie poskladaný ako sa na dnešný dokonalý obraz patrí a ..., aby toho nebolo málo...som i ktosi , kto si často robí závislosti, lebo nepozná mieru alebo preto, že pocit cinkania , rozprávania a tancovania vecí v ňom mu prináša neskutočnú radosť a nevie sa ho nabažiť. Tu mám na mysli veci ako sekáče a hračky a detské knihy , ale i cvičenie a pitie energetických nápojov(jaj!), kde som nad sebou už dávno mávla rukou, že veď zbytočná snaha , no veď čo už, tak poznám Vieru, čo nemá mieru. ( a medzi nami, nemám rada meno Viera... ľúbim ho len kvôli tomu, že sa k nám do rodiny dostalo vďaka môjmu milovanému dedkovi , ale to je tak všetko , čo sa lásky k nemu týka. I preto som vynašla Verušku, fuh, hneď je to milšie.

A...keď som už pri dedkovi, nedá mi písať ďalej bez toho, aby som Vám neprezradila čosi, čo som si vlastne i ja len nedávno uvedomila a čo by možno mohlo mať i vysvetlenie na všetky tie moje smutné postavičky v tmavých farbách, čo tak rada kreslím a vy tak radi nemáte...a prečo sa i moja jediná hra, čo som kedy urobila, volá Sirotinec (alebo Sirota) a prečo vôbec som tak osamelými tvorčekmi fascinovaná ... lebo moja starká (pre mňa babka) bola sirota. Otec jej zomrel vo vojne, maminka pri pôrode...
So sestrami som , bez preháňania, vyrastala na jej spomienkach a neskutočnom množstve  rozmanitých  príbehoch , ktoré prežila...a nakoľko to bola "tá" babka z dvoch, ku ktorej som mala blízko , tú druhú som vlastne len ledva poznala, počmárala som sa ňou zhora zdola. A som na to hrdá, ...to len tak, ak by Vás to zaujímalo, lebo vo svojom živote som nestretla lepšieho človeka ako bola ona sama. Hoci dedko jej stojí za chrbtom (ten, čo mal rád meno Viera) a to i napriek tomu, že ten sa so svojimi spomienkami  rád nedelil. On radšej mlčal a neskôr doslovne, keď v bani ohluchol, slová mu vtedy takmer úplne vymizli z pier a čo potreboval povedať,  povedal radšej rukami a bolo.

...och, tuším sa roztápam vo vnútri a pardón viem, o tom by som tu ani písať nemala, ale pravda je, že aj môjho dedka jeho vlastná mamina odmietla , lebo nebol silný a mocný jedinec a tak z neho vyrástol človek, čo by ani muche neublížil a vo vojne odmietal do ľudí strieľať a pre mňa sa stal hrdinom , ktorý sa do histórie človeka nijak nezapísal, ani len zmienka o ňom nikde nie je, ale vo mne....vo mne má svoje čestné miesto a naveky bude mať a i píšem to tu o ňom preto  a o starkej zároveň, lebo toto sú ľudia , z ktorých som prišla  a som na nich nesmierne hrdá  a pyšná, až mi i do nosa prší a nech!
Toť moja história.

                                   Koniec prvej časti....

O Ripke

Priznám sa, troška neviem, kde a ako začať. No najskôr na začiatku a veľkým písmenom....:) ale bez žartov...trocha sa okúňam, lebo podľa svojho plánu, by som mala najskôr napísať čosi o sebe, potom o knihách a prečo tu ešte nie sú a až tak ich predstaviť. No...čosi  akosi....o sebe sa okúňam písať ešte viac a čo sa kníh týka, pravda je taká, že tam zase - čosi kdesi, čaká sa na sponzorskú zmluvu a čaká sa a čaká...a ... ak smiem byť úprimná, už aj dumám, že by som sa mala radšej  inde o pomoc obrátiť.
Ale smutne písať nechcem. To teda nie! Najmä, ak už i viem, kde to svoje šťastie znova skúsim vyskúšať....ktohovie, možno to tentokrát "pôjde". O tom však písať vôbec nechcem.  Čo chcem, je predstaviť vám  svoju Ripku.

