NIč viac, nič menej, iba jedna hlúpa hračka a toľko plaču kvôli nej

Ani dnes nenaťahujem obrázky. Nejaké momentky  som si zo včerajšieho dňa ukradla, ale pridám ich osobitne. Popravde, na fotky teraz ani nemyslím, lebo to, o čom písať budem, bolo pre mňa emotívne silné a nepotrebujem k tomu fotodokumentáciu, práve naopak, chcem to z hlavy radšej vymazať a čím skôr, tým lepšie.
Nerada by som naberala na dramatickosti. Názov blogu to celé obsiahol, nič viac a nič menej to nebolo, ako jedna obyčajná hračka , kvôli ktorej sa strhol frmol vrmol a kvôli ktorej mi včera trhalo srdce rovnako ako Jorikovi.
Hlúpa hračka.....hlúpa!
Ľutujem, že som ju vytiahla z preplneného koša kohosi nechcených drobností. A ľutujem aj seba a svoj charakter, lebo som sa znížila k pocitom neprajnosti ba čo viac, dúfania, že ak nejaká karma je, tak zráta čo zrátať , podľa mňa, treba.
Ale....pekne od začiatku. Bolo skoré popoludnie, keď sme sa s Jorikom štverali hore kopcom na Mannamead Road. Mali sme namierené na playground. Ten, čo má tú točitú šmýkalku, ktorú Jorik tak zbožňuje. Ibaže, tesne pred križovatkou som navrhla Jorikovi, aby sme sa zastavili ešte v sekáčoch v Crown Hill...lebo....ako sme boli doma vyložiť ranné nákupy a naobedovať sa, stretli sme tatina. Stále dobre naladený (sondovala som od rána.....že čo a ako....už o pár dní  bude taxikárčenie rutina, nateraz je to však čosi nepoznané, zaujímavé, lákavé....) rozprával najčerstvejšie zážitky. Neviem ako vy, ale ja mávam také pocity ľútosti..., ináč ich nazvať neviem, lebo oni tak zvláštne bolia, pichajú, chcú objať a plakať..... proste , na tom ani nezáleží ,aké sú...dôležité je, že som ich cítila , keď som sa na toho nášho novopečeného taxikára dívala. Jeho biela košeľa, inú farbu nemá povolenú, mu nepristala. Staromódne prúžky, oooh, aká zbytočnosť na trápenie, verte  , nepotrebujem od nikoho počuť, aké banálne to je, mi prišli úbohé a smutné a nezaslúžili si byť na hrudi môjho manžela. Je mi jedno, ak je vec pekná, či je módna alebo nie. Móda , ako taká, mi beztak veľa nehovorí, riadim sa len tým, čo sa mi páči a čo nie...ale táto košeľa.....no nemohla som ju v sebe prehltnúť....manželkina hrdosť? Je také čosi? Prosto nie, jednohlasné a jednoznačné nie, môj muž má na poriadnu košeľu a nie na toto! Aj som mu povedala, že treba ísť do obchodu a čosi kúpiť...no kým sa tak stane, tak sa reku mrknem v tých dvoch sekáčoch, však pánskych košieľ tam nemôže byť veľa. Ani nebolo a ani som nijakú nekúpila. Ak som aj našla čosi pekné, nebolo to biele. Ťažko sa na sekáče spoliehať, keď hľadáte bielu pánsku košeľu, to mi je jasné. Ibaže, ibaže v jednom z tých sekáčov sa stalo niečo, čo ma definitívne bolelo viac ako pohľad na nehodnú bielu košeľu môjho drahého a prečo som ľutovala , že som radšej nešla priamo na ihrisko.
