Neuveriteľné...je už temer poludnie. Najvyšší čas, aby som upratala a začala variť obed - hoc nemám ani potuchy čo! Možno by sa dnes zišlo čosi onakvejšie ako šúľance, ale na tie som dnes akási lenivá. Možno urobím palacinky! Akurát, že Jorik ich až tak nemá rád.... A čo tak ryžový nákyp! Ale to si budem musieť naštudovať recept. A mrknúť, koľko máme ešte z ryže a či sme ju náhodou celú nespotrebovali, ako sme si ju na coronavírusové uzatvorenie sa kúpili. A tiež, či máme vajíčka a mlieko. Tie ja nejem, takže vôbec netuším....
No a zatiaľ, čo sa ja rozjímam nad našim obedom, vonku sa rozlieva slnko a tak sa zdá, že budeme mať krásny deň. Dobre tak, lebo dnes by som rada niekam šla..., no je dosť možné, že ostaneme doma a ja budem znova kresliť a kresliť a kresliť, čo to dá. Dnes ráno som vyfarbila dve ilustrácie. To je slušný výkon. No pozor, zámerne píšem iba vyfarbila a nie dokončila, lebo k dokončeniu majú ešte ďaleko. Ale i tak sa teším. Pokročila som a je to vidieť. Škoda len, že moju prácu zatiaľ nemôžem svetu ukázať, aby to neostalo len pri slovách. Ale neva, veď už čoskoro. Dva mesiace zbehnú ako voda a bude.
Ináč, ani toho nie je moc, o čom by som mohla písať. Včera sa nič podstatné neudialo. Boli sme doma a Jorik veľa skákal na trampolíne a ja som veľa kreslila a náš tatino jazdil a zarábal peniažky a stretol sa s grázlami, ktorí mu ušli bez platenia. Také sa mu občas stáva... No a Bluey - vraj s tvrdým i, nuž ten si stále zvyká na našu domácnosť a my na neho a myslím, že včera nám v plnej miere ukázal ako nadovšetko miluje papier! Mala som čo robiť, aby som všetko cenné pred ním ochránila... Za obeť však padla moja malá papierová záclonka od Vilmušky. Musela som ju dokonca zvesiť z okna dole a moje okno je bez nej teraz tak trocha smutné.... Ale... máme vtáčika a toť cena za neho. Okná budú bez papierových škrášľovatiek.
No medzi nami úprimne dúfam, že ho táto papierová mánia čoskoro prejde, lebo ináč ma čakajú ťažké 20 roky života plné chránenia obrázkov a printov a všeličoho iného, s čím som ja zavalená.
Môj muž sa k tomu postavil veľmi trefne: ,,To bude ešte plaču!" A ja sa obávam, že veru bude...
Nuž a s týmto sľubným náhľadom do budúcnosti k vám mávam a utekám si plniť piatkové povinnosti! Majte sa a cinkajte!
CINK
Friday, July 3, 2020
Wednesday, July 1, 2020
Klasika ranná
U nás je už hotová trma vrma. Môj muž pobehuje po dome a záhrade, Jorik raňajkuje a ja panikárim pri počítači, lebo čas pokročil a ja som zďaleka neurobila to, čo som chcela. Navyše, Jorikovi neviem spojazdniť Netflix a tak používa môj telefón. No a mne ten telefón hrozne chýýýýýýba!
Ok...poriešené, zachránené! Telefón mám pri sebe a hneď ako dopíšem tieto riadky, vrhnem sa plnou parou na sťahovanie obrázkov. Pfew!
Viete, rána sú pre mňa pracovnou alfou i omegou. Vtedy najviac stíham, najviac dám. A dnes to nebola žiadna sláva. Síce som dokončila jednu ilustráciu a napísala zopár potrebných emailov, ale okrem toho nič! Ak ovšem nerátam chystanie raňajok pre Jorika a pre Blueiho, ktorý sa ich ako každé ráno, vôbec nedotkol a OH! skoro som zabudla - na naťahovanie Netflixu! Tieto príjemné technické veci mám zo všetkého najradšej! Vrrr..!
No, konečne už všetko ide a ja si môžem vydýchať. Lepšie to už nebude. Čas je fuč. Idem sa radšej tešiť, že aspoň jedna ilustrácia je na svete. Mala by ísť na zadnú stranu knihy o Maruške. Dnes som dostala mail od vydavateľstva, že by radi vyšli von naraz s troma knihami. Na tom by nič nebolo, ale jedna z nich nie je ešte vôbec ilustrovaná a hoci sa do toho chystám zahryznúť a nič ma nezastaví, asi si zároveň plne uvedomujem, čo to všetko obnáša a začínam mať mierne pocity nervozity. No som si istá, som si na sto percent istá, že to dám. S Jorikom urobíme na mesiac špeciálny pracovný team a spolu to dáme! Aj sa teším, priznám sa. 6 Detí si ukradlo srdce mojej staršej sestry, môj milý na to povedal, wau, si si mákla a moja drahá priateľka a ucho na veci umelecké Lucy, ju rovnako odklepla. Dokonca aj Macke z vydavateľstva sa páčila a Jorik jej dal tiež svoj súhlas a tak - čo iného mi ostáva,než sa len tešiť, že jedného dňa, ak kopnem do vrtule,budú môcť aj iní v tejto mojej knižke listovať a tešiť sa z nej!!!
Nuž vidíte...dnes to ináč než pracovne nebude. Ani tuto, na mojom blogu. Avšak, priznám sa, že sa mi to takto páči. Cítim, že som potrebná...( nie žeby som bez toho nebola... Jorik ma bude potrebovať už o pár minút, aby som mu nachystala oblečenie:) a to som dlho necítila. Myslím po umeleckej stránke. Že sa konečne niečo črtá a naberá to na objeme. Cítim sa plná a ja sa rada cítim plná. Nie od jedla, aby bolo jasné. Nuž, moji drahí, idem sa kopať do vrtule. A pevne verím, že zajtra už budem fičať a že miesto paniky zo strateného času, sa budem naopak chváliť, ako som svoje pracovné ráno bravúrne zmákla a vyžmýkala do poslednej sekundovej kvapky. A dovtedy len cinkám...
Cinkylinky
Ok...poriešené, zachránené! Telefón mám pri sebe a hneď ako dopíšem tieto riadky, vrhnem sa plnou parou na sťahovanie obrázkov. Pfew!
Viete, rána sú pre mňa pracovnou alfou i omegou. Vtedy najviac stíham, najviac dám. A dnes to nebola žiadna sláva. Síce som dokončila jednu ilustráciu a napísala zopár potrebných emailov, ale okrem toho nič! Ak ovšem nerátam chystanie raňajok pre Jorika a pre Blueiho, ktorý sa ich ako každé ráno, vôbec nedotkol a OH! skoro som zabudla - na naťahovanie Netflixu! Tieto príjemné technické veci mám zo všetkého najradšej! Vrrr..!
No, konečne už všetko ide a ja si môžem vydýchať. Lepšie to už nebude. Čas je fuč. Idem sa radšej tešiť, že aspoň jedna ilustrácia je na svete. Mala by ísť na zadnú stranu knihy o Maruške. Dnes som dostala mail od vydavateľstva, že by radi vyšli von naraz s troma knihami. Na tom by nič nebolo, ale jedna z nich nie je ešte vôbec ilustrovaná a hoci sa do toho chystám zahryznúť a nič ma nezastaví, asi si zároveň plne uvedomujem, čo to všetko obnáša a začínam mať mierne pocity nervozity. No som si istá, som si na sto percent istá, že to dám. S Jorikom urobíme na mesiac špeciálny pracovný team a spolu to dáme! Aj sa teším, priznám sa. 6 Detí si ukradlo srdce mojej staršej sestry, môj milý na to povedal, wau, si si mákla a moja drahá priateľka a ucho na veci umelecké Lucy, ju rovnako odklepla. Dokonca aj Macke z vydavateľstva sa páčila a Jorik jej dal tiež svoj súhlas a tak - čo iného mi ostáva,než sa len tešiť, že jedného dňa, ak kopnem do vrtule,budú môcť aj iní v tejto mojej knižke listovať a tešiť sa z nej!!!
Nuž vidíte...dnes to ináč než pracovne nebude. Ani tuto, na mojom blogu. Avšak, priznám sa, že sa mi to takto páči. Cítim, že som potrebná...( nie žeby som bez toho nebola... Jorik ma bude potrebovať už o pár minút, aby som mu nachystala oblečenie:) a to som dlho necítila. Myslím po umeleckej stránke. Že sa konečne niečo črtá a naberá to na objeme. Cítim sa plná a ja sa rada cítim plná. Nie od jedla, aby bolo jasné. Nuž, moji drahí, idem sa kopať do vrtule. A pevne verím, že zajtra už budem fičať a že miesto paniky zo strateného času, sa budem naopak chváliť, ako som svoje pracovné ráno bravúrne zmákla a vyžmýkala do poslednej sekundovej kvapky. A dovtedy len cinkám...
Cinkylinky
Tuesday, June 30, 2020
Veci dôležité
Dnes máme vonku upršaný deň. Ale neva..., aj s dažďom sa dá. Navyše, dnes nemáme nič v pláne, len byť doma a učiť sa. To je predstava! V kombinácii s dažďom a zatiahnutou oblohou, aj by to chcelo niekam ujsť, kým je ešte čas. Ibaže, ani toho už veľa nezvýšilo, lebo môj milý už vstal a teraz si čosi robí na počítači a je ozaj len otázka zopár minút, kedy budem počuť zhora kroky a dobehne Jorik s tým, že treba ísť zobudiť vtáčika a s ním sa už celý deň nadobro začína.
Ono, vo svojom instagramovom videu som to už spomínala, že by som dnes rada napísala niečo o tom, ako sa občas cítim použitá. Nuž, idem sa teda do toho pustiť, nech nehovorím len tak do vetra.
Predpokladám, či je mi jasné, že v tom nie som sama. Teda, ja v to tajne dúfam, že v tom nie som sama. Sama, čo aj napriek tomu, že by rada hento a tamto a aj súrne je to a aj by mala, no predsa len - nechá sa zlákať potrebami kohosi iného a robí veci, ktoré sú vskutku omnoho menej dôležité, ale ináč nemôže, lebo tak nejak v podvedomí má pocit, že urobiť veci pre iných je viac ako pre seba samú. Neviem, či tento môj halabala slovný výlev má aj nejaký význam alebo nie, každopádne sa tým snažím povedať to, že veľakrát do dňa robím veci, o ktoré ma niekto požiada a ja, hoc by som rada čosi iné, neodmietnem a robím ich a občas aj hundrem, ale robím ich....a občas, žiaľ, ale je to tak, občas si to tá dotyčná osoba vôbec neváži a ja ostávam náhle sama uprostred neskutočne dôležitej veci, ktorá proste musela byť urobená a aha... ukázalo sa, že vlastne ani nemusela.
Vtedy sa cítim použitá a priznám sa vám, stáva sa mi to pravidelne, takže ono to len tak nebude, že hej, to sa občas stáva! Aj si niekedy vravím, že sa naučím dupať nohami a tiež, to je omnoho podstatnejšie, naučím sa hovoriť rázne nie. Ibaže, ja vám mám srdce nejaké podivné. Ľahko roztopiteľné a s takým sa ťažko žije. Alebo ťažšie. A hoc by som ho nemenila za iné, čo sa taviteľnosti týka, dáva mi občas veru zabrať.
Myslím, že to môžem zvaliť na maminovanie. Alebo aj nie? No maminy sú v tom asi extra dobré! Pre svoje dieťa by urobili prvé aj posledné a občas to tomu dietku ani nedôjde, že tie veci nie sú až tak samozrejmé ako sa im môže zdať. Ibaže, dá sa im to zazlievať? Vždy ich takto dostali...bez dlhého čakania, prosíkania..., prosto...mamina došla a mamina urobila. A my maminy také rady! Dôjdeme a urobíme, ale čosi vám poviem, aj my za to čosi čakáme. A nie je to nič veľké...., to nie! Stačia maličkosti...ako úsmev, objatie alebo len také to svetielko v očiach, ktoré si mi dokreslíme a vymyslíme si k nemu nehu a vďačnosť a lásku. A sme spokojné. O to horšie to však zabolí, keď sa takto po rozkrájaní, stretnete s apatiou a la, však si ani nemusela. To zabolí. A aj si pritom hovorím, že som sa po stý krát ponaučila, že to nabudúce znova neurobím, ale ja viem, že urobím. Je to ako s varením. Keď vy strávite čas v kuchyni, čistením zemiakov, cibule, krájaním toho a hentoho a potom to všetko varíte a smažíte a servírujete a ono sa to zje za pár minút a je hotovo... často ani na ďakujem nezvýši, veď je to také každodenné, také samozrejmé a predsa. Ozaj je?
Viete, snažím sa žiť ako umelkyňa. Sociálne siete sú plné tvoriacich umelcov predstavujúcich denne svoje nové výtvory. Občas idú ako o preteky. Sťaby boli nadopovaní ako ruskí hokejisti. I ja chcem byť! A snažím sa..., ibaže ... život mám tu a teraz a mám dieťa a som z toho šťastná a chcem byť s ním a chcem aj kresliť, aj tvoriť, ale aj dýchať jeho vôňu, počuť jeho smiech, vidieť ho rásť a stáť pri jeho boku, keď sa to bude diať. No a na dvoch stoličkách sa sedieť nedá. Nie u mňa doma.
Viem, mnohé žienky to zvládajú a majú aj viac detí ( uhrajú sa spolu?), no tak som iná. A tak prosím, prepáčte mi, že nie každý deň sa mi zadarí čosi vytvoriť, čosi pridať, čosi napísať, čosi nafotiť, čosi nahrať... Občas proste sledujem svoje dieťa rásť a učím ho a učím sa a možno varím a možno vysávam a možno chystám vtáčkovi raňajky alebo mu čistím klietku, alebo triedim oblečenie v skrini či umývam riady, lebo akosi sa ich v drese znova "nakopilo" alebo .... alebo...ako včera, krájam dyňu, na ktorú sa zabudlo alebo skladám robota, ktorý vlastne ani nebol tak dôležitý...Tu je ten zlomový bod, kedy prichádza na scému taký ten zvláštny pocit prázdnoty vo vnútri. Ale našťastie ten pocit nikdy netrvá dlho a po chvíli sa kamsi vyparí. A vďaka Božku za to!
Neviem, ako to máte vy, ale ja sa stále snažím, to mi môžete veriť, potešiť každého okolo seba. A ono, mohlo by sa zdať, že popritom tešení zabúdam na seba, ale to je omyl. Nezabúdam. Mňa tešenie iných teší. Občas síce nie..., to by som klamala..., občas mrmlem a nadávam a pajedím sa vo vnútri, že ani svoj život nežijem..., ale keď to prejde, zase sa teším. A tak, aj keď ma budete v budúcnosti počuť nadávať,že nič nestíham, lebo som toto alebo tamto robila, len nado mnou mávnite rukou. Najskôr som robila čosi iné pre niekoho iného a istým spôsobom som sa z toho tešila:).
Nuž,toľko som dnes chcela... A ani netuším, či som týmto všetkým veciam zmysel dala. Ale čert to ber. Deň postúpil...Jorik je hore, nakŕmený, vtáčik tiež, nakŕmený, video pre instagram nahraté no a Jorik by mi už pre zmenu veľmi rád ukázal svoj najnovší kartový trik. Takže idem vám zamávať a idem sa vrhnúť na veci dôležité.
Cinkylinky
Ono, vo svojom instagramovom videu som to už spomínala, že by som dnes rada napísala niečo o tom, ako sa občas cítim použitá. Nuž, idem sa teda do toho pustiť, nech nehovorím len tak do vetra.
Predpokladám, či je mi jasné, že v tom nie som sama. Teda, ja v to tajne dúfam, že v tom nie som sama. Sama, čo aj napriek tomu, že by rada hento a tamto a aj súrne je to a aj by mala, no predsa len - nechá sa zlákať potrebami kohosi iného a robí veci, ktoré sú vskutku omnoho menej dôležité, ale ináč nemôže, lebo tak nejak v podvedomí má pocit, že urobiť veci pre iných je viac ako pre seba samú. Neviem, či tento môj halabala slovný výlev má aj nejaký význam alebo nie, každopádne sa tým snažím povedať to, že veľakrát do dňa robím veci, o ktoré ma niekto požiada a ja, hoc by som rada čosi iné, neodmietnem a robím ich a občas aj hundrem, ale robím ich....a občas, žiaľ, ale je to tak, občas si to tá dotyčná osoba vôbec neváži a ja ostávam náhle sama uprostred neskutočne dôležitej veci, ktorá proste musela byť urobená a aha... ukázalo sa, že vlastne ani nemusela.
Vtedy sa cítim použitá a priznám sa vám, stáva sa mi to pravidelne, takže ono to len tak nebude, že hej, to sa občas stáva! Aj si niekedy vravím, že sa naučím dupať nohami a tiež, to je omnoho podstatnejšie, naučím sa hovoriť rázne nie. Ibaže, ja vám mám srdce nejaké podivné. Ľahko roztopiteľné a s takým sa ťažko žije. Alebo ťažšie. A hoc by som ho nemenila za iné, čo sa taviteľnosti týka, dáva mi občas veru zabrať.
Myslím, že to môžem zvaliť na maminovanie. Alebo aj nie? No maminy sú v tom asi extra dobré! Pre svoje dieťa by urobili prvé aj posledné a občas to tomu dietku ani nedôjde, že tie veci nie sú až tak samozrejmé ako sa im môže zdať. Ibaže, dá sa im to zazlievať? Vždy ich takto dostali...bez dlhého čakania, prosíkania..., prosto...mamina došla a mamina urobila. A my maminy také rady! Dôjdeme a urobíme, ale čosi vám poviem, aj my za to čosi čakáme. A nie je to nič veľké...., to nie! Stačia maličkosti...ako úsmev, objatie alebo len také to svetielko v očiach, ktoré si mi dokreslíme a vymyslíme si k nemu nehu a vďačnosť a lásku. A sme spokojné. O to horšie to však zabolí, keď sa takto po rozkrájaní, stretnete s apatiou a la, však si ani nemusela. To zabolí. A aj si pritom hovorím, že som sa po stý krát ponaučila, že to nabudúce znova neurobím, ale ja viem, že urobím. Je to ako s varením. Keď vy strávite čas v kuchyni, čistením zemiakov, cibule, krájaním toho a hentoho a potom to všetko varíte a smažíte a servírujete a ono sa to zje za pár minút a je hotovo... často ani na ďakujem nezvýši, veď je to také každodenné, také samozrejmé a predsa. Ozaj je?
Viete, snažím sa žiť ako umelkyňa. Sociálne siete sú plné tvoriacich umelcov predstavujúcich denne svoje nové výtvory. Občas idú ako o preteky. Sťaby boli nadopovaní ako ruskí hokejisti. I ja chcem byť! A snažím sa..., ibaže ... život mám tu a teraz a mám dieťa a som z toho šťastná a chcem byť s ním a chcem aj kresliť, aj tvoriť, ale aj dýchať jeho vôňu, počuť jeho smiech, vidieť ho rásť a stáť pri jeho boku, keď sa to bude diať. No a na dvoch stoličkách sa sedieť nedá. Nie u mňa doma.
Viem, mnohé žienky to zvládajú a majú aj viac detí ( uhrajú sa spolu?), no tak som iná. A tak prosím, prepáčte mi, že nie každý deň sa mi zadarí čosi vytvoriť, čosi pridať, čosi napísať, čosi nafotiť, čosi nahrať... Občas proste sledujem svoje dieťa rásť a učím ho a učím sa a možno varím a možno vysávam a možno chystám vtáčkovi raňajky alebo mu čistím klietku, alebo triedim oblečenie v skrini či umývam riady, lebo akosi sa ich v drese znova "nakopilo" alebo .... alebo...ako včera, krájam dyňu, na ktorú sa zabudlo alebo skladám robota, ktorý vlastne ani nebol tak dôležitý...Tu je ten zlomový bod, kedy prichádza na scému taký ten zvláštny pocit prázdnoty vo vnútri. Ale našťastie ten pocit nikdy netrvá dlho a po chvíli sa kamsi vyparí. A vďaka Božku za to!
Neviem, ako to máte vy, ale ja sa stále snažím, to mi môžete veriť, potešiť každého okolo seba. A ono, mohlo by sa zdať, že popritom tešení zabúdam na seba, ale to je omyl. Nezabúdam. Mňa tešenie iných teší. Občas síce nie..., to by som klamala..., občas mrmlem a nadávam a pajedím sa vo vnútri, že ani svoj život nežijem..., ale keď to prejde, zase sa teším. A tak, aj keď ma budete v budúcnosti počuť nadávať,že nič nestíham, lebo som toto alebo tamto robila, len nado mnou mávnite rukou. Najskôr som robila čosi iné pre niekoho iného a istým spôsobom som sa z toho tešila:).
