Kompletne všade

Včera som mala zvláštne pekný deň. Poskladaný ako mozaika...z marbles kamienkov sklíčkových, ktoré som Jorikovi kúpila (na jeho náramné prosíkanie) a ktoré som pár minút pred večierkou nafučaná vyložila na najvyššiu poličku našej knižnice ,aby ich Jorik nedosiahol....čo , samozrejme, vyvolalo nával plaču , ale ja som nepovolila...bola som jednoducho príliš unavená, aby som ich ešte aj po piaty raz zbierala z nášho - vyzerámakotrávička- koberca. (100 sklenených gulôčok....neviem, kde som mala hlavu, keď som ich Jorikovi kupovala, čo iné som čakala? Že si ich nasype do sklenenej misky ako dekoráciu na stôl ? Samozrejme, že budú všade! Ešte niekoľko mesiacov sa na nich budeme kĺzať ako Jánošík na hrášku....to mi je jasné:).

 

Do prvého sklíčka by som schovala svoj blog z predvčera so všetkým booboo..., na ktoré neverím, ale ktoré sa mi za tmy dokáže vždy dostať pod kožu. Bolo okolo piatej..., sedela som na hubke v Little playground , tak ho s Jorikom voláme....malé ihrisko pre najmenších ....akurát som sa zložila a vytiahla skicár na kolená....Jorik na najbližšej preliezke ....slnko miliónkrát ohľaduplnejšie k našim ľudským prehrievacím systémom....málo detí....ideál....akurát, že čas pokročilý, v bruchu škvŕka trošíčka.....a aj na záchod bude treba čoskoro ísť....suma sumárom , taká maximálne hodinka pokoja na ihrisku. Akurát som sklonila hlavu nad skicár, keď sa asi z dvoch metrov odo mňa ozvalo hlasité cinkanie. Vždy ma vystraší, občas až nadskočím....neďaleko hubiek sú totiž dve veľké kruhá plné drobunkých  kovových gulôčok natlačených v umelohmotnom bludisku. Keď sa kolesom točí, guľôčky padajú. Na moje prekvapenie.....gulôčky sa valili zhora nadol, gravitácia teda fungovala , ibaže široko ďaleko nikoho....najbližšie môj Jorik lezúci po lanách.....tak dve deti na hojdačkách....na opačnom konci ihriska. Guľôčky sa gúľali , chvíľu im to trvá, kým sa všetky skĺznu dole a ja? Ja som pošepkala škaredé slovíčko na f...k.....asi som niekde pochytila, píšem úprimne...toto som zašepkala a rozhodla sa radšej kresliť. Ozaj neverím na čáry máry , len kdesi tam, hlboko hlboko v sebe ich mám ako možné, ba reálne....ale ako píšem, sú hlboko . Navrchu s pevným základom som neveriaci Tomáš a všetko, isto aj tie guľôčky, majú reálny dôvod na to, aby sa samé skotúľali.... možno sa výnimočne zasekli....neviem a nepátram, lebo zdravá logika na to nemá vysvetlenie a teda, nech hútam, čo hútam....k ničomu sa nedopracujem.

Do druhého sklíčka by som schovala svoj skicár a moju knihu v nej rozpracovanú. Bolo to na prvom ihrisku včerajšieho dňa. Vietor dul ako blázon.....slnko pieklo obdobne, sťaby súťažili. Jorik bol raz tu, raz tam....a všade chcel mňa pri sebe. Skicár som samozrejme vytiahla.....,ale urobila som len pár čiar, keď ma Jorik zavolal, že chce na hojdačku . Nechala som skicár na lavičke a odišla ho hojdať. Rozprávam mu a rozprávam, hučím do toho svojho chlapca kadečo, keď mi on odrazu povie , že môj skicár je všade. Otočím sa a to dieťa nemohlo mať viac pravdu . Nechajúc ho chudáka jak bol, na hojdačke, rozbehla som sa ako o život ratovať svoje druhé dieťa. Papiere boli všade!!!! Lietali vzduchom po celom ihrisku, za ihriskom tiež....prilepené na pletive okolo tenisových kurtov....rozlietané po basketbalovom ihrisku....schované v tráve, na chodníku...... Pamätám sa, zachvátila ma panika...jedna vec je papiere pozbierať, v tom problém nebol....druhá bol vietor a intenzita s akou dul. A dul bez prestávky. Každý nový závan...nová sila....vzuuuš......papiere sa vzniesli do vzduchu a točili sa ako na kolotoči, často ďaleko vyššie než moja natiahnutá ruka. Prekvapivo.....prišli mi na pomoc dospievajúce dievčatá ...neviem odkiaľ došli....okrem svojho skicára som nič nevnímala....ale pomohli. Po jednej - dvoch stránkach nosili mi vytrhnuté skice do náručia. Bol to veľmi zvláštny pocit vidieť svoju prácu lietať vzduchom. Hodiny, hodiny roboty..... Bola to Anna zo Zeleného domu, ktorej román sa nejako podobne "takmer" stratil? Nikdy som nebola jej fanúšik...to moja staršia sestra...ja som bola hrdý Hitchcock, ale čosi také sa mi marí...alebo to bola voda, do ktorej jej spadol? Tak či onak, celé to bolo srdceroztlkujúce a ja sa teším, že všetko sa našlo a už je to všetko v bezpečí.....aspoň si myslím, že je.

ps: tu ešte pridám pár posledných obrázkov zo skicára...ešte im chýbajú línie....ale ako tak, už sa vidí, čo na nich je....

 

 

 

 

Do poslednej tretej guľôčky schovala by som obchod na rohu Mutley....ktorý má nesmiernu charizmu....s malými miestnosťami v sebe, dýcha vintage a ženskou citlivou rukou. Ktosi to tam vyskladal s láskou pre staré časy.....s nehou a gracióznosťou , že je nám vždy potešením sa tam zastaviť. Najmä odkedy spojazdnili detský kútik. Včera sme sa tam po ihrisku a po obede zastavili ....lebo vo výklade mali úžasnú kôpku vyskladanú z detských kníh. Schúlili sme sa s Jorikom na koberci...špinaví sme boli tak či onak (milá Lucy, ver alebo nie, ak toto čítaš, že ja ešte aj do mesta idem v teplákoch, aj včera som bola a uf, aká pohoda zvaliť sa v nich na zem kdekoľvek chcem......a cítiť sa ako doma. Ale jedno uznávam, tepláky nemajú úctu k ľuďom, k miestu....degradujú...často aj ich nositeľa. Mávam milá...) a čítali sme.....knihu po knihe....občas sa pri nás niekto zastavil, usmial , pozdravil. Ach....tam v tom obchodíku na rohu, zas a znova, tak aj včera, cítili sme sa príjemne. Po asi hodine lúskania, vybrali sme knihy dve, Jorikovi som vsunula do dlane librovku, knihy tam stoja fifty pí na kus:) nech ide zaplatiť. Ibaže majiteľ od Jorika peniaze nevzal. Pohladil ho po hlave a povedal mu, aby si ich nechal, že je to jeho dar. (ktohovie, možno môžeme ďakovať aj tým teplákom, čo sme mali na sebe.....isto nám pridali na vzhľade biedákov....ale prosím, trávime celé dni na vzduchu objavovaním....máme líca vyštípané a opálené od vetra, opálení sme podľa tričiek a vlasy máme kade-tade...slobodné všetko....a občas tak dobre navoľno.....cítime, dýchame....) Jorikovi som nakázala, aby sa poďakoval a poslal pusinky....ibaže on sa otočil a miesto vzdučných kisiniek, vylepil reálnu na líce najbližšieho predavača. Všetko , čo malo v obchode ústa, sa smialo a my tiež.

Boom, schované v tretej guľôčke.....ak by bola živá, hriala by.

A tu je jedna z tých kníh, čo nám bola darovaná....druhá odpočíva na nočnom stolíku , tam teraz nesmiem, ešte sa spí.....

 

 

 

Myslím, že slov som napísala viac než dosť ku rannej káve. Mávam vám teda ku krásnemu dňu. Mávam....mávam.....objímam....z 25Tovey Crescent.

