Ach tie gumáky!

Včera sme mali ďalší skúšobný deň v škôlke. Tentokrát som ale mala odísť a nechať ho tam od hodiny až po 5, ako uznám za vhodné. Ja som sa rozhodla pre dve a aj to po dlhom zvažovaní.....lámalo ma na dve polovice, ale napokon som sa nechala prehovoriť sestrou a vybehla som do mesta, aby som prekutrala aj mestké sekáče s cieľom nájsť gumáčiky a tepláky. Vzalo mi to cca pol hodiny....panického prekutrávania výlučne detských vecí. Len raz jediný raz som sa neovládla  a mrkla som na knihy......nekúpila som však ani jednu.

Pred treťou som už zvonila na dvere škôlky (hurá, už ma majú vo svojom super modernom systéme, včera mi vzali odtlačky prstov , takže mi už stačí len priložiť prst na snímač pri dverách a tie sa otvoria....celkom cool na škôlku:) s baťúžkom s jednými teplákmi (pre Jorika a nie sú sfotené, lebo sa idú prať) a dvoma dospeláckymi kúskami, ktoré viseli na predných vešiakoch, sťaby čakali na mňa a ktoré som vôbec neskúšala, len za ne zaplatila (čo ja ináč nikdy nerobím, ale včera som prosto nemohla.....včera som prosto vedela, že aj keby som skúšala, nevedela by som sa  v tom strese v hlave rozhodnúť, či brať alebo nie a taký luxus časový som nemala, a teda som zvesila, odniesla k pokladni a zaplatila). Viac než neohrabane som sa v novej škôlke orientovala.....ale napokon som to úspešne zvládla na prvé poschodie.  Jorika som márne hľadala medzi deťmi.....vlastne mi až po namierení si to k učiteľke došlo, že jej v lone sedí dieťa a to dieťa je moje.

 

Jorik bol taký drobunký, že ma to prekvapilo. Ako som mu vystríhala vlásky, zdá sa byť ešte skromnejší . Akoby päť kíl schudol.....mal očká ako srnka , vyzeral opustený......no prosto, ak som si niekedy predstavovala, ako by to vyzeralo v takej adopčnej miestnosti, tak by bola plná práve takých detí ako včera Jorik. Až to zabolelo. Ani jedno dieťa sa k učiteľkám netúlilo, len ten môj vystríhaný synátor. Chcela som ho vziať rázom do náručia, ale hoci vedel, že tam som, ostal mi otočený chrbtom a na čiernu magnetickú tabuľu kriedou písal krátke čiarky. Bez sústrednia, len tak......ako v poniektorých hororoch, kde sa matka "čímsi" iného dieťaťa (hej, to sú tie deti, čo vidia svety minulé) konečne dotrepe do školy ,aby tam našla učiteľku a jej dieťa ako kreslí obrázky, z ktorých vám naskakuje husia koža. Jorikove čiarky , nahusto jedna vedľa druhej, slabé, že temer presvitali, kazili kriedové veľdielo jednej z učiteliek - o domčeku so záhradkou a vtáčikmi a obláčikmi a vysmiatym slniečkom.

 

Bol to veľmi zvláštny pocit byť v úlohe rodiča. Doteraz som túto pozíciu poznala len ako nanny. Len mňa sa pýtali, aké mnou strážené dieťa bolo....teraz som sa pýtala ja. Jorik bol vraj nešťastný...pýtal sa na mamu, uložil sa kdesi na schod a tam ležal.  Až čítaná kniha ho prilákala. Rozkukával sa pomaly, ba aj sa s nejakým chlapcom hral....ale žiadna sláva, no to tak vraj býva, na začiatku.

 

Jorika som vychválila za jeho odvahu a on mi povedal, že aj zajtra chce do škôlky ísť. Už len tá myšlienka ma láme, ale viem, že Jorik si len potrebuje zvyknúť a čoskoro sa bude do škôlky tešiť rovnako, ako ostatné deti. Včera tesne pred spaním, zatiaľ čo tata sledoval v telke futbalový zápas, čo sa naživo odohrával len kúsok od nás a na ktorý sa bezúspešne snažil dostať ( však hral miestny team s Liverpooolom) , ja som za šera líščej lampičky s Jorikom preberala vtedy ešte zajtrajšiu škôlku. Hladila som ho po jeho škrečkovských líčkach a dookola mu opakovala, že do škôlky chodí preto, aby sa v nej niečo naučil.....a našiel si kamarátov a že vždy ale ozaj vždy po neho mamka príde. Zaspali sme v objatí.....

