A hotovo

Tomáš skúšky zvládol a to dokonca tak bravúrne, že odišiel s pochvalou ako jeden , akého tam ešte nemali. Jeho hlas sa smial z telefóna od ucha k uchu. Nemusel ani nič hovoriť, hneď som vedela, že testami prešiel. Včera mal navyše posledný deň v práci a tak sa jeho hlas smial aj keď okolo pol 11pm došiel za Jorikom a za mnou do spálne, aby nám zaželal dobrú noc. Vnímala som ho len zbytkami svojich zmyslov, ktoré fungovali viac menej len na akomsi maminovskom zotrvačníku. Nepamätám si, čo presne povedal, alebo urobil....ale viem, že ten úsmev tam bol.

Vyplieskajte ma kľudne prosím za moje obavy, ktoré v sebe mám......ale mňa len čas presvedčí, či bola jeho radosť oprávnená. A moja tiež...hoci sa ja teším iba z toho, že sa teší on....že už viac nebude smradľavej fabriky a ťažkej manuálnej práce bez akejkoľvek možnosti intelektuálneho rastu. Na krikľavé nálepky, ktorými sa už čoskoro náš diesel 308 občačká, ma skôr deprimujú ako tešia. Budeme ako Las Vegas odteraz na každom parkovisku, kde zaparkujeme. Navyše, som len žena a čo sa áut týka, oh, dovoľujem si bez nejakých feministických bočných pohľadov a nadhľadov povedať, že som slepica....ale jedno viem určite...diesel nie je to pravé orechové na krátke trate po meste a nakoľko mám naše auto veľmo rada a ozaj ale ozaj k nemu prechovávam city, nie je mi to jedno. Tomáš sa včera vyjadril, že sa ho možno budeme musieť vzdať....do hľadáčika spadá všetko nudné a ohavne toyotovské a šetrné. Ach......už teraz plačem za panoramatickým výhľadom, ktoré si momentálne užívame.

Okrem toho som sa včera zistila úžasnú vec a to, že moja staršia sestra sa stala majiteľkou ďalšieho kocúrika...ktorého, počúvajte dobre, dotiahol  domov - do Nemecka, kde sestra žije, jej priateľ a to až zo Španielska! Bol tam na dovolenku a miesto toho, aby sa opekal na pláži (má alergiu na heat a slnko ako ja, takže súcitne chápem), navštívil miestny útulok a do Móóózarta sa zamiloval hneď v prvej sekunde ako ho uvidel. Všetky potrebné papiere aj s cestou z jednej krajiny do druhej vraj vyšli na 100eur a kocúrik sa teší novému domovu . Momentálne dostáva more lásky , čo som videla na vlastné oči...keďže sa sestra sa nechcela z gauča ani pohnúť, lebo Móóózart jej spal v lone . No uznajte, dobré veci sa stále dejú a ja sa teším , že som vám ju mohla zvestovať:).

Ináč, čo sa mňa a Jorika týka, včera bol mrazivý deň plný slnka. Celý som ho strávila zababušená vo svetri. V sekáči som si kúpila hrubé tepláky a v kabínke som sa prezliekla, zas a znova som neodhadla počasie a sekáč ma zachránil. Detské oddelenie, 1libra. A bolo teplo. Ale iba to vonkajšie. Vo vnútri ma klepalo, najmä potom, čo na ihrisko došla mama, jej mama a ich synovnuk. Po dvoch hodinách som si sadla na lavičku so skicárom a skúsila čosi načmárať. Jorik sa šmýkal na šmýkalke a ako som mrkala od papiera k šmýkalke, Jorika niet. Našla som ho za dve sekundy, povedľa pri hojdačkách obkoleseného už spomínanými dámami. Hodila som skicár do kočiara a davaj ho hojdať. ,,Nevedeli sme, čie to dieťa je!" informovala ma jedna z nich, lenčo som Jorika vystískala a pošekala mu, že prečo po mňa neprišiel, šli by sme spolu k hojdačkám a že nech tak nabudúce urobí. Poznámka od spoluhojdajúcej kolegyne bola obdarená mojim fake úsmevom , ktorý sa úmerne skracoval s každým ich hlasitým výkrikom , na ktorý môj Jorik reagoval ako pes na piskáčika. Čím to je, že zatiaľ, čo ja sa sťahujem a najradšej by som od vrieskajúcich žien ušla, Jorikov entuziazmus narastá a to až do takej miery, že za tými ľuďmi napokon ozaj ako taký pes behá? Mňa to bolí, nebudem klamať. Na Jorika sa nehnevám, nič podobné. Skôr na seba....lebo keď tie ženy nabehli k šmýkalkám a hulákali na celý park, deti ich žrali! Chichotali sa až sa točili do klbiek a Jorik? Oči vylezené von , žobral o ich pozornosť :(. To, že ja som stála mlčky opodiaľ, nemusím hádam ani písať. Ak sa rýchlo nad toto nepovznesiem, budem čoskoro súca na prášky. A to by som nerada.

Takže som toho včera veľa neurobila. Pani Levanduľová sa na jednom zo včerajších obrázkov kompletne vyfarbila a to je všetko. Tuto aha, tak vyzerá v hotovom.....

 

 

Včera som tiež čisto náhodne objavila Jenny Mustard  , kľudne si ju vygooglite či nájdite na YouTube, má nehorázne zaujímavý spôsob podania informácií súci jej minimalistickému pohľadu na svet. Pre mňa, ako pre škrečka, čo pravidelne veci znáša do bytu, je ako anjel. Jej pohľad na život ako , prepáčte ,ale na pohľad skôr škaredej - no  presto všetko nesporne zaujímavej (až to zaráža a až ju to mení na krásnu, ale tak inak, čoho si je ona sama bez pochýb vedomá) ženy ma uniesol a uzemnil. Pred istým časom som k tomu, čo ona dotiahla do perfekcionizmu , prišla aj ja sama a pravidelne ako veci znášam, ich aj balím a vynášam. Nie som ten typ, čo má chuť a čas veci fotiť a predávať...tak balím do igelitiek pre sekáče. Smejte sa, ale mám voči nim pocit dlžoby, lebo nesporne mi veľakrát pomohli a o radosti ani nehovorím! Veľmi ale ozaj veľmi sa mi páči Jennin názor, že za každú vec, čo domov prinesieš , nájdi náhradu, ktorú odnesieš. Keď pozerám na preplnené police s knihami, až sa klepem ako sa teším, keď ich preriedim. A ako mnohokrát predtým aj teraz si sľubujem, že city najskôr niekam zastrčím, aby ma zbytočne nebrzdili. Keď sa chystáte na vyhadzov , je všetko typu...ale toto toľko stálo alebo toto sa mi možno ešte raz niekedy zíde, antiproduktívne.

 

Tak a slová sú von. Jedno vedľa druhého, tešia sa ránu. Náš tata dnes nepôjde do fabriky a teda náš deň, už tak zo solidarity , musí byť krásny. Tak dúfam, že aj ten váš taký bude. Zatínam päste. A mávam...ako ináč....stále z rovnakého miesta....z obývačky na 25Tovey Crescent.