Pozbierané zo soboty

Je nedeľa. Čo pre mňa v preklade znamená carboot sale. Akurát, že už je jeseň...a ja netuším, či to pre existenciu carboot čosi neznamená. Myslím také definitívne, ako .....že na tento rok mu odzvonilo. Netuším ani, kde sa dajú tieto veci zistiť....a jediné, čo ma napadá, sú vlastné nohy a vlastné oči. Myslím, že som na jeho tohtoročný koniec emocionálne pripravená. Nedeľné rána budú zase lenivé "piánka", nijaký zhon a krik a tiež ušetrené peniažky, lebo nech sa snažím ako chcem...odolať drzo nízkym cenám sa na carboote prosto občas fyzicky nedá.

Mrkám na hodinky ...je presne pol ôsmej. U nás každý spí. Tomáš preto, že do tretej jazdil a Jorik jednoducho preto, lebo nemajúc poobedňajší spánok, ráno si zvykne dlhšie pospať. Ja som , ako vždy, vstala skôr a kuchynská linka je ,jak tradične o takomto čase, zasypaná mojimi ilustráciami. Veľmi ma šteklia prsty ,aby som ich nafotila a zverejnila....ale nemôžem. Nemá sa to vraj. Ak už pre nič oficiálne, tak len preto, že tým vraj odkrývam tajomstvo a odrádzam potencionálnych zákazníkov. Tak len medzi prstami žmolím kartu od foťáku a to bude tak všetko, kam sa dnes dostane.

Mysliac na fotky, uvedomujem si, že na návrat na môj fb profil, čo by už bolo viac než vhodné, nemám čo ukázať. Všetka moja práca by mala byť opradená tajomstvom...a okrem nej nič iné nemám. No priznám sa, že už pomaly koketujem s myšlienkou večerného kreslenia , ktoré by s mojimi príbehmi nemali nič spoločné. Aspoň niečo, čo by som mohla "ukázať" . A tiež tak neohrabane  a neokrôchane dumem, či by som nemala svoje dokončené dielko o Olim fotkami predsa len zmapovať a poslať to tomu, kto sa ma rozhodol "sponzorovať". (ozaj???? stále tomu neverím!) Ak už pre nič iné, tak len preto, aby ten dotyčný videl, do čoho sa to chce so mnou vlastne pustiť. Viete, aby to vyzeralo profesionálne ...

Akurát že..., mysliac na moje večerné kreslenie, nesmiem zabudnúť na moje "biedne stavy". Ono, ak by ste so mnou žili, vedeli by ste, že skoré rána si k večeru pýtajú svoju daň a moje viečka...sťaby rolety...sú po siedmej večer "dopoločí"  stiahnuté. Bežím na úsporný režim a v ňom sa nič vážne odo mňa čakať nedá. No, nie som robot. I mne palivá dochádzajú. S Jorikom navyše zvádzame svoje každodenné boje ...niekedy úspešnejšie, inokedy menej a tie ma stoja hektolitre osobného paliva.

Ináč, spomínajúc Jorika....včera sme strávili celý deň nonstop spolu. Plač bol, krik tiež, obe strany sme si viedli remízovo od rána až do večera...celkový stav by som nazvala úspešný. Bola aj rozprávka, aj "huggy huggy" a vlastne tých bol koooopec....a boli aj tie veci zázračné, pre ktoré milujem byť mamou..., ktoré ma učia byť lepším človekom a to aj napriek tomu, že zďaleka nemajú v sebe nijakú premúdrelú myšlienku. Ako včera napríklad. Ako dospelí snažíme sa byť ústretoví, milí....a často preto nevravíme pravdu. A pritom , aké je to jednoduché. Na preliezkach k Jorikovi včera pribehlo dievčatko...možno o dva tri roky staršie od neho. Očividne ho vyslala mamina, ináč, bola mi veľmi sympatická, ale neoslovila som ju. Ostala som verná svojmu bobríkovi mlčanlivosti. No to dievčatko malo viac guráže ako ja. Pribehlo k Jorikovi a položilo mi stručnú no výstižnú otázku: ,,Môžem sa s tebou hrať?"
Jorik dlho nečakal s odpoveďou a bez váhania odvetil:
,,Nie. Ja sa chcem hrať sám."
Dievčatko svoje odmietnutie zakričalo cez celé ihrisko svojej opodiaľ stojacej mamine :,,On sa chce hrať sáááám!"
Na to som už zasiahla aj ja..., lebo trocha socializácie nie je na škodu a Jorik doma často ujúka, že nemá nikoho na hranie.... Ibaže nepochodila som ani ja..., Jorik o hranie sa s dievčatkom nestál , len so mnou...tadáááá.....a to som tajne dúfala, že raz na ihrisku, ponorím sa do knižky, čo mám rozčítanú a aspoň na chvíľu vypnem na automat. Knižka ostala neotvorená...lebo miesto listovania v nej, som sa kĺzala dole točitou  šmýkalkou alebo po nej púšťala Holly (naša nová priateľka...berieme ju všade so sebou, hojdáme ju na hojdačke, hopkáme s ňou v tráve...doma jej organizujeme výlety , staviame domčeky...taká malá plastová bábika je to:), cez dierky cez kovový tunel som prijímala a posielala späť paličky a .......prosto, robila som všetko možné, čo maminy na ihriskách tak rady robia.

Ale vždy som bola rada, že moje ranné prognózy dňa stráveného nad spoločenskými hrami , nevyšli:).

Oh, dnes tu ale máme nedeľu a to je úplne iná káva... Ešte tak vedieť, či je ten carboot alebo nie....