Viete, Ripka bola jedna z prvých rozprávko-básničiek , čo som napísala. Rovnako ako všetky ostatné básničky, ktoré som kedysi a vôbec napísala, prišla ku mne sama a ja som ju privítala. Nemohla som ináč, lebo Ripka o mne príliš veľa vedela , ba...aj by som povedala, že ku mne prišla zámerne s čímsi, čo sama dôverne poznám, aby mi ukázala ako to zvládla ona.
Na druhej strane, aj keď ku mne Ripka prišla ako jedna z prvých hrdiniek, dlho ostala "bokom". Až po čase sa jej ušlo zopár ilustrácií, na ktoré som bola nesmierne hrdá. Prisahám, kedykoľvek som na ne pozrela, mala som problém uveriť, že som ich nakreslila ja sama. A tak, niekde tam...zdalo sa mi, že Ripka je kompletná. Dala som ju bokom ako hotovú na tlač. Ibaže Ripka na tlač hotová nebola. Zďaleka nebola!
Na to som však prišla až po čase, keď som napísala niekoľko ďalších rozprávok a básničiek v jednom a pokreslila desiatky strán zobrazujúcich ich obsah.
Bolo to celkom nečakané...teraz sa na tom i smejem, keď si na to spomeniem, ako som  po Ripku do šuplíčka  prišla ako po hotovú vec. Odrazu som neverila tomu, čo vidím! Aj som  sa hanbila....aj si vlasy  trhala....aj som sa chcela kamsi schovať a viac odtiaľ nevyliezť.  Ilustrácie boli stále krásne, ale slová sa nerýmovali, vŕzgali ako staré vráta a mne sa z toho škripotu robilo zle. Tak som písala znova. Ibaže..., zistila som, že Ripkin príbeh je troška ...... iný. Neviem, či ho zmenila ona sama alebo som len ja na prvýkrát  zle počúvala.

Ale odrazu som pred sebou mala jej denník...vypísaný do poslednej strany, ba ešte i čosi navyše v ňom bolo. Bol spoveďou dievčaťa , čo si hľadalo svoju vlastnú cestu a seba samú niekde na nej. Asi vás neprekvapím, keď napíšem, že to bola cesta pomerne dlhá.... Sestry, moje kritičky, mi vraveli, že to tak nemôže byť.
 "Skráť ju!" radili, ....ale ja som Ripku  skrátiť nedokázala . Každá strana v jej denníku sa mi zdala dôležitá. Veľmi dôležitá..... A tak, niekde tam, sa z pôvodnej rozprávky pre detičky stal radšej príbeh pre veľké dievčatá... také, čo si podobne ako i ja kedysi dávno, rady svoje pocity zapisujú na prázdne stránky svojich tajných denníčkov....

Očividne,  kresanie obsahu mi veľmi nešlo a tak som radšej kreslila. A ...čuduj sa svete, ako som kreslila, s Ripkou po mojou boku, tak nejako prirodzene a samovoľne , hladili sme spolu  tie premnožené slová , debatili o nich a čo sme uznali, to sme vyhodili a kde nám chýbalo alebo sa zdalo "nejasnô" , tam sme dokonca i zopár slov navyše  pridali.

Určite chápete, že veľa prezrádzať nemôžem , tak len takto skromne , cez "našpúlené" pery, šepkám....:

Nuž, o tom všetkom si ja snívam
Keď sa na svoj odraz dívam
A vidím v ňom samú seba
Ahoj! Volám sa Ripka a som nemá

Dnes ti viac denník napísať nemôžem
Mame som sľúbila , že jej pomôžem
Ale zajtra sa vrátim, sľubujem
Svoj príbeh ti celý rozpoviem!

Žiaľ, ani z ilustrácií vám toho veľa ukázať nemôžem. Len tak trocha zhora - zboka. No napokon, pravda je, že ako som kreslila, prezrádzala som mnohé na svojich "stránkach" , lebo ono sa mi to ináč ani nedalo -  popri ilustráciách na tvorbu čohosi ďalšieho už čas ozaj nezvýšil. Nie mne:). A potom, medzi nami, mňa už všeličo "iné" aj prestalo baviť. V istom zmysle to tak bolo aj dobré, lebo ono...ako keď čosi ilustrujete, dostane sa vám do rúk, do prstov. Keď si odbehnete k niečomu inému, jejda! - to aby ste to potom v tých svojich prstoch znova hľadali!

