Pošepky od Verušky: Nedeľa

Včera bol jeden z najhorúcejších dní, aké sme tu toto leto mali. Môj milý ma ráno prekvapil s tým, že ostane s Jorikom a ja môžem ísť na carboot sama. Predsa len, trebalo veci nachystať, Jorika zaobstarať, urobiť kôpky tu a tam , na toto a na hento.....usmievam sa, lebo hej, i tak som dostala telefonát od milého, v ktorom sa uisťoval, či ozaj je hento na tamto a toto na tento :), ale to som nechcela, chcela som len to, že v konečnom dôsledku som aj bez Jorika vyfrčala z nášho dvojizbáku hriešne neskoro na carboot. Nemýlila som sa, už sa mnohí balili, keď som tam došla, ale srdce mi to nelámalo....čo som mala kúpiť, tam isto na mňa ešte čakalo. Prešla som len časť carbootu, keď sa ku mne moja drobná rodinka pridala, vlastne.....tak tomu bolo len na pár sekúnd, lebo tata potreboval odísť, ostala som len s Jorikom. Otepľovalo sa rýchlo až sprudka a kým sme došli na ihrisko, to mega super v hlavnom parku, čo je vždy preľudnené, už sme sa doslova že potili vo vlastnej šťave. V nafukovacom hrade dostal Jorik látkový klzák, aby si riťku nespálil na rozpálenej gume.....ale on je na také veci ešte primalý. Po prvýkrát vôbec sa stalo, že odišiel z jeho naj zábavky skôr a doslova s výskotom si to namieril na ihrisko , lebo zapli fontánky. Bola som pripravená, plávky zbalené......nechala som ho jašiť sa v ľadovej vode. Rodičia rozostavaní v kruhu , takmer každí jeden z nich sa usmieval. A usmievala som sa aj ja, ináč sa nedalo, pri pohľade na stepujúceho Jorika. I ľúto mi bolo, že skicár to spod ramena ďalej nedotiahol, ale nedalo sa ináč. Toooooľko ľudí, ľahké bolo dieťa stratiť, nech ste na ňom aj oči nechali. Až okolo 4pm sa mi zdalo, že sa mi dá konečne voľne dýchať , Jorik tiež spomalil.....aj som si sadla k nemu, ale nič moc som neurobila....skôr behala tu a tam, síce pomalšie, ale behala. Odišli sme napokon okolo 5pm, keď slnko už menej pieklo a všade sa už dalo slobodne dýchať. Jorik zaspal v kočiari ukrytý v tieni polámaného slnečníka. Čo na tom, nevadí.....spalo sa mu sladko....to isto viem, zobudila som ho sama, keď sme zaparkovali pri schodisku do nášho bytíku.

Ak ste zvedaví na carboot.....bol šialený! Doslova a do písmena! Bolo potešením mi na ňom byť. Krotila som sa však. Tak veľmi a tak poctivo, že som si kúpila len jeden jediný prstienok za 10pí..., ktorý mi sadne na jeden jediný prst na ruke a to ten najväčší...palec na pravej ruke. Musela som si ho kúpiť, hoci na palci mi prsteň až tak nesedí....ale presne taký prsteň očkatý má Esteé a tu ja teda môžem. Nie je nič nepríjemné zahrať sa na tínejdžera:). A za 10pí...nech nežerem :).

Jorikovi som , samozrejme, kúpila čosi na oblečenie. Stále rastie a rastie....takže, tu sa veci vždy zídu. No nemyslím, že by stáli za fotky.

A keďže som nejaké fotky do dnešného blogu predsa len chcela pridať.....urobila som výnimočne výnimku a nafotila som niečo úplne zbytočné, stratené.....čo sa povaľovalo na kredenci odkedy mi to odpadlo z kľúčenky. (musím si to opraviť, moja kabelka vyzerá smutne bez tej chlpatej gulôčky:). A viete čo? Cha, koľká poézia v tak náhodne nájdenej drobnosti.....