Ku krásnej nedeli mávam...z 25 Tovey Crescent.

                                                                 CINK

Sychravo

Pred pár minútami som dokreslila posledný obrázok k príbehu o Olim. Mám ho rozložený na kuchynskej linke a prísnym okom po ňom poškuľujem. Dalo by sa naprávať....uj, či dalo...ale neurobím tak. Akurát ešte možno niečo niekde dokreslím, aby bol príbeh viac ilustratívne podchytený.
Cez okno mi na všetku tú moju parádu padá šero....ďalší optimistický deň na obzore . Myslím, čo sa počasia týka....a ja až dumem, či som jeho lenivosťou a pochmúrnosťou tiež nakazená.
S Jorikom doslova preliezame cez takéto  dni a je mi z toho smutno. Chcela by som ho ohromiť niečím, na čo sa môže tešiť, z čoho by sme mohli žasnúť obaja, ale ruky mám prázdne. I sa trocha obávam, že zas a znova si zavoláme na pomoc kartónové hry, aby nám čas ubehol. A čas by nemal ubiehať. V čase by sme sa mali stratiť a ostať len zaskočení jeho prítomnosťou.

Občas mám pocit, že čosi nie je správne... Isto, rodina.

V také "haky-baky" dni sa hodí ísť k niekomu na návštevu . Víkendy tomu dupľom prajú. Ibaže..my vieme....sme ďaleko. Taká babka by vedela čo v takéto - sivou farbou počmárané - dni s vnukom robiť. Nuž tak jej aspoň mávam...

Nie je to dávno, čo som mala so svojou polovičkou po xy-krát rozhovor o našej anglickej budúcnosti. Netuším, ako to majú iné rodiny..., ale pravda u nás je, že nonstop stojíme na hrane. Chcela by som cítiť istotu a pomaly strácam trpezlivosť. Potrebujem pevnú pôdu pod nohami, ale neviem , či má byť ílovito červená, ako tu tieto domáce zvyknú byť alebo dobre známa slovenská , na ktorej som vyrastala. Myslím, že by som sa vo svojom rozhodovaní cítila ináč, keby že nemám na očiach nespokojnosť svojej polovičky. Takmer denno denne ju s nevôľou čítam v jeho tvári.
,,Nemáme tu rodinu.... Nepáči sa mi počasie...Nie som si ani len istý, či anglické školstvo je pre Jorika to naj..  A určite viem, že čo robím, robiť nechcem."

A ja sa občas pýtam seba samej, či sme nevedeli , že tu budeme bez rodiny? Či sme nevedeli, aké je tu počasie? Či nám nejak anglické školstvo ukázalo, že mu netreba dôverovať? O práci pomlčím....s tou je to vždy diskutabilné ....nakoľko ani doma nepadajú peniaze zo stromu a ja viem viac než dobre, že ľudia sa tam kvôli peniažkom nechávajú otĺkať viac než je "pekné" a "zdravé". Ja mám pred sebou ako negatívum zdravotníctvo ....ale s tým ostatným som rátala.

Jorik ešte spí, ale čoskoro bude hore. Opriem sa o jeho drobné pliecka a usmievajúc si spolu na gauči nakreslíme denný plán. Najskôr sa pôjdeme zašiť do centra....uj, ale dnes je sobota...uj, dnes tam bude plno, to našim "hrám" nepraje. Tak neviem, krčím plecia. Čo sa dá robiť v daždi?

Tak asi tie kartónové hry....

Mávam z ďaleka a krásnu sobotu prajem...tu je nateraz taká "neistá" ako to sychravé počasie vonku.

                     Ako ináč, konám tak  z 25Tovey Crescent.

                                                                            CINK

Meltdown

Včera som mala meltdown. Doslovne.
Rozplakala som sa hneď ako som za sebou doma zatvorila dvere.
Občas si nerozumiem..., že sa správam ako malé dieťa a potajme dumem, koľko nás takých je? Takých, ktoré sa za zatvorenými dverami, v súkromí svojich štyroch stien rozrevú nad takou banalitou ako je napríklad konkrétne môj včerajší zabudnutý sveter.
Denne riešime jednu vec za druhou...fungujeme ako na baterky...či neviditeľný vesmírny pohon...varíme, plánujeme, upratujeme, plánujeme..., bežíme tam, bežíme hentam..."fajočky" v imaginárnom dennom pláne...všetko ide, čosi kdesi zaškrípe, ale my ideme a potom....akoby ozaj existoval ten pomyselný džbán, naplní sa a my reveme. Ako deti....

A Jorik ma hladil a vravel mi, že všetko je dobré, lebo on je so mnou....chúďa, mysliac si, že zase plačem kvôli babke pyžamke. To sa mi totižto celkom často stáva. Ibaže včera som mala očividne podstatnejší dôvod na plač - Jorikov zabudnutý sveter.