Nuž,toľko som dnes chcela... A ani netuším, či som týmto všetkým veciam zmysel dala. Ale čert to ber. Deň postúpil...Jorik je hore, nakŕmený, vtáčik tiež, nakŕmený, video pre instagram nahraté no a Jorik by mi už pre zmenu veľmi rád ukázal svoj najnovší kartový trik. Takže idem vám zamávať a idem sa vrhnúť na veci dôležité.
Cinkylinky
Sunday, June 28, 2020
Pondelkové rozjímacie ráno
Kreslím portrét na želanie pre jednu milú rodinku, ktorá mi písala cez sashe a do toho počúvam správy od kámošky. Je pondelok ráno, ale pre mňa je to ráno ako každé iné a vôbec mi to nevadí, že sa mi tie rána takto zlievajú a že ich od seba neviem rozlíšiť, lebo tak to mám momentálne rada - rovnaké a pracovné.
Vonku je počuť spievať vtáky a vtáčky a vtáčence a mne sa ten ich nezladený spevokol náramne páči. Až raz umriem, dúfam, že ma moji blízki spopolnia a rozsypú a ja si takto budem užívať rána a spev vtáčkov naveky vekov....
Ale ako som došla k tak pochmúrnej myšlienke, to netuším.
Lebo nad čím ozaj rozmýšľam, je náš Bluei. Včera bol môj milý i s Jorikom v Torquay u Danky, ktorá tam od zajtra otvára obchod so zdravými potravinami, ktoré si sami balíte alebo tankujete/čerpáte do sáčkov či nádobiek. Videla som fotky a videá z interiéru obchodíka a myslím, že to vyzerá svetovo. Presne také niečo mám ja rada. Keby bola Danka v Plymouth, som u nej pečená - varená každý týždeň minimálne raz. A aj som sa včera lámala, či sa nemám ku chlapcom pridať a vyraziť si s nimi do Torquay a obzrieť si ten obchodík na vlastné oči, ale ... som rada, že som nešla. Istým spôsobom. Dokončila som konečne knižku Ripka - ako by mala vyzerať. Teraz reálne vidím, že každá strana má svoj význam, nič nie je prázdne, všetko sedí. A lahodí to môjmu oku a to je naj. Naj na vydýchnutie, že dobré je to. Nuž som hneď a zaraz aj video natočila a poslala ho do Ezopa, že nech sa i oni mrknú, ako som to spískala.
A tak som zaspala na mojom malom gaučíku a hoci som včera vo videu pre instagram povedala, že som zachrápala ako stará ženská - pravda je taká, že vstávať každý deň o 4am si raz začas vypýta svoju daň. Hlavne v istom čase v priebehu mesiaca, kedy my ženy troška viac bojujeme s prírodou o energiu...
Ale...ale...ako do toho všetkého vlastne zapadá Bluei?
Nuž, chlapci včera od Danky dotiahli klietku pre Blueiho na noc, aby sme tú našu suprovú a sakra drahú, ktorú sme na tretí deň praskli a už jej nič nepomôže, nemuseli prenásať hore dole a doraziť ju na kompletku! Nová klietka je masívna, železná, ťažká jak hovado...pardón za slovo a včera bola aj špinavá, smradľavá a osratá. Ako po vtákovi! A tak som ju ešte na večer drhla a čistila a leštila a skrášľovala a zisťovala, že tá klietka sa dá zhora otvoriť a že jedno z bidielok je vlastne tič, ktorou sa upevnia dvierka, ktoré sa dajú na vrchu klietky otvoriť. Klietka na konci mojej makačky vyzerala svetovo! Ibaže ešte stále ju bolo cítiť a my si stále nie sme istí, čo je pre vtáčika nebezpečné a čo je ok... Na čistenie som používala non toxic čistiace prostriedky so silou rastliniek....ale keď došlo na spytovanie a výčitky, nebolo mi všetko jedno. Navyše, Bueimu sa klietka nepáčila..., ale to mohlo byť spôsobené iba tým, že bola nová a nepoznaná a on sa iba bál...
Nuž, aby to dávalo zmysel, včera bol dosť nervózny, keď šiel spať... Nervózne pobehoval hore dole a prekvapivo, upokojil sa len na mojom prste, na ktorý si hneď sadol a biedák, jak bol zmordovaný, už aj zaspával. A tak na neho myslím, či je ok v tej klietke, či sa mu dobre spalo..., či mu čistiace prostriedky s rastlinkami nejako neublížili.. Aj by som vybehla hore a mrkla sa, ale nechcem nikoho budiť. Jorik ešte spí a navyše, ja predsa kreslím portrét a keď sa zadarí, rada by som ho začala aj vyfarbovať. No a moje fixky sú dosť katastrofa aj pre moje dýchacie cesty, nie to ešte pre jeho!
A tak to tu máte! Výlev mojich myšlienok! No akosi, voľakosi, myslím si, že dobre bude. Že to bol iba strach z novej klietky. Nové vône, nové farby... Už dnes lepšie bude a zajtra ešte lepšie! Navyše, dnes mu pôjdeme kúpiť rovnaké veci, aké má v prvej klietke (alebo aspoň podobné), nech tam má maximálne útulne! Už sa na to teším a myslím, že Jorik tiež.
Nuž, toľko z môjho sveta.
Dalo by sa aj viac.., ale tu to asi seknem. Hádam už len toľko dodám, že Bluei si na nás zvyká a že sa už navzájom dôvernejšie spoznávame. Začínam mu troška lepšie rozumieť a hoci ešte stále miestami váham, či je vták dobré domáce zvieratko - hlavne, keď na niečom pracujem a on mi príde pomáhať a bisťu, to on rád! Skáče mi po počítači a píska ako pavián, keď ho chcem poslať preč, ale on mi normálne prepína programy!!!! Ba..., dokonca, sám si príde a pustí si videá na you tube! My už len počujeme, že čosi hrá a jaska!- Bluei sedí na klávesnici a tichúčku ako myška, ani sa nepohne, pozerá. A to by sa mal technike vyhýbať! Rovnako sa mu ľúbi môj telefón. Neviem, ako to robí, ale ruší mi videá, keď nahrávam. Každopádne, myslím si, že sa zbližujeme a spoznávame a zoznamujeme na takej tej hlbšej úrovni a myslím, že z toho čosi vykrešeme a že Bluei bude do našej rodiny už čoskoro neodmysliteľne patriť. Myslím tak inak..., nie ako len pet ale ako : ,,Jorik, opíš svoju rodinu..." ,,Tak to je tata, mama, Bluei a ja." ,,Och, tak ty máš bračeka! A koľko má rokov?" ,,Nie, Bluei je vták."
Ale s týmto už ozaj mlčím a idem ďalej pracovať. Lebo čas letí a ten portrét sa sám neurobí. Navyše, až bude hotový, rada by som sa pustila do rozšírenia Marušky. A na to sa už náramne teším!!! Lebo scvrknutá na 16strán pôsobí tak troška klaustrofobicky.
Nuž majte sa a krásny pondelok želám!!!
CINK CINK cink cink!
Vonku je počuť spievať vtáky a vtáčky a vtáčence a mne sa ten ich nezladený spevokol náramne páči. Až raz umriem, dúfam, že ma moji blízki spopolnia a rozsypú a ja si takto budem užívať rána a spev vtáčkov naveky vekov....
Ale ako som došla k tak pochmúrnej myšlienke, to netuším.
Lebo nad čím ozaj rozmýšľam, je náš Bluei. Včera bol môj milý i s Jorikom v Torquay u Danky, ktorá tam od zajtra otvára obchod so zdravými potravinami, ktoré si sami balíte alebo tankujete/čerpáte do sáčkov či nádobiek. Videla som fotky a videá z interiéru obchodíka a myslím, že to vyzerá svetovo. Presne také niečo mám ja rada. Keby bola Danka v Plymouth, som u nej pečená - varená každý týždeň minimálne raz. A aj som sa včera lámala, či sa nemám ku chlapcom pridať a vyraziť si s nimi do Torquay a obzrieť si ten obchodík na vlastné oči, ale ... som rada, že som nešla. Istým spôsobom. Dokončila som konečne knižku Ripka - ako by mala vyzerať. Teraz reálne vidím, že každá strana má svoj význam, nič nie je prázdne, všetko sedí. A lahodí to môjmu oku a to je naj. Naj na vydýchnutie, že dobré je to. Nuž som hneď a zaraz aj video natočila a poslala ho do Ezopa, že nech sa i oni mrknú, ako som to spískala.
A tak som zaspala na mojom malom gaučíku a hoci som včera vo videu pre instagram povedala, že som zachrápala ako stará ženská - pravda je taká, že vstávať každý deň o 4am si raz začas vypýta svoju daň. Hlavne v istom čase v priebehu mesiaca, kedy my ženy troška viac bojujeme s prírodou o energiu...
Ale...ale...ako do toho všetkého vlastne zapadá Bluei?
Nuž, chlapci včera od Danky dotiahli klietku pre Blueiho na noc, aby sme tú našu suprovú a sakra drahú, ktorú sme na tretí deň praskli a už jej nič nepomôže, nemuseli prenásať hore dole a doraziť ju na kompletku! Nová klietka je masívna, železná, ťažká jak hovado...pardón za slovo a včera bola aj špinavá, smradľavá a osratá. Ako po vtákovi! A tak som ju ešte na večer drhla a čistila a leštila a skrášľovala a zisťovala, že tá klietka sa dá zhora otvoriť a že jedno z bidielok je vlastne tič, ktorou sa upevnia dvierka, ktoré sa dajú na vrchu klietky otvoriť. Klietka na konci mojej makačky vyzerala svetovo! Ibaže ešte stále ju bolo cítiť a my si stále nie sme istí, čo je pre vtáčika nebezpečné a čo je ok... Na čistenie som používala non toxic čistiace prostriedky so silou rastliniek....ale keď došlo na spytovanie a výčitky, nebolo mi všetko jedno. Navyše, Bueimu sa klietka nepáčila..., ale to mohlo byť spôsobené iba tým, že bola nová a nepoznaná a on sa iba bál...
Nuž, aby to dávalo zmysel, včera bol dosť nervózny, keď šiel spať... Nervózne pobehoval hore dole a prekvapivo, upokojil sa len na mojom prste, na ktorý si hneď sadol a biedák, jak bol zmordovaný, už aj zaspával. A tak na neho myslím, či je ok v tej klietke, či sa mu dobre spalo..., či mu čistiace prostriedky s rastlinkami nejako neublížili.. Aj by som vybehla hore a mrkla sa, ale nechcem nikoho budiť. Jorik ešte spí a navyše, ja predsa kreslím portrét a keď sa zadarí, rada by som ho začala aj vyfarbovať. No a moje fixky sú dosť katastrofa aj pre moje dýchacie cesty, nie to ešte pre jeho!
A tak to tu máte! Výlev mojich myšlienok! No akosi, voľakosi, myslím si, že dobre bude. Že to bol iba strach z novej klietky. Nové vône, nové farby... Už dnes lepšie bude a zajtra ešte lepšie! Navyše, dnes mu pôjdeme kúpiť rovnaké veci, aké má v prvej klietke (alebo aspoň podobné), nech tam má maximálne útulne! Už sa na to teším a myslím, že Jorik tiež.
Nuž, toľko z môjho sveta.
Dalo by sa aj viac.., ale tu to asi seknem. Hádam už len toľko dodám, že Bluei si na nás zvyká a že sa už navzájom dôvernejšie spoznávame. Začínam mu troška lepšie rozumieť a hoci ešte stále miestami váham, či je vták dobré domáce zvieratko - hlavne, keď na niečom pracujem a on mi príde pomáhať a bisťu, to on rád! Skáče mi po počítači a píska ako pavián, keď ho chcem poslať preč, ale on mi normálne prepína programy!!!! Ba..., dokonca, sám si príde a pustí si videá na you tube! My už len počujeme, že čosi hrá a jaska!- Bluei sedí na klávesnici a tichúčku ako myška, ani sa nepohne, pozerá. A to by sa mal technike vyhýbať! Rovnako sa mu ľúbi môj telefón. Neviem, ako to robí, ale ruší mi videá, keď nahrávam. Každopádne, myslím si, že sa zbližujeme a spoznávame a zoznamujeme na takej tej hlbšej úrovni a myslím, že z toho čosi vykrešeme a že Bluei bude do našej rodiny už čoskoro neodmysliteľne patriť. Myslím tak inak..., nie ako len pet ale ako : ,,Jorik, opíš svoju rodinu..." ,,Tak to je tata, mama, Bluei a ja." ,,Och, tak ty máš bračeka! A koľko má rokov?" ,,Nie, Bluei je vták."
Ale s týmto už ozaj mlčím a idem ďalej pracovať. Lebo čas letí a ten portrét sa sám neurobí. Navyše, až bude hotový, rada by som sa pustila do rozšírenia Marušky. A na to sa už náramne teším!!! Lebo scvrknutá na 16strán pôsobí tak troška klaustrofobicky.
Nuž majte sa a krásny pondelok želám!!!
CINK CINK cink cink!
Friday, June 26, 2020
Plánujem
Je 8:35am a môj muž si práve v kuchyni chystá raňajky. Ja už od skorého rána odpisujem na všetko možné, na čo sa len odpísať dá a ešte stále som na všetko neodpísala. Vonku je zatiahnutá obloha a ja sa tomu teším. Posledné dni boli nesmierne horúce... doslova sa z nás lialo, nuž je príjemné cítiť na koži čosi chladivé.
A tuším dnes zoberiem Jorika niekam von. Niekam sa odreagovať. Sama to nutne potrebujem. A to aj napriek tomu, že mám práce vyše hlavy! Ukázalo sa, že by bolo skvelé, keby som mala viac hotových knižiek v istom rozsahu a to ja nemám, ale to neznamená, že mať nebudem ... a keďže sa vzdať nechcem a v tomto smere nikdy!, tak ma čaká veľa preveľa práce. Teším sa na ňu ale aj bojím. Tak rešpektovo. Tí, čo kreslia isto chápu. Lebo aj keď vieme, že čosi vieme a čosi v tých rukách máme, aj tak cítime rešpekt k tomu, čo tvoríme. A hádam i pod váhou toho rešpektu, dala by som si dnes výpadovku. Zišiel by sa taký sekáč... Oči by mi polietali aj po čomsi inom ako sú len písmenká na mojej sivej klávesnici.
No, ja vôbec netuším, kedy sa tu také čosi otvára! Čoskoro, to viem isto, ale presne kedy...to netuším. Čo však tuším, to mi prezradili správy a na ne som zírala ako myš vyoraná. Anglické pláže boli skrz naskrz celé pošliapané ľuďmi, ktorí tie horúčavy nedali a šli sa schladiť k moru. Ale že hlava na hlave! Ozaj som zvedavá, ako to všetko dopadne.... Ani nadšenci Liverpoolskeho futbalu, ktorí si to oslavne mašírovali ulicami, na nejaké dva metre či už len meter prosím, nedbali. A maska??? Hahahaha!
Tak sa i bojím, ale báť sa nechcem...lebo mám more iných vecí, o ktoré sa ja denne bojím. Ale nie tak, že by som sa triasla, ale mám ich v sebe a nosím si ich. Také moje strachy. Keď nejaký odtiaľ vypadne, nahradí ho druhý.
A tak možno len do obchodu so zvieracími potrebami zájdeme. ˇAno, to by bolo ono. Ak si to obloha nerozmyslí a nebude znova slnko piecť, tak to by sa dalo! Mrkneme na rybičky, vtáčikov, hafanov a činčily a zavoláme tatovi, nech po nás dôjde. Hej, asi tak. A plán na deň je hotový. A popritom budem odpisovať a písať a kresliť a možno aj daňové skúsim dokončiť, už toho veľa nemám, ale čísla nie sú moji kámoši a tak nám to ide vždy akosi pomalšie.
Ouky douky..., takže plány mám. Krásna sobota!
Ale vám prajem krajšiu... omnoho omnoho vydarenejšiu.
Cink
A tuším dnes zoberiem Jorika niekam von. Niekam sa odreagovať. Sama to nutne potrebujem. A to aj napriek tomu, že mám práce vyše hlavy! Ukázalo sa, že by bolo skvelé, keby som mala viac hotových knižiek v istom rozsahu a to ja nemám, ale to neznamená, že mať nebudem ... a keďže sa vzdať nechcem a v tomto smere nikdy!, tak ma čaká veľa preveľa práce. Teším sa na ňu ale aj bojím. Tak rešpektovo. Tí, čo kreslia isto chápu. Lebo aj keď vieme, že čosi vieme a čosi v tých rukách máme, aj tak cítime rešpekt k tomu, čo tvoríme. A hádam i pod váhou toho rešpektu, dala by som si dnes výpadovku. Zišiel by sa taký sekáč... Oči by mi polietali aj po čomsi inom ako sú len písmenká na mojej sivej klávesnici.
No, ja vôbec netuším, kedy sa tu také čosi otvára! Čoskoro, to viem isto, ale presne kedy...to netuším. Čo však tuším, to mi prezradili správy a na ne som zírala ako myš vyoraná. Anglické pláže boli skrz naskrz celé pošliapané ľuďmi, ktorí tie horúčavy nedali a šli sa schladiť k moru. Ale že hlava na hlave! Ozaj som zvedavá, ako to všetko dopadne.... Ani nadšenci Liverpoolskeho futbalu, ktorí si to oslavne mašírovali ulicami, na nejaké dva metre či už len meter prosím, nedbali. A maska??? Hahahaha!
Tak sa i bojím, ale báť sa nechcem...lebo mám more iných vecí, o ktoré sa ja denne bojím. Ale nie tak, že by som sa triasla, ale mám ich v sebe a nosím si ich. Také moje strachy. Keď nejaký odtiaľ vypadne, nahradí ho druhý.
A tak možno len do obchodu so zvieracími potrebami zájdeme. ˇAno, to by bolo ono. Ak si to obloha nerozmyslí a nebude znova slnko piecť, tak to by sa dalo! Mrkneme na rybičky, vtáčikov, hafanov a činčily a zavoláme tatovi, nech po nás dôjde. Hej, asi tak. A plán na deň je hotový. A popritom budem odpisovať a písať a kresliť a možno aj daňové skúsim dokončiť, už toho veľa nemám, ale čísla nie sú moji kámoši a tak nám to ide vždy akosi pomalšie.
Ouky douky..., takže plány mám. Krásna sobota!
Ale vám prajem krajšiu... omnoho omnoho vydarenejšiu.
Cink
Thursday, June 25, 2020
Pomôžu
Ahoj a dobrý deň.
Želať dobré ráno by už bolo asi trocha smiešne, nakoľko u vás je už po 11am. U nás je síce o hodinu menej, ale horúco je tak, že mám pocit, že musí byť aspoň 12! Kvôli Blueimu sú všetky okná zatvorené a to je na umretie. Chce to svieži vzduch, ináč tu bude čoskoro ako v chlapčenskej šatni pri školskej telocvični!!!
Ale o tom som nechcela. O tom som práveže vôbec nechcela! Chcela som o čomsi úplne inom - o čomsi veľkom a veľkolepom, z čoho sa teším a myslím, že už to môžem prezradiť - Peťo Brajerčík a jeho žena Ivana Kuxová ma podporia v reklame na moju knižku o Ripke! Huráááá! A ... nie len oni! Ešte je tu ktosi iný... Ale na odpoveď tohoto človeka som čakať nemusela. Táto osoba ma nesklamala a od samého začiatku tvrdila, že mi "pomôže"...a tou osobou nie je nik iný ako Lucy Bumpkinova. (Lucy, viem, že budeš tieto riadky čítať, tak ti odkazujem, aj tuto takto, že si to cením a ďakujem mocno!) Oh, myslím , že mám neskutočne dobrý team po svojom boku a mám z toho dobrý hrejivý pocit....a to sa mi ráta!
Akurát, že neviem neviem, či sa budem môcť tohto môjho projektu zúčastniť aj ja... Myslím osobne. Uk nemá povolené priame lety na SVK a ak by sme aj išli cez inú krajinu, museli by sme to riešiť prestupmi. Priame lety z UK nie sú povolené ani do Rakúska, Poľska, či Maďarska. Museli by sme ísť cez Nemecko a po prílete domov, alebo radšej príchode, museli by sme ísť na 5dní do karantény a tak testy. No a po prílete späť by nás čakala 14 dňová karanténa zase tu. Môj muž sa vyjadril...nehrozí. Musí sa pracovať, dovolenka nebude.
