Ružová budúcnosť

Jorik vstal dnes ráno krátko po tretej ráno. Odvtedy tu spolu kupčíme.....striedavo na telke, na našich mašinkách na cvičenie, telefonujeme spolu cez imaginárny telefón  a hráme hádaj, na čo myslím. Obývačka je hore nohami. Na kompletku . Vysypané kufre, koše..... Hľadanie tej pravej hračky nepozná hranice. O chvíľu ale pôjdem všetko upratať a pôjdeme aj von. Jorik si želá skákaciu guľôčku z automatu od najbližších potravín, tak sa tam prejdeme. Potom predpokladám, že ho zalomí. A bude spať hodiny a hodiny. Možno budem mať čas zabehnúť do art shopu a mrknúť sa na skicáre. Zistila som totiž, že fixa časom reaguje a preto chcem vyskúšať kvalitnejší papier.Možno on uchová fixu dlhšie a kvalitne na dlhú dobu(čím mám na mysli roky).

 

Preto ani nemám, čo by som vám za včera ukázala. Skúšala som rôzne papiere, čo doma mám a smutne zistila, že niektoré nepustia pero do seba ale ho držia na povrchu a následne sa všetko maže:(. Jediné, čo ukázať môžem, je líška, čo vyšívam.....žiaľ, ešte neskončená.

 

 

Mám ju rada už teraz....veľmi sa mi páčili bodky na látke...rozhodla som sa ich nechať a vyšívam ich. Takéto členité pozadie je dosť prácne a časovo náročné. Ale stojí za to.

 

Prosím, je tu ešte jedna vec, ktorú musím spomenúť. A to je fakt, že sme včera na dva týždne, nateraz , kúpili letenky na Slovensko. Neviem, do akej miery budem schopná ísť na net, či budem mať internet na svojom notebooku....a či na internet vôbec bude čas a chuť. Doma sa veci nemajú najlepšie.....smutno je.....ale robím čo môžem, snažím sa ostať zamknutá, nepustiť, nepovoliť.....nerobím si nádeje, nesúkam plány......veci budú ako majú byť. Akurát, vo svojej hlave, ukula som si šťastný plán....kam by to viesť mohlo a toho sa držím, sťaby sa stal.....lebo vraví sa, že všetko je zlé je na niečo dobré ale na smrti nevidím nič dobré....treba ozaj fantáziu. A tú ešte mám. Vymaľovala som si budúcnosť a držím sa jej, lebo ináč .......ináč by som....asi nebola schopná kráčať kvôli pouzlenému žalúdku. Bez srandy, tak prosto a úboho, áno.....tam by som sa zauzlila.

 

Prosím, nie sú na to slová...teda ja ich nemám...hoci iní hej, ale to sú tí, čo na to majú právo , jediné právo k rakovine čokoľvek povedať...., ja ho nemám, zatiaľ nie...a nikdy nechcem mať.... Preto ich nečakám ani od vás. Takmer by som dala ruku do ohňa, že temer každý má nejaký osobný príbeh s ňou. Ten môj sa teraz píše. A bude presne taký, aký má byť. A ja ho ponesiem, lebo ho poniesť musím. Kvôli dieťaťu , čo mám......som pripravená ani na jeden deň neprestať byť mamou. Oh, ako hlúpo píšem?! Akoby už bol rozsudok hotový! A on nie je! Kde sa vo mne berie tá neviera? Dávam si po prstoch......hanba mi. Aká som to dcéra?

 

Viete čo?

 

Nevzdávam to!

 

Pôjdem domov s nádejou, lebo stále je....napriek prognózam.

 

Presne tak.

 

Zatrasiem mamkou a pritiahnem ju späť.

 

Ak ona dovolí.

 

-------------------------------------------------

 

Mávam vám milí...ku krásnemu dňu...ešte stále z 25 Tovey Crescent.