Aby som veci vysvetlila, ani dnes si nie som celkom istá, aká malicherná som včera bola a či vôbec. Jorik oslávil návrat do UK pomerne nepeknou nádchou, ktorú ...ako tu tradične zvykne...nasledovala " chest infection", čo je čosi , na čo musíte inhalovať, aby sa vám dobre dýchalo . Tu to má skoro každé dieťa, v škôlke nado mnou len mávali rukami, keď som im chcela ukázať ako sa inhalátor  používa. S trošku afektovaným pochopením v očiach mi hneď oznámili, že momentálne majú v skrinke minimálne 17 inhalátorov... Odľahlo mi. Aspoň niečo. No i tak som ich dôkladne informovala o Jorikovom stave a spísala všetko, čo k tomu náležalo. Včera tu svietilo slnko, ale len tak...cez mraky a k večeru sa , pochopiteľne, schladilo. Veľmi ..veľmi....VEĽMI....som mala na mysli, informovať učiteľky o tom, že ak by náhodou išli von, nech len to moje dieťa nenechajú v tričku.... Pre istotu som to nakázala aj Jorikovi..., prinajmenšom aspoň 5krát . Jeho "meltdown" hneď po príchode do škôlky však zmaril všetky moje plány pozhovárať sa s učiteľkami ... Raz vonku zo škôlky, troška smutná z toho, že som tam nechala dieťa aj napriek tomu, že tam byť nechcelo, som s "hrôzou" zistila, že na tričko a bundičku som úplne zabudla a prisahám, len som sa modlila, aby učiteľky neboli také nepozorné, že mi syna naozaj vyšlú von bez extra oblečenia. Chladný vietor  ma však ubezpečil, že v takom počasí by deti von určite nedali a tak nejak som sa materinsky láskavo sama upokojila.
Haha,,ako som sa mýlila! Keď som pred šiestou nacupitala do škôlky, našla som jeho triedu prázdnu...na vešiaku pod menom Jorik osamelo svietilo jeho mikina i vetrovka. Schmatla som ich do ruky a letela si syna hľadať... Na prízemí nebol...možno ihrisko vo vnútri?...ani tam nie...tam sú malé deti....navyše, to mi už učiteľky s úsmevom na tvári oznamovali, že staršie detičky sú vonku.
Tadááá....moja nočná mora v reále!
Všetci oblečení...doslovne, vrátane učiteľov....a jedine môj Jorik v tričku....tenkom ako pavučina ... a aby toho nebolo málo...sedel v mokrom piesku a staval si z neho komíny. Kričala som na neho, prečo ma nepočúvol , prečo si nedal bundu na seba...úplne si vedomá toho "žartu", lebo veď čo čakám od trojročného dieťaťa? Jorik mi do môjho nadšeného prejavu náruživo kašľal a najbližší učiteľ sa hneď ospravedlňoval, že si nebol vedomý, že je Jorik chorý.... No niekoľkominútový kašeľ ho poslal v čerty skôr,  ako som tak mohla urobiť ja.
Zúrila som. Zúrila ako pes...lebo všetky kvapôčky proti kašľu...všetky mastičky na hrudníku...všetky inhalovania....prebdené noci, sledovania, monitorovania...snaženia sa....rozumie niekto?
Niekedy dávno som si uvedomila, že Angličanom v tomto smere netreba nič vysvetľovať. Deti tu chodia polonahé a je to ok. Letné šaty na ramienkach sú v polovici decembra úplne vhodným outfitom. Flipflopky na nôžky a ide sa. Preto nemá zmysel im niečo vysvetľovať. Ja sa aj hanbím, keď im pripomínam , že môj Jorik je Slovák....a bundu mu v zime treba. Určite, otužovanie je skvelé...ja mu tlieskam...ale môj Jorik nie je "cvičený".
Viem, nemá zmysel im to hovoriť, pripomínať....a tobôž nemá zmysel nakladať príkazy dieťaťu....ba ani.....nemá zmysel kvôli tomu revať, najmä, keď je čas variť večeru . Ibaže ja som revala.

A chvíľu mi trvalo, kým som to zo seba ako tak striasla.

S odstupom jednej noci poslušne hlásim, že Jorik spal pokojne. To aby mi dokázal, že moja včerajšia masakra bola nepodstatná....a môj vodný stav slznej hladiny tiež hlási pokoj , vzhľadom na úbytok  v jeho toku, no  a prognózy sú teda optimistické....na najbližšie dni môžem ísť znova spokojne na baterky bez predpokladu akýchkoľvek "meltdownov".



Mávam teda spokojne...z 25 Tovey Crescent....

                                                         CINK

Iba táram

Myslím, že som lenivá....veľmi - veľmi lenivá. Dívam sa okolo a snažím sa pochopiť silu druhých ľudí, ktorí sa pravdepodobne cítia rovnako ako ja a predsa sú tak silní, že sa vedia premôcť a nacupitať do svojich každodenných prác ,aby v závere dňa, týždňa či mesiaca domov na stôl priniesli obživu. Ako to robia? Keď v nich všetko kypí a vrie a oni vedia...tak dobre vedia, že niekde inde by boli osožnejší, že ich poslanie na zemi je iné...kompletne prevratne iné ako to, čo robia a možno budú robiť celý život!
Sledujem ľudí a mračím sa. Len málo je tých , ktorí robia to, čo milujú.
Keď sme boli doma, šli sme raz k večeru s Jorikom po moju sestru na vlakovú stanicu. Kto pozná Krompachy ten vie, že cesta tam vedie okolo Kohovút, obrovskej fabriky, v ktorej ináč aj môj otec strávil polku svojho života. Úprimne, myslela som, že fabrika je zatvorená, ale nebola. Robilo sa v nej. Dážď pršal a jeho kvapky na dáždniku boli tak hlučné...a predsa neprekričali hluk...monotónny desivý hluk mašín ..... Počúvať to celý deň, niekoľko hodín...nonstop....trhám si vlasy. Všade žiara...oheň...muselo tam byť ako v pekle... Ako to robia? Ako?
Stíska mi z toho srdce.
Niekto tu prácu robiť musí, tak?
Niekto musí zmontovať všetky tie autá, v ktorých sa vozíme.
Niekto musí pozošívať kusy látok, aby sme sa mali v čom parádiť.
Niekto musí urobiť to i hento...aby sme v našom konzumnom živote mohli existovať.
Cítila som sa vinne...tak vinne....že to nie som ja, kto tam tak ťažko maká. A zahanbene sa cítim aj teraz....ale....veď i tie knižky musí niekto nakresliť a napísať...tak? Ja viem..ale ....len preto , že som dostala dar, talent, mám právo byť šťastnejšia než sú iní?