Stalo sa totiž to, že som vám v jednom z tých sekáčov našla postavičku chlapca oblečeného v pyžamku s veľkými zaspatými očami, ktorý držal v ruke budík na šnúrke. Keď ste ten budík vytiahli von, šnúrka ho vtiahla spať za hlasitého zvonenia , ktoré rozkmitalo aj chlapcove veľké oči. Neboli sme v sekáči sami. Bola tam ešte jedna mamina s jej dvoma synmi. Chlapci boli starší, Jorika si doberali, nechceli mu ukázať hračky, provokovali. Chlapec s budíkom bol úlovok, ktorý v nich zbudil pozornosť. Jorik sa s ním chvíľu hral....ale len dovtedy, čo sa pred neho nepostavil jeden z chlapcov a čosi mu ukázal , načo Jorik reagoval stratou záujmu o hračku v mojich rukách a so slovami "daj to naspäť" sa venoval už len  chlapcovi. Položila som teda hračku naspäť do poličky , nechávajúc deti, nech si svoje nedorozumenia sami vyjasnia. (až neskôr som pochopila, že to "daj to naspäť" nepatrilo mne, ale chlapcovi, lebo mu zobral lokomotívu, s ktorou sa  dovtedy hral) Prezerala som akurát košele, keď sa pred Jorika znova postavil jeden z chlapcov a suverénne pred ním mnou nájdeným pyžamkovým chlapcom zamával. Jorik zneistel. Akosi rátal s tým, že tú hračku mám ja. Skontroloval mi ruky a keď v nich nič nenašiel, pustil sa do chlapca. Ibaže ten sa hračky neplánoval vzdať. Práve naopak, vidiac Jorikov záujem, začal naťahovať budík ....Jorik plakal, kričal, volal na mňa, aby som niečo urobila, že tá hračka je jeho , že ja som ju našla..nech niečo urobím. Chlapec sa však hračky nechcel vzdať a Jorik plakal viac a viac. Plakal tak, že som ho tak plakať ešte nikdy nevidela. Plakal tak, že sa okolo nás zbehli ľudia a súcitne sa chytali za srdcia a za líca , krútili hlavami bezmocne ako aj ja. Nijaké slová neboli dobré slová. Rozumne som naklusala k mamine tých dvoch chlapcov, ktorá ma ignorovala a až keď som ju potiahla za rukáv jej bundy, otočila sa a vrhla na mňa mrzutý pohľad. Popýtala som sa na hračku, v krátkosti vysvetlila, že môj syn kvôli tej hračke plače, či ju plánuje kúpiť...lebo ak nie, tak.... ,,Kupujem ju!" vyštekla na mňa a vytočila mi do tváre chrbát. Bezcitne, bez jediného milého slová. Ako ja chápem, sú to jej deti, verzus jedno moje......jedna hračka, každý ju chce. To sa stáva často. A predsa, byť ňou ja, pozhováram sa s deťmi, ukážem im, že niekto kvôli tej hračke plače, či mu neurobíme radosť ,nedáme mu ju a my si nájdeme niečo iné..... Aj tak prosté ,je mi ľúto, ale moji synovia ju chcú tiež....by bolo lepšie ako jej pohŕdavé správanie. Keby mohla, opľuje ma.
A keby som mohla ja, zbijem ju. Ukradnem jej tu hračku násilím. Nič na nej vo mne nevolalo po rešpekte . Vyhrala by som . Som si istá. A za pomerne krátky čas by som tú ženskú sundala dole , aj so svojimi 53kg by som ju dala. Kľudne si o mne myslite, čo chcete..... Ale neurobila som tak. Pochopiteľne. Jedna hračka za to nestojí. Navyše, násilie nemám rada....v nijakej podobe. Píšem, keby som mohla.....ibaže ja nemôžem. Sú pravidlá, je výchova, som príklad ..... sú vrásky a nech ich aj nosí xantypa prvého kalibru, nemlátim vrásky ináč než krémikmi mladosti. Ale myšlienky sú iba moje. A tie sa v tej chvíli pokorne znížili k Jorikovi a najpokojnejšie ako vedeli, vysvetlili mu, že to nejde...