Tak sa uvidí. Ale vidím to tak, že sa najskôr ozaj iba nastajlujem tu doma a čosi sa tu natočí. Kameru ešte mám z čias, kedy som chcela natáčať videá, ale nezadalo, lebo som sa sama na seba nedokázala pozerať. I teraz sa bojím, čo ma čaká, ale nejako to hádam dám. Možno ak ma bude Jorik nahrávať:) a nie môj milý:))).
Pred Jorikom sa neokúňam.
No a to ma priviedlo k tomu, že potrebujem čosi nové na seba. Neviem, ako je to možné, ale mám podivne zvláštny pocit, že potrebujem čosi nové do skrine, že v nej nemám nič poriadne!!! Už aby sa otvorili sekáče! Ja viem, ja viem...corona..., ale skúsim byť opatrná. Napokon, ja masku poctivo nosím. (avšak môj muž nie. síce on tvrdí, že aj hej a aj nie, ale myslím, že poznám odpoveď) Ibaže, pravdu povediac, nevyzerá to s tou našou situáciou až tak ružovo. Ozaj som už dúfala, že je coronavírus za nami...., ale tak sa zdá, že nie je. No uvidíme...uvidíme...uvidíme...
Ja už však moji milí musím ísť. Vták po mne lozí hore dole, jeho pazúriky ma pichajú cez nočnú košeľu sťaby som sa trela o vianočný stromček! Au!!!
Tak sa majte a užívajte si deň!!!
Nech ho máte krásne slnečný!
Cinkylink
Želať dobré ráno by už bolo asi trocha smiešne, nakoľko u vás je už po 11am. U nás je síce o hodinu menej, ale horúco je tak, že mám pocit, že musí byť aspoň 12! Kvôli Blueimu sú všetky okná zatvorené a to je na umretie. Chce to svieži vzduch, ináč tu bude čoskoro ako v chlapčenskej šatni pri školskej telocvični!!!
Ale o tom som nechcela. O tom som práveže vôbec nechcela! Chcela som o čomsi úplne inom - o čomsi veľkom a veľkolepom, z čoho sa teším a myslím, že už to môžem prezradiť - Peťo Brajerčík a jeho žena Ivana Kuxová ma podporia v reklame na moju knižku o Ripke! Huráááá! A ... nie len oni! Ešte je tu ktosi iný... Ale na odpoveď tohoto človeka som čakať nemusela. Táto osoba ma nesklamala a od samého začiatku tvrdila, že mi "pomôže"...a tou osobou nie je nik iný ako Lucy Bumpkinova. (Lucy, viem, že budeš tieto riadky čítať, tak ti odkazujem, aj tuto takto, že si to cením a ďakujem mocno!) Oh, myslím , že mám neskutočne dobrý team po svojom boku a mám z toho dobrý hrejivý pocit....a to sa mi ráta!
Akurát, že neviem neviem, či sa budem môcť tohto môjho projektu zúčastniť aj ja... Myslím osobne. Uk nemá povolené priame lety na SVK a ak by sme aj išli cez inú krajinu, museli by sme to riešiť prestupmi. Priame lety z UK nie sú povolené ani do Rakúska, Poľska, či Maďarska. Museli by sme ísť cez Nemecko a po prílete domov, alebo radšej príchode, museli by sme ísť na 5dní do karantény a tak testy. No a po prílete späť by nás čakala 14 dňová karanténa zase tu. Môj muž sa vyjadril...nehrozí. Musí sa pracovať, dovolenka nebude.
Tak sa uvidí. Ale vidím to tak, že sa najskôr ozaj iba nastajlujem tu doma a čosi sa tu natočí. Kameru ešte mám z čias, kedy som chcela natáčať videá, ale nezadalo, lebo som sa sama na seba nedokázala pozerať. I teraz sa bojím, čo ma čaká, ale nejako to hádam dám. Možno ak ma bude Jorik nahrávať:) a nie môj milý:))).
Pred Jorikom sa neokúňam.
No a to ma priviedlo k tomu, že potrebujem čosi nové na seba. Neviem, ako je to možné, ale mám podivne zvláštny pocit, že potrebujem čosi nové do skrine, že v nej nemám nič poriadne!!! Už aby sa otvorili sekáče! Ja viem, ja viem...corona..., ale skúsim byť opatrná. Napokon, ja masku poctivo nosím. (avšak môj muž nie. síce on tvrdí, že aj hej a aj nie, ale myslím, že poznám odpoveď) Ibaže, pravdu povediac, nevyzerá to s tou našou situáciou až tak ružovo. Ozaj som už dúfala, že je coronavírus za nami...., ale tak sa zdá, že nie je. No uvidíme...uvidíme...uvidíme...
Ja už však moji milí musím ísť. Vták po mne lozí hore dole, jeho pazúriky ma pichajú cez nočnú košeľu sťaby som sa trela o vianočný stromček! Au!!!
Tak sa majte a užívajte si deň!!!
Nech ho máte krásne slnečný!
Cinkylink
Wednesday, June 24, 2020
V novom šate
Tak som sa dnes zapotila, aby som to tu pomenila a trocha osviežila. Samozrejme, mne mierne ospalej v oblasti sociálnych sietí, by to ani nedošlo, že by sa zišiel nejaký update:), ale štuchla do mňa včera Lucy a keďže ja veru na jej slová dám, lebo však "ona vie", pustila som sa dnes do toho. A trvalo mi to večnosť! Ako vždy, keď niečo takéto robím.
Aspoň som si pripomenula, že jedinú techniku, ktorú ja ovládam, je vysávač.
Viete, pôvodne som si vybrala úplne iný vzor - vzhľad blogu, ale.... po stlačení xy gombíčkov som sa dopracovala k akémusi scvrknutému úvodnému obrázku a za ten svet som ho nevedela dostať do pôvodných rozmerov! Aj som soptila, lebo to ja vždy, keď neviem, čo som kde zase stlačila a neviem to dostať späť a čas letí a ja ho potrebujem na iné veci ako napríklad na kreslenie super dôležitého obrázka čítajúceho chlapca! Takže som sa po asi hodine vzdala a stiahla si iný formát a ten hurá spolupracoval a ja som to - hurá na druhú - doklepala do podoby, v akej ho teraz vidíte. Takže, tľapkám sa po pleci, ale len tak nenápadne, lebo na hlave mi zase sedí vták menom Bluei a hoci ma pichá do mojej jemnej vlasatej pokožky, je to vždy lepšie ako keď mi skáče po klávesnici počítača a jeho váha je dosť ťažká na to, aby pod ním tlačítka povolili a mne tu potom strachoprdke naskakuje husia koža, že čo mi to na obrazovke vyskakuje a jak to dám preboha preč!
Takže tak.
Úvod by sme mali.
A okrem neho zvestujem, že odpoveď na moju Ripku a teda, či prešli zvyšné 5% schválenia na urobenie videa na podporu mojej možno budúcej knižky, ešte nemám. Ináč, prísne iba medzi nami, včera som sa cítila odvážne a hrdinsky a nezlomne okolo toho celého.., no dnes, dnes je to už trocha iná story... Dnes si vravím, či som nebola moc drzá a sebavedomá vo svojom sprievodnom liste? Či som biedáka slovenskú osobnosť hereckého neba neodstrašila tým množstvom mailov, čo som mu poslala...? A aj dumem, či mu nemám napísať, že mi je to ľúto, ale vták mi sedel na hlave (a stále sedí), tak to sa moc rozmýšľať nedá a hádam moju slovnú hyperaktivitu prehliadne.... Ale nie, nebudem nič písať. Vo svojich neuveriteľných 40rokoch sa snažím naučiť stáť si za svojimi činmi. Proste, ak niečo urobím, tak si to nesmiem neskôr spytovať a radšej si musím veriť, že v tej chvíli som konala ako som najlepšie konať mohla. Takže nebojte sa, strápňovať sa kvôli vtákovi na hlave nebudem!
Nuž a okrem toho, horúco je tu! Veľmi horúco! A my máme kvôli Blueimu zatvorené všetky okná! Oh a tak by sa zišiel čerstvý vzduch! A zišla by sa aj sieťka na okno, ibaže ha! - anglické okná sa otvárajú von a moje technické schopnosti sa cez tento fakt ešte nepreniesli! A prosím, ani sa ma nesnažte pochopiť, som stratený prípad. Je mi jasné, že na to musí byť nejaké riešenie, to len ja ho nemám.
A oooch! Mrkla som na čas a koniec! To je koniec! Ide sa robiť! S prachovkou tentokrát. Pracovné tvorivé ráno sa skončilo. Vhupujem do dňa. Obed, práčka, škola... A vám moji milí, krásny deň želám a všetko naj a dobré a veselé...a svieže! Lebo myslím, že i vy máte tak horúco ako my.
CINK cink CINK
Aspoň som si pripomenula, že jedinú techniku, ktorú ja ovládam, je vysávač.
Viete, pôvodne som si vybrala úplne iný vzor - vzhľad blogu, ale.... po stlačení xy gombíčkov som sa dopracovala k akémusi scvrknutému úvodnému obrázku a za ten svet som ho nevedela dostať do pôvodných rozmerov! Aj som soptila, lebo to ja vždy, keď neviem, čo som kde zase stlačila a neviem to dostať späť a čas letí a ja ho potrebujem na iné veci ako napríklad na kreslenie super dôležitého obrázka čítajúceho chlapca! Takže som sa po asi hodine vzdala a stiahla si iný formát a ten hurá spolupracoval a ja som to - hurá na druhú - doklepala do podoby, v akej ho teraz vidíte. Takže, tľapkám sa po pleci, ale len tak nenápadne, lebo na hlave mi zase sedí vták menom Bluei a hoci ma pichá do mojej jemnej vlasatej pokožky, je to vždy lepšie ako keď mi skáče po klávesnici počítača a jeho váha je dosť ťažká na to, aby pod ním tlačítka povolili a mne tu potom strachoprdke naskakuje husia koža, že čo mi to na obrazovke vyskakuje a jak to dám preboha preč!
Takže tak.
Úvod by sme mali.
A okrem neho zvestujem, že odpoveď na moju Ripku a teda, či prešli zvyšné 5% schválenia na urobenie videa na podporu mojej možno budúcej knižky, ešte nemám. Ináč, prísne iba medzi nami, včera som sa cítila odvážne a hrdinsky a nezlomne okolo toho celého.., no dnes, dnes je to už trocha iná story... Dnes si vravím, či som nebola moc drzá a sebavedomá vo svojom sprievodnom liste? Či som biedáka slovenskú osobnosť hereckého neba neodstrašila tým množstvom mailov, čo som mu poslala...? A aj dumem, či mu nemám napísať, že mi je to ľúto, ale vták mi sedel na hlave (a stále sedí), tak to sa moc rozmýšľať nedá a hádam moju slovnú hyperaktivitu prehliadne.... Ale nie, nebudem nič písať. Vo svojich neuveriteľných 40rokoch sa snažím naučiť stáť si za svojimi činmi. Proste, ak niečo urobím, tak si to nesmiem neskôr spytovať a radšej si musím veriť, že v tej chvíli som konala ako som najlepšie konať mohla. Takže nebojte sa, strápňovať sa kvôli vtákovi na hlave nebudem!
Nuž a okrem toho, horúco je tu! Veľmi horúco! A my máme kvôli Blueimu zatvorené všetky okná! Oh a tak by sa zišiel čerstvý vzduch! A zišla by sa aj sieťka na okno, ibaže ha! - anglické okná sa otvárajú von a moje technické schopnosti sa cez tento fakt ešte nepreniesli! A prosím, ani sa ma nesnažte pochopiť, som stratený prípad. Je mi jasné, že na to musí byť nejaké riešenie, to len ja ho nemám.
A oooch! Mrkla som na čas a koniec! To je koniec! Ide sa robiť! S prachovkou tentokrát. Pracovné tvorivé ráno sa skončilo. Vhupujem do dňa. Obed, práčka, škola... A vám moji milí, krásny deň želám a všetko naj a dobré a veselé...a svieže! Lebo myslím, že i vy máte tak horúco ako my.
CINK cink CINK
Tuesday, June 23, 2020
Keď je písmen veľa na jedno ráno
Dnes nebudem veľa písať. Istým spôsobom som na dnes vypísaná. Hádam by sa to ani zrátať nedalo, koľko slov som dnes vyťukala. Okrem práci na Ripke, poslala som aj zopár mailov vydavateľstvu Ezopo i tej onej známej osobnosti, ktorá by mi mohla s knihou pomôcť. Ak by ste chceli vedieť odpoveď, tak ju ešte samozrejme nemám. Ale až bude, dám vám vedieť, aj keby mala byť záporná.
Priznám sa, cítim sa trocha vyšťavená. Mám chuť dať si mandarinku a pozrieť si, či náhodou na miestnom markete fejsbukovom nenájdem nejaké hrnce, ktoré by boli vhodné pre vtáčika. Vedeli ste, že ak máte vtáčika, nesmiete v jeho blízkosti používať nijaké parfémy, chemikálie a nesmiete pri ňom ani variť! Najmä hrnce a panvice s obsahom teflónu sú nebezpečné. A keďže ja netuším, ktoré naše hrnce v sebe teflón a potom ešte čosi majú, idem radšej kúpiť hrnce nové. Teda len od ruky. Nové byť nemusia. Ľudia predávajú čokoľvek, aj nosené gate, tak ktovie čo nájdem:).
Okrem toho, vonku svieti slnko a to tak nádherne, že to vyzerá ako leto. Cez moje okno určite. Jorik je ešte stále v pyžame, ale ani to mu nebráni v tom, aby si veselo skákal na trampolíne a cez plot sa zhováral so svojim priateľom od susedov. Budem ho musieť zavolať, aby sa prezliekol...skôr , než na nás niekto zavolá sociálku za zanedbané dieťa.
A vtáčik? Ten mi sedí na hlave a na chrbte a vôbec sa mu odo mňa nechce ísť preč. Myslím, že nadšenie z neho z Jorikovej strany opadáva a ukazuje sa to, čo som čakala... Vtáčik je viac so mnou ako s ním.
Ale mne to nevadí...
Rátala som s tým... ale škoda, čakala som, že ma Jorik prekvapí.
Nuž a s týmto, ak dovolíte, sa rozlúčim. Z písmenok sa mi už točí hlava, chce si to oddýchnuť. Idem teda upratať náš malý dom a vám želám kráááásny deň!
CINK CINK
Priznám sa, cítim sa trocha vyšťavená. Mám chuť dať si mandarinku a pozrieť si, či náhodou na miestnom markete fejsbukovom nenájdem nejaké hrnce, ktoré by boli vhodné pre vtáčika. Vedeli ste, že ak máte vtáčika, nesmiete v jeho blízkosti používať nijaké parfémy, chemikálie a nesmiete pri ňom ani variť! Najmä hrnce a panvice s obsahom teflónu sú nebezpečné. A keďže ja netuším, ktoré naše hrnce v sebe teflón a potom ešte čosi majú, idem radšej kúpiť hrnce nové. Teda len od ruky. Nové byť nemusia. Ľudia predávajú čokoľvek, aj nosené gate, tak ktovie čo nájdem:).
Okrem toho, vonku svieti slnko a to tak nádherne, že to vyzerá ako leto. Cez moje okno určite. Jorik je ešte stále v pyžame, ale ani to mu nebráni v tom, aby si veselo skákal na trampolíne a cez plot sa zhováral so svojim priateľom od susedov. Budem ho musieť zavolať, aby sa prezliekol...skôr , než na nás niekto zavolá sociálku za zanedbané dieťa.
A vtáčik? Ten mi sedí na hlave a na chrbte a vôbec sa mu odo mňa nechce ísť preč. Myslím, že nadšenie z neho z Jorikovej strany opadáva a ukazuje sa to, čo som čakala... Vtáčik je viac so mnou ako s ním.
Ale mne to nevadí...
Rátala som s tým... ale škoda, čakala som, že ma Jorik prekvapí.
Nuž a s týmto, ak dovolíte, sa rozlúčim. Z písmenok sa mi už točí hlava, chce si to oddýchnuť. Idem teda upratať náš malý dom a vám želám kráááásny deň!
CINK CINK
Monday, June 22, 2020
Už je čas?
Je takmer deväť hodín a môj muž šramotí v kuchyni ako si chystá raňajky. Dnes by mal ísť po dlhej dobe znova do práce. Myslím, že sa neteší a ja som z toho tiež trocha popletená. Myslím v pocitoch, čo k tomu mám.
Je to už ozaj bezpečné robiť taxikára?
Ľudia, ktorých som včera videla v Tescu nákupnom komplexe, by sa mi asi vysmiali do tváre! Po maske alebo ochranných rukaviciach či stolíku s dezinfekčnými prostriedkami, nebolo nikde ani chýru ani slychu. Ja jediná v rúšku som tam bola ako päsť na oko! Ako zviera v ZOO. Ľudia na mňa zazerali, deti ukazovali prstom. Masky tu nikto nosiť nemusí, len ak idete v autobuse alebo vo vlaku... a rukavice netreba, stačí si umyť ruky a dva metre od seba už tiež nie sú dôležité. Má sa to zrušiť a beztak to bolo k ničomu - kde to nikto nekontroluje, tam sa ľudia medzi sebou melú ako za starých čias...pekne rameno o rameno.
Možno by som o tom ani nepísala... veď, bola som presvedčená, že vírus umiera. Zastávam názor, že bol zhotovený v laborátoriu a jeho umelá životnosť chradne. Prestala som ho sledovať, študovať...proste som ho poslala k vode. Dobre bude... Dali sme to. Nik z nás sa nenakazil. Ibaže správy zo sveta stále kričia, že ešte ani náhodou nie sme za vodou. Nemyslím, že ich niekto počúva...ale kričia statočne.
Čína zatvorila ďalšie mesto...milióny ľudí šlo do lockdownu. A Nemecko? Jeho uznávaný inštitút Roberta Kocha volá na poplach. Čísla stúpli a už vôbec nie sú bezpečné. Treba vraj sprísniť pravidlá a dať polícii väčšiu moc na kontrolu, ibaže tí biedaci sú bití. Ľudia odmietajú podriadiť sa. Odmietajú nosiť masky a vôbec všetku tú šarádu okolo toho. Viem to aj od sestry, žije tam.
Nuž, čas ukáže ako sa to celé napokon skončí. Nik z nás nemá doma kryštáľovú guľu a nevidí v nej budúcnosť. Ja tiež nevidím ďalej než nejakých cca zopár minút dopredu, v ktorých by som rada kreslila. Ale, medzi nami, ani tie nie sú isté. Stačí, ak Jorik vstane a nič z kreslenia nebude. Čo však viem určite je to, že vám teraz zacinkám na koniec a nič ma v tom nezastaví!
CINKYLINKY bom
Je to už ozaj bezpečné robiť taxikára?
Ľudia, ktorých som včera videla v Tescu nákupnom komplexe, by sa mi asi vysmiali do tváre! Po maske alebo ochranných rukaviciach či stolíku s dezinfekčnými prostriedkami, nebolo nikde ani chýru ani slychu. Ja jediná v rúšku som tam bola ako päsť na oko! Ako zviera v ZOO. Ľudia na mňa zazerali, deti ukazovali prstom. Masky tu nikto nosiť nemusí, len ak idete v autobuse alebo vo vlaku... a rukavice netreba, stačí si umyť ruky a dva metre od seba už tiež nie sú dôležité. Má sa to zrušiť a beztak to bolo k ničomu - kde to nikto nekontroluje, tam sa ľudia medzi sebou melú ako za starých čias...pekne rameno o rameno.
Možno by som o tom ani nepísala... veď, bola som presvedčená, že vírus umiera. Zastávam názor, že bol zhotovený v laborátoriu a jeho umelá životnosť chradne. Prestala som ho sledovať, študovať...proste som ho poslala k vode. Dobre bude... Dali sme to. Nik z nás sa nenakazil. Ibaže správy zo sveta stále kričia, že ešte ani náhodou nie sme za vodou. Nemyslím, že ich niekto počúva...ale kričia statočne.
Čína zatvorila ďalšie mesto...milióny ľudí šlo do lockdownu. A Nemecko? Jeho uznávaný inštitút Roberta Kocha volá na poplach. Čísla stúpli a už vôbec nie sú bezpečné. Treba vraj sprísniť pravidlá a dať polícii väčšiu moc na kontrolu, ibaže tí biedaci sú bití. Ľudia odmietajú podriadiť sa. Odmietajú nosiť masky a vôbec všetku tú šarádu okolo toho. Viem to aj od sestry, žije tam.
Nuž, čas ukáže ako sa to celé napokon skončí. Nik z nás nemá doma kryštáľovú guľu a nevidí v nej budúcnosť. Ja tiež nevidím ďalej než nejakých cca zopár minút dopredu, v ktorých by som rada kreslila. Ale, medzi nami, ani tie nie sú isté. Stačí, ak Jorik vstane a nič z kreslenia nebude. Čo však viem určite je to, že vám teraz zacinkám na koniec a nič ma v tom nezastaví!