Pamätám sa, že som stískala Jorika v strachu, že toto by mohol byť raz aj jeho osud. Pamätám sa, že som mu šepkala slovíčka...o tom, aké to vo fabrike je...úplne ako niekto, kto k tomu bohapuste nemá čo povedať.... ako niekto, kto si všetko poskladal iba z príbehov iných. Nechcem znieť ako "nadradená", kritizujúca...chcem radšej znieť ako obdivovateľka všetkých tých, ktorí takto ťažko pracujú a predsa sa domov z práce vracajú spokojní , tešiaci sa na domáce teplé jedlo  .

Myslím, že o Jorika sa báť nemusím. On si vyberie sám, až raz príde jeho čas.
V škôlke ho stále stavajú na piedestál....už ho ani nevolajú ináč ako "clever clog" .

Čo ma to vlastne napadlo písať o fabrike?
Oj, už viem...lebo každé ráno niekoľko hodín kreslím...a cítim sa pritom blažene. A ....v tieni tej mojej blaženosti je môj milý, ktorý zberá zákazníkov a vozí ich tam a hentam a len málokedy má k tomu čosi pekné povedať...leda ak , že to robiť nechce... Ale robí. Aby bolo na tú obživu . A ja? Ja sa rúcam kvôli objednávkam ako tvrdohlavý osol..., lebo ja chcem robiť to, čo ja chcem.... Ja viem...som mamina.., niekto sa o dieťa starať musí a svokrovci mi často vravia, že robím dobrú prácu.... no i tak  mi srdci búši , v tom mojom biedne chudom hrudníku, tak previnilo....prečo ja a nie on? No...a potom, aby to bolo ešte okatejšie, vyvstanú v tieni môjho milého  celé davy ľudí, ktorí sa ráno ponáhľajú za prácou a ani náhodou sa necítia blažene.

..........................

Hm....blaženosť sa nevie vychutnať blažene osamote.


Mávam ku krásnemu dňu, dnes extra všetkým tým....a najmä tým, ktorí už dávno zabudli cítiť sa blažene. Z 25 Tovey Crescent.

                                                           CINK

Krátko kratúčko

 Na amazone som si pred dvoma hodinami objednala niekoľko psychologických kníh. Stále som hladná po informáciach... Zvyšné dve hodiny som prepisovala svoj veruškovský blog, ktorý som napísala hneď na druhý deň ráno po svojom príchode späť do UK...., úplne neistá si jeho zverejnenia. Napokon som to odklikla a teraz si pôjdem zatvoriť oči a tváriť sa, že sa vlastne vôbec nič nestalo.
V rukách žmolím drobnú Holly, hračku o veľkosti malíčka, ktorú som si včera kúpila a s ktorou sme sa včera s Jorikom nekonečne dlhé  hodiny hrali....až ...až som si nemohla odpustiť otázku, či tým nechtiac nečmáram po jeho chlapčenskej duši tak nechutne tradičnou dievčenskou hrou s bábikami? Zariadili sme jej domček, vzali ju na piknik....do zámku....
Prisahám....mám len milimeter od toho, aby som uverila, že v tom zariadenom drevenom domčeku žije....myslím, tak ozaj "žije".

Dni sa po príchode sem do UK uklepávajú.....pomaly síce, ale uklepávajú. (odpustite mi to nespisovné slovíčko:) Jorik má naďalej právo len na 15 hodín do týždňa v škôlke, čo nie je žiadna sláva...ani pre moju prácu nie. Dúhy na oblohe už tiež nie je tak často vidieť , v podstate už len vietor sa stále hrdí svojou vytrvalosťou. Ja som v sebe tiež prehrýzla prekvapenie zo šoférov, ktorí zastavia svojich tátošov aj na miestach , kde by nemuseli a pomaly ....zas a znova....nabehujem na systém slepej dôveryhodnosti , že na prechode nás nik zabiť nemieni...... Akurát môj žalúdok žalostí nad slovenskou stravou, ktorá mu náhle tak chýba (nikdy predtým som si to nevšimla....práve naopak...bola to anglická strava, čo zvykla byť oplakávaná )....a ostatné je tak trocha za mienku nestojace.

Môj Oli , posledná z troch kníh, ktorú práve dokončujem, sa "uklepáva" tiež. Moje prísne oko síce žalostí nad neschopnosťou mojich prstov nakresliť zakaždým rovnakú figúrku...ozaj nechápem ako to robia iní výtvarníci, ale nevzdávam sa, najskôr to chce iba cvik.... A tri knihy budú komplet hotové.

Ešte som nespomenula, že deň pred odletom sem do Uk , som dostala ponuku na sponzorovanie tlače mojich dielok. Ponuka, aká sa neodmieta a z ktorej sa aj teraz štípem do ruky, či sa mi to predsa len nesníva... Nuž tak kvôli nej dumem, či si predsa len v decembri nezbalím kufre a nepoletím na Slovensko ukázať, čo som spáchala a naplánovať, čo by sa ešte spáchať dalo... Dumem. V hlave už mám štvrtý príbeh...až sa trasiem, ako sa mi páči...,ale ...chcelo by to už aj niečo konkrétne do ruky.