Iba zlý sen

Včera sa mi konečne podarilo zatiahnuť moju polovičku do obchodu a jeho biedne skromná zásoba košieľ sa rozrástla o jednu navyše. Stále žiadna sláva. Kúpil si aj sivý sveter, zipsový.....na ktorý sa mračil, keď ho prvýkrát uvidel, no až ho dal na seba, bol jeho presun do súkromného vlastníctva jasný.
Takže sa pomaly rozbiehame. Ja toho zase až tak veľa nevidím....až na info, ktoré ako hladný vlk vymáham od svojho taxikára. ,,Koho si dnes viezol? Stojí niečo za zmienku? Niekto zaujímavý? Alebo taká klasika, čo len potrebuje previesť z bodu A do bodu B ? " Hľadám pikošky.....čakám príbehy. Taký takikár toho predsa musí veľa zažiť. Veľa počuť. Nie je skvelé sa vyrozprávať z bolesti náhodnému neznámemu, zatiaľ, čo vás niekam odváža ? Dumem, či by sa nedala napísať kniha vyskladaná z takých dialógov...čosi ako "Spovede v taxíku " .
Ak ste zvedaví, či už som sa niečo zaujímavé dozvedela, tak vás sklamem, nedozvedela. Akurát už viem, že sa môj milý popálil, že mu zákazníci ušli bez zaplatenia....že už mal dievčinu v tak veselej nálade, že mu preliezla zo zadnej sedačky do kufra a ktorá sa vykláňala z okna tak mocno, že takmer vypadla..... asi sa jej u nás v aute nepohodlne sedelo, uvažujem. Žartujem, opitá bola, ale uvažovať uvažujem, lebo to by som nebola ja, keby som čo i len na chvíľu stíchla v dumaní.....tak nejak....akosi....ťažko sa to opisuje, bude to dozaista pôsobiť, že mám majetnícke sklony, čo aj mám , čo narobím....ale mne príde tak divné, koľko ľudí sa odrazu premieľa v našom aute. Čo všetko tam robia...čoho sa dotýkajú.... Je to len auto, ja viem...ale príde mi temer akoby sa ľudia dotýkali nášho súkromia. Akoby spali v našej posteli...nosili naše šaty.... Hm,zatiaľ, čo píšem tieto riadky, Tomášov - taxi čosi zháňač jobov - v jednom kuse pípa. Už mi bolo vysvetlené, ako to funguje....ale asi som pri vysvetľovaní nezapla všetky mozgové závity, očividne, na svoju vlastnú škodu, lebo mi celé to pípanie ostalo naďalej záhadou.  Ono, viem, že sú to zákazníci.....ktosi kdesi potrebuje odvoz. No potom je tam nejaké "bidovanie", kto tú prácu vezme a klik sem a klik tam a až potom sa dozvieš, či si ju dostal ty alebo nieto iný.
Medzi nami, snažím sa od "tatu nášho" vymôcť odpoveď, či je spokojný. Či ho to baví a na ako dlho si myslí, že by to chcel robiť. Stále je tu v zálohe Slovensko. Obaja však tak nejak ostávame stále tu, na anglickej pôde, po 30tke dávno,vždy so snami v dlaniach. Poetické , budiš, ale je to tak. Snívanie je zadarmo a je tak krásne ! My snívame radi. A myslím, že obaja už dávno vieme, že naše sny sú často nereálne.....sťaby ich sníval pubertiak, čo ešte nevie o živote temer nič . Čo na tom, že áno? Snívania sú od toho!Najlepšie na tom je, že obaja sme si toho vedomí, smejeme sa na vlastnej naivite.....súkromne, pre seba.....lebo stále nevieme, ako na tom ten druhý je a či mu nebodaj informáciou, že nijaký Santa naozaj nie je, nezničíme deň.
Ak ste zvedaví na Tomášovu odpoveď, nijakú vám nedám. Nie preto, že by som bola skúpa....ale preto, že za tak krátky čas sa ešte nijaká nestihla sformovať. Všetko ukáže čas. Plány sa nateraz nerobia. Sny stačia. Za seba osobne sa teším, že je do toho všetkého , čo čas ukáže, vtiahnutá aj moja kniha. Včera som s Jorikom na ihrisku vláčila skicár ciky caky od preliezky ku preliezke, no neurobila som ani čiarku . Na uspokojenie kreatívneho ja v sebe, som cvakla dve fotky a poslala ich na instagram. Jorik je viac populárny ako moje kresby. Niet sa čomu diviť. Sama mu dávam prednosť:).
Až doma , keď som Jorikovi napustila vaňu plnú teplej vody a ponorila ho do nej, našla som si čas na skicár a fixy. Mám mnohé nedokončené obrázky.....línie v čiernej a bielej stále chýbajú...inde chýbajú farby.....inde na mňa ziapu bielobiele prázdne strany....čím bližšie som ku koncu, tým hladnejšie sú. Včera sme napokon kvôli tomuto hladu išli spať pred 11pm. Tomáš ešte nebol doma.....a nebol doma ani keď som mala nočnú moru a zobudila som sa na vlastný škrekot cez stiahnuté hrdlo. Už dlho som nijakú nočnú moru nemala....a nechýbala mi.
Vraví sa, že nočné mory sú pozitívum. Viac, než čokoľvek iné, sú pre nás znamením, že sa niečo deje, čo nie je správne a potrebuje napraviť. Viac než súrne. Niektorí im vravia "volanie o pomoc" .
Zas a znova "dumem", čo také tie moje nočné mory môžu odo mňa chcieť? Akurát včera mi volala sestra, aby sa mi vyspovedala z jej vlastného nepríjemného nočného zážitku. Avšak jej sen je jasný ako facka! Uzavretá budova.....únikový východ tvorí jedno jediné úzke okienko, cez ktoré sa napokon pretiahne von a zachráni sa. Vzhľadom na jej aktuálny stav, všetko dáva zmysel. Ale čo ja a moje duchárske sny, tak živé, že mi po prebudení ešte dlho predlho behá mráz po chrbte....?
Viete, možno to majú na svedomí pomerne obyčajné náhodné veci, aké sa v poslednej dobe u nás dejú. Nepripisujem im nijaký význam...ako klasika....to sa stáva a keďže naša domácnosť je plná obdobných vecí, niet sa ozaj čomu diviť. Na mysli mám hračky s motorčekmi, na baterky, hrajúce rôzne melódie..... Jorikov hrací nočník má tendenciu púšťať sa sám....alebo sa sám spustí senzor na autodráhe.....alebo....ako minule, keď som sedela sama obklopená fixami so skicárom na kolenách vo svojom úplne najsamobľúbenejšom papassane (Jorik bol s tatom v tom čase na návšteve  u susedov) a odrazu sa sám zapol fén . Jedna z Jorikových hračiek. Fúka pomerne silno a hlasito....je to bubble maker..ak také poznáte . Musela som vstať a manuálne ho vypnúť. Troška iná káva ako sám od seba spievajúci nočník. Včera pred spaním u nás čosi buchlo.....veci popadali v našej sklad kúpeľni (kúpeľne máme dve, jednu sme premenili na sklad)...ale ako vidíte, toto všetko sa dá vysvetliť. Keď sa začali tieto veci u nás diať, vyľakali ma. Myslela som na mamku. Prišla sa rozlúčiť? Už odišla? Hracie hračky sú u nás už dlho a len teraz sa nejako samospojazdnili. Doteraz to bolo iba také veľmo občasné.... Prečo to tu vlastne píšem....? Naberá to na reálnosti a halóóó ! Je to blud! Rovnako ako môj sen, v ktorom sa diali drobné nevysvetliteľné veci.....ako napríklad, keď som prechádzala okolo dverí u nás na chodbe, kde máme kotol a o čosi sa môj sveter zasekol....to čosi bol môj sveter sám ibaže pricviknutý vo dverách ( čo je nereálne keďže som dverami neprechádzala..iba okolo nich išla) , mnoho drobných nevysvetliteľných záhad, na ktoré som sa zababušila do perín, že sa z nich vyspím..., keď sa mi začala perina sama sťahovať dole. Držala som ju ako kliešťa a kričala, ibaže ako vždy , v takých situáciách iba pištím....a perina? Tá šla ďalej dole. Zobudila som sa, do reálu....stále pištiac....stále držiac perinu, ktorá bola do pol tela stiahnutá rovnako ako vo sne. Chrbát, zadok všetko holé, držala som ju pri bruchu. Viac sa už nikam nepohla. Skontrolovala som Jorika, ten tíško spal, zvážila som, potiac sa, či nemám volať Tomáša, aby došiel domov.....,ale napokon som sa rozhodla ostať rozumnou , zababušila som sa do paplóna, ako zvyknem a s presvedčením, že to bol len zlý sen...nič viac, nič menej, som zaspala....
Ach...ale som sa rozpísala. Zas a znova si sama pre seba potvrdzujem pravidlo, že keď niet čo, najviac sa vytlčie.
Mávate aj vy podobné nočné mory? Viete nebodaj, čo znamenajú? Isto majú logický základ....


Ak áno, smelo mi o nich napíšte.....ja vám k tomu ešte zamávam.....z rovnakého miesta ako zvyčajne....od môjho HP compu z obývačky na 25Tovey Crescent.

Nedeľa

 Včera bol jeden z najhorúcejších dní, aké sme tu toto leto mali. Môj milý ma ráno prekvapil s tým, že ostane s Jorikom a ja môžem ísť na carboot sama. Predsa len, trebalo veci nachystať, Jorika zaobstarať, urobiť kôpky tu a tam , na toto a na hento.....usmievam sa, lebo hej, i tak som dostala telefonát od milého, v ktorom sa uisťoval, či ozaj je hento na tamto a toto na tento :), ale to som nechcela, chcela som len to, že v konečnom dôsledku som aj bez Jorika vyfrčala z nášho dvojizbáku hriešne neskoro na carboot.  Nemýlila som sa, už sa mnohí balili, keď som tam došla, ale srdce mi to nelámalo....čo som mala kúpiť, tam isto na mňa ešte čakalo. Prešla som len časť carbootu, keď sa ku mne moja drobná rodinka pridala, vlastne.....tak tomu bolo len na pár sekúnd, lebo tata potreboval odísť, ostala som len s Jorikom. Otepľovalo sa rýchlo až sprudka a kým sme došli na ihrisko, to mega super v hlavnom parku, čo je vždy preľudnené, už sme sa doslova že potili vo vlastnej šťave. V nafukovacom hrade dostal Jorik látkový klzák, aby si riťku nespálil na rozpálenej gume.....ale on je na také veci ešte primalý. Po prvýkrát vôbec sa stalo, že odišiel z jeho naj zábavky skôr a doslova s výskotom si to namieril na ihrisko , lebo zapli fontánky. Bola som pripravená, plávky zbalené......nechala som ho jašiť sa v ľadovej vode. Rodičia rozostavaní v kruhu , takmer každí jeden z nich sa usmieval. A usmievala som sa aj ja, ináč sa nedalo, pri pohľade na stepujúceho Jorika.  I ľúto mi bolo, že skicár to spod ramena ďalej nedotiahol, ale nedalo sa ináč. Toooooľko ľudí, ľahké bolo dieťa stratiť, nech ste na ňom aj oči nechali. Až okolo 4pm sa mi zdalo, že sa mi dá konečne voľne dýchať , Jorik tiež spomalil.....aj som si sadla k nemu, ale nič moc som neurobila....skôr behala tu a tam, síce pomalšie, ale behala. Odišli sme napokon okolo 5pm, keď slnko už menej pieklo a všade sa už dalo slobodne dýchať. Jorik zaspal v kočiari ukrytý v tieni polámaného slnečníka. Čo na tom, nevadí.....spalo sa mu sladko....to isto viem, zobudila som ho sama, keď sme zaparkovali pri schodisku do nášho bytíku.