CINKYLINKY bom
Saturday, June 20, 2020
Už je lepšie
Dnes sa už cítim lepšie. Podstatne lepšie! Ripka je dohladená. No priznám sa, že už som trocha panikárila, lebo slová ma zradili a nie a nie a nie a nie ich nájsť! Viete, toto bude znieť smiešne, ale mám pocit, že mám slová v hlave vytrénované. Že ich mám pod kontrolou! Sme spriatelení, poznáme sa dôverne z každej strany a vieme, akú úlohu v našom vzťahu máme a prečo jeden druhému slúžime. ...ibaže tieto posledné dni som zlyhavála. Slová ma nepočúvali. Robili si, čo chceli a ja som ich nevedela pochytať a zladiť. Ale i to sa stáva a dobre tak, lebo som sa znova niekam posunula... Viem to, po každom boji sa posúvam.
A tiež, to je taká náplasť na dušu, dozvedela som sa, že v tomto vôbec nie som sama. Viete ako som vám včera spomínala Dr. Seussa? Nuž tak on vám bol skoro ako ja! Teda ja som skoro ako on! Vraj aby napísal 62 -65 strán (nie som si istá číslom) musel napísať strán aspoň tisíc, aby bol spokojný. Vraj na sebe veľa makal a stále svoje dielo čítal a prepisoval.... ako ja! A áno, ešte k tomu, podobne ako ja i on sa bál spoločnosti, necítil sa dobre pred kamerou, v televízii...medzi ľuďmi a kedykoľvek sa dostal do spoločnosti, na pásrty - o chvíľu sa z nej vytratil a schoval sa do nejakej tichej miestnosti, kde mohol byť radšej sám. Veľmi, veľmi zaujímavá biografia to bola. Vypočujem si ju ešte raz. A hádam si aj nejakú knihu od neho kúpim. Čosi od neho tuším už i máme..., alebo sme mali...musím mrknúť, no po tom, čo som si vypočula jeho básne pre dospelých o starobe.... ach! Ja som sa vám rozplakala počas upratovania - hneď tam na fleku!
Ale aby som nepísala iba o písaní, napíšem čosi aj o našom novom členovi rodiny. Volá sa Bluei a momentálne spí v Jorikovej izbe. Myslím, že sa budeme učiť za chodu, ako u nás budú odteraz veci fungovať. Klietku máme famóznu, to viem , avšak predsa asi ešte dokúpim ešte jednu. Na spanie. Aby som toto hebedo nemusela ťahať hore dole. Ono, pôvodne, toto bol zámer tejto klietky, že ju budem môcť presúvať, že nie je ťažká atď a ono sa ukázalo, že ťažká nie je, presúvať sa dá, avšak kým s ňou výjdem na prvé poschodie, poobíjam s ňou všetky kúty.Až ju raz praskem, rozrevem sa do nepríčetna. Takže odteraz snorím po malej...maličkej...maliličkatej klietke, ktorá bude v Jorikovej izbe a bude slúžiť iba na spanie.
A ináč, čo sa vtáčika týka.... je vidieť, že je to bábätko. Biedák malý, vôbec netuší o čom svet je. Každý let sa končí búšením srdca. A to moje dvojnohé bábätko to až tak nechápe a stále ho chce mať pri sebe. Doslova!!! Viem, je nový...je zaujímavý...a napokon, čo vám ja vlastne viem? Možno i dobre tak...o chvíľu si takým tempom na seba tak zvyknú, že od seba neurobia ani krok. Jorik mu dokonca včera rozprávku čítal!!! Pred spaním:). A zajtra bude ďalšia.
Mrkám na hodinky a vidím, že je už takmer 8hodín. Podľa mňa budem každú chvíľu počuť dupotať nôžky dole schodami...vzrušené natešené, aby si dali s Blueim (alebo Blueym?) prvé raňajky! Tak idem ešte ten čas, čo mi zvýšil, využiť na kreslenie. Blíženci sú nakreslení, nuž sa idem pustiť do chlapca s knihami. A vy sa majte krásne a slnečne! U nás už slnko svieti....a myslím, že nás čaká ďalší pekný horúci deň.
CINK cink
A tiež, to je taká náplasť na dušu, dozvedela som sa, že v tomto vôbec nie som sama. Viete ako som vám včera spomínala Dr. Seussa? Nuž tak on vám bol skoro ako ja! Teda ja som skoro ako on! Vraj aby napísal 62 -65 strán (nie som si istá číslom) musel napísať strán aspoň tisíc, aby bol spokojný. Vraj na sebe veľa makal a stále svoje dielo čítal a prepisoval.... ako ja! A áno, ešte k tomu, podobne ako ja i on sa bál spoločnosti, necítil sa dobre pred kamerou, v televízii...medzi ľuďmi a kedykoľvek sa dostal do spoločnosti, na pásrty - o chvíľu sa z nej vytratil a schoval sa do nejakej tichej miestnosti, kde mohol byť radšej sám. Veľmi, veľmi zaujímavá biografia to bola. Vypočujem si ju ešte raz. A hádam si aj nejakú knihu od neho kúpim. Čosi od neho tuším už i máme..., alebo sme mali...musím mrknúť, no po tom, čo som si vypočula jeho básne pre dospelých o starobe.... ach! Ja som sa vám rozplakala počas upratovania - hneď tam na fleku!
Ale aby som nepísala iba o písaní, napíšem čosi aj o našom novom členovi rodiny. Volá sa Bluei a momentálne spí v Jorikovej izbe. Myslím, že sa budeme učiť za chodu, ako u nás budú odteraz veci fungovať. Klietku máme famóznu, to viem , avšak predsa asi ešte dokúpim ešte jednu. Na spanie. Aby som toto hebedo nemusela ťahať hore dole. Ono, pôvodne, toto bol zámer tejto klietky, že ju budem môcť presúvať, že nie je ťažká atď a ono sa ukázalo, že ťažká nie je, presúvať sa dá, avšak kým s ňou výjdem na prvé poschodie, poobíjam s ňou všetky kúty.Až ju raz praskem, rozrevem sa do nepríčetna. Takže odteraz snorím po malej...maličkej...maliličkatej klietke, ktorá bude v Jorikovej izbe a bude slúžiť iba na spanie.
A ináč, čo sa vtáčika týka.... je vidieť, že je to bábätko. Biedák malý, vôbec netuší o čom svet je. Každý let sa končí búšením srdca. A to moje dvojnohé bábätko to až tak nechápe a stále ho chce mať pri sebe. Doslova!!! Viem, je nový...je zaujímavý...a napokon, čo vám ja vlastne viem? Možno i dobre tak...o chvíľu si takým tempom na seba tak zvyknú, že od seba neurobia ani krok. Jorik mu dokonca včera rozprávku čítal!!! Pred spaním:). A zajtra bude ďalšia.
Mrkám na hodinky a vidím, že je už takmer 8hodín. Podľa mňa budem každú chvíľu počuť dupotať nôžky dole schodami...vzrušené natešené, aby si dali s Blueim (alebo Blueym?) prvé raňajky! Tak idem ešte ten čas, čo mi zvýšil, využiť na kreslenie. Blíženci sú nakreslení, nuž sa idem pustiť do chlapca s knihami. A vy sa majte krásne a slnečne! U nás už slnko svieti....a myslím, že nás čaká ďalší pekný horúci deň.
CINK cink
O brúsení
Je neskoro! Aaaaah! Je neskoro! O chvíľu už musím upratať a vychystať rodinu na výlet do obchodu, aby sme konečne vyzdvihli nášho nového člena rodiny Blueiho. Práve som do seba napchala krajec chleba s kopou avokáda, syru a uhorky a k tomu jeden mangový nanuk. Nebola som hladná..., raňajky som mala a k tomu xy malých vecí, ktoré som pochrúmala, ako som pracovala. Ibaže, asi som nervózna...
Od skorého rána som makala na Ripke. Hladila ju a hladila a hladila a hladila....ani tisíckrát, ak napíšem hladila, nebude to dosť. Tuším od nej chcem, aby bola ako okruhliak. Aby v nej každé slovo doslova kĺzalo po jazyku ...a to vlastne ani neviem, či je možné. Veľmi mi na tom záleží, aby som na tú rozprávku raz hrdá bola a nikdy sa za ňu nehanbila.
Akurát, že som ju nedohladila. A ešte stále som neodpísala na maily a nenafotila veci a nespísala veci, ktoré spísať musím a ... stále však verím, že dnes to dám. A ak nie dnes, tak zajtra isto. Dlhšie už hladiť nemôžem. Už cítim, že mi dochádza brúsny papier.
Ale tomu vy asi nerozumiete... Leda ak by ste boli tak trocha perfekcionisti ako ja a nebodaj k tomu aj písali. Potom k vám mávam a tľapkám vás po pleci a odkazujem, že na čomkoľvek robíte, isto to dáte!
Ináč, včera som počúvala o živote Doktora Seussa. Zaujímavé poučúvanie, ktoré ma zas a znova presvedčilo v tom, že mnohí, čo tvorili a písali pre deti, to s deťmi zase až tak dobre nevedeli a ani k nim tak blízko nemali, ako by si kde kto myslel. Dokonca sa ich i bál, tento hanblivý pán Seuss a radšej sa schovával pri svojej žene. Júúúú...to sú mi veci! Zase, nebol to žiaden bojko s veľkým B, za svoj život čo to dokázal a nežil zakopaný v tuneli, ale predsa...predsa...predsa len... Ešte som nestihla vypočuť si jeho príbeh do konca, doupratovala som skoršie ako jeho biografia, ale dnes to dopočúvam a ak tam nájdem niečo zaujímavé, rada vám o tom zajtra poviem. Ak nebudem ovšem hladiť.
No na dnes sa už rozlúčim. Lebo...veď vy viete....vtáčik čaká!!! Aj brúsny papier...
Cinky linky
Od skorého rána som makala na Ripke. Hladila ju a hladila a hladila a hladila....ani tisíckrát, ak napíšem hladila, nebude to dosť. Tuším od nej chcem, aby bola ako okruhliak. Aby v nej každé slovo doslova kĺzalo po jazyku ...a to vlastne ani neviem, či je možné. Veľmi mi na tom záleží, aby som na tú rozprávku raz hrdá bola a nikdy sa za ňu nehanbila.
Akurát, že som ju nedohladila. A ešte stále som neodpísala na maily a nenafotila veci a nespísala veci, ktoré spísať musím a ... stále však verím, že dnes to dám. A ak nie dnes, tak zajtra isto. Dlhšie už hladiť nemôžem. Už cítim, že mi dochádza brúsny papier.
Ale tomu vy asi nerozumiete... Leda ak by ste boli tak trocha perfekcionisti ako ja a nebodaj k tomu aj písali. Potom k vám mávam a tľapkám vás po pleci a odkazujem, že na čomkoľvek robíte, isto to dáte!
Ináč, včera som počúvala o živote Doktora Seussa. Zaujímavé poučúvanie, ktoré ma zas a znova presvedčilo v tom, že mnohí, čo tvorili a písali pre deti, to s deťmi zase až tak dobre nevedeli a ani k nim tak blízko nemali, ako by si kde kto myslel. Dokonca sa ich i bál, tento hanblivý pán Seuss a radšej sa schovával pri svojej žene. Júúúú...to sú mi veci! Zase, nebol to žiaden bojko s veľkým B, za svoj život čo to dokázal a nežil zakopaný v tuneli, ale predsa...predsa...predsa len... Ešte som nestihla vypočuť si jeho príbeh do konca, doupratovala som skoršie ako jeho biografia, ale dnes to dopočúvam a ak tam nájdem niečo zaujímavé, rada vám o tom zajtra poviem. Ak nebudem ovšem hladiť.
No na dnes sa už rozlúčim. Lebo...veď vy viete....vtáčik čaká!!! Aj brúsny papier...
Cinky linky
Thursday, June 18, 2020
O ráne
Je pomerne skoro ráno. Teda, už je skoro 6am, to nie je až tak skoro, ale ešte stále mám čas.
Pracujem na obrázku návrhu na tetovanie s témou Blíženci. Páči sa mi ten obrázok, som s ním spokojná. Dala som si na ňom extra záležať. Ak ho zákazník zoberie, bude ho naveky nosiť na svojej koži. Bude to ako chodiaca galéria mojej práce....je pre mňa dôležité, aby som ten obrázok nikdy neoľutovala. A zatiaľ - neľutujem.
Neviem však ešte ako dlho budem na tom kúsku pracovať. Za normálnych, obyčajných okolností, by som pracovala na ňom, až dokiaľ by chlapci nevstali. Potom sa už začína klasická trma vrma u nás, počnúc varením, upratovaním a učením sa, končiaca cca okolo 4pm mojou včasnou večerou. Nuž a potom, treba dodať? Deň sa zvyčajne kamsi vyparí....
Ibaže dnes nemám deň ako za normálnych okolností. Dnes musím napísať mail istej pani - mamičke, kvôli obrázku, ktorý by mal sprevádzať jej obchodík a obšťastňovať zákazníkov, čo si od nej kúpia knihy. Musím tiež napísať pani s obchodmi so vtáčikmi. Stále sa neozvala a my netrpezlivo čakáme na nového člena našej rodiny. (ten kúpený špenát pre neho a "crest" k tomu to možno ani nedajú do jeho príchodu) A tiež, a to najmä, musím prejsť rozprávkami, čo som napísala. Došiel čas ich poslať von,aby sa zvečnili. Tj. that´s it - viac sa meniť nebudú. Už ako ich pošlem, tak budú. A mne sa náhle klepú kolená....vlastne, to len trepem, lebo tak sa to opisuje, keď je niekto vyľakaný....mne radšej podivne bije srdce v hrudi - myslím tak, že o ňom viem a mám prapodivnú chuť chytať si hlavu do dlaní. Hm, myslím, že i toto sú slová, aké sa používajú na opis ustráchaného človeka.... Ale ak by ste si mysleli, že som iba ustráchaná, tak to by ste sa mýlili. Lebo na druhej strane som i hrdá na seba a som tak šťastná, jak šťastná môžem byť. Môj sen je na dosah.... už ho takmer hladím! Vždy...vždy...vždy...odkedy som sa narodila....a nik ma k tomu neviedol, nik to u nás nerobil a neboli ani žiadne internety,aby som sa inšpirovala....som písala a vymýšľala rozprávky a dúfala som, že raz...až budem veľká, by som mohla mať knihu. Jednu už mám, ale nemám vydavateľstvo. Teraz sa na mňa jedno usmieva....
Zrovna včera som s nimi mala rozhovor. Sedela som pred telefónom na bean bagu(taký guľôčkový vak) vo svojej vintage ručne šitej košieľke, s rukávmi vyhrnutými kamsi do neba, lebo v strese sa zvyknem prehrievať...žiadne ponožky, okno dokorán. A všetko bolo fajn, všetko bolo vecné a milé a ústretové a odvážne a hrozne smelé a nové, nové, nové....! Netuším,aký dojem som zanechala a aj ma to napadlo..., no skôr, než by som tým myšlienkam týravým dala voľnú ruku, stopla som ich v zárodku. Mám 40 a už som dosť stará na to, aby som sa ako pubertiačka nezapodievala s tým, aký dojem som zanechala. Beztak ho nezmením a nezmením ani seba. Som hanblivá a trocha zaseknutá... byť na kamere, som nervózna...ale hej, som duša tvorivá a možno aj umelec, možno...dúfam a my umelci sme raz takí - podivíni. Teda, mnohí z nás takí sú. Radšej schovaní a trocha pribrzdení ale bacha na nás, keď miesto používania úst dostaneme do rúk pero. Alebo štetce...pastelky... proste FARBY! I sa trocha usmievam popod nos, tými mojimi zošitými perami..., lebo ma napadlo, ako by sa vtedy situácia prehodila a kto by bol vtedy tak trocha pribrzdený...:).
Ale už to mám za sebou, myslím, ten pohovor. A pred sebou more ďalších. A nielen takýchto , súkromných. Čaká ma čosi, kde budem musieť prekročiť seba. A to doslova a do písmena. (tak sa to píše?) Včera moja švagriná písala istému obľúbenému slovenskému hercovi, ktorý je ženatý s istou obľúbenou slovenskou herečkou, či ma podporia a natočia čosi na podporu mojej knihy. Odpoveď prišla rýchlo, rýchlejšie, než by som čakala. Áno. Na 95%, ale chcú si rozprávku prečítať a len ak sa im bude páčiť, doplnia zvyšných 5%.
Tak už rozumiete tlkotu môjho srdca?
No a .... aby som ho utíšila, idem pracovať. Lebo rána milujem až na jednu vec - vždy sa ponáhľajú do dňa. A mňa ešte čakajú tie maily...a....veď viete.
Nuž k vám len mávam a krásny deň želám!
CInKY LInKY
Pracujem na obrázku návrhu na tetovanie s témou Blíženci. Páči sa mi ten obrázok, som s ním spokojná. Dala som si na ňom extra záležať. Ak ho zákazník zoberie, bude ho naveky nosiť na svojej koži. Bude to ako chodiaca galéria mojej práce....je pre mňa dôležité, aby som ten obrázok nikdy neoľutovala. A zatiaľ - neľutujem.
Neviem však ešte ako dlho budem na tom kúsku pracovať. Za normálnych, obyčajných okolností, by som pracovala na ňom, až dokiaľ by chlapci nevstali. Potom sa už začína klasická trma vrma u nás, počnúc varením, upratovaním a učením sa, končiaca cca okolo 4pm mojou včasnou večerou. Nuž a potom, treba dodať? Deň sa zvyčajne kamsi vyparí....
Ibaže dnes nemám deň ako za normálnych okolností. Dnes musím napísať mail istej pani - mamičke, kvôli obrázku, ktorý by mal sprevádzať jej obchodík a obšťastňovať zákazníkov, čo si od nej kúpia knihy. Musím tiež napísať pani s obchodmi so vtáčikmi. Stále sa neozvala a my netrpezlivo čakáme na nového člena našej rodiny. (ten kúpený špenát pre neho a "crest" k tomu to možno ani nedajú do jeho príchodu) A tiež, a to najmä, musím prejsť rozprávkami, čo som napísala. Došiel čas ich poslať von,aby sa zvečnili. Tj. that´s it - viac sa meniť nebudú. Už ako ich pošlem, tak budú. A mne sa náhle klepú kolená....vlastne, to len trepem, lebo tak sa to opisuje, keď je niekto vyľakaný....mne radšej podivne bije srdce v hrudi - myslím tak, že o ňom viem a mám prapodivnú chuť chytať si hlavu do dlaní. Hm, myslím, že i toto sú slová, aké sa používajú na opis ustráchaného človeka.... Ale ak by ste si mysleli, že som iba ustráchaná, tak to by ste sa mýlili. Lebo na druhej strane som i hrdá na seba a som tak šťastná, jak šťastná môžem byť. Môj sen je na dosah.... už ho takmer hladím! Vždy...vždy...vždy...odkedy som sa narodila....a nik ma k tomu neviedol, nik to u nás nerobil a neboli ani žiadne internety,aby som sa inšpirovala....som písala a vymýšľala rozprávky a dúfala som, že raz...až budem veľká, by som mohla mať knihu. Jednu už mám, ale nemám vydavateľstvo. Teraz sa na mňa jedno usmieva....
Zrovna včera som s nimi mala rozhovor. Sedela som pred telefónom na bean bagu(taký guľôčkový vak) vo svojej vintage ručne šitej košieľke, s rukávmi vyhrnutými kamsi do neba, lebo v strese sa zvyknem prehrievať...žiadne ponožky, okno dokorán. A všetko bolo fajn, všetko bolo vecné a milé a ústretové a odvážne a hrozne smelé a nové, nové, nové....! Netuším,aký dojem som zanechala a aj ma to napadlo..., no skôr, než by som tým myšlienkam týravým dala voľnú ruku, stopla som ich v zárodku. Mám 40 a už som dosť stará na to, aby som sa ako pubertiačka nezapodievala s tým, aký dojem som zanechala. Beztak ho nezmením a nezmením ani seba. Som hanblivá a trocha zaseknutá... byť na kamere, som nervózna...ale hej, som duša tvorivá a možno aj umelec, možno...dúfam a my umelci sme raz takí - podivíni. Teda, mnohí z nás takí sú. Radšej schovaní a trocha pribrzdení ale bacha na nás, keď miesto používania úst dostaneme do rúk pero. Alebo štetce...pastelky... proste FARBY! I sa trocha usmievam popod nos, tými mojimi zošitými perami..., lebo ma napadlo, ako by sa vtedy situácia prehodila a kto by bol vtedy tak trocha pribrzdený...:).