Dnes má Jorik škôlku.
O chvíľu mu budem chystať raňajky a potom obed a i skorú večeru, čo mu zabalím do žabacieho batôžka.... Teraz ešte spí.....a mne sa začína točiť hlava z toľkého písania. Nič nezvyčajné...stáva sa mi, keď mi písmenká dlho tancujú pred očami.

A tak ,ak dovolíte, radšej už len zamávam....ku krásnemu dňu. Ako ináč, od nás...z 25Tovey Crescent.


                                                     CINK

Mlčala som ....

Na dlhý čas som si dala pauzu . Potrebovala som ju . Potrebovala som ju ako soľ. A ani teraz, keď ťukám tieto písmená , si nie som istá , či tak konám dobrovoľne alebo pod akýmsi neviditeľným tlakom môjho prísneho ja.
No viem, že utiecť nadobro sa nedá. Alebo aj dá, ale nepatrí sa to...hoc jak veľmi by sa mi to páčilo.
Mlčala som pomerne dlho a nie, nebudem sa vyhovárať na internet ani na nedostatok času.... Nepísala som úmyselne. Zatvorila som sa do seba , alebo do svojho sveta, ako tomu vraví môj manžel a nechala som dni ísť. Povinnosti boli, samozrejme...., ako matka ich stále mám , ale kedykoľvek sa dalo, hup, bola som tam.
Počasie na Slovensku bolo krásne.....
Pomerne veľa dní vonku svietilo slnko a na kopci za plavárňou, kam sme si zvykli so sestrou vybehnúť ..len tak, prevetrať si hlavy, vietor hladil trávu a ja som mnohokrát priam  pišťala po tom, aby som tam mohla byť , aby som si ako tá tráva nechala aj ja svoje vlasy rozcuchať.....no namiesto toho som ostala doma.....sklonená hodiny a hodiny nad počítačom alebo nad skicárom..."uskromnená" s čerstvým vánkom ,čo na mňa dul cez dokorán otvorené okno na piatom poschodí paneláku, materinsky vinne šťastná, že mi svokrovci strážia  moju ratolesť a ja som konečne SAMA ! Pracovala som..... ba čo viac, pracovala som dobrovoľne a pilne ako včielka. Vlastne nie, nepracovala som.....hrala som sa. Písala som..kreslila....snívala....


Nechcem sa ospravedlňovať za svoje mlčanie. Bol ako liek, čo som si sama predpísala, lebo som ho potrebovala. Rovnako ako nechutné vitamíny z lekárne.... Tak trocha , tak trocha viac než trocha...vrátila som sa k svojej starej Vierke, ktorá tak rada sedávala na terase našej chalupy, ktorú už nemáme a ťukala písmenká svojich rozprávok. Znova som si nechala ostrihať vlasy....,aby mi mohli lietať okolo hlavy a v miestnych sekáčoch som vykúpila všetky prapodivné šaty a sukne so vzormi, ktoré vo mne vibrujú spomienkami a celý ten čas, čo som pochodovala ulicami nášho malého mesta, som nebola nikým iným, len sebou samou... Robila som veci, ktoré ma tešili a ignorovala tie, ktoré mi sťahovali žalúdok....a to čo i len trošíčka. Maily, blikajúce obálky, všetky "mala by si", "patrilo by sa"..."treba" či "musíš", som doslova vytlačila zo svojho zorného uhla a tvárila sa, že tam nie sú. Miesto toho som s Jorikom skákala na mestkej trampolíne a ako jeho rovesníčka som sa tešila synchronizácii mojej sukne s mojimi vlasmi.....
 Ľudia neexistovali....                   gumovala som ich...menila za gaštany, ktoré sme lovili v tráve ....za hladné kačky, ktoré bojovali o náš vysušený chlieb.....  Tak, ako som kedysi zvykla, nedívala som sa okolo seba..po ľuďoch myslím... beztak som si ich tváre nikdy nevedela zapamätať a ..... akosi....som  mala náhle plné zuby stresu, komu sa zdraviť a komu nie!
Ale ...asi ani netreba písať, aký bol výsledok... či?
Neotvorené obálky čakali, neprečítané maily tiež, zopár ľudí sa urazilo... a môj zanedbaný blog nado mnou visel ako sivý mrak.  Občas tak doslovne, že som miestami  cítila  jeho unikajúce nahromadené kvapky.....

Pravda totižto bola, že aj napriek mojej sebeckej snahe, moje perfekcionistické ja si neodpustilo ani deň, aby sa neohlásilo a nepripomenulo mi, že mám aj povinnosti! Narážali do mňa ako upomienky z knižnice za knihu, ktorú som zabudla vrátiť. Ibaže...ibaže môj perfekcionizmus narazil na čosi ešte tvrdšie než je on sám.......na moje vyhladované vnútorné ja.....
Tak som ho rozmaznávala. Nevedela som si pomôcť..sťaby by to bola otázka života a smrti. Musela som...musela...byť znova sama sebou.
Och, aký luxus...vypočuť svoje vnútro...aspoň na chvíľu a dať mu,  čo chce...
(Smiem napísať, že odporúčam....? ...lebo...ak pre nič iné, odrazu zistíte, že ešte stále žijete..)

Prosto som profesionálne vyhorela...ako zápalka.....