Ak ste zvedaví na carboot.....bol šialený! Doslova a do písmena! Bolo potešením mi na ňom byť. Krotila som sa však. Tak veľmi a tak poctivo, že som si kúpila len jeden jediný prstienok za 10pí..., ktorý mi sadne na jeden jediný prst na ruke a to ten najväčší...palec na pravej ruke. Musela som si ho kúpiť, hoci na palci mi prsteň až tak nesedí....ale presne taký prsteň očkatý má Esteé a tu ja teda môžem. Nie je nič nepríjemné zahrať sa na tínejdžera:). A za 10pí...nech nežerem :).

Jorikovi som , samozrejme, kúpila čosi na oblečenie. Stále rastie a rastie....takže, tu sa veci vždy zídu. No nemyslím, že by stáli za fotky.

A keďže som nejaké fotky do dnešného blogu predsa len chcela pridať.....urobila som výnimočne výnimku a nafotila som niečo úplne zbytočné, stratené.....čo sa povaľovalo na kredenci odkedy mi to odpadlo z kľúčenky. (musím si to opraviť, moja kabelka vyzerá smutne bez tej chlpatej gulôčky:). A viete čo? Cha, koľká poézia v tak náhodne nájdenej drobnosti.....

 

 

 

 

Na záver pridám ešte zopár fotiek z mojej práce....ktorá sa neuveriteľne sľubne a pomaly vlečie....

 

 

Prajem vám krásny pondelok a ako vždy aj dnes....mávam z obývačky na 25Tovey Crescent!

 

Detská logika

Dni idú a idú....a ja ani neviem ako, je znova nedeľa. Carboot..... hm, kdesi akosi, ani sa neteším. Neskôr na to ma čaká trojhodinová naháňačka pomedzi preliezky , 2libry na jumping castle, každú ob-hodinu sa pustia fontánky a na chvíľu nebude počuť nič iné, len detský piskot. Následne žmýkanie, vešanie mokrých gatí na plôtik a šúchanie vlasov do posledného suchého kúska oblečenia.

Už včera som bola taká nijaká. Nikde nebolo dobre, nikde nebolo správne byť. Dažďové kvapky, všetko poslušne zbalené v igelite, až na vlastné telo a .....mrzutosť. Najlepšie na tom je, že ako sa nevie nájsť pokoj, nevie sa nájsť ani dôvod toho všetkého "nič nie je dobré" pocitu . A keď nie je dôvod, ako sa môže nájsť riešenie?

Zatínam prsty v päsť....aby dnes lepšie bolo. Ale preplnený upískaný playground, najväčší , aký v Plymouth poznám , natrieskaný kadekým a kadečím, mi nikdy nerobil dobre. Ale pôjdem tam, ostanem tam, vydržím. Kvôli Jorikovi, ktorý obdobne neznáža carboot a vydrží ho pre mňa. Fifty fifty. Ty mne, ja tebe. Tieto "veci" sa dajú zmerať. Samozrejme, až na malý fakt, že ja na carboote nikdy nie som 3hodiny .

Včera som teda nemala svoj deň. Kreslila som....to hej, aj von sme boli, ako vždy....potraviny sa dokúpili, niektoré hojdačky prevetrali. Aj som vonku málilinko kreslila, ale to sa ani nedá rátať. V sekáči za Tescom som nedostala kúpiť bielu košeľu ani biele polo tričko. Za to Jorik sa potešil.....

 

 

...a vlastne aj ja.....

 

 

(nedajte sa zmiasť farbou, jedno a to samé klbko je to.)

Modrú ešte nemám.

 

Doma sme s Jorikom dorazili deň sledovaním telky. A kúpaním....Plánovaná vypratávka kredenca sa nekonala. Miesto toho som kreslila a spala. Jorik po mne skákal a ja som spala. Dumem, aké je to zaujívamé so spánkom matky, keď najskôr ju v noci zobudí aj ten najmenší zvuk signalizujúci, že by díeťa mohlo byť v ohrození a na druhej strane , keď je spánku málo, spí sa, aj keď jej ratolesť po hlave skáče. Doslovne.

 

Viete, v čase pred Jorikom, som celkom na úprimnô neznášala posty o deťoch. A aha ho, ako často vravievali moji rodičia, došiel na psa mráz. Po mnohých prečítaných brboch a drboch detí, teším sa z našich vlastných a to až natoľko, že uvažujem o zošitku, do ktorého si ich budem písať. Detská logika je tak krásna a nevinná, že vás na mieste vytrhne z vášho prízemného sveta a hodí vás ešte hlbšie, kde už prízemnosť ani hlbšia byť nemôže. Nemyslím, že sa to dá nazvať fantáziou. Možno pre niektorých dospelých. Pre deti je to vysvetlenie postavené na základe toho mála, čo už vedia. Komplikované to robíme už len my, dospelí.

Ako napríklad predvčerom, keď som na Jorika zavolala, aby sa prišiel pozrieť na mesiac. ,,Jéééj, " zvolal Jorik,  "mesiac je zapnutý. " V presnom preklade by to znelo slabúčko ináč, lebo Jorik sa konkrétne vyjadril, že somebody turned on the moon. "  Áno áno, mnohé veci majú turn on a turn off button, tak prečo nie aj mesiac? Alebo dážď !

Keď som sa raz Jorikovi žalovala, že nemám rada, keď prší a poprosila ho, či by s tým mohol niečo urobiť...len zalomil rukami a povedal mi, " nie mama, neexistuje nijaký gombík, aby som dážď vypol. Rozumieš mi, však? A keď nie sú gombíky na zapnutie a vypnutie, Jorik nemôže nič robiť.

 

Jorik má definitívne aj zmysel pre humor....ako keď som ho minule aj s kočiarom znášala dole schodmi do Tesca. Lamentovala som, že ani nevidím, kam idem ...toľko toho mám. Na to mi Jorik odpovedal vážnym hlasom : " ideš dole schodmi mami" , na čo som ho takmer pustila dole voľným pádom.

 

Ešte toho nemáme veľa. Slovná zásoba cenzúruje , ale ja sa  beztak teším na tie ďalšie, nové vysvetlenia, čo ešte len prídu. Doslova ich vidím, ako sa derú na jazyk. Už čoskoro sa budem topiť v detskej logike. Hm, ktovie, či aj potom, budú všetky zatvorené obchody zatvorené len preto, že je nedeľa :).

 

 

Milí moji...mrkám na okno a slnko svieti.....Parkovisko je zaliate slnečnými lúčmi.

Tomáš už dávno nie je doma, odišiel rýchlejšie než chcel, urazený, lebo som sa zas a znova starala do jeho jedálnička . Keď  po večeri o štyroch vajíčkach , ktoré mu z 3/4 zjedol Jorik, lebo bola to Jorikova večera a po raňajkách o jednom hnedožltom banáne , nehovoriac o prejazdenej noci....som si dovolila namietať, že je to málo. Buch buch.....buch buch...buch buch...posledné boli dvere na našom Las Vegas aute. Angličania  na to majú také pekne slovné spojenie "suit yourself" , tak suit yourself  milý môj, jak tebe dobre. Medzi nami nemyslím, že kedy nejaký syn, otec, manžel kedy pochopil svoju dcéru, matku, manželku...prečo sa stará do jeho jedla. Dôvod je prostý....lebo sa staráme a starať budeme. A čosi akosi, iba si myslím, že ak....ale ozaj iba ak...tieto ríadky číta moja svokra, aj ona by mohla chcieť svojmu synovi tiež čosi povedať. Predsa len, odo mňa, ako ...veď vy už viete koho, znejú hocijaké "reči" o strave a stravovaní ako keď farár káže vodu piť a sám pritom víno pije.

 

Mávam vám z obývačky na 25Tovey Crescent a želám magickú nedeľu.

