Cez zuby píšem pocity

Viem, nič nemusím , keď nechcem , a predsa...cítim "povinnosť" napísať druhý blog venovaný "tatikovi", ako sme doma na východe otca volali.
Na rozdiel od mamky, kde som márne hľadala  tenkú čiaru pred  povolenou úprimnosťou, dnes mi svieti červenou tak výraznou, že ju nemôžem prehliadnuť.

Cenzúra vo mne je desivo prísna. Chráni. Mňa, moju rodinu, mojich blízkych.

A cez cenzúru prejde len zopár slov.....i tie sú tušom väzňov písané.......viditeľné len tým, čo vidieť chcú.

Odchod môjho otca bol pre nás očakávaný šok. Pre mňa to bol des. Zhmotnili sa v ňom moje detské desivé sny......a boli intenzívnejšie, než som si kedykoľvek vôbec vedela predstaviť. Odchod môjho otca bol popretkávaný výčitkami, otázkami, spomienkami.....lovením v najhlbšom dne svojho ja. Denno denne vídavam svoju tvár v zrkadle, ale táto skúsenosť ma obalila do zrkadiel zo všetkých strán a prinútila ma dívať sa. Zas a znova, ani táto smrť nikomu nič neuľahčila, neodpustila. Bola znova ľudská, najľudskejšia a preto aj krutá.

Odchod môjho otca bol pre mňa čímsi novým. Občas som sa cítila ako malé dieťa, ktoré po prvýkrát vidí prsník  a ešte nevie, čo s ním. Ako ho uchopiť a na čo mu je dobrý. Akurát, ja som nebola jediným zírajúcim dieťaťom ...... a bolo veľmi zaujímavé, ak si to slovíčko smiem dovoliť pri tak vážnej téme, vidieť, ako rozdielne sme so sestrami veci a udalosti vnímali. Naložila som si toho na seba najviac, lebo odkiaľsi som vzala pocit zodpovednosti.....chrániť a ochraňovať. Popasovať sa so situáciou a uchrániť milovaných, aby nevideli viac, než je nutné. Nebola som hrdina! To nie. Tak to nemyslím. Bola som skôr stroj. Zapol sa mi tajný motor. Autopilot. Pocitové funkcie sa vypli a keď sa znova naštartovali, dohnali ma v takej intenzite, že som lapala po dychu.

V knihe Zlodejka kníh autor k smrti pridáva farby. Farby oblohy, keď kosí ....... Nám vo finále , vo veľkom grandióznom grand finále buchla nad hlavou predčasná svetlica. Zvukové efekty prítomné. Smrť mala farbu do ružova a bola iná ako mamkina. Hoci, výsledok bol rovnaký.

Tentokrát som sa nedotýkala, nevoňala.....nezbierala všetko zvyšné....rýchlo rýchlo, lebo už čoskoro nič na zbieranie nebude. Tentokrát som stála obďaleč, sledovala, rozumne odpovedala na otázky , na milión otázok....dobrá dcéra. A všetko navyše som od seba odháňala.

Smrť môjho otca odomkla vo mne čosi, čo som mala v sebe roky zamknuté. Prebudila vo mne dieťa, aké som kedysi bola. Ja som vždy myslela, že vďaka môjmu kresleniu som dieťaťom nikdy neprestala byť, ale mýlila som sa. Teraz som sa stretla so svojím detským ja na dotyk blízko. Tak blízko, že som mala pocit, že tým dieťaťom znova som. So všetkými nočnými morami , ktoré som v sebe roky udupávala, lebo spomienky na ne  nie sú mi milené. Teraz ožili. Prepáčte, že nepíšem otvorene. Ľahšie by sa mi tak bez pochýb písalo , aj veci by viac zmysel dávali a nehrozilo by, že sa čosi kdesi prekrúti alebo zle pochopí, ale nemôžem písať ako veci boli. Tie spomienky nepatria len mne a preto sa s nimi deliť nemôžem.

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Odišli mi obaja rodičia . Krátko po sebe. Neodišli len mne. Odišli aj sestrám. Tam kdesi padlo aj prvýkrát slovo, aké som nikdy nečakala....siroty. Aha, hej, to teraz sme. Ľudia v našom malom meste ožili.....čosi sa udialo, "počuli ste už o tom"? Drvivá väčšina sa pozerala....nakúkala cez plece, ponad šál, popod spadnutú kapucňu. Také správy majú rýchlosť blesku. Polícia, záchranka......nemyslím, že poznajú význam slova "tajomstvo" alebo aspoň "chúlostivá situácia". Ale poznajú definitívne slovo "senzácia". A senzácie sú veľké a farebné a aj tá naša bola okorenená a dovymýšľaná a v jej prostriedku sme stáli my, tri sestry, tri siroty.

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré a ono je to pravda. Našla sa zabudnutá rodina,  poviazali sa potrhané rodinné vzťahy. Zistili sme, že ostať "tri sestry" je viac, než si vie ktokoľvek predstaviť. Za seba ešte , pričuchla som k veciam neznámym a teraz ich objímam v sebe a som za ne vďačná. Urobila som krok vpred a ťahám tam sestry so sebou....alebo.....povedzme si pravdu Vierka, ony sú dávno predo mnou.

Všetko je nateraz  príliš čerstvé......formálne, aj neformálne.

Je to ako sneh, aký som kreslila na svoje posledné vianočné pohľadnice, čo nám na vianoce láskou v srdciach sneží. Teraz viem, že sneh v nás nesneží len na vianoce. U mňa sa stále "sneží". Už nie husto....ale stále. Raz však snežiť prestane a nastane biele ticho. V ňom uvidím svoju vlastnú pravdu právd. A kataster za ten čas prepíše mená a ľudia si nájdu novú senzáciu a my tri sestry, každá v inej krajine, budeme ladiť telefónne lanká a... dúfať  , že cez ne  sa aj my tri držíme pevne pri sebe.


ps: pár dní po smrti môjho otca mi moja drahá svokra povedala, že dakedy sa vravievalo, keď niekto ďalší v rodine umrel, že si ten prvý po neho prišiel. vŕta mi to v hlave. je možné, že by to mamka urobila? odpoveď sa nikdy nedozviem, ale je ľahké a krásne tomu uveriť.

ps: môj otec bol spopolnený. domov nám došla papierová krabica zviazaná špagátom. obsah: môj(náš) otec. jeho meno. môžete na to pozerať akokoľvek dlho, nepochopíte ako sa kedysi vedľa vás žijúci chlap, ťažší, mocnejší, róbustnejší ako vy , teraz zmestí do vášho náručia.