No radšej ako sa dívať  na vlastné vzplanutie , som sa rozhodla snoriť . Rada snorím. Ako poľovnícky pes.... Predaj chalupy sa na tom tiež podpísal svojim podielom a potom....neviem, čím to je...ale ten byt...na tom piatom poschodí...dobre, kľudne si o mne myslite, že som blázon..., nuž tak ten byt....akoby v ňom môj otec niekedy s nami bol. Divný ťažký pocit, kedy sa bojím otočiť a pozrieť do šera, či ho tam ozaj neuvidím ako sedí a díva sa na mňa...nie preto, že by mi chcel ublížiť...čisto len preto, že chce byť nablízku.... Nuž tak i ten byt má v tom mojom snorení prsty...., že som sa snažila pochopiť, prečo bol môj otec aký bol...prečo robil veci, aké robil a či sa dalo urobiť viac...či si  mohli ľudia "profesionáli" obhájiť svoju študovanú česť a vypátrať, v čom bol ozaj  problém a možno nastoliť liečbu....správnu liečbu nie takú v štýle, aký liek si prosíte? ,lebo osobne si myslím, že nikdy nie je neskoro a možno môj otec mohol byť niekto úplne iný....než akého som ho poznala....a možno by tu i dnes mohol byť s nami... Prekvapivo- neprekvapivo, keď som na seba ani len nemyslela, keď som to ani len nečakala....som cez snahu pochopiť  otca, pochopila  seba.... v 37 rokoch svojho života....klik, klik, klik...bod po bode...klik klik .....oh, ani som nevedela....ani som len netušila.....aké bizarné !

S hlavou sklonenou nekonečné hodiny nad skicárom ,až sa mala problém vystrieť a v noci ma bolestivo budila zo spánku , lebo ináč nevedela, som si načrtla nový "životný poriadok". Vždy ma veľmi mrzelo, keď som na niekoho zabudla, keď som niekoho prehliadla, keď som niekomu neodpísala...neklamem, až bolí to, jak nestíham ísť podľa šablóny slušnosti a správnosti ako akéhosi logického plánu ....oj, nie...ja tam skáčem medzi riadkami ako trafená srna.....stačilo. Nechcem. Nechcem...
Čo chcem je stiahnuť sa . A robiť len to, v čom som doma, čím môžem len tešiť . Úplne kompletne v dôvere, že ľuďom sa ozaj páči, čo tvorím, pôjdem za rozpravkárkou , ktorú verím, že v sebe mám ...chcem len kresliť a písať a byť vo svojom svete a nie, nebojte sa, nebude mi tam smutno samej ...mám to tam rada.... Kiežby som vás tam mohla zobrať na návštevu...uverili by ste mi! Usmievam sa, ako to píšem..to nemôže byť zlé  rozhodnutie. Cítim taký mier....taký pokoj, všetko zapadá.... (Myslíte, že si niekedy vôbec budem môcť napísať do kolonky zamestnania "rozprávkar"? Keď sa raz tak stane, budem na seba veľmi hrdá! )



Verná svojmu novému plánu som ,v  posledné dni svojho pobytu doma , do papierovej krabice od steppera,  zbalila všetky svoje dielka a vyslala  ich na cestu do Chorvátskeho Grobu. Mám chuť strčiť si ruky do vrecák a tváriť sa, že v tomto smere mi robota skončila. Ale nie, neurobím to.
Neurobím to preto, lebo i z mojej novej práce budem chcieť občas odbehnúť a potom, dala som sľub. A vlastne, myslím...že  verím, že ešte mám čo povedať. No pravda je, že  všetku, pre mňa tak ináč neskutočne ťažkú prácu, vkladám do rúk iného.

Nie som podnikateľ. Nemám na to obchodného ducha. Nikdy som ho nemala. Naceniť svoje veci bola pre mňa smrť...., v mailoch som málokedy vedela byť stručná a orientovať sa v nich? Zabudnite! Vždy som sa v nich ako malé dieťa stratila a z debilníčkov, čo mi mali pomáhať sa orientovať, si tak akurát môžem papierové komíny stavať! Napísanie hocijakého statusu na plochu  ma vždy stálo zopár "obhryzaných" nechtov...prosto..... v tomto som ozaj k budišničomu.....taká je pravda. :(.

Tak som teda mlčala.....lebo som to potrebovala....a viac nič iné. 

Mávam vám.....od nás, z 25 Tovey Crescent...kde je to všetko rovnako milé a útulné a hrejivé a kde vonku prší a svieti slnko zároveň.....a na oblohe sa každú chvíľu niekde maľuje nová dúha...

CINK

Krátky

Zmluvy sú podpísané. Oficiálne. Chalupa viac nie je naša. Ešte tam ostali obrazy a parôžky a prach a špina a spomienky. A aspoň 50 čiernych igelitových vriec, čo čaká na vyhodenie.

Všetky tri dedičky si kreslíme krivoľakú čiaru.

Chalupa viac nebude.

Ani záhrada.

Ani opekanie, sedenie na terase....kúpanie sa v malom bazéniku.....

No, akú má to všetko hodnotu, keď k tomu chýbajú tí najdôležitejší?

Ľudia.

A tak zatváram oči , ľahšie sa je pozerať  inde.

Tata k nám dnes cestuje. O pár hodín je s nami. V dvoch k sebe pritlačených posteliach bude o chvíľu troška menej miesta. Aj v chladničke:).

Vonku svieti slnko akoby bolo poludnie. Jorik vedľa mňa chrúme, čo mu príde pod ruku. O pár minút sa pôjdeme vychystať von  a hádam úplne posledný krát sa prejdeme na chalupu. Po bicykel. A potom už len ten kľúč. 

A mávanie...

Jaj. 

Precvičím sa v tom...mávaní myslím a mávam vám, od nás, z Hlavnej , z nášho mesta. 