NIč viac, nič menej, iba jedna hlúpa hračka a toľko plaču kvôli nej

Ani dnes nenaťahujem obrázky. Nejaké momentky  som si zo včerajšieho dňa ukradla, ale pridám ich osobitne. Popravde, na fotky teraz ani nemyslím, lebo to, o čom písať budem, bolo pre mňa emotívne silné a nepotrebujem k tomu fotodokumentáciu, práve naopak, chcem to z hlavy radšej vymazať a čím skôr, tým lepšie.
Nerada by som naberala na dramatickosti. Názov blogu to celé obsiahol, nič viac a nič menej to nebolo, ako jedna obyčajná hračka , kvôli ktorej sa strhol frmol vrmol a kvôli ktorej mi včera trhalo srdce rovnako ako Jorikovi.
Hlúpa hračka.....hlúpa!
Ľutujem, že som ju vytiahla z preplneného koša kohosi nechcených drobností. A ľutujem aj seba a svoj charakter, lebo som sa znížila k pocitom neprajnosti ba čo viac, dúfania, že ak nejaká karma je, tak zráta čo zrátať , podľa mňa, treba.
Ale....pekne od začiatku. Bolo skoré popoludnie, keď sme sa s Jorikom štverali hore kopcom na Mannamead Road. Mali sme namierené na playground. Ten, čo má tú točitú šmýkalku, ktorú Jorik tak zbožňuje. Ibaže, tesne pred križovatkou som navrhla Jorikovi, aby sme sa zastavili ešte v sekáčoch v Crown Hill...lebo....ako sme boli doma vyložiť ranné nákupy a naobedovať sa, stretli sme tatina. Stále dobre naladený (sondovala som od rána.....že čo a ako....už o pár dní  bude taxikárčenie rutina, nateraz je to však čosi nepoznané, zaujímavé, lákavé....) rozprával najčerstvejšie zážitky. Neviem ako vy, ale ja mávam také pocity ľútosti..., ináč ich nazvať neviem, lebo oni tak zvláštne bolia, pichajú, chcú objať a plakať..... proste , na tom ani nezáleží ,aké sú...dôležité je, že som ich cítila , keď som sa na toho nášho novopečeného taxikára dívala. Jeho biela košeľa, inú farbu nemá povolenú, mu nepristala. Staromódne prúžky, oooh, aká zbytočnosť na trápenie, verte  , nepotrebujem od nikoho počuť, aké banálne to je, mi prišli úbohé a smutné a nezaslúžili si byť na hrudi môjho manžela. Je mi jedno, ak je vec pekná, či je módna alebo nie. Móda , ako taká, mi beztak veľa nehovorí, riadim sa len tým, čo sa mi páči a čo nie...ale táto košeľa.....no nemohla som ju v sebe prehltnúť....manželkina hrdosť? Je také čosi? Prosto nie, jednohlasné a jednoznačné nie, môj muž má na poriadnu košeľu a nie na toto! Aj som mu povedala, že treba ísť do obchodu a čosi kúpiť...no kým sa tak stane, tak sa reku mrknem v tých dvoch sekáčoch, však pánskych košieľ tam nemôže byť veľa. Ani nebolo a ani som nijakú nekúpila. Ak som aj našla čosi pekné, nebolo to biele. Ťažko sa na sekáče spoliehať, keď hľadáte bielu pánsku košeľu, to mi je jasné. Ibaže, ibaže v jednom z tých sekáčov sa stalo niečo, čo ma definitívne bolelo viac ako pohľad na nehodnú bielu košeľu môjho drahého a prečo som ľutovala , že som radšej nešla priamo na ihrisko.
Stalo sa totiž to, že som vám v jednom z tých sekáčov našla postavičku chlapca oblečeného v pyžamku s veľkými zaspatými očami, ktorý držal v ruke budík na šnúrke. Keď ste ten budík vytiahli von, šnúrka ho vtiahla spať za hlasitého zvonenia , ktoré rozkmitalo aj chlapcove veľké oči. Neboli sme v sekáči sami. Bola tam ešte jedna mamina s jej dvoma synmi. Chlapci boli starší, Jorika si doberali, nechceli mu ukázať hračky, provokovali. Chlapec s budíkom bol úlovok, ktorý v nich zbudil pozornosť. Jorik sa s ním chvíľu hral....ale len dovtedy, čo sa pred neho nepostavil jeden z chlapcov a čosi mu ukázal , načo Jorik reagoval stratou záujmu o hračku v mojich rukách a so slovami "daj to naspäť" sa venoval už len  chlapcovi. Položila som teda hračku naspäť do poličky , nechávajúc deti, nech si svoje nedorozumenia sami vyjasnia. (až neskôr som pochopila, že to "daj to naspäť" nepatrilo mne, ale chlapcovi, lebo mu zobral lokomotívu, s ktorou sa  dovtedy hral) Prezerala som akurát košele, keď sa pred Jorika znova postavil jeden z chlapcov a suverénne pred ním mnou nájdeným pyžamkovým chlapcom zamával. Jorik zneistel. Akosi rátal s tým, že tú hračku mám ja. Skontroloval mi ruky a keď v nich nič nenašiel, pustil sa do chlapca. Ibaže ten sa hračky neplánoval vzdať. Práve naopak, vidiac Jorikov záujem, začal naťahovať budík ....Jorik plakal, kričal, volal na mňa, aby som niečo urobila, že tá hračka je jeho , že ja som ju našla..nech niečo urobím. Chlapec sa však hračky nechcel vzdať a Jorik plakal viac a viac. Plakal tak, že som ho tak plakať ešte nikdy nevidela. Plakal tak, že sa okolo nás zbehli ľudia a súcitne sa chytali za srdcia a za líca , krútili hlavami bezmocne ako aj ja. Nijaké slová neboli dobré slová. Rozumne som naklusala k mamine tých dvoch chlapcov, ktorá ma ignorovala a až keď som ju potiahla za rukáv jej bundy, otočila sa a vrhla na mňa mrzutý pohľad. Popýtala som sa na hračku, v krátkosti vysvetlila, že môj syn kvôli tej hračke plače, či ju plánuje kúpiť...lebo ak nie, tak.... ,,Kupujem ju!" vyštekla na mňa a vytočila mi do tváre chrbát. Bezcitne, bez jediného milého slová. Ako ja chápem, sú to jej deti, verzus jedno moje......jedna hračka, každý ju chce. To sa stáva často. A predsa, byť ňou ja, pozhováram sa s deťmi, ukážem im, že niekto kvôli tej hračke plače, či mu neurobíme radosť ,nedáme mu ju a my si nájdeme niečo iné..... Aj tak prosté ,je mi ľúto, ale moji synovia ju chcú tiež....by bolo lepšie ako jej pohŕdavé správanie. Keby mohla, opľuje ma.
A keby som mohla ja, zbijem ju. Ukradnem jej tu hračku násilím. Nič na nej vo mne nevolalo po rešpekte . Vyhrala by som . Som si istá. A za pomerne krátky čas by som tú ženskú sundala dole , aj so svojimi 53kg by som ju dala. Kľudne si o mne myslite, čo chcete..... Ale neurobila som tak. Pochopiteľne. Jedna hračka za to nestojí. Navyše, násilie nemám rada....v nijakej podobe. Píšem, keby som mohla.....ibaže ja nemôžem. Sú pravidlá, je výchova, som príklad ..... sú vrásky a nech ich aj nosí xantypa prvého kalibru, nemlátim vrásky ináč než krémikmi mladosti. Ale myšlienky sú iba moje. A tie sa v tej chvíli pokorne znížili k Jorikovi a najpokojnejšie ako vedeli, vysvetlili mu, že to nejde...že ani mamina nič urobiť nemôže. (dofrasa ako, že mamina nič urobiť nemôže? maminy predsa dokážu všetko!) Naveľa, pani sa s hračkou otočila a napochodovala provokatívne k pokladni a za hračku  zaplatila. Jorik kvičal, tvár mal červenú, že som sa začala báť....lapal po dychu....sledovala som ho, či nebude treba aj lekársku pomoc. Okrem predavačky pri pokladni, všetok ľud pracujúci v predajni videl, že čosi nie je dobré. Pani vypochodovala z obchodu, s hlavou vytočenou dohora....áno choď bosorka, choď si dať medailu! myslela som si a z duše som ďakovala personálu, čo Jorikovi donášal hračky od výmyslu sveta, nad ktorými Jorik len záporne točil hlavou. Pokojne, ako som len vedela, hladila som ho a rozprávala, že občas sa také veci dejú a že isto iste nájde sa niečo iné......a poznajúc vkus môjho syna....ďakovala som všetkým magickým silám, že mi po prvom natiahnutí sa do krabice , vsunuli medzi prsty žabičkovú kalkulačku. Číselká na nej ako bobuľky, displey úsmev. Jorik spomalil......dýchanie sa spomalilo tiež, ruka v ruke , vracal sa pokoj do jeho telíčka. Najskôr si myslíte, že som nekonala správne. Že tantrum takého kalibru nie je na odmenu...isto, ľahko sa hodnotí, keď nejde o vaše dieťa. I ja by som bola ináč múdra. Jorik máva amoky ,ale takýto......nikdy som čosi podobné nevidela. Navyše , mne to ani ako amok neprišiel. Skôr volanie po spravodlivosti....v jeho očiach bola tá hračka ukradnutá....mala som ju predsa ja ako prvá , ten chlapec mi ju ukradol ! Našťastie, kalkulačka urobila  svoje. Gombíky na zapnutie, vypnutie....priniesli pocit upokojenia. V Jorikovom telíčku všetko  stíchlo ako sa číselká klikaním bezpečne objavovali na monitore. Keď som napokon za tú školácku hračku platila, dostala som pochvalu za pokoj , aký u maminy ešte nevideli, za snahu všetko dieťaťu vysvetliť, vyrozprávať sa s ním a nevzdať to , dokiaľ dobre nebolo. Myslím, že po tom všetkom, potrebovala som aj ja sama pohladiť...slová predavačiek padli na úrodnú pôdu, vypila som ich všetky. S Jorikom som si pár minút a pár domov na to sadla  na hryzavý koberec v miestnej knižnici a všetko s ním ešte raz prešla. Toto sa ešte môže stať.....a isto aj stane. Prečítala som mu niekoľko kníh, aby myšlienky poblúdili v jeho drobnej hlávke a v kočiari som ho ,cestou na ihrisko, uložila k spánku .....spánok bol viac než potrebný.
Chcela by som napísať na záver, aby ste mi prepáčili moju otvorenosť....ale viac než inokedy, pamätám na slová môjho milého , aby som s tým ospravedlňovaním sa konečne prestala. Má pravdu, ja viem.  A navyše, bolo by to ospravedlnenie pre vás, také naoko, lebo sa má. Mňa by sa ani netýkalo. Len by vyplnilo spoločenské očakávania. Som mamina a ako taká, vždy ochotná bojovať. Mrzí ma , čo sa stalo. Mrzí ma najmä prístup "tej druhej maminy"...., musí predsa vedieť, aké to je! Vymeniť si úlohy, vidím Jorika ako krúti záporne hlavou, keby že od neho chcem ,aby sa nejakej hračky vzdal v prospech iného dieťaťa...ale héj! pokus by tam bol.
A tak snažím sa myslieť na krajšie veci.....na rovnováhu , aká v živote je a ktorej príklad sa stal hneď  v ten samý deň, keď si Jorik k obedu vypýtal nugetky  a nijaké neboli , čo sa po nich ľudia vrhli.....a predsa, obrovský od hlapy po päty potetovaný chlap sa náhle otočil a jedno balenie mi vtlačil do ruky. ,,To je v poriadku, netreba...." vravím mu...,ale nedal sa odbiť. Sú ľudia a ľudia.