Čo sa však Ripky týka, práve toto "hľadanie v prstoch" ma tu doslova vytrápilo. Lebo hoci akokoľvek krásne boli počiatočné ilustrácie, po mesiacoch odlúčenia som ich už v prstoch nevedela nájsť, márne som sa snažila. A tak pomaly ale iste, lúčila som s každou jednou stránkou pôvodne nakreslenou a nahrádzala ju novou.
Tu si dovolím niečo vsunúť, lebo nie je to dávno, len tuto zopár dní dozadu, dostala som mail od kohosi , že možno by mi bolo dobré prečítať si knihu o tom, ako perfekcionizmus zabíja kreativitu. Nemôžem protirečiť, i sama to viem. Bez debát , "na tuti". A pri Ripke som to videla tiež. Veľmi, veľmi , VEĽMI som chcela, aby bola dokonalá ako sa mi zdajú dokonalé postavičky v iných knihách. Ibaže, ja nie som tak zdatný ilustrátor a čosi...nejako....vždy jedno očko  bolo trocha iné, tu zas líčko pravé, tam zase líčko ľavé...tu mašle, tu ušká...tu krk...tu proporcie....a tak som prekresľovala a prekresľovala , až som i ja sama videla, že to bude chcieť zmierenie . A čuduj sa svete, jak som ho sama so sebou urobila, prekreslila som posledné tri obrázky a dostavila sa úľava. Nie, ani náhodou to nie je dokonalé, či čo i len všade sediace a oku lahodiace, to nie...ale je to dobré. Tak akosi to ladí s tým mojim textom, tancuje to v jednom rytme...cha, asi radšej hopká než tancuje, nuž vzdávam sa! A hoci stále trocha bojazlivo - no  predsa len, rozkladám si tie obrázky po zemi a zas ich zbieram, v poradí, v akom majú byť a mávam ich na rozlúčku, je skončeno...všetko v nádeji, že ma ľudia, až raz budú Ripkou listovať,  pochopia.

Všetky strany spolu.....

...posledné prekreslené...

...tuto ešte chýba linka...

...tuto takto iba kresby pokope ,zatiaľ bez slov... len hodiny práce a jeden príbeh.

A o čom vlastne ten Ripkin príbeh je?

Už viete, že je nemá. Nemôže rozprávať, lebo sa narodila iná ako zdravé deti. Schovaná pred svetom o ňom toho veľa netuší, no ako plynie čas a Ripka rastie, začne jej byť schovanej smutno. Pomaly sa učí kto vlastne je a že veci nie sú vždy také, aké by sme si mysleli , že budú.  Mnohé sa učí od rybiek, ktoré sú jej veľmi blízke... až napokon spolu s nimi zistí , že i bez úst dokáže byť...ale to už by som asi nemala prezrádzať :).

Každopádne, Ripka je hrdinka a do slova a do písmena. 

Mne už teraz ostáva iba jedna vec, vytlačiť posledné prekreslené obrázky, vlepiť ich aj s textom do čohosi, čo je ako maketa knihy, jak by mala asi kniha na konci vyzerať...  a potom, potom už len nájsť spôsob , ako ju dostať von, medzi vás. 

---------------------------------

Nuž milí, to je hádam i všetko, čo vám prezradím. 

Toto je moja Ripka.

Nabudúce si pozvem Rózu. A tak Marušku a Bonifáca a i samú seba ako osamelého priateľa ( pochopíte, až ten príbeh uvidíte).

A ...už tuším zvýšilo len na zvonenie...tak cinkám a lúčim sa....

Cink cink cink

...

Povrchný blog o povrchných veciach

O dva dni odchádzame. Príde mi to ako sen, že už sú to dva týždne. Ešte som ani len pri mojej svokre na pokeci nebola! No kalendár nepustí - v sobotu letíme , čo je o dva dni a bodka. Dobrý pocit však mám aspoň z niečoho....lekárov som obehala ako som mala a to nie len za seba ale i za Jorika, juch a o čosi chudobnejšia som pomohla aj sestre v jej "biznise" - včera som jej založila fb stránku i blog , aby som bola konkrétna a to je druhé juch! , lebo ono to so všetkým vysvetľovaním i hodnú chvíľu trvalo , no medzi nami, nemyslím si, že sestra si z toho veľa zapamätala:). Očakávam do budúcna  vééééľa "dodatočne-veci-vysvetľujúcich" telefonátov:). Link na tú parádu vám tu však ešte nepridám, lebo ono ..veď jasné, zíva prázdnotou. Až tam však niečo bude, veľmi rada a hrdo ho sem prilepím.

Odhliadnuc od toho, dnes máme štvrtok a moji milí cestujú do Vranova za rodinou. Patrilo by sa ísť aj mne, ale medzi nami - tá cesta! A o pár dní domov do UK! Aj sa čudujem, že Jorikovi sa chce, ale on asi biedák netuší, na čo sa nechal ukecať. Tak len zatínam päste, nech im kilometre rýchlo zbehnú, bez zadnicových otlakov.