Cink

Drevené kláty

Už som sa raz pýtala na úprimnosť. I teraz sa pýtam...lebo zo všetkých sklíčok včerajšieho dňa, tlačí na mňa iba jedno. A práve o ňom si nie som istá, či smie ísť zo mňa von.

Ale asi si nepomôžem...asi sa ináč dať nebude....možno keby som si viedla papierový denník, vypísala by som sa do neho a už by ma nič netlačilo. Takto tlačí. Ba i smutno sa z toho robí.

Tak nech to letí von...

Ako sme predali chalupu, snažíme sa predať aj všetko hodnotné v nej. Nie je toho veľa...., skromne len...novšie i staršie veci , čo sa kedysi okolo starého domu zišli. A tak išla kosa, sekera....hojdačka i slnečník....ba i pec a včera drevo. Nepíše sa mi to ľahko, lebo naveľa, v temer posledný možný deň, našiel sa niekto, kto na nákladnom aute dofrčal až pred našu kedysi chalupu a zaplnil si ním celú korbu. Celú. Doslova. Okopisto...ako by to nazvala naša mamka. Za 30eur.

30.

Viem, aj 30 je peniaz.

Viem aj to, že je leto a málokto teraz zháňa drevo.

A hej, viem aj to, že mnohé z toho bolo drevo mäkké...ale predsa....suché, narezané, už ho len použiť.

Celý kamión dreva za 30.

Chcelo sa mi plakať.

Nie kvôli tým stromom, čo padli za obeť...ale kvôli rukám , ktoré to drevo klátili ....

Keby boli vedeli, koľko bola hodná ich práca.....

Ale už je preč. Kamión s ním  odfrčal odkiaľ prišiel. Sestra si uložila peniažky do peňaženky a chcelo sa jej plakať. Mne tiež, ale snažila som sa ostať veselá... lebo i 30 je peniaz.

Hm...., občas si myslím, občas častejšie než občas si myslím, že peniaze sú prekliatie.  Ale vedeli by sme bez nich existovať ako spoločnosť?

A tak si pôjdem o chvíľu vyčistiť zašpinené cvičky, čo som si včera umazala , keď som tie narúbané drevené kláty ukladala......a vyobliekam sa na ďalšiu ponurú príležitosť. Pôjdem dať oficiálne zbohom našej chalupe. Niektoré spomienky tým nadobro stratia svojich vyvolávačov. Všetko bude už len o tom, keď sme raz mali chalupu....

Toľko ešte posledný pár do pexesa a obrázok na želanie...

Mávam ku krásnemu utorku z Hlavnej u nás v meste. 

Cink

Pondelkový

Zas a znova som vynechala deň. Už to neriešim. Dovolenkové ranné delenie "spotrebičov" ma necháva bez prepotrebne nevyhnutnej techniky na písanie blogu . Dovolenka.

A práca.

Hoci včera som pracovala prevelice málo.

Kvôli vetru a mrchavému počasiu, vycestovali sme do nášho okresného mesta. Nedeľa  v supermarkete je čosi viac menej už i tradičné pre mňa. No viac než shoppingu, venovala som sa Jorikovi. V kníhkupectve sme prevetrali police s knihami od výmyslu sveta, opúšťajúc ich napokon s jednou jedinou knihou zvestujúcou o zrode detí. Veľmi milé vydanie, určite odporúčam ! ( Odkiaľ prichádzajú deti? Jorik je z tej knihy tak unesený, že si ju sám listuje, otvára okienka a akonáhle sa vyskytne príležitosť, žiada ma, aby som mu ju čítala. O chvíľu ju bude vedieť naspamäť, a ja tiež. )

A po vzdelávaní sme šli skákať...teda , iba Jorik skákal. Ja som postávala, sedela, odháňala neposlušné deti a občas, keď trebalo, som pred nimi chránila Jorika. Ale iba tak v rámci normy. Lebo ....lebo veď chcem, aby sa to naučil sám.

A večer? Večer sme strávili príjemnou návštevou mojej mladšej sestry. Vôbec prvou odkedy sme tu na Slovensku.

Dnes pre mňa však začína čosi iné. Po uklepaní povinných vecí, dnes sa ide do tuhého. Povinnosti sa nakopili ako prádlo po päťčlennej rodine. Treba prať, vešať aj žehliť. Poprosiť milého, aby dokúpil fixy. Pexeso je hotové, zásoby niektorých drahocenných odtieňov sa s ním minuli. A kresliť ešte plánujem. Musím napísať pár dôležitých mailov a urobiť pár nevyhnutných objednávok. Je takmer jasné, že nestihneme dátum otvorenia nášho obchodíka . Alebo ho otvoríme s nie so všetkým , ako sme plánovali. Na čom nevidím nijaký problém. Uvidíme, ako sa dohodneme. Uj, občas by sa zišiel slovenský telefón, aby sa veci rýchlejšie a pohodlnejšie pohli:).

(Tuto obrázky do pexesa...zase, nie všetky. )

Jorik ešte spí.

Nečudujem sa. I mne sa ráno ťažko vstávalo. 

V domčeku drevenom, čo má predpovedať počasie, stále vládne dievčatko. Stojí na jeho priedomí a úprimne..nemyslím si, že odtiaľ vôbec niekedy odíde. Aj keby sa malo vonku nebo pretrhnúť....

No, ja by som bola spokojnejšia, keby som si ruky pretrhla od práce a keby že tá práca za to aj bude stáť. Tak sa idem do toho pustiť....

A vám len mávam, k môjmu obľúbenému pondelku, z Hlavnej u nás doma. 