A tak to asi má byť, že áno?

Lúčim sa s vami.....mávam.....hej hej.....z rovnakého miesta ako zvyčajne...z 25Tovey Crescent.

Začiatok

A je to tu. Zatiaľ čo ja ťukám do klávesnice môjho HP notebooku, moja polovička si žehlí hádam jedinú bielu košeľu, ktorú vlastní. Nech žije emancipácia. Môj drahý ani len nepípne , že by som to mala robiť ja. Najskôr preto, že vie, že by som s tým nemala problém a ja sa k žehličke nehrabem tiež z rovnakého dôvodu , a teda -  lebo viem, že môj drahý so žehlením nemá problém. A tak si bezproblémovo žehlíme a blogujeme a vymieňame informácie o práci taxikára. Je to niečo nové, nepoznané. Naše auto onálepkované dvojkami na krikľavom podklade a la Las Vegas, pokorne čaká na ranných zákazníkov. Jorik sa všetkému teší.....veď doteraz to boli len mihajúce sa 22 22 22 na cestách a teraz sa v takom bude vyvážať sám!
Spomínajúc Jorika , včera som oficiálne pridala do skupiny "Jorikove obľúbené" ďalších členov - dopravné značky. Po tom, čo cestou kamkoľvek čítame rad radom všetky ulice a mená domov  a poznáme aj všetky čísla.....fúha, do 1000? , prešli sme na značky. Ako, už sme okolo nich koketovali dlho, ale teraz je to vážne. Vo výklade obchodu na výrobu značiek lúskame také veci ako značenie upozorňujúce na potrebu špeciálnej obuvy , matie protipožiarnych dverí nonstop zatvorených či udržiavanie únikovej árei čistej a nezablokovanej. Také ako slepá ulička, prikázaný smer jazdy či zákaz vjazdu už máme v malíčku.
Už som teda spomenula Tomáša a aj Jorička, ostáva rada na mne. Ja som včera, prosím pekne, nenakreslila ani čiarku. Ani jednu jedinú! Na ihrisku sme boli, ale pracovať sa nedalo.Jorik mal chuť na také veci, pri ktorých bolo nemožné pracovať. Hojdanie nekonečné, šmýkanie sa a kopanie do loptičky. Napokon, na ihrisku sme boli len necelé dve hodiny a utekali sme do mesta, kde nás čakal tata. Hneď v úvode spomínaná biela košeľa bola jedným z dôvodov. Odteraz žiadne špinavé "od oleja umazané" handry, ale čierne nohavice a biele košele. I kravata vážení....s náplecníkmi vyzerajú taxikári temer ako piloti. Zásoby takýchto  "fenci šmenci" kúskov sú viac než poskromné....trebalo mnohé dokúpiť. Najmä čosi pohodlné na nohy. Medzi nami, podarilo sa mi Tomáša prehovoriť od temer lakovaných diskoklepiek na športovú eleganciu....jediný obchod po ceste  - Sketchers môjho milého svojou ponukou presvedčil o pravde mojich slov a len čo sa čas znova nájde, pôjdeme tam spolu a čosi "chic pre taxík" vyberieme. Včera ten čas nebol..... Ako novopečený taxikár mal Tomáš ešte mnoho papierovačiek a vybavovačiek  a napokon aj skôr odišiel , nechajúc mňa aj Jorika v centre . Bolo takmer 6pm , keď mi ešte Jorik, brániaci sa ísť domov,  tancoval v suchom štrkopiesku hneď vedľa obchodného móla . Pohyby mal skvelé......škoda, že som nenahrala video! Musela som ho vééééľmi prehovárať,  až vyhrážať, aby so mnou šiel domov. Viem, že vy na SVK máte teraz zimu, ale tu je krásne teplo, až horúco.....bolo lákavé ostať na čerstvom vzduchu.
Keď sme konečne dorazili domov,  rýchlo som sa najedla, pozrela pár videí na YouTube - čosi ako prepnutie do večerného domáceho režimu a ovplyvnená Jenny Mustard, začala som náš domov triediť. Do kníh som sa zahryzla ako prvých. Verte alebo nie, Jorikova knižnica , pol na pol....jedna polovica jeho knižnej zbierky sa vrátila späť do políc, druhú sme zbalili  na odchod.
Triedenie ma tak pohltilo, že ani neviem ako, bola vonku hustá tma a na digitálnych hodinkách blikal čas 11pm. Ráno panika, večer to samé. Rýchlo rýchlo zúbky, pišanie, pyžamká, postele nachystať, závesy zatiahnuť....rozprávka na dobrú noc - jak niekoľko dní v rade tak aj včera, Paper dolls...Jorik už sám recituje veršík papierových bábik o tom, kto sú a že ich nikto nedostane. Aj to by som vám mala natočiť, Jorikov hlas je zázračný...nedá sa pri ňom neusmievať.
Asi nie je potrebné písať, že som zaspala ani neviem ako. Matne si pamätám, že Tomáš čosi na to došiel domov a ja som pukala zvedavosťou, či už je pokrstený novým zákazníkom, ale únava bola mocnejšia. Zvedavosť  nemala na výber, musela ísť so mnou  spať.

Dnes  teda nemám nijaké fotky, iba slová .
Usmievavé. Lebo sú nádejné, dúfajúce  v úspech zmeny , ktorou prechádzame.

Mávam vám milí moji.....k veselému dňu a všetkému novému ešte extra zvlášť.
...ako ináč.....z 25Tovey Crescent.

Ručný šľahač

Dnes to bude asi viac o fotkách ako o slovíčkach. Najskôr preto, že som vám veľmi ale ozaj veľmi chcela vyfotiť včera kúpený ručný šľahač, ktorý si Jorik natoľko obľúbil, že ho takmer z rúk nepustil od momentu, čo som ho našla. Hral sa s ním dokonca aj na ihrisku, šmýkal sa s ním, hojdal.....nuž, už som o tom písala, že môj syn má veľmi špecifický a svojrázny zmysel pre výber hračiek . Do jeho prapodivnej skupiny zátka, slúchadlá a moja retiazka , tá hrá druhé husle, ale len preto, že si ju strážim, pridáva ručný šľahač. (alebo sa to volá ináč? neurazím sa......nepoznám mená kuchynských pomôcok:) Ibaže, môj milý - rozumej tatino,  ho zasypal v koši s hračkami a hoci sa považujem za dobrého hľadača, najlepšieho v rodine, vysypať hračky z koša ma nenapadlo. Asi preto, že som hľadala niečo , čo kdesi kamsi schoval môj syn  a v jeho štýle by to ležalo najskôr na vrchole tej hračkoidnej kopy.

Ten originálny včerazakúpený ručný šľahač som hľadala  tak intenzívne, že som dokonca  naklusala aj do spálne a poprevracala to spiace detské telíčko v nej.....lebo hej, Jorik by s tým šľahačom kľudne išiel spať. Napokon, nezobudila som sa v noci na čosi hrkotajúce, čo sa ukázalo ako dvojposchodový autobus? Zobudila. Tak?

Suma sumárom , šľahač sa našiel po dllllhej dobe hľadania, keď nám skrýšu odhalil čerstvo prebudený tatino a ja brutálne meškám a teraz sa plaším a ja sa plašiť neviem....ja len pracujem vo svojom tempe s pomyslením, že sa mi plašiť treba. Tak tuto aha, poďme na to zostra , nech robota nestojí :

 

No povedzte, ako som vám ho nemohla chcieť odfotiť? Už chápete moju námahu silou mocou ho nájsť? Isto iste, moja produktová fotografia v režime "plašíme sa" , nie je bohviečo.....ale i tak, toho vtáčika v sťaby klietke vidíte, že áno. Juj, potešenie v kuchyni.