Ale už to mám za sebou, myslím, ten pohovor. A pred sebou more ďalších. A nielen takýchto , súkromných. Čaká ma čosi, kde budem musieť prekročiť seba. A to doslova a do písmena. (tak sa to píše?) Včera moja švagriná písala istému obľúbenému slovenskému hercovi, ktorý je ženatý s istou obľúbenou slovenskou herečkou, či ma podporia a natočia čosi na podporu mojej knihy. Odpoveď prišla rýchlo, rýchlejšie, než by som čakala. Áno. Na 95%, ale chcú si rozprávku prečítať a len ak sa im bude páčiť, doplnia zvyšných 5%.
Tak už rozumiete tlkotu môjho srdca?
No a .... aby som ho utíšila, idem pracovať. Lebo rána milujem až na jednu vec - vždy sa ponáhľajú do dňa. A mňa ešte čakajú tie maily...a....veď viete.
Nuž k vám len mávam a krásny deň želám!
CInKY LInKY
Wednesday, June 17, 2020
Nemám rada
U vás bude osem hodín. U nás sedem. Priskoro na to, aby sa vstávalo, ale stať sa môže.
Pozerám na Netflixe akýsi film. Zdá sa byť skvelý...pekné farby, tlmené, zadymené sťaby, mám rada, keď je film vizuálne atraktívny. Potom mu odpustím aj chudobu deja. Hlavne, že ma vizuálne kamsi vtiahne a to mi stačí. Akurát, škoda je, že popritom kreslím. Dostala som objednávku na kresbu s témou Blíženci. Tak sa s tým hrám a zatiaľ veľa skicujem a gumujem a zopár čiar som už i vyryla do papiera a aj by som ich rada zmazala, ale už sa nedá. Ostali by stopy. Vtedy si vravím, hlúpe - hlúpe ja! Zase si to spravila! - rým je čisto náhodný:).
Myslím, že patrím k tým ľuďom, ktorí sa potrebujú viac než dvakrát uistiť pred tým, než niečo urobia. V mojom prípade asi ani trikrát nie je dosť. A možno by som to mala radšej rátať na dni, lebo často...oj, že či len často sa mi stáva, že sa aj vyspím na danú vec a stále to nevidím a aj sa tým chválim a všetko dobré a potom jedného dňa zbadám, že tuto aha, ako som len mohla a jak je možné, že som to nevidela - taká chyba!
Ako keď som predvčerom stavala klietku. Nevedela som na nej zasadiť dvierka, tak som skúšala a skúšala a pozerala na ne, že ako asi majú ísť a veľmi som sa bála pritlačiť, že ježišmária, ja čosi zlomím a tak som muža volala, nech teda na neho je zle a ten došiel a mrkol na dvierka a vraví, že prečo sú puknuté v prostriedku? A ja...jak tradične, len čumím ako vyoraná myš, že jak je to možné...však i desať minút na tie dvierka pozerám a tú prasklinu som proste nevidela!!! A nie, nezlomila som tie dvierka ja. Plast je to hrubý a pevný, to som ja prstami pri obhliadke nedala. Ide len to , že som to nevidela hoc som na to čumela!
Ono viete, budeme mať vtáčika. Isto vám o ňom porozprávam, len neviem, či dnes. Teraz vám porozprávam o čomsi inom, čo na sebe tiež nemám rada alebo respektíve, čomu nechápem a nad čím nad sebou tiež často krútim hlavou. Ale bude sa to tiež týkať aj tej hore spomínanej klietky - máte v tom jasno?
Nuž, dorazila okolo obeda a ja som bola šťastná prešťastná, že je konečne tu, lebo tým nastal pre mňa koniec obdobia trápenia sa nad výberom tej naj naj klietky na trhu za rozumnú cenu, ktorou som sa prosím pekne zapodievala týždne. Dobre čítate, týždne. V klietkach som sa nevyznala. Od čias nášho Jofreyho ubehli roky a ja vlastne o chove vtákov neviem bohapuste nič. Tak som sa pustila do štúdia a ...študujem doteraz. Čo majú jesť, ako ich máme krotiť, aké hračky majú mať a aká klietka by bola najlepšia. Ináč, je veľmi zaujímavé poznamenať, že tak trocha klamem, lebo miesto toho, aby ma zaujímali tieto vymenované fakty, čo ma aj zaujímali a aj zaujímajú, najskôr som si musela pozrieť kvantum videí o tom, prečo majú ľudia vtáčikov! Ako vyzerá vzťah medzi človekom a vtákom...čo si vedia podarovať, ako sa vedia na seba naviazať alebo sa i odsudiť a prosím, neberte ma v zlom, ale toto je ďalšia časť mňa, ktorú na sebe nemám rada. Lebo ak by som sa sústredila na to, čo je podstatné a to je kŕmenie, chov, choroby, výbava - hračky, klietka ... bola by som tu dnes nadupaná vedemosťami a na 100% pripravená na našeho nového člena rodiny, ba dokonca i do vedomostnej súťaže - vzhľadom na množstvo času, ktoré som videami zabila. A určite, ale určite by som nemusela googliť v potravinách, spotená pod maskou a s gumenými rukavicami na rukách, či môže lovebird((druh, čo budeme mať)) jesť petržlen alebo pažítku ako som to robila včera. A aby som to, čo na sebe nemám rada ešte podčiarkla, musím k tomu pridať ešte jednu - tú úplne ale že úplne najbizardnejšiu časť všetkého môjho vzťahového štúdia a to sú nechty. Áno prosím, nechty. Nie tie moje. Tie si obhrýzam a nie je na ne lákavý pohľad... ale nechty majiteliek vtákov. Isto nie som jediná, ktorú nechty zaujali. Mať ich na sebe, asi sa zbláznim a ...možno ani nie. Možno by som s nimi vyklepkávala po všetkom možnom ako to robia majiteľky tých nechtov a možno by som na ne toľko nezírala ako momentálne zíram. No neviem si pomôcť....ale! Ale! Ešte i tie vtáky na tie nechty útočia a tak si vravím, nie som sama a aspoň takto viem, že mám s tými vtákmi čosi spoločné.
A tiež si myslím,že by bolo veľmi zaujímavé nakresliť si v skratke proces môjho štúdia. Tak to skúsim:
Úloha - štúdium chovu vtákov ---------------- vzťahy medzi ľuďmi a vtákmi --------------nechty. Výsledok štúdia: vtáky ľúbia nalakované nechty.
Uf, ináč, toto je zase ďalšia vec k tej ďalšej veci, ktorú na sebe nemám rada. Občas mám v hlave tak silný tok myšlienok, že sa proste nedajú všetky zapísať. Je to ako keď pozerám videá o splavovaní riek. Pokoj, pokoj, kde tu žblnka a potom rieka pridáva do kroku, ak má rieka krok a zrazu sú tam vodopády a vývrtky a závrtky a prieplavy podivné a moje myšlienky presne tak, len chytám, čo sa chytiť dá a zbytok sa odplaví do nekonečna.... A spomínam to tu zámerne, lebo vôbec netuším, či zmysel dávam?! Ale môj graf by mal..., ináč nie je chyba vo mne ale vo vás:).
Juj ale sa slovne rozlievam!
Dám si na to kokosovo ananásové smoothie, čo som si včera kúpila v Sainsbury´s. Ani neviem, či sa to tak píše...ale ak by aj nie, tak isto podobne. Je to drahé potešenie....hlavne, ak si ho kúpite trojmo. Čo som ja včera urobila. Ale som len človek a včera som neodolala. Tak sa napijem a hneď som späť.
(napitá)
Drahí moji, ako pozerám na to, čo som tu už popísala, myslím, že na dnes viac písať nebudem. Ak budem písať veľa, možno už zajtra nebudem. A ja by som rada. Kedysi som písavala každý deň, ale potom som s tým praštila. Rada by som sa k tomu vrátila, ale som si istá, že písať každý deň sa mi asi nepodarí. No uvidím... Najlepšie je nedávať si záväzky. Ale to sa iba vraví. Mne najviac vyhovujú rozkazy ako musíš a hotovo a nie je možnosť B. Ak je možnosť B a nedajbože aj C či D....to som stratená. Rozptýlená ako hmla. Dovi dopo.... Ja som v tomto ako dieťa malé. Prikáž mi a daj mi termín a potom ma nechaj, nech si sama v kľude robím.
Hm...prečo to vlastne píšem? Koho to zaujíma?
Myslím, že by som mala ísť späť k svojmu filmu a ku kresleniu. Alebo radšej k tým videám o chove vtákov a ku kresleniu. Pri nich nevadí, že nepozerám. Potrebujem len počúvať.
Asi tak urobím. Idem si nájsť niečo zaujímavé a potrebné o chove vtákov. Najlepšie v mužskom podaní. Lebo tam nehrozia tie nechty. (normálne rozmýšľam nad tým, že budem rozšafná a kúpim si lak na nechty!!!!) Lebo ako mrkám na tú našu klietku, v ktorej už čoskoro bude Blui - tak sa to číta, ako píše si nie som istá, Jorik vyberal meno:), cítim na sebe neskutočnú zodpovednosť. Život toho vtáčika bude v mojich rukách. A to už čoskoro. Zajtra asi...a možno už aj dnes.
A myslím, že sa toho troška bojím.
A nie, nie toho, či bude mať správnu klietku, či bude mať správne jedlo alebo vhodné hračky..., ale či budeme mať medzi sebou dobrý vzťah. A hm..., myslím, že začínam troška chápať pôvod môjho podvedomia, ktoré ma viedlo k tým hore spomínaným videám, ktoré som vlastne ešte len cca 5minút dozadu považovala za tak zbytočné. (Teda, až na tie nechty. Tie sú bez debát zbytočné! Alebo žeby....????) Hm....na druhú..., lebo možno práve pre čosi také, je dobré písať si vlog. Neviem síce, či je nutné, aby bol verejný:) , ale ako zvyknem vravieť - čert to ber! Kľudne pokrútte nado mnou hlavami!
A k čertom...vlastne k mojej ilustrácii sa poberám aj ja. Lebo mám ešte veľa práce pred sebou. Dnes mám navyše i rozhovor s vydavateľstvo Ezopo, o ktorom dúfam, budete s mojou osobou ešte veľa a hlavne dlho počuť, lebo nasnívané to s nimi mám! a tiež mi ešte treba urobiť ilustráciu pre istú predajkyňu kníh Usborne a to ja teda mocno rada, lebo ja a knihy...nemôžem odmietnuť, ba práve naopak, hrdá si cítim a tiež mám ešte jeden rodinný portrét. Takže, dosť bolo slov...idem makať!
Majte sa krásne a .......
CINK CINK.
Pozerám na Netflixe akýsi film. Zdá sa byť skvelý...pekné farby, tlmené, zadymené sťaby, mám rada, keď je film vizuálne atraktívny. Potom mu odpustím aj chudobu deja. Hlavne, že ma vizuálne kamsi vtiahne a to mi stačí. Akurát, škoda je, že popritom kreslím. Dostala som objednávku na kresbu s témou Blíženci. Tak sa s tým hrám a zatiaľ veľa skicujem a gumujem a zopár čiar som už i vyryla do papiera a aj by som ich rada zmazala, ale už sa nedá. Ostali by stopy. Vtedy si vravím, hlúpe - hlúpe ja! Zase si to spravila! - rým je čisto náhodný:).
Myslím, že patrím k tým ľuďom, ktorí sa potrebujú viac než dvakrát uistiť pred tým, než niečo urobia. V mojom prípade asi ani trikrát nie je dosť. A možno by som to mala radšej rátať na dni, lebo často...oj, že či len často sa mi stáva, že sa aj vyspím na danú vec a stále to nevidím a aj sa tým chválim a všetko dobré a potom jedného dňa zbadám, že tuto aha, ako som len mohla a jak je možné, že som to nevidela - taká chyba!
Ako keď som predvčerom stavala klietku. Nevedela som na nej zasadiť dvierka, tak som skúšala a skúšala a pozerala na ne, že ako asi majú ísť a veľmi som sa bála pritlačiť, že ježišmária, ja čosi zlomím a tak som muža volala, nech teda na neho je zle a ten došiel a mrkol na dvierka a vraví, že prečo sú puknuté v prostriedku? A ja...jak tradične, len čumím ako vyoraná myš, že jak je to možné...však i desať minút na tie dvierka pozerám a tú prasklinu som proste nevidela!!! A nie, nezlomila som tie dvierka ja. Plast je to hrubý a pevný, to som ja prstami pri obhliadke nedala. Ide len to , že som to nevidela hoc som na to čumela!
Ono viete, budeme mať vtáčika. Isto vám o ňom porozprávam, len neviem, či dnes. Teraz vám porozprávam o čomsi inom, čo na sebe tiež nemám rada alebo respektíve, čomu nechápem a nad čím nad sebou tiež často krútim hlavou. Ale bude sa to tiež týkať aj tej hore spomínanej klietky - máte v tom jasno?
Nuž, dorazila okolo obeda a ja som bola šťastná prešťastná, že je konečne tu, lebo tým nastal pre mňa koniec obdobia trápenia sa nad výberom tej naj naj klietky na trhu za rozumnú cenu, ktorou som sa prosím pekne zapodievala týždne. Dobre čítate, týždne. V klietkach som sa nevyznala. Od čias nášho Jofreyho ubehli roky a ja vlastne o chove vtákov neviem bohapuste nič. Tak som sa pustila do štúdia a ...študujem doteraz. Čo majú jesť, ako ich máme krotiť, aké hračky majú mať a aká klietka by bola najlepšia. Ináč, je veľmi zaujímavé poznamenať, že tak trocha klamem, lebo miesto toho, aby ma zaujímali tieto vymenované fakty, čo ma aj zaujímali a aj zaujímajú, najskôr som si musela pozrieť kvantum videí o tom, prečo majú ľudia vtáčikov! Ako vyzerá vzťah medzi človekom a vtákom...čo si vedia podarovať, ako sa vedia na seba naviazať alebo sa i odsudiť a prosím, neberte ma v zlom, ale toto je ďalšia časť mňa, ktorú na sebe nemám rada. Lebo ak by som sa sústredila na to, čo je podstatné a to je kŕmenie, chov, choroby, výbava - hračky, klietka ... bola by som tu dnes nadupaná vedemosťami a na 100% pripravená na našeho nového člena rodiny, ba dokonca i do vedomostnej súťaže - vzhľadom na množstvo času, ktoré som videami zabila. A určite, ale určite by som nemusela googliť v potravinách, spotená pod maskou a s gumenými rukavicami na rukách, či môže lovebird((druh, čo budeme mať)) jesť petržlen alebo pažítku ako som to robila včera. A aby som to, čo na sebe nemám rada ešte podčiarkla, musím k tomu pridať ešte jednu - tú úplne ale že úplne najbizardnejšiu časť všetkého môjho vzťahového štúdia a to sú nechty. Áno prosím, nechty. Nie tie moje. Tie si obhrýzam a nie je na ne lákavý pohľad... ale nechty majiteliek vtákov. Isto nie som jediná, ktorú nechty zaujali. Mať ich na sebe, asi sa zbláznim a ...možno ani nie. Možno by som s nimi vyklepkávala po všetkom možnom ako to robia majiteľky tých nechtov a možno by som na ne toľko nezírala ako momentálne zíram. No neviem si pomôcť....ale! Ale! Ešte i tie vtáky na tie nechty útočia a tak si vravím, nie som sama a aspoň takto viem, že mám s tými vtákmi čosi spoločné.
A tiež si myslím,že by bolo veľmi zaujímavé nakresliť si v skratke proces môjho štúdia. Tak to skúsim:
Úloha - štúdium chovu vtákov ---------------- vzťahy medzi ľuďmi a vtákmi --------------nechty. Výsledok štúdia: vtáky ľúbia nalakované nechty.
Uf, ináč, toto je zase ďalšia vec k tej ďalšej veci, ktorú na sebe nemám rada. Občas mám v hlave tak silný tok myšlienok, že sa proste nedajú všetky zapísať. Je to ako keď pozerám videá o splavovaní riek. Pokoj, pokoj, kde tu žblnka a potom rieka pridáva do kroku, ak má rieka krok a zrazu sú tam vodopády a vývrtky a závrtky a prieplavy podivné a moje myšlienky presne tak, len chytám, čo sa chytiť dá a zbytok sa odplaví do nekonečna.... A spomínam to tu zámerne, lebo vôbec netuším, či zmysel dávam?! Ale môj graf by mal..., ináč nie je chyba vo mne ale vo vás:).
Juj ale sa slovne rozlievam!
Dám si na to kokosovo ananásové smoothie, čo som si včera kúpila v Sainsbury´s. Ani neviem, či sa to tak píše...ale ak by aj nie, tak isto podobne. Je to drahé potešenie....hlavne, ak si ho kúpite trojmo. Čo som ja včera urobila. Ale som len človek a včera som neodolala. Tak sa napijem a hneď som späť.
(napitá)
Drahí moji, ako pozerám na to, čo som tu už popísala, myslím, že na dnes viac písať nebudem. Ak budem písať veľa, možno už zajtra nebudem. A ja by som rada. Kedysi som písavala každý deň, ale potom som s tým praštila. Rada by som sa k tomu vrátila, ale som si istá, že písať každý deň sa mi asi nepodarí. No uvidím... Najlepšie je nedávať si záväzky. Ale to sa iba vraví. Mne najviac vyhovujú rozkazy ako musíš a hotovo a nie je možnosť B. Ak je možnosť B a nedajbože aj C či D....to som stratená. Rozptýlená ako hmla. Dovi dopo.... Ja som v tomto ako dieťa malé. Prikáž mi a daj mi termín a potom ma nechaj, nech si sama v kľude robím.
Hm...prečo to vlastne píšem? Koho to zaujíma?
Myslím, že by som mala ísť späť k svojmu filmu a ku kresleniu. Alebo radšej k tým videám o chove vtákov a ku kresleniu. Pri nich nevadí, že nepozerám. Potrebujem len počúvať.
Asi tak urobím. Idem si nájsť niečo zaujímavé a potrebné o chove vtákov. Najlepšie v mužskom podaní. Lebo tam nehrozia tie nechty. (normálne rozmýšľam nad tým, že budem rozšafná a kúpim si lak na nechty!!!!) Lebo ako mrkám na tú našu klietku, v ktorej už čoskoro bude Blui - tak sa to číta, ako píše si nie som istá, Jorik vyberal meno:), cítim na sebe neskutočnú zodpovednosť. Život toho vtáčika bude v mojich rukách. A to už čoskoro. Zajtra asi...a možno už aj dnes.
A myslím, že sa toho troška bojím.
A nie, nie toho, či bude mať správnu klietku, či bude mať správne jedlo alebo vhodné hračky..., ale či budeme mať medzi sebou dobrý vzťah. A hm..., myslím, že začínam troška chápať pôvod môjho podvedomia, ktoré ma viedlo k tým hore spomínaným videám, ktoré som vlastne ešte len cca 5minút dozadu považovala za tak zbytočné. (Teda, až na tie nechty. Tie sú bez debát zbytočné! Alebo žeby....????) Hm....na druhú..., lebo možno práve pre čosi také, je dobré písať si vlog. Neviem síce, či je nutné, aby bol verejný:) , ale ako zvyknem vravieť - čert to ber! Kľudne pokrútte nado mnou hlavami!
A k čertom...vlastne k mojej ilustrácii sa poberám aj ja. Lebo mám ešte veľa práce pred sebou. Dnes mám navyše i rozhovor s vydavateľstvo Ezopo, o ktorom dúfam, budete s mojou osobou ešte veľa a hlavne dlho počuť, lebo nasnívané to s nimi mám! a tiež mi ešte treba urobiť ilustráciu pre istú predajkyňu kníh Usborne a to ja teda mocno rada, lebo ja a knihy...nemôžem odmietnuť, ba práve naopak, hrdá si cítim a tiež mám ešte jeden rodinný portrét. Takže, dosť bolo slov...idem makať!
Majte sa krásne a .......
CINK CINK.
Monday, April 13, 2020
Po dlhom čase zase tu...
Je sedem hodín ráno.
Neviem ako vy, ale ja som rada, keď viem, koľko hodín.
Teraz je to presne akurát. Dosť na to, aby som zabehla som najbližšieho Coop a kúpila si telové mlieko, na ktoré som včera zabudla a možno ešte čosi extra navyše, čo len v Coop majú ako napríklad ich vegánske zeleninové burgery, ktoré síce stoja len libru, ale chuť majú i za 5. Tiež je to dosť na to, aby som si po dňoch zratúvania mojich zárobkov, dala pauzu a kreslila. Pred dvoma dňami som dopísala rozprávku o 6 deťoch. Zatiaľ ju počula len moja sestra Janka a neskromne sa chválim, že ju zhodnotila ako čosi najkrajšie, čo som dosiaľ napísala. Naozaj? To bude asi len tým, že je posledná. Mne ešte príde hodne kostrbatá a strapatá... a potom možno bude najkrajšia, akú som kedy napísala.