O svoju zadnicu sa báť nemusím. Hoci plánujem dnes veľa kresliť . Včera som ani len nechytila ceruzku do ruky, čo sa ozaj nestáva často. Ale....mali sme výlet do Košíc, viac menej nutný a pracovný, nie však pre mňa. Ja som tam šla tradične ako mamina, čo so synom čakala v nákupnom móle, lebo vonku lialo ako z krhle, kým sa dôležité veci vybavia. A čakalo sa mi celkom dobre, hoci musím sa vám priznať, že už dosť dlhú dobu sa v obchodných centrách cítim nesvoja. To odkedy vymetám sekáče, je mi bližší svet menej uhladený, radšej strapatý, kde sú ceny nižšie, ponuka farebnejšia, podnebie slobodnejšie a  vedomie jasavé , lebo....mám v sebe silno zakorenený pocit blaženosti, že "recyklujem":). Nehovoriac o pocite "lucky bastard" lovca, čo len tak z ničoho nájde za pár šupiek taký kúsok, že sánka dole. My sekáčoví maniaci si rozumieme:). Na druhej strane , včera v tom móle , nebolo zle. Ozaj nebolo. Zas a znova nahodená v Ľudkinej sukni , ani som sa necítila cudzo a to ja zvyknem. Doslova ako mimozemšťan . Možno preto, že som po obchodoch behala zapretá a schovaná za blikajúcim autíčkom s nápisom Polícia, ktorý si Jorik vybral. A spoza neho ma bolo ledva vidieť:).

 (ešte z domu pred odchodom pri Tomášových botkách)

Navyše, bola som plná radosti, lebo v New Yorker som našla belasé šaty z teplákoviny s rukávmi plnými kvetov a aj sladké ružové šatičky s vreckami, (viseli hneď vedľa), z ktorých sa mojim rukám ani len naspäť von ísť nechcelo. Mňam! Kúpila som si obe a čert ber prachy....! A na chvíľu aj komerciu a recykláciu. Samozrejme, neteší ma to , ale ostávam v nádeji, že tie šaty na sebe zderiem a až ma omrzia a ešte budem v UK v tom čase, odnesiem ich na charitu, ako nosím všetko, čo doma potriedim a je stále funkčné (lebo hej, mnoho ľudí tam nosí všetko, aj nefunkčné a to je prosím "mrzké" a fuj a hanba vám, čo to robíte , to by sa nemalo!) Takže, ak máte lóve a vkus ako ja, šup do New Yorker(a). Medzi všetkými volánikmi a la (rozkvitnutá) mexická telenovala na Slovensku, sladkú pastelovú belasú a ružovú ľahko nájdete a potom, ....potom spolu vyfarbíme dni, to vám sľubujem. I ja som farbila a ako! Jedna sestra hneď, že wau, aj ja chcem také a druhá na telefóne, že čo , aj ja chcem vidieť, tak sa jej fotka posielala a ona hneď , že wau, i ja by som a ....uj, možno by som niečo od New Yorker aj mohla dostať, za šírenie reklamy:).
Žartujem, nič nechcem.
Tieto šaty boli v mojom prípade výnimka.
Ani náhodou ich nevymením za sekáčové kúsky!
Tie sú stále "numero uno"!
Fuh, to bez debát!!!!
Jaj! Ani myslieť!
A viete čo?
Tak trochu sa už i začínam cítiť "plytko" . Hm...hej, doslova. Tak radšej končím. A idem kresliť. Vonku je ešte stále tma, každý spí. Dnes som ťukala úspešne rýchlo.
A na tie šaty už len....ja viem, že ste tam vonku. Píšete mi občas a ja mám vaše maily mocno rada. Vy, všetky moje milé maminy a dievčence a staré žienky...vlastne, odrastené dievčatá....čo občas na seba zabúdate a potom mi len tak napíšete, že vďaka mne ste zablúdili do obchodu a miesto tradičných vecí pre toho alebo hentoho, ste i sebe čosi ukradli. K vám najmä  mávam a dúfam, že i teraz som čarovala a nie, nemusíte ísť vyrabovať už toľko spomínaný obchod (New Yorker, ak ste zabudli) , či utrácať ťažké prachy..., ja len dúfam, že možno...zas....znova, si medzi všetkými potrebnosťami pradôležitými , spomeniete aj na seba  a hoci to je povrchné, fuj až to bolí! , si niečo na seba kúpite a urobíte si radosť, lebo my ženy ju potrebujeme,aby sme sa páčili - nie iným , ale sebe najmä. Mávam k vám všetkým moje milé....a objímam. My si rozumieme.
Veď sme dievčatá, nuž ako ináč!

                                                  Z povrchného blogu a z Hlavnej ulice cinkám ....


                                                                CINK