 

Len tak pre zaujímavosť, stál 69pí. Kúpila som aj úplne nové strúhadlo, ale to sa nijak nevymyká klasike , tak som ho nechala na pokoji . Zato som vám vyfotila Jorikove kocky, z ktorých môže stavať komíny vyššie ako on sám. Chýba nám jednotka, čo je smutné....ale Jorikovi to nevadí. Mňa ako perfekcionistu tá drobná kocka na konci veže mrzí (alebo radšej štve?), ale žmúrim oči a snažím sa tešiť s Jorikom. Tuto, mrknite....

 

Tak isto som  vám spred pár dní zabudla ukázať parfém, čo som si kúpila. Je momentálne v brutálnej akcii v Superdrug. Tak ak ste v UK, pričuchnite si k nej a uvidíte, že neoľutujete. Jemná kvetinová vôňa , ľahúčka....svieža.....Aj by som si rada do zásoby dokúpila......, no to sa ešte uvidí.....viete ako. zadara zase nebola a aj čučoriedky máme radi.

 

 

A na záver mám  fotky z môjho skicára.....včera sme s Jorikom strávili veľa času na čerstvom vzduchu a ....aby som bola presná, ešte tesne pred šiestou sme boli stále na ihrisku! Jorik má po takých dňoch červeň v lícach a vlasy cikycaky okolo hlavy. Vonia ako sloboda ..... čosi divoké a stratené. Ach.... A ja? Ja, keď sa zadarí, mám v skicári o obrázok naviac. Včera sa mi podarilo dokončiť ten narodeninový. Tuto aha....

 

 

Mrkám ku oknu, zdá sa byť príjemne vonku . Kde tu sa predierajú slnečné lúče.....dobre bude dnes. Musí byť. Ináč nepovolím.

Aj vám prajem rovnako.

 

Mávam splašene...z obývačky na 25Tovey Crescent.

 

 

 

 

A hotovo

Tomáš skúšky zvládol a to dokonca tak bravúrne, že odišiel s pochvalou ako jeden , akého tam ešte nemali. Jeho hlas sa smial z telefóna od ucha k uchu. Nemusel ani nič hovoriť, hneď som vedela, že testami prešiel. Včera mal navyše posledný deň v práci a tak sa jeho hlas smial aj keď okolo pol 11pm došiel za Jorikom a za mnou do spálne, aby nám zaželal dobrú noc. Vnímala som ho len zbytkami svojich zmyslov, ktoré fungovali viac menej len na akomsi maminovskom zotrvačníku. Nepamätám si, čo presne povedal, alebo urobil....ale viem, že ten úsmev tam bol.

Vyplieskajte ma kľudne prosím za moje obavy, ktoré v sebe mám......ale mňa len čas presvedčí, či bola jeho radosť oprávnená. A moja tiež...hoci sa ja teším iba z toho, že sa teší on....že už viac nebude smradľavej fabriky a ťažkej manuálnej práce bez akejkoľvek možnosti intelektuálneho rastu. Na krikľavé nálepky, ktorými sa už čoskoro náš diesel 308 občačká, ma skôr deprimujú ako tešia. Budeme ako Las Vegas odteraz na každom parkovisku, kde zaparkujeme. Navyše, som len žena a čo sa áut týka, oh, dovoľujem si bez nejakých feministických bočných pohľadov a nadhľadov povedať, že som slepica....ale jedno viem určite...diesel nie je to pravé orechové na krátke trate po meste a nakoľko mám naše auto veľmo rada a ozaj ale ozaj k nemu prechovávam city, nie je mi to jedno. Tomáš sa včera vyjadril, že sa ho možno budeme musieť vzdať....do hľadáčika spadá všetko nudné a ohavne toyotovské a šetrné. Ach......už teraz plačem za panoramatickým výhľadom, ktoré si momentálne užívame.

Okrem toho som sa včera zistila úžasnú vec a to, že moja staršia sestra sa stala majiteľkou ďalšieho kocúrika...ktorého, počúvajte dobre, dotiahol  domov - do Nemecka, kde sestra žije, jej priateľ a to až zo Španielska! Bol tam na dovolenku a miesto toho, aby sa opekal na pláži (má alergiu na heat a slnko ako ja, takže súcitne chápem), navštívil miestny útulok a do Móóózarta sa zamiloval hneď v prvej sekunde ako ho uvidel. Všetky potrebné papiere aj s cestou z jednej krajiny do druhej vraj vyšli na 100eur a kocúrik sa teší novému domovu . Momentálne dostáva more lásky , čo som videla na vlastné oči...keďže sa sestra sa nechcela z gauča ani pohnúť, lebo Móóózart jej spal v lone . No uznajte, dobré veci sa stále dejú a ja sa teším , že som vám ju mohla zvestovať:).

Ináč, čo sa mňa a Jorika týka, včera bol mrazivý deň plný slnka. Celý som ho strávila zababušená vo svetri. V sekáči som si kúpila hrubé tepláky a v kabínke som sa prezliekla, zas a znova som neodhadla počasie a sekáč ma zachránil. Detské oddelenie, 1libra. A bolo teplo. Ale iba to vonkajšie. Vo vnútri ma klepalo, najmä potom, čo na ihrisko došla mama, jej mama a ich synovnuk. Po dvoch hodinách som si sadla na lavičku so skicárom a skúsila čosi načmárať. Jorik sa šmýkal na šmýkalke a ako som mrkala od papiera k šmýkalke, Jorika niet. Našla som ho za dve sekundy, povedľa pri hojdačkách obkoleseného už spomínanými dámami. Hodila som skicár do kočiara a davaj ho hojdať. ,,Nevedeli sme, čie to dieťa je!" informovala ma jedna z nich, lenčo som Jorika vystískala a pošekala mu, že prečo po mňa neprišiel, šli by sme spolu k hojdačkám a že nech tak nabudúce urobí. Poznámka od spoluhojdajúcej kolegyne bola obdarená mojim fake úsmevom , ktorý sa úmerne skracoval s každým ich hlasitým výkrikom , na ktorý môj Jorik reagoval ako pes na piskáčika. Čím to je, že zatiaľ, čo ja sa sťahujem a najradšej by som od vrieskajúcich žien ušla, Jorikov entuziazmus narastá a to až do takej miery, že za tými ľuďmi napokon ozaj ako taký pes behá? Mňa to bolí, nebudem klamať. Na Jorika sa nehnevám, nič podobné. Skôr na seba....lebo keď tie ženy nabehli k šmýkalkám a hulákali na celý park, deti ich žrali! Chichotali sa až sa točili do klbiek a Jorik? Oči vylezené von , žobral o ich pozornosť :(. To, že ja som stála mlčky opodiaľ, nemusím hádam ani písať. Ak sa rýchlo nad toto nepovznesiem, budem čoskoro súca na prášky. A to by som nerada.

Takže som toho včera veľa neurobila. Pani Levanduľová sa na jednom zo včerajších obrázkov kompletne vyfarbila a to je všetko. Tuto aha, tak vyzerá v hotovom.....

 

 

Včera som tiež čisto náhodne objavila Jenny Mustard  , kľudne si ju vygooglite či nájdite na YouTube, má nehorázne zaujímavý spôsob podania informácií súci jej minimalistickému pohľadu na svet. Pre mňa, ako pre škrečka, čo pravidelne veci znáša do bytu, je ako anjel. Jej pohľad na život ako , prepáčte ,ale na pohľad skôr škaredej - no  presto všetko nesporne zaujímavej (až to zaráža a až ju to mení na krásnu, ale tak inak, čoho si je ona sama bez pochýb vedomá) ženy ma uniesol a uzemnil. Pred istým časom som k tomu, čo ona dotiahla do perfekcionizmu , prišla aj ja sama a pravidelne ako veci znášam, ich aj balím a vynášam. Nie som ten typ, čo má chuť a čas veci fotiť a predávať...tak balím do igelitiek pre sekáče. Smejte sa, ale mám voči nim pocit dlžoby, lebo nesporne mi veľakrát pomohli a o radosti ani nehovorím! Veľmi ale ozaj veľmi sa mi páči Jennin názor, že za každú vec, čo domov prinesieš , nájdi náhradu, ktorú odnesieš. Keď pozerám na preplnené police s knihami, až sa klepem ako sa teším, keď ich preriedim. A ako mnohokrát predtým aj teraz si sľubujem, že city najskôr niekam zastrčím, aby ma zbytočne nebrzdili. Keď sa chystáte na vyhadzov , je všetko typu...ale toto toľko stálo alebo toto sa mi možno ešte raz niekedy zíde, antiproduktívne.

 

Tak a slová sú von. Jedno vedľa druhého, tešia sa ránu. Náš tata dnes nepôjde do fabriky a teda náš deň, už tak zo solidarity , musí byť krásny. Tak dúfam, že aj ten váš taký bude. Zatínam päste. A mávam...ako ináč....stále z rovnakého miesta....z obývačky na 25Tovey Crescent.