Dnes je utorok a to je druhá vec, ktorú rada viem. Za normálnych okolností by to znamenalo školu, poobede plávanie a pomedzi to práca. Teraz sú ale okolnosti tak trochu nenormálne a tak to znamená v podstate len to, že deň bude rovnaký ako bol včera či predčerom. O chvíľu pôjdem upratať, lebo to ja musím, tak vychystám pre deň Jorika a potom sa budeme spolu učiť. Poobede preberie štafetu muž a za otvoreným a možno ani nie, oknom sa bude hrať s Jorikom, zatiaľ čo ja budem tvoriť. Večer sa dovalí skôr, než sa nazdáme a zase to bude klasika...telka, karty, umývanie sa a hurá posteľ. Takže vlastne ani neviem prečo ma teší vedomie, že je utorok, ale akosi ma to teší...asi sa týmto cítim členom spoločnosti a to mi ako introvertovi v podstate aj celkom stačí.
Dnes ráno som bola behať a vypočula si zopár nových správ o coronavíruse. Vraj mnohým natrvalo poškodí pečeň a čo je ešte lepšie, jeho napadnutie vás môže (ale zaručene nechá?) nechať s poškodeným imunitným systémom sťaby AIDS. Tento vírus mi definitívne robí radosť. Človek sa pri ňom ale že ani náhodou nenudí. Najmä, keď beriem do úvahy popletené správy zo sveta, kde jedna krajina nevidí vo víruse to, čoho sa obávali a vlastne, nič vážneho sa nedeje (viď Nemecko) a potom je tu krajina ďalšia ako UK, kde sú ľudia v šoku, že to úplne v pohode kosí aj mladých a fit a bez zdravotných obmedzení a ešte k tomu i deti! Každpodádne, krajiny ako Španielsko , Dánsko, Nemecko či Taliansko..., rozbiehajú postupne ekonomiku. Mne sa chce z toho niekam skryť. Niekam do bezpečia, kde mi nikto nepovie a nenakáže, že dozrel čas a ekonomika je prepotrebná (ja viem, že je!) a že proste detičky idú do školy. Toho sa desím a skôr či neskôr to príde. Modlím sa len za to, že nebudem jediná mamina, ktorá bude mať naložené v gatiach a že sa to nejako vyrieši. Radšej ani nemyslieť!
Ibaže, okrem corony je ťažko myslieť na niečo iné, lebo či sa mi to páči alebo nie, je popretkávaná vo všetkom, čo ma obklopuje. Akosi voľakosi furt tam je. Zatiaľ tak Netflix sa mi ukazuje ako corona ignorovač, lebo keď tam prídem a pozriem si niečo z jeho ponuky hororových filmov, ozaj na chvíľu zabudnem, kde som. Takže Netlfix odporúčam! A okrem toho i záhradku. O nej by som vám rada napísala viac, ale nemôžem. Zhora počujem búchanie, kroky....chlapci sú hore. Je 7:25 am a oni sú hore! Takže dnes začíname troška skôr.
Nuž tak sa majte...môj voľný čas má hranice.
Krásny utorok želám a do cinkania...hádam znova už zajtra.
CINK CINK
Wednesday, October 24, 2018
Ráno v deň Jorikových narodenín
Dnes má Jorik narodeniny. Na okno v našej obývačke sa márne pokúšam priviazať reťaz s farebnými lamami a zelenými kaktusmi - zdali sa mi lepšie ako všedný nápis Happy Birthday! No nedarí sa mi. Reťaz je prikrátka. Alebo okno pridlhé. No nič, budem sa musieť poobzerať po inom mieste. A tiež nafúkať balóny. Tie už ten oslavný nápis majú. A oj, i kdesi odkiaľsi vyhrabať papierovú taštičku a vsunúť do nej drobnosti pre Jorička, aké má on tak mocno rád. Ešte stále som sa nerozhodla, či hru Monopoly dostane teraz alebo až pod stromček:), no beťár jeden, už ju včera objavil! Medzi nami sa nedá nič schovať...
Poobede nás čaká párty. Trocha som z nej nervózna. Nie som veľmi na tieto oslavy...., najmä, keď dôjdu ľudia, akých ledva poznám. Navyše, jedno dieťa nám vôbec nedalo vedieť, či príde alebo nie. S najväčšou pravdepodobnosťou rátam, že nám prepadne lístok. Škoda. Moja chyba. Mala som to lepšie zorganizovať.
Neviem, ako to máte vy..., ale ja keď niečo prežívam, ťažko sa viem "uvoľniť". Akoby som si na sebe nosila priesvitnú reťaz. Tak sa ju zo seba snažím zhodiť, ale moc sa mi to nedarí. Najskôr je to i preto, že ešte stále sme zavalení prácou, lebo jaksi akosi, ešte stále nie sú veci na miestach a ja som ten typ, čo by chcel mať všetko hneď a zaraz pekné a poukladané a oku ladiace a občas sa cítim ako myš v labyrinte, čo je , verím tomu, pre mnohých ťažké uveriť, nakoľko som to ja, kto je rád obklopený vecami. Nie však, keď sú v chaose. A momentálne mám doslova des z každej ďalšej krabice, ktorú kdesi objavím a je plná vecí. Hoc ani len ústa neotvorím, všetko vo mne ziape : ,,Nie, nie nie! Nič nám nechýba! Rovno tú krabicu vyhoďme! Už nemám ani miesto, kam to dať!" ...a potom tú krabicu otvorím a ako napr.včera zistím, že sú v nej MOJE plavky ( mám niekoľko, haha ) a potom Jorikove oblečenie z koša, čo bol pod stolom a už zase behám po dome a otváram šuplíčky a odkladám do nich poklady a triedim všetko a zvažujem, či treba a či nie, či si necháme a či nie, či tú vec radšej neprihodím do krabice určenú pre charity shop, nech niekomu inému pomôže. Ono, najhoršie s tými krabicami je potom to, že nimi prechádza môj milý. A miesto, aby ich hneď odniesol, sa cez ich obsah borí a veci fotí a posiela mi tie fotky s otázkami typu: a to sa nám už nikdy nezíde? A tak vlastne prechádzam triedením dookola a už som z toho ozaj unavená. Kto je škrečok ako ja a ja sťahuje sa, ten rozumie. :)
A tak som si včera do toho všetkého kúpila sviečku. Prosím pekne, jej vôňu som vyberala takmer celú hodinu! Ono, i cena bola podstatná a kým som našla súlad medzi nimi, chvíľu mi to vzalo. A teraz mi rozvoniava domom a jej plamienok sa mihoce a ja len dúfam, oj či dúfam, že Jorikovi neuškodí. Zámerne som vybrala sviečku prírodnú, vyrobenú z orechových olejov... (ak sa nemýlim) , tak hádam veľa škody nenarobí.
Milí moji, už mi je akosi ľahšie na duši. Nuž idem zobrať fixky a pustím sa do práce. Ak by ste chceli vedieť, čo je nové, nuž dokončujem knihu o Dvoch sestrách. Keďže som odkázaná na pomoc iných a vždy sa na niečo (občas dlhšie než neskutočne dlho) čaká, rozhodla som sa urobiť ju komplet celú ručne. Neviem ako to ľudia zoberú a či bude moje písmo čitateľné, ale sama si vravím, že ak by som mala mať v rukách knihu napísanú úhľadne strojom alebo ručne autorom, bez debát si vyberám autora. Aj keby to písmo malo byť ako od kocúra. Tak na to vsádzam a už finišujem. Potom ma bude čakať video. Z vydavateľstva, na ktoré som sa obrátila, sa mi naspäť neozvali. Možno by som mohla skúsiť i vydavateľstvá iné...., možno sa jedného rána zobudím a nájdem v sebe dosť guráže tak učiniť. Nateraz radšej uvažujem nad videom s prosbou o pomoc. Čo sa týka vtáčkov v knihe sponzorovanou Mercedesom, musím ich znova prekresliť. Tentokrát je to naša chyba. Môj milý upravil logo , čo sa ukázalo, že nebolo potrebné a moja ilustrácia k originálu loga nesedí. Tak musím kresliť znova. Čím skôr, tým lepšie.
Nuž pôjdem teda. Nech aspoň čosi stihnem, než sa mi v ušiach rozľahne smiech a výskot natešených detí. Dnes máme veľký deň ! Ťuk ťuk nech je veselý!
Mávam k vám a cinkám z domu, v ktorom svieti sviečka a so záhradou, v ktorej už zhasli všetky solárne svetielka. Ale nezablúdili by ste v nej, v oknách na prízemí sa svieti. To som ja za nimi...a hej, kývam k vám rukou na rozlúčku ....
CINK.
Poobede nás čaká párty. Trocha som z nej nervózna. Nie som veľmi na tieto oslavy...., najmä, keď dôjdu ľudia, akých ledva poznám. Navyše, jedno dieťa nám vôbec nedalo vedieť, či príde alebo nie. S najväčšou pravdepodobnosťou rátam, že nám prepadne lístok. Škoda. Moja chyba. Mala som to lepšie zorganizovať.
Neviem, ako to máte vy..., ale ja keď niečo prežívam, ťažko sa viem "uvoľniť". Akoby som si na sebe nosila priesvitnú reťaz. Tak sa ju zo seba snažím zhodiť, ale moc sa mi to nedarí. Najskôr je to i preto, že ešte stále sme zavalení prácou, lebo jaksi akosi, ešte stále nie sú veci na miestach a ja som ten typ, čo by chcel mať všetko hneď a zaraz pekné a poukladané a oku ladiace a občas sa cítim ako myš v labyrinte, čo je , verím tomu, pre mnohých ťažké uveriť, nakoľko som to ja, kto je rád obklopený vecami. Nie však, keď sú v chaose. A momentálne mám doslova des z každej ďalšej krabice, ktorú kdesi objavím a je plná vecí. Hoc ani len ústa neotvorím, všetko vo mne ziape : ,,Nie, nie nie! Nič nám nechýba! Rovno tú krabicu vyhoďme! Už nemám ani miesto, kam to dať!" ...a potom tú krabicu otvorím a ako napr.včera zistím, že sú v nej MOJE plavky ( mám niekoľko, haha ) a potom Jorikove oblečenie z koša, čo bol pod stolom a už zase behám po dome a otváram šuplíčky a odkladám do nich poklady a triedim všetko a zvažujem, či treba a či nie, či si necháme a či nie, či tú vec radšej neprihodím do krabice určenú pre charity shop, nech niekomu inému pomôže. Ono, najhoršie s tými krabicami je potom to, že nimi prechádza môj milý. A miesto, aby ich hneď odniesol, sa cez ich obsah borí a veci fotí a posiela mi tie fotky s otázkami typu: a to sa nám už nikdy nezíde? A tak vlastne prechádzam triedením dookola a už som z toho ozaj unavená. Kto je škrečok ako ja a ja sťahuje sa, ten rozumie. :)
A tak som si včera do toho všetkého kúpila sviečku. Prosím pekne, jej vôňu som vyberala takmer celú hodinu! Ono, i cena bola podstatná a kým som našla súlad medzi nimi, chvíľu mi to vzalo. A teraz mi rozvoniava domom a jej plamienok sa mihoce a ja len dúfam, oj či dúfam, že Jorikovi neuškodí. Zámerne som vybrala sviečku prírodnú, vyrobenú z orechových olejov... (ak sa nemýlim) , tak hádam veľa škody nenarobí.
Milí moji, už mi je akosi ľahšie na duši. Nuž idem zobrať fixky a pustím sa do práce. Ak by ste chceli vedieť, čo je nové, nuž dokončujem knihu o Dvoch sestrách. Keďže som odkázaná na pomoc iných a vždy sa na niečo (občas dlhšie než neskutočne dlho) čaká, rozhodla som sa urobiť ju komplet celú ručne. Neviem ako to ľudia zoberú a či bude moje písmo čitateľné, ale sama si vravím, že ak by som mala mať v rukách knihu napísanú úhľadne strojom alebo ručne autorom, bez debát si vyberám autora. Aj keby to písmo malo byť ako od kocúra. Tak na to vsádzam a už finišujem. Potom ma bude čakať video. Z vydavateľstva, na ktoré som sa obrátila, sa mi naspäť neozvali. Možno by som mohla skúsiť i vydavateľstvá iné...., možno sa jedného rána zobudím a nájdem v sebe dosť guráže tak učiniť. Nateraz radšej uvažujem nad videom s prosbou o pomoc. Čo sa týka vtáčkov v knihe sponzorovanou Mercedesom, musím ich znova prekresliť. Tentokrát je to naša chyba. Môj milý upravil logo , čo sa ukázalo, že nebolo potrebné a moja ilustrácia k originálu loga nesedí. Tak musím kresliť znova. Čím skôr, tým lepšie.
Nuž pôjdem teda. Nech aspoň čosi stihnem, než sa mi v ušiach rozľahne smiech a výskot natešených detí. Dnes máme veľký deň ! Ťuk ťuk nech je veselý!
Mávam k vám a cinkám z domu, v ktorom svieti sviečka a so záhradou, v ktorej už zhasli všetky solárne svetielka. Ale nezablúdili by ste v nej, v oknách na prízemí sa svieti. To som ja za nimi...a hej, kývam k vám rukou na rozlúčku ....
CINK.
Aróma
Vonku už je biely deň. Nedá sa zastaviť. Rozlial sa ako mlieko po tácke. Našu malú záhradu rozžiaril na žlto. Znamená to, že budeme mať slnečný deň?
Cítim sa unavene. A predsa, radšej zo zvyku a zo strachu, aby som nevybočila zo zabehaných koľají, som skoro ráno vstala a to aj napriek tomu, že každá kosť a každý sval v mojom tele volal po spánku. Ach tá moja hlúpa "naprogramovanosť". Čo by sa stalo, keby že vybehnem z koľají? Osobná vnútorná katastrofa. A tak radšej vstanem a s trochou cereálií v brušku a belasého Red Bullu sa vždy o chvíľu vytešujem už s fixkami v ruke sklonená nad skicárom. Viac už nič nebolí , no viem, že kosti nezabudnú.
Som unavená ale ešte viac som rada, že už to najhoršie máme za sebou. Včera sme s Jorikom do noci čistili náš starý bytík na Tovey Crescent. Každá skrinka, každá polička v nej sa od včera leskne čistotou. Vankúšiky mojich prstov by vedeli rozprávať:). Ale nesťažujem sa. To sa len zdá, vskutku som rada. Len ma mrzí, že náš nový dom sa stále bráni invázii našej rodiny a za nič na svete nechce prijať jej vôňu. Naďalej si drží svoju arómu starého domu a vo mne, sťaby som bola policajný pes, čosi neutíšiteľné volá o pomoc. Mám šancu poraziť tohto pôvodného domorodého obyvateľa? Možno žeby sviečky? Vo vegánskom obchode ich majú aspoň zo desať. Mená, ktoré i samé predávajú ako čierna mačka, stará vrana, divý vlk....ale ... Jorikove pľúcka držia moju peňaženku zavretú. Ešte počkám....ešte naďalej skúšam poraziť nepriateľa otvorenými oknami. Aké sú moje šance?
Vonku je deň a už zalial i obývačku. Nič sa nedá robiť. Došiel čas, aby som odložila svoje veci. Najlepšie rovno do kúta. Dnes sa už len ťažko nájde čas na ďalšie tvorenie. Ešte stále máme kde tu krabice, čo čakajú na vyprázdnenie. Plus, Jorik má zajtra narodeniny. Pôjdeme do mesta kúpiť balóny a možno niečo sladké pod zub. Šampáňo (detské) sa už chladí v kumbálku:). Striasa ma pri myšlienke, že už bude mať 5. Ale o tom písať nebudem. Lebo tomuto každý rodič rozumie aj bez zbytočných slov.
Nuž nič, idem pozhasínať nočné lampičky a privítať deň. Jorik bude čochvíľa pri mne a ja zas a znova budem už len maminou. Majte sa teda krásne, všetci, čo tieto riadky čítate. Mávam k vám a cinkám z 11 Coppice Gardens.
CINK
Cítim sa unavene. A predsa, radšej zo zvyku a zo strachu, aby som nevybočila zo zabehaných koľají, som skoro ráno vstala a to aj napriek tomu, že každá kosť a každý sval v mojom tele volal po spánku. Ach tá moja hlúpa "naprogramovanosť". Čo by sa stalo, keby že vybehnem z koľají? Osobná vnútorná katastrofa. A tak radšej vstanem a s trochou cereálií v brušku a belasého Red Bullu sa vždy o chvíľu vytešujem už s fixkami v ruke sklonená nad skicárom. Viac už nič nebolí , no viem, že kosti nezabudnú.
Som unavená ale ešte viac som rada, že už to najhoršie máme za sebou. Včera sme s Jorikom do noci čistili náš starý bytík na Tovey Crescent. Každá skrinka, každá polička v nej sa od včera leskne čistotou. Vankúšiky mojich prstov by vedeli rozprávať:). Ale nesťažujem sa. To sa len zdá, vskutku som rada. Len ma mrzí, že náš nový dom sa stále bráni invázii našej rodiny a za nič na svete nechce prijať jej vôňu. Naďalej si drží svoju arómu starého domu a vo mne, sťaby som bola policajný pes, čosi neutíšiteľné volá o pomoc. Mám šancu poraziť tohto pôvodného domorodého obyvateľa? Možno žeby sviečky? Vo vegánskom obchode ich majú aspoň zo desať. Mená, ktoré i samé predávajú ako čierna mačka, stará vrana, divý vlk....ale ... Jorikove pľúcka držia moju peňaženku zavretú. Ešte počkám....ešte naďalej skúšam poraziť nepriateľa otvorenými oknami. Aké sú moje šance?
Vonku je deň a už zalial i obývačku. Nič sa nedá robiť. Došiel čas, aby som odložila svoje veci. Najlepšie rovno do kúta. Dnes sa už len ťažko nájde čas na ďalšie tvorenie. Ešte stále máme kde tu krabice, čo čakajú na vyprázdnenie. Plus, Jorik má zajtra narodeniny. Pôjdeme do mesta kúpiť balóny a možno niečo sladké pod zub. Šampáňo (detské) sa už chladí v kumbálku:). Striasa ma pri myšlienke, že už bude mať 5. Ale o tom písať nebudem. Lebo tomuto každý rodič rozumie aj bez zbytočných slov.
Nuž nič, idem pozhasínať nočné lampičky a privítať deň. Jorik bude čochvíľa pri mne a ja zas a znova budem už len maminou. Majte sa teda krásne, všetci, čo tieto riadky čítate. Mávam k vám a cinkám z 11 Coppice Gardens.
CINK
Friday, October 19, 2018
Sťahovanie
Všetko sa zdá byť také "divné". Rada by som napísala "zvláštne" alebo ešte lepšie "nové", ale divné je presne to "pravé orechové" slovo, aké hľadám.
Máme za sebou tretiu noc v "našom" "novom" dome. V "našom" preto, lebo on zase až tak náš nie je, nevlastníme ho, len budeme za neho z mesiaca na mesiac platiť nájom a "nový" skončil v úvodzovkách preto, lebo tento dom teda nový ani náhodou nie je. Občas.... musím sa priznať, sa pýtam samej seba, ako je možné, že som nevidela tie "staré" kúsky a zákutia, ktoré naše aktuálne bývanie má. No, hádam to bola záhrada, čo mi zaslepila mozog.... Ale zase, s trochou práce - a tej sa nebojíme, to tu dávame do poriadku a robíme toto miesto "našim". Ono, asi to chce len trocha času, zvyknúť si na iné... 25 Tovey Crescent bol úplne novučký, po prerábke....tu je to trocha staršieho dáta a ako sa na starší dom patrí, sú tu miesta, ktoré si nesú svoje arómy. Ak by bol tento domček náš, stačilo by urobiť zopár kvalitných murárskych zásahov a prisahám, nedala by som tento domček za nič na svete! Ibaže domček nie je náš a tak sa ani murárske zásahy konať nebudú. Ale zase, mám šikovného muža, ktorý vie kde čo opraviť a vymeniť a to bude nateraz bohato stačiť! A potom.... zopár správnych obrazov tu a tam, zopár správnych obrusov, zopár knižných komínov a všetko bude lepšie :).
.............................................................................................................