 

Aby som spestrila písmenká,dodávam ilustračné foto......najskôr pulóvrika, ktorý som si z predného regálu ukradla (ináč nechápem, ako je vôbec možné, že ho nik pred mnou neukradol:) .....a sukne, ktorú som vzala pre svoju mladšiu sestru....

 

.....tá výšivka je reálna....nie len otlačené krížiky, ale krásne niťou šité......

 

...a tá sukňa, no čo mám povedať, v sekáči sa dajú nájsť aj značkové kúsky.

 

Ináč, svoj sekáčový neúspech ohľadne gumáčkov , sme napokon riešili hľadaním v obchodoch a ani tam sme nepochodili. Najskôr som veľmi náročná, lebo v M&S mali síce výber bohatý ,ale Jorikova veľkosť akosi zázračne "nepasovala". Sedmičky boli akurát , ale že na doraz a v osmičkách plával ! Rozdiel temer centimeter a pól, to akože vážne? Už som bola ochotná vysoliť aj nekresťanských 32 za Hunters v značkovom obchode, lebo podrážka bola ľahúčka a celé gumáčky ako bášeň v dlani.....no to len do zistenia, že takéto ľahúčke sú len do veľkosti 6 a potom už prichádza rada s prackou (odpuste, ale ozaj dievčenský doplnok na tom gumenom zázraku ) a opätkom! Dobre, opätočkom. Ale i tak mi vadil. Kolal oči, aby som bola úprimná. Ani H&M to nezachránilo.....Jorikove veľkosti sťaby nedostatkový tovar. Len toto som mu vyskladala, tepláčky a nátielníčky bavlnené.....k tomu tenčia čapička, lebo tu ani z ďaleka nie sú také mrazy ako doma.

 

 

Ja obyčajne veľmi rada nakupujem a som tak povediac nákupný nezmar. Ale včera sa mi už nechcelo. No ako matka som nepovolila a po úmornom skúšaní v kabínkach ( Jorik mal úplne viete kde, nejaké skúšanie...vystrájačky, všetko kuše, škriabe.....behal po obchodoch ako delová strela, potom chcel sledovať výťahy, potom sa zase snažil pochopiť systém posuvných koliesok na závesoch.....no menuj......nehovoriac o tom, že jeho telo bolo ako želatína.....bez kostí, postaviť sa ani pánovi, rozlieval sa mi na zemi a tak, keď som chcela niečo vidieť, musela som si ho sama vo vzduchu podržať....pár takých nákupov a bicepsy budem mať ako Sparťan !) sme to ešte dali do jedného z najväčších miestnych supermarketov, kde predávajú aj oblečenie a celkom pekné....musím uznať. Šťastie nás neopustilo a oddelenie odevov bolo dočasne zatvorené.

 

Doma som bola ako vypľutá. A just, manželovi šalát, Jorikovi hrianky vo vajíčku, ktoré napokon ani nechcel, ale jogurty. Keď som sa konečne sama najedla a kreslila následne, už som veľa nevyvládala.

 

 

Dnes sa musím viac pochlapiť. Toto je môj ďalší pokus o ďakovnú pohľadnicu. Mám také tušenie, že táto do salónu viac "zaladí".

 

Uf, ale som sa dnes vypísala...... Všetka ťarcha vyťukaná. Tomáš už odišiel do práce, Jorik ešte spí. Ja pôjdem čoskoro niečo k obedu navariť...lebo posledné dni, čo navarím, to zmizne .....ešte aj včerajší šalát, čo som myslela, že v chladničke ostane aj na dnes, sa vyparil a vraj nemám tak dobre variť. Tak sa teším:). I na poštu dnes budem musieť zájsť.....konečne, už dávno som chcela. No kým sa rozbehnem, trošku povyšívam...hoci, za poslednú výšivku sa skôr hanbím ako sa ňou chválim....

 

 

No...už ju dokončím.....

 

A vám prajem krásny deň a mávam vám k nemu, z 25Tovey Crescent.

 

ps: včera cestou zo škôlky, stretla som sa s jednou z indických mamičiek , čo tu poznám. Jej syn dovŕšil 4, už chodí do školy. Nedávno jej zomrela mamina a tak má ku mne o čosi bližšie....,,Mala by som chodiť komplet v čiernom...." vravím jej zahanbene, lebo som na sebe mala svetlé tričko,ale tu v UK mi nepríde až tak potrebné dodržiavať farebné smútočné dekórum... Ona na mňa mrkla a povedala : ,,Aj ja , mala by som byť celá v bielom...." Chápavo sme sa jedna na druhú usmiali . A bolo tak zvláštne vidieť, že aj napriek nepísaným zákonom, neboli sme čierno biele ale farebné, ako život sám.