 

 

Taxi

Dnes o 11am má moja polovička skúšky. Vedomostnú časť už má úspešne za sebou, druhá praktická ho dnes ešte len čaká. Cítim troška neistotu.....najskôr z toho, že stať sa môže čokoľvek a príde mi to ako so šťastím, ak ho bude mať, všetko pôjde hladko a ľahko....a ak nie, dáme reparát.....a potom  z toho všetkého všeobecne....či ten taxík....no, ako to, že či ozaj bude pre nás to pravé orechové. Názory na taxikárčenie sa rôznia od taxikára k taxikárovi. Zatiaľ čo jeden dobre že nenasľubuje hory doly, druhý iba záporne krúti hlavou a vsádza radšej na fabriku ako na stabilné miesto s fixným platom. A čo si myslím ja? V tomto smere sa aj bojím myslieť. Ale čo viem určite, že môj milý má zďaleka na viac ako byť taxikár.

Tí, čo ma poznajú vedia, že som úprimná. Nedokážem hrať skrytú radosť ani nadšenie (však to neviem ani na detskom ihrisku pre vlastné dieťa!) a kompliment dám, len ak si to myslím. Niektorí jedinci ho dostávajú odo mňa často.....ale to len preto, že ich alebo ich prácu ozaj obdivujem. Ináč, radšej mlčím. A vie to aj môj milý. A ak nebodaj číta tieto riadky, lebo ja viem, že občas sem zablúdi, tak dobre tak a počúvaj....každá bunka v mojom tele je presvedčená, že máš na viac a že ťa bude v taxíku škoda! Ale ja viem, viem.....taxík môže byť len prestupový bod. Bodaj by bol.

Čo sa mňa týka.....je to opačné. Momentálne nemám byť načo hrdá. Včera som toho nakreslila pramálo a to aj napriek tomu, že slnko svietilo a my sme na playgrounde boli a ani nebol nijak brutálne osídlený a predsa....miesto stočenia sa na hubke, podľahla som vlastným výčitkám a tak na cca 1,5m som obehávala okolo Jorika. Keď som videla ako sa naťahuje sa cudzími ľuďmi, ktorí ho, povedzme si na rovinu - ignorovali, srdce sa mi lámalo . Kedykoľvek som videla, ako sa unúva o niekoho pozornosť, zasiahla som a začala ho naháňať, variť s ním paličkovú kašičku , ba aj mega konáre som znášala a potom pri nich držala čestnú stráž, lebo sa rýchlo stali cenným artefaktom medzi všetkými tými "fancy" preliezkami . Svoju úlohu som si ako mama splnila.....len vo vnútri som ostala prázdna.....moje maminu vygumujúc ja, hej, hanba mi, mám aj také ja, ktoré potrebuje tvoriť , som nechala pišťať ....a len na chvíľku mu venovala pozornosť neskôr doma , keď som Jorikovi napustila vaňu, vyliala do nej z každého detského šampóna po kvapke, až to u nás voňalo doslova že báječne  a so skicárom som sa usadila  na jeho "všadesňoudosiahnem" stoličke. V mini prenosnom dvd prehrávači som pustila Mimi a Líza, ktorú sme nevideli celú večnosť a zatiaľ, čo Jorik prelieval vodu v pohároch a niekedy viac inokedy menej po očku sledoval sériu rozprávok, ja som kreslila. Do knihy vstúpila nová postava....pani Levanduľová a poviem vám, na papieri vyzerá úplne ináč ako v mojej predstave!!! Je to tak kráááásne, ako sa sama vypýtala na svet...so všetkým , že ju sama ako jej autorka len teraz spoznávam a páči sa mi. Je to....je to akoby som bola režisér a mám konkrétnu postavu , na ktorú hľadám herca . Približne presne viem, koho chcem.....ale potom na casting dôjde niekto, komu tú úlohu bez váhania dám a teším sa ako malé dieťa, lebo ten niekto tej mojej postave vdýchol nový život s kvalitami, o akých som ani ja sama netušila . Divné je, ja som si toho vedomá, že tu nijaký herec nie je, ale len kreslená postava nakreslená mojou vlastnou rukou. Krčím plecia dohora....toto nevysvetlím, ale som rada, že sa tak stalo.

Aby ste mali akú takú predstavu...tuto aha, ešte nedokončená, len v ceruze a v zopár odtieňoch, pani Levanduľová....

 

 

Počkajte mi prosím ešte, až ju komplet dokončím.....nemyslím, že sa moja radosť dá potvrdiť týmito ukážkami  ....sú viac než chabé....(a možno len nie je fotogenická :).

 

Vonku dnes svieti slnko a ja sa usmievam. Kríže ma bolia ako blázon....paralen zo šuflíka niekam ušiel. Ale i tak sa usmievam. Je jedno či to Tomáš zvládne dnes alebo až v septembri....všetko sa deje z nejakej príčiny....nech je ako má byť. Dobre bude.

 

Idem si upratať a teším sa aj na to....lebo....dnes si byt prevoniam...

 

 

....júúúj ...také ja rada. Netreba zmývať, nijaké toxické látky....vôňa ako z flakónu od parfému...   Čistiaci luxus vážení !

 

A tak vám mávam , ešte ako žena chlapa zo závodu, ktorý možno dnes zmení svoj osud v taxikára a potom.....potom v niečo veliké....lebo hej, on na to má.

 

Mávam odušu ! zas a znova , z obývačky na 25Tovey Crescent.

Fantázii sa medze nekladú

Práve som si prečítala vaše komenty , síce len dva, ale i to sa mi ráta a verte, nepíšem to sem preto, aby som sa chválila ale .....zadumala som sa a aha, čosi mi skrslo v hlave....že ono tie témy blogové tuším nejako súvisia s cyklami a prosím pekne, bez servítky, mám na mysli ozaj cykly ako cykly cyklaté. Ono, môže sa zdať, že je to téma pri ktorej sa treba červenať a prosím, nebyť bezpečne ukrytá za monitorom môjho HP compu , tiež by som mala rumenec na lícach a hoci nemám najmenší problém   o tom v súkromí (rozumej, menší počet načúvateľov) klebetiť.....verejne by som o tom tiež asi radšej nehovorila. Ale , povedzme si na rovinu, je to vec (ha, že vec!) prirodzená ako všetky tak hanbaté veci , ktoré sú zároveň aj tie najprirodzenejšie ako splodenie dieťaťa či pôrod. Môj drahý mi o tom raz hovoril...ako skalný sledovateľ všetkého, čo sa športu, že ženy to majú v športe nestále. Ich mesačný cyklus chtiac nechtiac ovplyvňuje ich výkon. Nikdy predtým ma to nenapadlo a pritom dobre viem, čo taký cyklus dokáže. A BOOM! Je to tak! ,,Vieš, na chlapa a  na jeho herný výkon sa da ako tak spoľahnúť, ale žena kolíše...aj tréneri o tom vidia svoje...." Môj drahý nemusel viac hovoriť....a neviem ako vy, či ste si to kedy uvedomili...ale ja sa vám od toho dňa na tenisky a vôbec všetky športovkyne dívam so súcitom. Isto iste, sú lieky, posunúť sa dnes dá čokoľvek...ale i to sú hormóny....a my ženy najlepšie vieme, čo s nami dokážu. Nuž a ja som si teda, po včerajšom blogu uvedomila, že ešte i obsah môjho blogu podlieha týmto mesačným zákonom. Pf.....mám chuť bojovať....nechcem nikomu podliehať....ale čo si budem klamať.....som bezbranná....a keď si môj milý myslí, že v tom hmhm čase je ťažké so mnou vydržať, mal by byť v mojej koži! Keď každé jeho smrknutie vo mne vyvoláva chuť hodiť mu tú jeho trofej hokejovú, čo mám vedľa compu do...... ok, asi mu to poviem..., ozaj mu nechcem ublížiť.

 

Heš heš....škaredé myšlienky !

 

O tomto som , v konečnom dôsledku, ani náhodou nechcela písať !

Chcela som o carboote, na ktorom som včera bola a na ktorom som nakúpila oblečenie pre Jorika , hádam také, že nám nejakú dobu aj vydrží...lebo ta malá pačmaga rastie ako z vody. Sebe som si kúpila toto tričko...za 1pound....je mi troška krátke, budem musieť pod neho nosiť dlhší nátielník, ale nie je ani prvé ani posledné, čo je takéto kratšie v mojom šatníku...nakoľko mám dlhý trup a krátke nohy. Stratí sa v dave:).

 

A potom som si kúpila za 50pí túto bundu....lebo ako teta balila, zahlásila, že všetko je za 0,50.....a keďže bola vonku zima a ja som mala so sebou iba (hanba nehanba) zase ten istý dierkovaný sveter z predchádzajúceho dňa (a dňa predtým a predtým.....lebo je tmavý, špinu na ňom nevidieť a héééj, ešte stále nesmrdí ale vonia:)a ozaj ale ozaj som sa bála, že zamrznem, nedumala som veľa  , schmatla som ju z vešiaka aj zo zopár ďalšími kúskami pre Jorika a za všetko som tete vložila do rúk 2,50. Tuto je, tá bunda:

 

 

No a aby som urobila česť svojej rozumne nakupujúcej povesti, kúpila som Jorikovi ďalší telefón !