A tak sa s domom začíname priateliť. A zvykať si na jeho staré kosti...
ako i na jeho zvuky, ktoré sa v ňom za tmy začnú ozývať. I sa trocha bojím, priznám sa..., hoc viem, že sú to len susedia. No sťaby u nás chodili po dome:) , tak vierohodne to znie. Lampičky, čo som po dome poroznášala, za tmy takisto ožívajú. Po stenách zrazu kreslia dlhé tiene a sťaby dáke abrakadabra - všetko náhle vyzerá veľmi prívetivo a útulne. Uj, niektoré miesta doslova milujem. I by som na ne zírala ako somár na mrkvu, keby že nemáme stále hŕbu krabíc, čo ešte nie sú vybalené. A tak len očká hádžem kade tade, jak chodbami prechádzam. Napokon, možno tie očká hádžem z úplne iného dôvodu , aby som sa aspoň na chvíľu zašila a nabrala druhý dych. Za seba si myslím, že sme všetci trocha unavení. Toto naše sťahovanie mi (píšem zámerne mi , lebo napísať nám by bolo nefair, keďže som to najmä ja, kto v našej domácnosti škrečkuje !) zas a znova ukázalo, koľko toho doma ozaj - nefalšovane reálne - máme!!!
A tak triedim a triedim a hoc sú mnohé veci hodnotné, majú pre mňa spomienky a bez debát, sú to kúsky originálne, dávam ich bokom do krabíc a tašiek, aby ich môj drahý odniesol do sekáčov (charitatívnych obchodov, ako ich tu volajú) , nech tam niekoho potešia..., lebo darmo sú mi srdcu drahé, zadusíme sa medzi nimi. Občas a občas častejšie ako občas, ani nechápem, odkiaľ sa tie krabice vlastne berú?! Medzi nami, všetko, čo ja napr. potrebujem na kreslenie, je tvrdá čierna doska, ktorú používam ako podložku, skicár a dve "vedierka" s fixkami. No pravda je taká, že už som zapratala dve skrinky so svojim tvorivým materiálom! Jednu komodu a jednu menšiu skriňu, aby som bola presná a to nehovorím o plných šuplíkoch v mojom pracovnom stole! Pritom spomínané veci - doska, skicár a fixky nie sú obsahom ani jednej z nich! Tie sú proste na vzduchu a vždy po ruke:). Nuž... dookola prechádzam tými vecami a hľadám a dumám , čo vyhodiť? Staré pohľadnice - ešte stále môžu ísť ako darčeky, drevený kufrík plný akrylových farieb - vyhodiť toľké peniažky? , veď čo ak ešte budem maľovať?, tri rôzne sady s dekoratívnym papierom - používam pri balení..., box s originálmi, box s printami, box s nálepkami, rôzne skicáre - prepotrebné, aktuálny skicár nebude žiť naveky!, balíček s vyšívanými náhrdelníkmi..., s hlinenými náhrdelníkmi, krabica s niťami a bavlnkami, dóza plná gombíkov, papiere pre Jorika, skicáre pre Jorika, sady farbičiek, sada gélových pier, balenia rôznej hliny - z čias, keď som robila bábiky, ale hej, aha! teraz robím hlinené náhrdelníky a ako dobre, že som nemusela nič kupovať! potom spreje - laky, vizitky, drobné plátna na drobné obrázky, sada dobrých štetcov! ...no....babo raď, čo vyhodiť?
A tak sa učím znova dýchať. A to i vzduch, ktorý mi miestami až tak nevonia, ale nateraz je súčasťou nášho domova. Lebo druhá možnosť by bola trhať si vlasy a to by bola škoda pre škoda, lebo v mojom veku už vlasy moc rýchlo nerastú a potom, na jak dlho by som sa "zabavila" pri počte vlasov, aký mám? Vravím si, všetko bude fajn a ono aj bude. Včera som nám do záhradky kúpila niekoľko solárnych lámp. Viete, tu v okolí majú ľudia pekné záhradky - plné svetielok a okrasných rastlín, len tá naša bola tak trocha zanedbaná a špinavá, plná pavučín a lístia ... nuž som včera vydrhla záhradný nábytok, vyzametala dvor, upratala krabice a na nízky stromček, čo tu máme som zavesila reťaz s vážkami. K tomu som do rohu popri chodníku postavila zajačiu rodinku krčiacu sa pod pouličnou lampou - a hádajte čo? - ešte stále svietia! A to je už ráno!
................................................................................................................
... mnohé veci sa udiali v našej rodine za posledné dni a týždne. Nezmestili by sa však všetky do jedného blogu, už beztak je tu slov nahusto. Nuž nechám ich tak, odpočívať. Isto sú i oni v mojej hlave unavené a potrebujú sa pretriediť:). Nuž, mávam k vám len na záver .... so slovami, že už čoskoro som znova späť i so všetkým novým, čo som spravila a tiež, už čoskoro budem znova i na maily odpisovať a tešiť vás, (teda, aspoň dúfam, že teším...) ...ďakujem vám za strpenie a ... už len mávam , ako cinkám na záver, z 11 Coppice Gardens.
CINK
Máme za sebou tretiu noc v "našom" "novom" dome. V "našom" preto, lebo on zase až tak náš nie je, nevlastníme ho, len budeme za neho z mesiaca na mesiac platiť nájom a "nový" skončil v úvodzovkách preto, lebo tento dom teda nový ani náhodou nie je. Občas.... musím sa priznať, sa pýtam samej seba, ako je možné, že som nevidela tie "staré" kúsky a zákutia, ktoré naše aktuálne bývanie má. No, hádam to bola záhrada, čo mi zaslepila mozog.... Ale zase, s trochou práce - a tej sa nebojíme, to tu dávame do poriadku a robíme toto miesto "našim". Ono, asi to chce len trocha času, zvyknúť si na iné... 25 Tovey Crescent bol úplne novučký, po prerábke....tu je to trocha staršieho dáta a ako sa na starší dom patrí, sú tu miesta, ktoré si nesú svoje arómy. Ak by bol tento domček náš, stačilo by urobiť zopár kvalitných murárskych zásahov a prisahám, nedala by som tento domček za nič na svete! Ibaže domček nie je náš a tak sa ani murárske zásahy konať nebudú. Ale zase, mám šikovného muža, ktorý vie kde čo opraviť a vymeniť a to bude nateraz bohato stačiť! A potom.... zopár správnych obrazov tu a tam, zopár správnych obrusov, zopár knižných komínov a všetko bude lepšie :).
.............................................................................................................
A tak sa s domom začíname priateliť. A zvykať si na jeho staré kosti...
ako i na jeho zvuky, ktoré sa v ňom za tmy začnú ozývať. I sa trocha bojím, priznám sa..., hoc viem, že sú to len susedia. No sťaby u nás chodili po dome:) , tak vierohodne to znie. Lampičky, čo som po dome poroznášala, za tmy takisto ožívajú. Po stenách zrazu kreslia dlhé tiene a sťaby dáke abrakadabra - všetko náhle vyzerá veľmi prívetivo a útulne. Uj, niektoré miesta doslova milujem. I by som na ne zírala ako somár na mrkvu, keby že nemáme stále hŕbu krabíc, čo ešte nie sú vybalené. A tak len očká hádžem kade tade, jak chodbami prechádzam. Napokon, možno tie očká hádžem z úplne iného dôvodu , aby som sa aspoň na chvíľu zašila a nabrala druhý dych. Za seba si myslím, že sme všetci trocha unavení. Toto naše sťahovanie mi (píšem zámerne mi , lebo napísať nám by bolo nefair, keďže som to najmä ja, kto v našej domácnosti škrečkuje !) zas a znova ukázalo, koľko toho doma ozaj - nefalšovane reálne - máme!!!
A tak triedim a triedim a hoc sú mnohé veci hodnotné, majú pre mňa spomienky a bez debát, sú to kúsky originálne, dávam ich bokom do krabíc a tašiek, aby ich môj drahý odniesol do sekáčov (charitatívnych obchodov, ako ich tu volajú) , nech tam niekoho potešia..., lebo darmo sú mi srdcu drahé, zadusíme sa medzi nimi. Občas a občas častejšie ako občas, ani nechápem, odkiaľ sa tie krabice vlastne berú?! Medzi nami, všetko, čo ja napr. potrebujem na kreslenie, je tvrdá čierna doska, ktorú používam ako podložku, skicár a dve "vedierka" s fixkami. No pravda je taká, že už som zapratala dve skrinky so svojim tvorivým materiálom! Jednu komodu a jednu menšiu skriňu, aby som bola presná a to nehovorím o plných šuplíkoch v mojom pracovnom stole! Pritom spomínané veci - doska, skicár a fixky nie sú obsahom ani jednej z nich! Tie sú proste na vzduchu a vždy po ruke:). Nuž... dookola prechádzam tými vecami a hľadám a dumám , čo vyhodiť? Staré pohľadnice - ešte stále môžu ísť ako darčeky, drevený kufrík plný akrylových farieb - vyhodiť toľké peniažky? , veď čo ak ešte budem maľovať?, tri rôzne sady s dekoratívnym papierom - používam pri balení..., box s originálmi, box s printami, box s nálepkami, rôzne skicáre - prepotrebné, aktuálny skicár nebude žiť naveky!, balíček s vyšívanými náhrdelníkmi..., s hlinenými náhrdelníkmi, krabica s niťami a bavlnkami, dóza plná gombíkov, papiere pre Jorika, skicáre pre Jorika, sady farbičiek, sada gélových pier, balenia rôznej hliny - z čias, keď som robila bábiky, ale hej, aha! teraz robím hlinené náhrdelníky a ako dobre, že som nemusela nič kupovať! potom spreje - laky, vizitky, drobné plátna na drobné obrázky, sada dobrých štetcov! ...no....babo raď, čo vyhodiť?
A tak sa učím znova dýchať. A to i vzduch, ktorý mi miestami až tak nevonia, ale nateraz je súčasťou nášho domova. Lebo druhá možnosť by bola trhať si vlasy a to by bola škoda pre škoda, lebo v mojom veku už vlasy moc rýchlo nerastú a potom, na jak dlho by som sa "zabavila" pri počte vlasov, aký mám? Vravím si, všetko bude fajn a ono aj bude. Včera som nám do záhradky kúpila niekoľko solárnych lámp. Viete, tu v okolí majú ľudia pekné záhradky - plné svetielok a okrasných rastlín, len tá naša bola tak trocha zanedbaná a špinavá, plná pavučín a lístia ... nuž som včera vydrhla záhradný nábytok, vyzametala dvor, upratala krabice a na nízky stromček, čo tu máme som zavesila reťaz s vážkami. K tomu som do rohu popri chodníku postavila zajačiu rodinku krčiacu sa pod pouličnou lampou - a hádajte čo? - ešte stále svietia! A to je už ráno!
................................................................................................................
... mnohé veci sa udiali v našej rodine za posledné dni a týždne. Nezmestili by sa však všetky do jedného blogu, už beztak je tu slov nahusto. Nuž nechám ich tak, odpočívať. Isto sú i oni v mojej hlave unavené a potrebujú sa pretriediť:). Nuž, mávam k vám len na záver .... so slovami, že už čoskoro som znova späť i so všetkým novým, čo som spravila a tiež, už čoskoro budem znova i na maily odpisovať a tešiť vás, (teda, aspoň dúfam, že teším...) ...ďakujem vám za strpenie a ... už len mávam , ako cinkám na záver, z 11 Coppice Gardens.
CINK
Saturday, October 6, 2018
Okrem iného aj o predčasných kôpkach
Je nedeľa ráno a všade je ticho. Len chladnička občas stoná a kotol s ním súťaží a ja, hoc nie zámerne a s účelom zvíťaziť, pridávam sa do ich klubu, lebo už tu tiež šramotím.
Je nedeľa ráno a to znamená carboot. Počasie už tu nie je bohvieaké a medzi nami....i dumám, lebo už je október, či vôbec nejaký carboot dnes ešte bude! Ten posledný bol hrozný! Stánkov síce bolo veľa, ale i udrkotaných zmrznutých ľudí a to majú angličania celkom slušnú výdrž, čo sa chladu týka:).
No uvidíme, uvidíme.....my sa máme s Jorikom vždy kam schovať a z carbootu je to len kúsok do mesta...navyše cez park - mňam! A potom...., možno budeme mať šťastie a na rohu športového centra bude stáť drobná maringotka predávajúca - medzi iným i horúcu čokoládu. Uj, to by bola paráda! Len kvôli nej som minule v Morrisone kúpila hrnček s jazvečíkmi. Čokoládový nápoj si do neho vlejeme , zatvoríme ho a nik ho na seba nevyleje!
No uvidíme, uvidíme.... Nedeľa i so svojim obsahom je už doslova poza dvermi. No ešte stále mi nechala zopár hodín na to, aby som robila to, čo počas rán robiť milujem. Rozkreslený obrázok leží vedľa mňa na stole a doslova čaká, až sa do neho znova zahryznem. Konečne som dokreslila obrázky na Halloweenske nálepky...len...keď vidím ten dátum dole v rohu môjho počítača, až sa mi smutno robí, lebo ...dokiaľ ich vytlačím, komuže dôjdu načas domov na Halloween? Ak by mal ovšem vôbec niekto záujem si ich kúpiť. Sú strašidelné a to je vždy také .... nazvem to - neisté. (hoci....a tomu stále sama moc neverím, z nálepiek, čo som dosiaľ predala, mali práve tie bubácke najväčší ohlas a najviac kusov sa z nich predalo!)
A potom....došiel nám čas na sťahovanie. To už len bude zlodej času! Aby tie nálepky vôbec boli! Uuufff..., z toho mi doslova zviera žalúdok. Kto sa niekedy niekde sťahoval a nebolo to na intrák, ten vie, čo to obnáša! Tak sa mi nechce! Oj! Vrčím ako pes. Ale zbytočne veru, lebo samé sa to neurobí a keď musíme, tak musíme.....len, škoda.
A škoda niekoľkonásobná, lebo okrem času i kopec peniažkov nás táto nútená zmena stojí a stáť bude....lebo každá zmluva si čosi pýta a občas viac, než zdravý rozum káže a že tých zmlúv nie je málo, mi môžete veriť. Tu jedno treba odhlásiť, tu zas nové nahlásiť.... tu treba toto vyčistiť a toto zas vyprať a nie doma , podomácky, ale profesionáli musia dôjsť ( alebo mi za nimi) ,aby účtenky boli ako dôkaz. Anglické pravidlá a my tu žijeme, tak nemáme na výber. Ale ľúto nám je to.....to mi verte, len akosi, pochytali sme sa dokopy, lebo plač nepomôže a ideme ďalej tak trocha už otrieskaní akceptujeme, že toto je len čosi ďalšie, čo proste znova dáme. A my dáme....isto dáme.
A pevne veríme, že o chvíľu budeme telku sledovať v obývačke s kozubom a ráno si tvár vyvetráme vo vlastnej záhradke.
A na Halloween už budeme mať tekvicu v okne a v miske zopár sladkých odmien pre každého, kto k nám do domu zavíta. :)
Ráno pokročilo ako píšem a čoskoro sa všetky hlasné zvuky vytratia v šume dňa. Pôjdem ja...len vám ešte zašepkám, že som si včera kúpila zopár úžasných nových svetríkov! Tri ,aby som bola presná....a teším sa z nich prevelice, lebo majú presne taký nádych môjho detstva, aký ja neskutočne milujem! Pásiky a prúžky ( aký rozdiel medzi nimi?) plné farieb tu a tam rozhodené....jééj, jasám, hoci ja do "klasických" obchodov moc nechodím, teda takmer vôbec nie, to len občas a včera som šla a nakúpila som a teším sa mocno a keďže peniažky nám inam treba, urobila som z tých nových vecičiek jednu milú kôpku a tá kôpka sa schová a pôjde pekne krásne pod stromček. Uj, poviem vám, robiť vianočné kôpky je milá záležitosť. Hoci i tak skoro v októbri.
Nuž, ak ich doma i vy už robíte, tak vás kolegiálne zdravím a ....hádam dovolíte, aby sme si bratsky popriali dobrú sviežu pamäť, lebo občas sa stáva, že takéto "predčasné" kôpky, najmä ak sú schované na špeciálne tajné miesta, sa zvyknú jednoducho stratiť a ostáva po nich zvyčajne len trpká otázka : ,,Kde do pekla som to schovala?"
Nuž majte sa krásne nedeľne! Ja k vám mávam , ešte stále z drobného bytíku na 25 Tovey Crescent ......
A cinkám k tomu.....
cinky link.
Je nedeľa ráno a to znamená carboot. Počasie už tu nie je bohvieaké a medzi nami....i dumám, lebo už je október, či vôbec nejaký carboot dnes ešte bude! Ten posledný bol hrozný! Stánkov síce bolo veľa, ale i udrkotaných zmrznutých ľudí a to majú angličania celkom slušnú výdrž, čo sa chladu týka:).
No uvidíme, uvidíme.....my sa máme s Jorikom vždy kam schovať a z carbootu je to len kúsok do mesta...navyše cez park - mňam! A potom...., možno budeme mať šťastie a na rohu športového centra bude stáť drobná maringotka predávajúca - medzi iným i horúcu čokoládu. Uj, to by bola paráda! Len kvôli nej som minule v Morrisone kúpila hrnček s jazvečíkmi. Čokoládový nápoj si do neho vlejeme , zatvoríme ho a nik ho na seba nevyleje!
No uvidíme, uvidíme.... Nedeľa i so svojim obsahom je už doslova poza dvermi. No ešte stále mi nechala zopár hodín na to, aby som robila to, čo počas rán robiť milujem. Rozkreslený obrázok leží vedľa mňa na stole a doslova čaká, až sa do neho znova zahryznem. Konečne som dokreslila obrázky na Halloweenske nálepky...len...keď vidím ten dátum dole v rohu môjho počítača, až sa mi smutno robí, lebo ...dokiaľ ich vytlačím, komuže dôjdu načas domov na Halloween? Ak by mal ovšem vôbec niekto záujem si ich kúpiť. Sú strašidelné a to je vždy také .... nazvem to - neisté. (hoci....a tomu stále sama moc neverím, z nálepiek, čo som dosiaľ predala, mali práve tie bubácke najväčší ohlas a najviac kusov sa z nich predalo!)
A potom....došiel nám čas na sťahovanie. To už len bude zlodej času! Aby tie nálepky vôbec boli! Uuufff..., z toho mi doslova zviera žalúdok. Kto sa niekedy niekde sťahoval a nebolo to na intrák, ten vie, čo to obnáša! Tak sa mi nechce! Oj! Vrčím ako pes. Ale zbytočne veru, lebo samé sa to neurobí a keď musíme, tak musíme.....len, škoda.
A škoda niekoľkonásobná, lebo okrem času i kopec peniažkov nás táto nútená zmena stojí a stáť bude....lebo každá zmluva si čosi pýta a občas viac, než zdravý rozum káže a že tých zmlúv nie je málo, mi môžete veriť. Tu jedno treba odhlásiť, tu zas nové nahlásiť.... tu treba toto vyčistiť a toto zas vyprať a nie doma , podomácky, ale profesionáli musia dôjsť ( alebo mi za nimi) ,aby účtenky boli ako dôkaz. Anglické pravidlá a my tu žijeme, tak nemáme na výber. Ale ľúto nám je to.....to mi verte, len akosi, pochytali sme sa dokopy, lebo plač nepomôže a ideme ďalej tak trocha už otrieskaní akceptujeme, že toto je len čosi ďalšie, čo proste znova dáme. A my dáme....isto dáme.
A pevne veríme, že o chvíľu budeme telku sledovať v obývačke s kozubom a ráno si tvár vyvetráme vo vlastnej záhradke.
A na Halloween už budeme mať tekvicu v okne a v miske zopár sladkých odmien pre každého, kto k nám do domu zavíta. :)
Ráno pokročilo ako píšem a čoskoro sa všetky hlasné zvuky vytratia v šume dňa. Pôjdem ja...len vám ešte zašepkám, že som si včera kúpila zopár úžasných nových svetríkov! Tri ,aby som bola presná....a teším sa z nich prevelice, lebo majú presne taký nádych môjho detstva, aký ja neskutočne milujem! Pásiky a prúžky ( aký rozdiel medzi nimi?) plné farieb tu a tam rozhodené....jééj, jasám, hoci ja do "klasických" obchodov moc nechodím, teda takmer vôbec nie, to len občas a včera som šla a nakúpila som a teším sa mocno a keďže peniažky nám inam treba, urobila som z tých nových vecičiek jednu milú kôpku a tá kôpka sa schová a pôjde pekne krásne pod stromček. Uj, poviem vám, robiť vianočné kôpky je milá záležitosť. Hoci i tak skoro v októbri.
Nuž, ak ich doma i vy už robíte, tak vás kolegiálne zdravím a ....hádam dovolíte, aby sme si bratsky popriali dobrú sviežu pamäť, lebo občas sa stáva, že takéto "predčasné" kôpky, najmä ak sú schované na špeciálne tajné miesta, sa zvyknú jednoducho stratiť a ostáva po nich zvyčajne len trpká otázka : ,,Kde do pekla som to schovala?"
Nuž majte sa krásne nedeľne! Ja k vám mávam , ešte stále z drobného bytíku na 25 Tovey Crescent ......