Cink

O vynechanom blogu

Po prvýkrát som včera nepísala. Zámerne, vedome.....nie s potešením, samozrejme, škrelo ma to, mrzelo.... Ale nechávam to tak. Tak sa stalo.....prosto sa tak stalo..., že najskôr som počítač Jorikovi dala a obetovala písanie blogu na sledovanie  Peppy Pig . Vravela som si, neskôr napíšem....ešte mám čas...ale potom, potom som si miesto počítača položila na kolená papierovú tvrdú dosku a kreslila som. Hodinu, dve, tri, štyri.....až dokiaľ som nevymrhala všetok svoj čas a zas som mala pri sebe Jorika a povinnosti, lebo jogurty chýbali v chladničke a teta Anička na nás čakala a .....

Proste blog nebol. Dnes je.

Vonku svieti slnko ako blázon, akoby to mal byť jeho posledný deň a on chce, aby si ho všetci zapamätali. No často schovaná v prítmí nášho prenajatého bytu, neumieram od horúčavy. Pod fixami prežívam úplne v poriadku, na rozdiel od robotníkov, čo na strechách bytoviek makajú od rána do večera.

S prstami ozdobenými dvoma novými striebornými prstienkami, ktoré som si kúpila, jeden za mamku, druhý za otca, teraz makám na pexese. 32 párov obrázkov. Viem, mohla by som použiť staré skice...., ale...príde mi to nefér od výtvarníčky, aby všade napchala tie samé obrázky. Na tričká i tašky...., nie, nie! Pexeso je pre detičky..., nech majú originálne obrázky . Toľko moje prsty dajú, hoci som kvôli tomu odložila knihu bokom. No...na druhej strane, postupujem rýchlo. Prsty počúvajú....čmárajú po papieri zľahúčka ako baletky.

Toto sú len niektoré z nich. 

Všetko ešte nechcem prezrádzať.

No všeobecne sme spomalili. Myslím, čo sa nášho obchodu s Vlaďkou týka. Technika nás brzdí, chcelo by to investície. Pre náš obchod myslím. Tak, keď treba tak treba.

Môj perfekcionizmus dupe nohami. A ja už teraz viem, že keď úspory dovolia, dostane svoje. Len akurát prsty zatínam, aby som dobre investovala a aby sa výsledok oplatil. 

Dnes som veľmi vážna, že áno? Hm....., občas mávam také "vážne" dni. Dnes ma čaká návšteva u priateľky, ktorú som dlhé roky nevidela a pre mňa je to vždy tak trochu stresujúce. Hoci sa teším....nepomôžem si. 

A tak z tej svojej - nervozity drobnej - ku krásnej sobote mávam....z Hlavnej u nás doma. 

Cink

Nestabilne

Tak už sme doma a potíme sa so slovenským  ľudom. Ale dá sa. Najmä preto, že od príchodu sme v jednom tempe. Je toho táááák veľa a stále si poviem, to je do 5minút, dlhšie nie a toto do desať a hotovo. Ibaže, som kompletne slepá v odhadoch..., lebo zabúdam i na taký jednoduchý , no zato pomerne ľudský fakt, že robiť niečo s ľuďmi so sebou nesie aj otázky a odpovede a čas pomedzi ne lieta ako blázon.

Ale veci sa hýbu. Ukladajú sa nám za chrbát ako porúbané drevo. Posúvame sa, odklikávame si "fajočky".

Mám celkom rada natrieskané dni.... Najmä, keď pomedzi ne natrieskam aj čosi iné.

:)

Dnes som mala pôvodne cestovať za Vlaďkou a riešiť záverečné fázy nášho biznisu. Miesto toho som doma. Biznisu na riešenie máme aj tu, na východe, veľa. Okrem právnych vecí, čo sa stále riešia po smrti rodičov, lebo predaj, lebo sme tri....a podobne, sa nám náš prenajatý byt plní drobnými zbytočnosťami , čo si chcem z minulosti ukradnúť. Oj, či som vždy chcela vlastniť tento počasie predpovedajúci domček!!!! A už ho mám.... (o jeho cene radšej pomlčať....samozrejme, že by som si na neho radšej počkala...ale ...dobehol ma teraz)

Zdedila som aj koreničky , v dvoch jazykoch , v dvoch farbách - bielej a modrej....., ale tie som na dnes nefotila...

I fotoalbum, vraj mamkou pre mňa lepený, som zdedila.....pri ktorom som zistila, na koho sa to vlastne z rodiny asi podobám. Lebo ono....ja som bola vždy taká bokom...nejasná, neurčitá....nešmrncnutá....a možno som len ľudí okolo seba dobre nepočúvala, keď mi  vraveli, po kom som....

A ani na misu keramickú nesmiem zabudnúť, čo som našla zabudnutú, špinavú a schovanú pod kopou zbytočností....a starú váhu a sadu závaží a moje staré guľôčky v tmavomodrom vrecúšku a tiež berušky do vlasov...a ....

Spomienky. 

Akoby boli zo včera.

A pomedzi ne kreslím a dobieham súčasnosť a hádam ju čoskoro úspešne dobehnem. Lebo nechcem meškať. 

Akurát, veci nejdú vždy len ľahúčko ...

Každý pozná. 

No veď uvidíme... Ešte som len nedávno prišla a čas mám. Zatiaľ mám. 

Hádam aj vy. 

Mávam k vám, dnes tak neisto, zanedbane trocha po troch dňoch nepísania....keď vlastne ani netuším, kde začať. Už zajtra bude pôda pevnejšia, aby písmenká stabilnejšie zneli. 

Krásny piatok. 

Cink