 

Je to presne ale úplne presne ten, za ktorým sme chodili do sekáču pri Tescu, aby sa s ním Jorik zahral. Tie veľké pre slabšie vidiacich ľudí písmená si Jorik všimol už z kočiara. 3libry, informoval ma ujo . Dobre 2....tak 1. Všetko funkčné.... Poďakovala som sa za info, a reku, že to ani nie je nutné vedieť, lebo ak by som ho vzala, tak na hranie len....lebo môj syn je telefónmi posadnutý. Ach, mala som čo povedať!  Telefón takoj letel do Jorikovho náručia... Okolo stojaci vzdychali úžasom nad nezvyčajným výberom obľúbenej hračky môjho syna a ja ....? Ja som v tej chvíli vedela, že niet cesty späť. Teda...bola by, ak by som túžila dostať vyznamenanie Matka roka od všetkých tých vysmiatych tvári , až by ma videli ako o život vrieskajúcemu Jorikovi vytrhávam ten telefón z náručia a so slovami, nie, ďakujem , ho vraciam späť. Cha! Samozrejme , že som ho kúpila!  A kúpila som mu ešte aj autobus.....double decker buses sú prosím pekne hračky, s ktorými dokonca aj spíme!

 

 

Nič príjemné, keď ho priľahnete:). Tento, konkrétne, má otváracie dvere , ba dokonca aj tie na batožinu....! 2libry, no nekúp!

 

Ináč, ak sa tí pri tom stánku s telefónom divili nad nezvyčajným výberom hračky môjho syna, mali by vidieť zbytok jeho milovanej osádky. Viete, ja už som to kdesi aj spomínala, že rodičia by nemali zasahovať do výberu obľúbených hračiek ich dieťaťa. Nechať to výlučne na ňom a aj keď sa nám daná hračka až tak nepáči, proste ju akceptovať. Keď som to ja čítala, dumala som, akého asi plyšáka si Jorik vyberie a či to bude aj podľa môjho gusta alebo nie. Jorik síce má svojho Tedyho, ktorý s nami všade cestuje.....ale ten je tak na noc (a bacha, už mu na krk dýcha ten poschodový autobus.....medzi nami, myslím, že Tedy je v ohrození ). Počas dňa má Jorik iné hračky, ktoré so sebou všade ťahá.....takmer kamkoľvek, kam ide..... Takže, voila......čo hovoríte na tieto "hračky" vážení ?

 

 

Myslím, že táto spoločná fotka slúchadiel a zátky do vane poteší len Jorika a nikoho iného. So všetkou úctou voči jeho výberu, urobila som niekoľko fotiek, tak krásnych, jak to len šlo....

 

 

 

Myslíte, že ďugo malo kedy krajšie foto ako toto?

 

..aby ani slúchadlám nebolo ľúto - samostatné selfie:)

 

Ináč.....myslím, že som vďaka tomuto blogu vylúskala záhadu podivného výberu hračiek môjho syna. Jedným slovom by som to nazvala "šnúra". Telefón má dlhý kábel a Jorik na ňom vždy bazíroval, keď sme ho odpojili, lebo je nebezpečný, Jorik stratil o telefón záujem......slúchadlá aj zátka majú to čosi dlhé , obdobne moja dlhá retiazka s hodinkami a so srnkou, ktorú sme už niekoľko krát brali so sebou na vychádzku.....hoci ja som nikdy nechcela, lebo ju mám veľmi rada a bojím sa, že ju niekde stratíme.....to len Jorik, má nado mnou čarovnú moc a potom...spôsob, ako ju drží v rukách, premieľa v prstoch .....ako ju vkladá do vrecka a bez môjho napomínania kontroluje, či je ešte stále tam....ma nechávajú obmäkčiť , že napokon súhlasím, aby ju u seba mal.

 

Hm, záhada vyriešená....

 

Takže tak. Fotky minuté, slová tiež. Časový limit dávno za hranicou.

Lúčim sa teda a mávam......sviežo do nového týždňa....ako ináč , aj dnes...z 25Tovey Crescent.

 

 

 

Make up

Včera ráno som mala milión vecí v hlave naraz-uvariť hrášok, kukuricu a ružičkový kel, uvariť tiež do hneda oshmanutú tarhoňu ,pridať natvrdo uvarené vajíčka a všetko zmiešať. Upratať celý byt, zbaliť veci na celý deň vrátane oblečenia a jedla. Poprať( prala som až dvakrát). Vychystať Jorika, aj seba..... Proste, ranná klasika. A predsa, kdesi akosi , Jorika tesne pred odchodom pritlačilo a tak sme z domu vyrazili omnoho neskôr než zvyčajne. Jorik mi zaspal hneď po štarte, čomu som sa aj potešila a vzletku som náš denný plán preplánovala. Keďže sa mi pár dní dozadu pokazil kryt na mobile, rozhodla som sa kúpiť si nový , to trebalo ísť do centra a potom šup šup naspäť na ihrisko, však je pekne, Jorik sa vybehá, ja si pokreslím. Tlieskala som svojmu výnimočne flexibilnému riadiacemu centru , keď mi do radosti skočil fakt, že som sa zabudla nasprejovať. Hahaháááá..., kľudne sa smejte. Aj ja by som sa ..., vážne. Na druhej strane , tráviť deň s dvoma zapáchajúcimi pazuchami ....dlho by mi ten smiech nevydržal a stavím sa o čo chcete, že ani druhým nie. Tak som nabehla do najbližšieho obchodu, schmatla som, čo vyzeralo sľubne a za rozumnú cenu, zaplatila a hajde do záchodkov, nech chybu napravím . Ako som mohla na niečo také zabudnúť? V záchode som sa navoňala, 48hodinová ochrana mi znela sľubne ale nereálne...nevadí, prestriekame sa, až bude treba. Pred odchodom som ešte vrhla oko do zrkadla....a ach bože! Nemala som make up!!!! Ako sprej proti poteniu je jedna vec, ale make up? Už sa mi raz stalo , keď som cestovala celú noc, že som si make up nedala s tým, že veď na letisku sa namaľujem a zabudla som na to. Ale takto? V hlave som si premietla film....stojím pred zrkadlom, idem sa namaľovať, dobehne Jorik, ideme umyť zúbky, umývam mu ich, umývam aj Jorika, utieram ho, krémujem.....obliekam.....AHA! K make upu som sa viac nevrátila. Obliekla som sa narýchlo, však komu sa chcem páčiť, len tričko a nohavice šedé z predchádzajúceho dňa , na nohy tenisky...sveter okolo pása....nosím ho už tretí deň, ale je čistý a vonia pekne. Nemala som chuť obdivovať sa v zrkadle....ak by som tak urobila, všimla by som si, že som sa nenamaľovala. A ja sa maľujem denno denne , od kedy? Od 16? Nič viac a nič menej ako púder, hnedý očný tieň a maskara.

Ešte že som mala namierené do centra.....v Boots som si požičala testery od Borjouis , ináč moja naj značka , ich špirály zbožňujem , však napokon, aj včera....jedna vrstva a baaabaBOOM mala som riasy ako bábika. Uf......konečne som to bola ja. Ešte som si v tom provizórnom  zrkadielku prezrela jazvu, zhodnotila, že by sa mi hádam trebalo začať holiť, vo veku , v ktorom som, už Elánovská- máš všade jemnučké, chlpky jak broskyňa, neznie až tak lákavo a vábne. Jazva, ku podivu, nevyzerala až tak zle a ja som, za pomoci Jorika....lebo áno, bol to nemý myšlienkový súzvuk.....zobrala z jeho rúk, ním vybratý mastný rúž prapodivnej farby....čosi medzi starou ružovou a hnedou...a tie svoje zošité ústa som si namaľovala. Urobila som nimi  "puk" ako všetky tie youtuberské makeup hviezdy a čosi akosi, hrialo ma pri srdci, že som tie svoje ústa povýšila na rúž nositeľky, nech si ich trebárs aj každý všimne! Videli ste film Prečo nosím rúž? O žene, ktorá si prešla rakovinou, až jej museli odstrániť prsník a tak sa zachránila? Pred chorobou nosila lesky na perách, až choroba ju priviedla k červenému rúžu - oslavy ženstva, tak áno, ja viem, umelej oslavy ale oslavy, rovnako ako opätky na topánkach. Až choroba ju naučila oslavovať ženu v sebe , červenou (nie ružovou, fialovou, marhuľovou.....)na perách!

Ináč, aby som sa nestratila v harmonograme dňa, napíšem ešte, že ihrisko sa nekonalo. Skončili sme v akvárku, medzi rybičkami, kde bolo našťastie viac menej ľudoprázdno, nezvyčajne na prázdniny a víkend.....a ja som svoj skicár a fixy ani len nevytiahla z kočiara. Kryt na mobil som si kúpila...celkom prakticky, ako všetky maminy, čo nevedia od rozkoše ako nakupovať, v prvom a jedinom obchode, do ktorého som vošla (nuž, nebudem klamať, isté obdobie , ženám dobre známe, sa blíži a moja trpezlivosť je málilinkato nad hranicou drž ma, lebo vybuchnem ). Jorik vystrájal, hádzal sa na zem....silou mocou odo mňa chcel , aby som mu kúpila kryt na iPhone 5. Reval na celý obchod, že ten kryt potrebuje na svoj telefón, čo doma má. Nijaký nemá! Ak nerátam tie hracie, akože. Chcel ten kryt len preto, že vyzeral ako kalkulačka a on zbožňuje čísla! Dlhá story krátka, ako tu hovoria (long story short) ..tuto toto som schmatla a teraz sa teším, že volám do zakvitnutých kaktusov.

 

 

Dnes je nedeľa....vonku je zatiahnuté, mrholilo, keď som bola ráno vonku behať. Carboot je ohrozený. Ale je mi to akosi a prekvapivo jedno.

 

Mávam vám ku krásnej nedeli z obývačky na 25Tovey Crescent.

 

 

...mávam......ozaj mávam.....