Čierna

Dnes je von zima. Ráno mi počas behu prsty omrzli v rukaviciach a holé ramená na kompletku zatvrdli od mrazu. Tak žeby predsa sa tá zima blížila?

Po slnku zatiaľ nie je ani chýru ani slychu.....zdá sa byť šeredno , smutno trošíčka.

Jorik už dávno vstal.....sedí neďaleko mňa.....v jeho brušku dobre známe jogurty.

 

Ja mám hlavu plnú historických dokumentov, ktoré posledné dni pozerám...rozmanité od života Mary, Shakespearovej mamy , cez Hitlera a Stalina po epidémie ,mor....tuberkolózu....no menuj. Náš život tu v UK je troška jednostranný....možno smutno-smiešne, že YouTube mi nahrádza priateľov a zdroj noviniek.....ešte smiešnejšie , dobre, v úvodzovkách je, že potom tieto svoje youtuberské novinky preberám so sestrou cez telefón, lebo nič iného na klábosenie nemám.

 

S Jorikom som včera na chvíľku zabehla do Tesca......v drobnom sekáči vedľa supermarketu sme našli v košíku jeden jediný červený double decker bus. Materiálna vec splnila poslanie dňa. Jorik ho stískal v ruke rovnako ako všetkých jeho v sekáči objavených predchodcov double decker buses. V Tescu sa vybehal pri hľadaní jogurtov a sušeného manga a celou cestou domov sme nonstop hrali hru I spy with my little eye...... Milión objatí, milión kissiniek......kúpanie, čítanie......skladanie kociek, labilných komínov......nekonečné kolá pexesa, v ktorom stále nemilosrdne vyhrávam. Dlho nebudem. To mi je jasné.....:). A....kreslenie. Jorik chce kresliť čím ďalej , tým viac. Kreslili sme pred Tescom, kreslili sme po Tescu. Takmer nestihli kúpu dvojposchodového autobusu.... Jorik objavuje ceruzu , čmára ňou po papieri slobodne kade tade.......napokon všetko prečmára čiernou fixou.

 

Ha.....čierna.

 

Pozerám na seba a celá som dnes akosi do čierna. Nie, nie je dôvod na smútok...... Čiernu ako takú vlastne ani nemám moc rada.....vo svojom živote ju takmer nepoužívam.....až na čierne pančušky. A predsa, sivá je len na skok k nej a pre mnohých sú jej tmavšie odtiene za jedna s čiernou. Podobne to vidí i môj milý...keď sa včera pozrel na môj najnovší obrázok vianočný, s ktorým som sa dlho trápila.....ale tak slastne trápila...kým som ho uhrala, kam som chcela. (občas sa totiž  stáva, že fixa zanechá nemilé hranice, ako farba uschne a to ja neviem vystáť....nasleduje vrstvenie, prekrývanie .....kamufláž...hra farieb a čakanie, kam to celé povedie...). Ukázala som mu ho s dobrým pocitom spokojnosti.....a on mi úprimne na oplátku chrstol pravdu, o ktorej dobre viem a ktorú sa spytujem v sebe samej už niekoľko dní. Najmä , keď sa berie do ohľadu fakt, že by som sa chcela umením živiť. Povedal mi čosi na príklade tak čarovnom, že sa tomu nedalo nepochopiť.....tak polopatisticky, že sa nezvýšilo miesto na nijaké "čo ak" .... Povedal mi, že istý jeho známy robí hudbu, prešpekuluje ju do podrobna....robí to zložité, ťažké.....a potom kdesi akosi urobí čosi jednoduché...prirodzené, ľahké a ľudia jasajú. Klepú ho pleci a vravia , toto rob! To sa nám páči! Ale on nie.....nepočuje....ďalej špekuluje a temer nikomu sa to nepáči . Ja som vraj dospela do rovnakého bodu. Používam farby priťažké.....krásnu myšlienku nakreslím pochmúrne...kto si už bude chcieť kúpiť vianočnú pohľadnicu, čo vyzerá depresívne?

 

 

 

Čaká sa odo mňa čosi radostné...svetlé.....na čo som vyskočila, že odmietam kresliť sladké veci....ružová padla a ostala zamietnutá....vraj sú aj iné farby na palete a sú.....ja viem, že sú....,ale.....dumem, zvažujem, či som sa nejak zmenila.....že sa moja práca uberá smerom ,akým sa uberá..... Je mi jasné , že ľuďom sa vždy budú páčiť sladké veci.....občas smutne, čím sladšie, tým lepšie....ale ak by som ich také robila....šla by som proti sebe. Môže vôbec umelec, výtvarník ....ísť takto proti sebe? Konečne mám pocit, že dýcham....ešte nie som tam, kde by som chcela byť...moja práca má hranice, obmedzenia.....tajne dúfam, že ak budem na sebe veľa pracovať, prekonám ich. Teória 10000 hodín mi dáva nádej.

 

 

Pred časom som bola na instagrame nasledovaná istou známou ilustrátorkou.....neskôr podľa mojich kresieb začala tvoriť bábiky istá Ruska.....dnes som dostala mail z USA o tom, ako je tam ktosi silno fascinovaný mojim štýlom..... Drobné víťazstvá, ktoré hrejú viac než si vie ktokoľvek predstaviť...lebo to, čo predvádzam som najviac ja ako som kedy bola. Hoci , ako som písala, ešte nie som tam, kde chcem byť.

 

Preto sa pýtam....do akej miery je výtvarník schopný zísť z cesty , zo svojho názoru, vkusu.....zo svojho ja len aby potešil okolie?  A je to vôbec správne tak?

 

Ja som od narodenia tvrdohlavá. Dupem nohami kde sa dá. Najskôr zhyniem,ale zaliečať sa nebudem. Občas možno nejakú výnimku urobím...najmä ak sa to mojej duši zaželá....ale....ale ináč....beda mi.

 

Dnes som na insta našla jednu veľmi talentovanú angličanku. Jej sošky sú ponuré....čierno biele prevažne...spojené s prírodou....občas trocha naháňajú strach.....nie však mne. Mne naháňa strach fakt, koľko ľudí jej v pozadí tlieska. Smutne malé číslo.... a dumem, či toto je dôvod, prečo s hrčou v hrdle napísala dlhočízny blog o tom, ako sa obracia na istú stránku v nádeji, že tam nájde prispievateľov finančných.

 

Dobre ...dobre....na toto odpovede nie sú. Všetci sme nejakí....jedni pôjdu s davom , iní tvrdohlavo proti. Jedni zvíťazia, druhí stroskotajú....

 

Nechám teraz túto tému bokom.....čas značne pokročil...Jorik ma driape za nohy.....pýta si svoje.

Včera som vám však sľúbila fotku jeho svetríka líškového....tak tu je:

 

 

....a na záver úplný ešte moje šitíčko......

 

 

...v ktorom  najnovšie dupem čiernou na vzburu....

 

 

Mávam vám ku krásnemu dňu.......ako ináč z 25 Tovey Crescent.