A cinkám k tomu.....
cinky link.
Monday, October 1, 2018
Sedem
Chlapcov nemám doma a tak píšem. Cez víkend som si dala pohov a tak sa cítim troška "vinne" za svoje mlčanie. Ale...potrebovala som ho. Túlala som sa s Jorikom po meste ( vymetali sme kníhkupectvá, aby som bola presná) , sledovala som X Factor a spala na gauči ako kráľ! A teraz, teraz by som veľmi rada napísala o zopár veciach, ktoré ma v posledné dni potešili. Možno i preto, aby som vám tie zameškané dni nahradila.
Môj drahý volá blogy "strata času" a ja sa vám priznám, že už som toho času pomerne veľa stratila, ako som behala po byte a zháňala tie srdcu drahé vecičky, nehovoriac o ich fotení a úprave fotiek. Nuž, bez ďalšieho tárania, sem sa veci milované !
Vecička prvá: ČAČKY MAČKY
Lebo ...prečo nie? Čo na tom, že som už stará praženica, ako mi môj milý občas povie....a toto prosím, je z kolekcie sponiek pre malé dievčatká, no haha hihi, ja nežartujem...neodolala som lame , jak som mohla a potom, keby len jej! Ale aj kaktusu a popomkovej marhuli ! Prosím pekne, vek je len číslo, tak je, že? A potom, koho naozaj zaujíma, čo mám na sebe? Chodím len po Jorika do školy a späť a potom na nákup a okrem toho nič, len som doma a kreslím, tak čo? Nik sa za mňa hanbiť nemôže..., alebo žeby sa náhodou mohlo stať, že by Jorikova spolužiačka mohla mať rovnakú sponku? Ups....to sa teoreticky stať môže....oj, nad tým som neuvažovala... Ale! Jorik má 4 roky a zatiaľ ma miluje "hocijakú". Takže, teš sa lama, budeš sa nosiť! ( ps: píše sa po slovensky láma? Uj!)
Vecička druhá : KNIHA !!!
Prosím pekne, túto krasotinku som našla v miestnom kníhkupectve , bola vystavená na stole , akási výberovka a ...len čo som ju zbadala, neodolala som ilustrácii. Text na zadnej strane ma presvedčil, aby som jej dala šancu. Ono, aby som bola úprimná, ja si knihy - takéto nové - moc nekupujem. Peniažky...to viete. Najmä, keď v sekáčoch je toho veľa na výber a potom i carboot sales.... no, výnimka sa stala a dobre, že sa stala. Na rozdiel od jej kolegyne, ktorú som si v ten deň z obchodu tiež odniesla, táto kniha prosím pekne - je knižný poklad. Netuším, neviem..., či bola preložená do slovenčiny, zatínam päste, aby tak bolo...ale ak nie je, čosi mi vraví, že skôr či neskôr bude. Ba ešte viac, čosi mi vraví, že je veľmi možné, že bude i sfilmovaná a už sa na to DVD teším. Prosím, prosím....ešte ju nemám celú prečítanú. Som niekde v polovici, ale vidím to na rýchly proces. No i tak si dovolím už teraz dať klobúk dole z hlavy a hlásam a vrieskam na plné hrdlo, že toto je pani kniha. Dostala ma ako malé decko....prisahám, radosť vidieť slová takto krásne uložené, jednoduché a prosté, nič vyumelkované, nič zbytočné...to je doslova úžasné natrafiť zas a znova na niekoho ako Sophie Anderson, kto má dar slova a vie jednoducho a prosto rozprávať príbeh, pri ktorom netušíte ako skončí. Tlieskam, tlieskam, tlieskam!
Vecička tretia: FILM
Halóóó ! To akože kde som bola, že som o Normanovi nevedela? A pritom tu už nejaký ten piatok je! Po Coco .... ako ja netuším za čo?, ale cítim sa ozaj blažene! Toto takto, ozaj? Cmukám a slintám! Moja šálka kávy! Konečne niečo, čo má také to mravenčenie v sebe a inteligentný humor. Ilustrácia ...tlieskam, hotové ovácie za mňa. Spolu s Jorikom sme tento film videli už niekoľko krát a ja sa tomu teším, lebo Jorik sa ho nebojí sledovať a tak ho nemusím pozerať na tajňáša! Juj! Prosím, úplná naj malinka na tomto filme je pre mňa výtvarné prevedenie dievčatka bosorky. Nemôžem z nej, doslova....všetko u mňa zvoní, cvengá, vyzváňa. Asi mi rozumiete, že som v extáze.... Osobne neviem, ako sa filmu darilo, to len predpokladám, ako poznám "publikum", že žiadna sláva..., len zopár "fajnšmekrov" sa ide zblázniť..., no za mňa...držím prsty a zatínam päste, aby sa ešte podobné filmy - rozprávky rodili...
Vec štvrtá: KOLÁČE !
Ok..ok...je tu súper! V nedeľu mi môj milý kúpil vegánsky jablkový koláč v pekárni na rohu hlavnej ulice. Haaaa? Láska na prvý hlt. Libra 25 je pomerne dosť za jeden kúsok, ale poviem vám, neľutujem ich. Dobre, za tú cenu som mohla mať "takmer" fixku alebo jedno biele gélové preto....ale ...ale...fixka sa nedá zjesť:). Zato jablkový koláč hej a och! What a pleasure! Koľké potešenie! Hotová mexická vlna v mojich útrobách. Bez debát sa po ten jablkový zázrak vrátim...ešte šťastie, že je tak ďaleko, ináč by hrozilo nebezpečenstvo, že naše úspory prejem! Vlastne, asi je beztak jedno jak blízko či ďaleko je, lebo aha, tu je koláč číslo dva - orieškový a vegánsky a neskutočne lahodný! Stala som sa na ňom závislá! Po raňajkách - koláčik, po obede - koláčik...večer sa už držím na uzde, veď aj zajtra je deň...no, nebudem klamať...niekedy úspešne, inokedy nie. Ale zase, zoberme si to tak, som chudá ako palica, zima sa blíži...asi sa potrebujem trocha "obaliť". Takže dámy, kolááááčik!
Vec piata : KRÉMIKY
Môj drahý volá blogy "strata času" a ja sa vám priznám, že už som toho času pomerne veľa stratila, ako som behala po byte a zháňala tie srdcu drahé vecičky, nehovoriac o ich fotení a úprave fotiek. Nuž, bez ďalšieho tárania, sem sa veci milované !
Vecička prvá: ČAČKY MAČKY
Lebo ...prečo nie? Čo na tom, že som už stará praženica, ako mi môj milý občas povie....a toto prosím, je z kolekcie sponiek pre malé dievčatká, no haha hihi, ja nežartujem...neodolala som lame , jak som mohla a potom, keby len jej! Ale aj kaktusu a popomkovej marhuli ! Prosím pekne, vek je len číslo, tak je, že? A potom, koho naozaj zaujíma, čo mám na sebe? Chodím len po Jorika do školy a späť a potom na nákup a okrem toho nič, len som doma a kreslím, tak čo? Nik sa za mňa hanbiť nemôže..., alebo žeby sa náhodou mohlo stať, že by Jorikova spolužiačka mohla mať rovnakú sponku? Ups....to sa teoreticky stať môže....oj, nad tým som neuvažovala... Ale! Jorik má 4 roky a zatiaľ ma miluje "hocijakú". Takže, teš sa lama, budeš sa nosiť! ( ps: píše sa po slovensky láma? Uj!)
Vecička druhá : KNIHA !!!
Prosím pekne, túto krasotinku som našla v miestnom kníhkupectve , bola vystavená na stole , akási výberovka a ...len čo som ju zbadala, neodolala som ilustrácii. Text na zadnej strane ma presvedčil, aby som jej dala šancu. Ono, aby som bola úprimná, ja si knihy - takéto nové - moc nekupujem. Peniažky...to viete. Najmä, keď v sekáčoch je toho veľa na výber a potom i carboot sales.... no, výnimka sa stala a dobre, že sa stala. Na rozdiel od jej kolegyne, ktorú som si v ten deň z obchodu tiež odniesla, táto kniha prosím pekne - je knižný poklad. Netuším, neviem..., či bola preložená do slovenčiny, zatínam päste, aby tak bolo...ale ak nie je, čosi mi vraví, že skôr či neskôr bude. Ba ešte viac, čosi mi vraví, že je veľmi možné, že bude i sfilmovaná a už sa na to DVD teším. Prosím, prosím....ešte ju nemám celú prečítanú. Som niekde v polovici, ale vidím to na rýchly proces. No i tak si dovolím už teraz dať klobúk dole z hlavy a hlásam a vrieskam na plné hrdlo, že toto je pani kniha. Dostala ma ako malé decko....prisahám, radosť vidieť slová takto krásne uložené, jednoduché a prosté, nič vyumelkované, nič zbytočné...to je doslova úžasné natrafiť zas a znova na niekoho ako Sophie Anderson, kto má dar slova a vie jednoducho a prosto rozprávať príbeh, pri ktorom netušíte ako skončí. Tlieskam, tlieskam, tlieskam!
Vecička tretia: FILM
Halóóó ! To akože kde som bola, že som o Normanovi nevedela? A pritom tu už nejaký ten piatok je! Po Coco .... ako ja netuším za čo?, ale cítim sa ozaj blažene! Toto takto, ozaj? Cmukám a slintám! Moja šálka kávy! Konečne niečo, čo má také to mravenčenie v sebe a inteligentný humor. Ilustrácia ...tlieskam, hotové ovácie za mňa. Spolu s Jorikom sme tento film videli už niekoľko krát a ja sa tomu teším, lebo Jorik sa ho nebojí sledovať a tak ho nemusím pozerať na tajňáša! Juj! Prosím, úplná naj malinka na tomto filme je pre mňa výtvarné prevedenie dievčatka bosorky. Nemôžem z nej, doslova....všetko u mňa zvoní, cvengá, vyzváňa. Asi mi rozumiete, že som v extáze.... Osobne neviem, ako sa filmu darilo, to len predpokladám, ako poznám "publikum", že žiadna sláva..., len zopár "fajnšmekrov" sa ide zblázniť..., no za mňa...držím prsty a zatínam päste, aby sa ešte podobné filmy - rozprávky rodili...
Vec štvrtá: KOLÁČE !
Ok..ok...je tu súper! V nedeľu mi môj milý kúpil vegánsky jablkový koláč v pekárni na rohu hlavnej ulice. Haaaa? Láska na prvý hlt. Libra 25 je pomerne dosť za jeden kúsok, ale poviem vám, neľutujem ich. Dobre, za tú cenu som mohla mať "takmer" fixku alebo jedno biele gélové preto....ale ...ale...fixka sa nedá zjesť:). Zato jablkový koláč hej a och! What a pleasure! Koľké potešenie! Hotová mexická vlna v mojich útrobách. Bez debát sa po ten jablkový zázrak vrátim...ešte šťastie, že je tak ďaleko, ináč by hrozilo nebezpečenstvo, že naše úspory prejem! Vlastne, asi je beztak jedno jak blízko či ďaleko je, lebo aha, tu je koláč číslo dva - orieškový a vegánsky a neskutočne lahodný! Stala som sa na ňom závislá! Po raňajkách - koláčik, po obede - koláčik...večer sa už držím na uzde, veď aj zajtra je deň...no, nebudem klamať...niekedy úspešne, inokedy nie. Ale zase, zoberme si to tak, som chudá ako palica, zima sa blíži...asi sa potrebujem trocha "obaliť". Takže dámy, kolááááčik!
Vec piata : KRÉMIKY
Vždy som mala rada veci voňavé. A vždy som bola lenivá sa natierať. Ibaže, neviem, či je to spôsobené faktom, že už tá pleť nevyzerá najlepšie, ale prosím pekne, ja na seba cápem a cápem krémik za krémikom. V obchode vždy očkom mrknem, či čisto náhodou nemajú nejakú zľavu a oni bisťu, vždy nejakú majú! Môj milý, keď už ho toľko spomínam, sa na to zatiaľ nesťažuje, lebo...i jemu sa ľúbi ako voniam a prosím pekne, niet sa čomu čudovať! Tieto krémiky - najmä ten oranžový z kamilky a figy, je proste čosi úžasné! Ak žijete v UK, šupky - dupky, kúpte si ich a plácnite ich na seba aj vy. Prosím pekne, je jedno , v akom veku ste, uvidíte, neklamem...pekne "namastená" a "navoňaná" sa budete určite cítiť lepšie! A mimo UK, som istá, že i u nás je toho v ponuke veľa. Možno nie zrovna vegánske..., ale to nevadí. Úplne postačí, ak váš krémik nebol testovaný na zvieratkách a potom ....už len hebko a voňavo. Na jeseň sa to prenáramne hodí!
Vecička šiesta už nie je až tak vecičkou. Lebo je virtuálna . Ale dám ju sem, hoc je nehmatateľná, lebo stále teší a hotovo. A nazvem si ju YOU TUBE.
Ako asi viete, som z tých, čo telku až tak nesledujú. Akosi...zvykla som si sledovať you tube a vždy sa náramne poteším, keď tam niekoho , pardón, myslím "niekoho" nájdem. A teraz som našla, až dvoch. Neviem, netuším, či vám budú po vôli, ale vynechať ich nemôžem. Nie je to niečo, prečo by som skákala po plafón, preto nekričím, neziapem, už len pokojne píšem. Takže, ako prvú si vyberám Katnipp Illustrations : https://www.youtube.com/channel/UCh45Rf6Ba8dZT2phDlDEU9A
a ako druhú Jeffree Star https://www.youtube.com/user/jeffreestar.
Viem, viem...Jeffree vás môže trochu šokovať, ale prosím pekne, mne sa páči a na odľahčenie akejkoľvek domácej situácie je pre mňa ako stvorený! A potom, verte alebo nie....mne sa pri ňom dobre kreslí:).
Mrkám mrkám kolo seba a myslím, že som vyčerpala mojich 6 vecí, ktoré mi v posledné dni urobili radosť. Určite určite....som na niečo zabudla. Ako na CD z rozprávky o Coco...ale zase, medzi nami....trocha ma sklamalo. Pesničky na CD sú krátke a ...sama neviem, čosi necingá ako by malo. Takže asi dobre tak. No číslo 6 je také onaké, nuž pridám ešte extra 7na záver a to čosi radšej súkromné, iba moje...čo ma teší a na čo som hrdá, lebo pomerne rýchlo sa mi rodí pod prstami a .... z toho, čo vidím, nie som sklamaná , práve naopak a tak , popritom ako čakám na môjho mužíka, až spracuje obrázky do knižiek, kreslím si príbeh o dvoch sestrách a vlastne, už je takmer hotový...
A to je už naozaj všetko.
Všetko, všetko...
S vašim dovolením, chlapcov ešte nemám doma, tak utekám do vane. Neviem ako u vás - doma na Slovensku, ale tu je už jeseň ako vyšitá, aj s nechutným usopleným počasím, kedy si človek zas a znova pripomína, aké sú horúce kúpele úžasné! Takže si idem jeden taký užiť a k vám už len cinkám a keby sa vám náhodou chcelo, napíšte mi i vy, čo vás v posledné dni potešilo. Možno sa vami inšpirujem!
Cinkám , ešte stále, z 25 Tovey Crescent!
CINK
ps: chlapci došli a ja som kúpeľ nestihla....! Boooohoooo!
Friday, September 21, 2018
O obyčajnej časostrate
Práve som sa vrátila z obhliadky v Jorikovej izbe. Načúvala som jeho dýchaniu , už takmer ako expert schopný zachytiť každé pošmyknutie z rytmu. I sa usmievam smutne jedným kútikom svojich zošitých úst - som ako tie líšky vonku, čo sa nám tu okolo domov potulujú s ušami večne nastraženými. Načúvam....načúvam...a vravím si, že ten včerajší výlet do mesta bol odo mňa hlúpy risk. Ale zase, stál za to,že áno?
S Jorikom sme si dali čerstvo pečený syrový praclík od Pána Praclíka ( chutí ako čosi neidentifikovateľné od babičky a ani náhodou nie ako klasický praclík!) , kúpili sme si i dobré bacily do bruška (kvôli antibiotikám, len jedno balenie, Jorikovi, aby som zas nepreháňala....) i dve rozprávkové DVD ( jedno po ceste v sekáči Paranorman a druhé originál nové , len akciové Hotel Transylvánia 2) a ešte CD k tomu, aby som nezabudla, lebo...vy už viete....my Coco mocno ľúbime a tie piesne sa nám ešte mocnejšie páčia, nuž už ich máme, hip hip hurá! Už nám nič nebráni v tom, aby sme si doma tancovali a spievali do rytmu Un Poco Loco!
Keď už máme toho maróda, nuž nech máme na čo pozerať a čomu načúvať !
Tak, na žiadosť nášho tatu, zašli sme i do parfumérie a z mora voňaviek sme takmer hodinu lovili tú tatinovskú , pfew! Riadna fuška, lebo veľa vôní môjmu nosu lahodilo....no napokon to v našom košíku zakotvil David Beckham:).
Potom, úplne na záver, tamtadá....zašli sme do kníhkupectva. Zrolovali sme sa na dlážke a pod priesvitným "kanapé" sme si spolu s Jorikom čítali : Spoooky príbehy o kostričkách žijúcich v pivnici pod schodiskom i sladké príbehy o dievčatku, ktorého vlasy rástli a rástli , až sa nedalo nič iné robiť, len ich ostrihať! Tak dlho sme neboli v kníhkupectve, že... ( dokiaľ Jorik nechodil do školy , chodievali sme tam pomerne často....ibaže so školou...čo nahovorím? kníhkupectvo je v centre mesta a to je od školy ďaleko...)... sme sa cítili "úplne stratení" a "začarovaní" a ja aj "híkajúca", "dychstrácajúca" a miestami i doslova "slovánenachádzajúca" nad tým všetkým krásnym, čo som tam videla. Dôkazom toho šialeného ošiaľu bol fakt, že sme si odtiaľ odniesli 3knihy. Tri knihy!!!To my nezvykneme....my lovíme v sekáčoch a na carbootoch, lebo i tam sa to knižkami len tak hemží, ibaže včera....včera...ja neviem, čosi magické musel ktosi do toho kníhkupectva nasypať, lebo všetko chutilo ináč, čarokrásne obrátene....že až sme vyšli napokon z centra von, i niekoľko minút mi trvalo, kým som si uvedomila, kde to vlastne sme a že vonku slnko svieti a je biely deň.
Ak sú takto krásne rozprávkové, potom milujem tieto časostraty.
A Jorik ich musel vnímať rovnako, lebo svorne sme sa dohodli, že zajtra sa musíme znova vrátiť.
No či sa vrátime, je otázne.
Jorikovej chorobe ešte neodznelo. Jeho posteľ je plná zákutí s nachystanými liekmi. Tu je "pichnutý" detský Nasivin, tu zas inhalátor, tu vreckovky, tu pre istotu detský Paracetamol a tu zas náhradné zvršky, keď sa nebodaj spotíme. Ono, medzi nami, je tam toho napichaného omnoho viac, aj sa smejem, vďačná za to, že nie sme zďaleka ako princezné na hrášku, lebo byť ňou, toto nerozchodíme!
-------------------------------------------------------
Vonku čosi už hodnú chvíľu hučí a hučí. Helikoptéra. Asi sú policajti znova na love. Tu to nie je nič nezvyčajné..., že sa zhora hľadá - snorí po miestach, kde sa na tajňáša "mariška" pestuje. Akurát, nie som si istá, či nevedia kam ísť alebo majú toľko tipov , či nedajbože....už sa tam vonku celá akcia zomlela....lebo ako píšem....už dobrú chvíľu dnes žiadne líšky zvonka nepočuť, len hukot silného motora.
Nuž k vám dnes spod neho mávam a krásny deň prajem a viac než čokoľvek vám želám, aby ste sa mohli i vy cítiť tak "stratene" medzi knihami ako sme sa i my včera cítili , lebo kto pozná ten pocit - ten vie, jak zázračný je. Ja si už mlsním na novej knihe a zatiaľ .... nadšene tlieskam. Až ma nesklame a mne sa nič nestane (po smrti rodičov, neberte ma zle, viac si nie som istá zajtrajškom...) , napíšem vám o nej , aby som ju odporúčala. Nuž majte sa krásne, mávam k vám z Tovey Crescent.....a cinkám ako vždy...
CINK CINK cink.
Subscribe to:
Posts (Atom)
-
Mám za sebou pracovné ráno plné popísaných slov. Toľko ich bolo, že temer nezvýšilo na kreslenie. Ale čosi som predsa....., no mlčí to v ski... -
Jorik ešte spí, hurááá! Drobný luxus, ktorý mi môj pacholík doprial rýchlo využívam. Lebo , ako ináč, meškám! To preto, že mám toho tak veľa...