že ani mamina nič urobiť nemôže. (dofrasa ako, že mamina nič urobiť nemôže? maminy predsa dokážu všetko!) Naveľa, pani sa s hračkou otočila a napochodovala provokatívne k pokladni a za hračku  zaplatila. Jorik kvičal, tvár mal červenú, že som sa začala báť....lapal po dychu....sledovala som ho, či nebude treba aj lekársku pomoc. Okrem predavačky pri pokladni, všetok ľud pracujúci v predajni videl, že čosi nie je dobré. Pani vypochodovala z obchodu, s hlavou vytočenou dohora....áno choď bosorka, choď si dať medailu! myslela som si a z duše som ďakovala personálu, čo Jorikovi donášal hračky od výmyslu sveta, nad ktorými Jorik len záporne točil hlavou. Pokojne, ako som len vedela, hladila som ho a rozprávala, že občas sa také veci dejú a že isto iste nájde sa niečo iné......a poznajúc vkus môjho syna....ďakovala som všetkým magickým silám, že mi po prvom natiahnutí sa do krabice , vsunuli medzi prsty žabičkovú kalkulačku. Číselká na nej ako bobuľky, displey úsmev. Jorik spomalil......dýchanie sa spomalilo tiež, ruka v ruke , vracal sa pokoj do jeho telíčka. Najskôr si myslíte, že som nekonala správne. Že tantrum takého kalibru nie je na odmenu...isto, ľahko sa hodnotí, keď nejde o vaše dieťa. I ja by som bola ináč múdra. Jorik máva amoky ,ale takýto......nikdy som čosi podobné nevidela. Navyše , mne to ani ako amok neprišiel. Skôr volanie po spravodlivosti....v jeho očiach bola tá hračka ukradnutá....mala som ju predsa ja ako prvá , ten chlapec mi ju ukradol ! Našťastie, kalkulačka urobila  svoje. Gombíky na zapnutie, vypnutie....priniesli pocit upokojenia. V Jorikovom telíčku všetko  stíchlo ako sa číselká klikaním bezpečne objavovali na monitore. Keď som napokon za tú školácku hračku platila, dostala som pochvalu za pokoj , aký u maminy ešte nevideli, za snahu všetko dieťaťu vysvetliť, vyrozprávať sa s ním a nevzdať to , dokiaľ dobre nebolo. Myslím, že po tom všetkom, potrebovala som aj ja sama pohladiť...slová predavačiek padli na úrodnú pôdu, vypila som ich všetky. S Jorikom som si pár minút a pár domov na to sadla  na hryzavý koberec v miestnej knižnici a všetko s ním ešte raz prešla. Toto sa ešte môže stať.....a isto aj stane. Prečítala som mu niekoľko kníh, aby myšlienky poblúdili v jeho drobnej hlávke a v kočiari som ho ,cestou na ihrisko, uložila k spánku .....spánok bol viac než potrebný.
Chcela by som napísať na záver, aby ste mi prepáčili moju otvorenosť....ale viac než inokedy, pamätám na slová môjho milého , aby som s tým ospravedlňovaním sa konečne prestala. Má pravdu, ja viem.  A navyše, bolo by to ospravedlnenie pre vás, také naoko, lebo sa má. Mňa by sa ani netýkalo. Len by vyplnilo spoločenské očakávania. Som mamina a ako taká, vždy ochotná bojovať. Mrzí ma , čo sa stalo. Mrzí ma najmä prístup "tej druhej maminy"...., musí predsa vedieť, aké to je! Vymeniť si úlohy, vidím Jorika ako krúti záporne hlavou, keby že od neho chcem ,aby sa nejakej hračky vzdal v prospech iného dieťaťa...ale héj! pokus by tam bol.
A tak snažím sa myslieť na krajšie veci.....na rovnováhu , aká v živote je a ktorej príklad sa stal hneď  v ten samý deň, keď si Jorik k obedu vypýtal nugetky  a nijaké neboli , čo sa po nich ľudia vrhli.....a predsa, obrovský od hlapy po päty potetovaný chlap sa náhle otočil a jedno balenie mi vtlačil do ruky. ,,To je v poriadku, netreba...." vravím mu...,ale nedal sa odbiť. Sú ľudia a ľudia.

A tak to asi má byť, že áno?

Lúčim sa s vami.....mávam.....hej hej.....z rovnakého miesta ako zvyčajne...z 25Tovey Crescent.