Škôlka

Prvý deň v škôlke je úspešne za nami. Ozaj sa cítim omnoho lepšie ako včera, hoci...nebudem klamať, celý balvan sa mi z duše  odvalí až časom, keď uvidím, že všetko ide aj naďalej hladko a Jorikovi sa v škôlke páči a rád tam chodí.

 

Môj drahý sa ponúkol, že tam pôjde so mnou a dobre tak bolo, lebo otázok bolo kopec, trebalo ich písať......tak to zmákol za mňa. Aspoň nikto nevidel ako sa mi trasie ruka. Prečo vlastne všetko tak prežívam? Jorik bol hanblivý na začiatku....nič takého vlastne nepozná....ako miestnosť plná rovesníkov.....v kostolíku na Crown Hill sú poväčšinou deti mladšie . Nepozná ani autoritu učiteľa a mlčal ako rybka, keď si ho jedna z ich vzala k sebe, aby ho prezliekla. Ani nepípol.

 

Všetko bolo za dverami Pixielandu otvorené a ústretové. Len mladý kolektív učiteliek mladších ako ja. Pomocný učiteľ nemohol mať ani 20. Ale dobre tak. Sama som ako mladá robila nanny a myslím si, že v tom čase ešte ľudské telo vládze vnímať požiadavky dieťaťa ako nie otravné a ťažké na splnenie. Aj hranie sa ide v tom čase akosi prirodzenejšie :) a detičky tam vyzerali šťastne a slobodne. O vybavenosti škôlky sa tu nemusíme ani baviť.....je to detský raj. Jorik bol unesený...detský nábytok, bazén plný loptičiek, svietiace tyče plné rozbehaných bublín...zrkadlá, police plné kníh......akvária k detským záhradkám....árie so žinienkovými preliezkami ako džungľa, drobné záchodiky a umývadla vo výške detských telíčok. Moje materské ja tlieskalo!

 

Akurát nám treba pozháňať gumáčiky do dažďa, možno nejakú zásterku na práce tvorivé, náhradné tepláčky a viac než jedny.....a treba bude aj extra "pitivo", hrnček a pomocné veci zázračné, keď sa urobí smutno.

 

Zajtra tam pôjdeme znova a Jorik sa už teraz teší. Len mu ešte do parády ostrihám vlásky....,aby sa mu nepotili po toľkom jašení.

 

Teším sa....úprimne sa teším...lebo desila som sa anglického systému....z toho, čo som videla a aké odporúčania kade tade som dostávala. Nateraz sa teším a hádam to tak aj ostane...že hoci máme škôlku obďaleč, je to škôlka parádna a jej učiteľky sú ochotné pre dieťa čokoľvek urobiť a .....najmä chápu. Nič , v čom dieťa zaostáva nie je niečo, čo by ešte nevideli......čomu by nechápali a sú pripravené na tom pracovať....a samozrejme, spolupráca s rodičmi je viac než vítaná, čomu znova tlieskam, lebo nie každý pedagóg chce, aby sa mu rodič miešal do práce.

 

Zatínam päste, aby sa na mojom postoji nič nezmenilo!

 

Akurát, ja sama som si toho naložila na seba viac.....než ešte uvládzem....totižto, prišlo mi včera ako skvelý nápad skúsiť nájsť na YouTube kanály ľudí, čo si prešli samovraždou svojich blízkych. Čím som bola zasypaná asi ani netreba opisovať a ja som sa v tom lovila a pozerala a kdesi v tele urobilo sa mi nevoľno...tak ozaj nevoľno, že som sa musela skrčiť a s dlaniami na lícach predychávať nevoľnosť. Neviem, kam sa ponáhľam...kam sa hrabem, za akými poznatkami snorím....čo chcem pochopiť. Články mi nestačia.....ozaj som ako detektív, čosi hľadám ale neviem, čo to je. Tak len dúfam, že až na to natrafím, spoznám to. A možno to ani nie je nič konkrétne....len ten čas, čo sa vo mne udalosti ukladajú, aby na ne mohol padať prach, tak vo mne žijú a ja ich živím tiež. Pár emócii chcem v sebe počmárať informáciami.....údajmi, faktami...koľko čo trvá, koľko bolesti, koľko času....aké myšlienky a internet je tak plný všetkého. Len si tie fakty musím dávkovať rozumne, lebo včera som si toho nakládla viac a moje kreslenie mohlo ísť dovi dopo.....radšej som knihu vzala , Jorikov najnovší sekáčový úlovok, detský slovník a rad radom čítala som mu význam anglických slovíčok. Až dokiaľ nevoľnosť neodišla a nenahradila ju únava.

 

Teda nič nového som včera nevytvorila. Ak nerátam ranné vyšívanie...ale ani toho nebolo veľa, lebo dobieham zameškaný čas na sociálnych sieťach .

 

...tuto čerstvé výšivky.....

 

 

 

..tuto toto zase staré kresbičky v skicári.....čo som doma medzi sviatkami do skicára čmárala.....

 

 

..tuto zase veci tajné, v procese výroby......

 

Na záver už len mávam....z 25Tovey Crescent a šepkám veci dobre známe, že hej, platí, čo oči nevidia, srdce nebolí a ľahšie je byť v cudzine, kde sa v podstate nič nezmenilo a ani odchod rodičov tu nevidieť....len srdce vie a to sa umlčí, keď sú povinnosti.