O všeličom a o ničom ,lebo aj o tom sa dá písať.

Stáva sa to aj vám, že na nejaký čas sťaby "rezignujete" od sveta....od všetkých jeho umeleckých počinov , ktorého ste ináč súčasťou......akoby ste potrebovali vypnúť, očistiť sa, upokojiť, nájsť len seba a potom sa v tom svete udomácnite, teplo je tam, príjemne, nik netlačí, nik nevolá...a najmä, necítite sa malý, horší, menej skúsený, menej zdatný.....cítite sa prosto fajn. Vo svete so sebou samým niet rivala. Oni sú tam kdesi za ohrádkou....ale za tú prosto ani náhodou nejdete.  Súťažíte so sebou a tak nejako, aj si myslíte, že dobre na to idete. Byť sám sebe súperom nie je zlé....tlačíte sa dopredu sami......vo svojom tempe....zhovievavo a nemilosrdne zároveň. Teda, to si myslíte.....a potom sa to stane. Ten vonkajší svet umelecký to vyhrá......otvorí bráničku, nakukne dnu, vy von...a je koniec. Vy pleštíte oči, kam sa za ten čas, čo ste sa bezpečne schovávali svet posunul, čo stvoril a vy máte sánku bez prestávky na dlážke , ako slintáte a ochkáte a nemôžete uveriť tomu, že celý ten čas, čo ste si mysleli, že sa kamsi posúvate, posunuli sa iný a vy ste radšej zakrpateli ako narástli. Takí drobunkí drobulinkí (a troška aj smiešni) ste.

 

Mne sa to stáva.

 

Občas sa potom až bojím nakuknúť von, lebo viem, čo ma čaká. Sú to vlny, tsunami......ja nestačím.....nie som šprintér....som maratónec. Ale svet sa nedá zastaviť. Toľko tvorivej krásy....toľko drobných veľkých činov ........pomedzi ktoré ja štopkám svoje tiché rána a najnovšie knižničné návštevy a už ako ich vyťahujem pred sebou samou smejem sa so spadnutými ramenami, lebo ....... treba to ozaj po lopate písať?

 

Cítim sa troška ťažkopádne a mihotavo. Počkám  si. Ono to prejde. Tieto návštevy vnútorných svetov sa mi síce stávajú čoraz častejšie, ale ja viem, že nikdy netrvajú večne.

 

Napokon , čas je to , čo ešte mám. Ale už sa niekedy bojím aj o neho.

 

(Pamätám sa, keď som bola malé dieťa a počúvala som strachom dospelých. Báli sa choroby, báli sa omeškaných návratov.....a ja som sa na tom smiala. Čo by sa už im len tak mohlo stať? Zastavili sa po ceste na zmrzlinu...... Všetko bolo jednoduché, nevinné.... Už nie je. Už som si to začmárala aj ja a som ako oni, dospelí z môjho detstva. )

 

Všetko, čo sa mi v posledných týždňoch stalo, vo mne ešte žije. Písala som už včera, ak sa nemýlim, ako lúskam svet a ciciam z neho čo sa dá.  Potrebujem fakty a obávam sa, že nie sú. No moja mamina zvykla hovoriť, že kto hľadá, ten nájde..... Preto sa ešte ani náhodou neplánujem vzdať. Len akurát, pomedzi to moje snorenie a uzatvorenie sa do seba, omeškala som ten svet čarokrásny tvorivý...čo si to nonstop šinie a z ktorého ,keď vypadneš, ťažko naskakuješ späť.....a ja vám dostávam tie milené facky od tvorivého sveta....že nemám slov na opísanie toho, čo vidím , čo ľudská ruka dokáže.....

 

Nie som si už istá....možno by stálo za to vygoogliť to znova, ale raz.....raz som čítala istý životopis o spisovateľovi, ktorý sa tiež takto "odpojil" a odpojil sa nadobro. Do samoty. K tomu, v čom sa cítil bezpečne. Tvoril však neprestajne. A úspešne. Aj bez toho šialeného vlaku nekonečnej tvorivosti . Tvoril tak úspešne, že ho za to svet odmenil (bola to Nobelova cena za literatúru.....marí sa mi). Ibaže ani vtedy neprekročil hranice svojho sveta, možno sa bál, že by sa nechal vcucnúť a po cenu si osobne neprišiel. Ostal radšej sám.

 

Rozmýšľam, či "oddelenie" znamená hneď "upadnutie". Kde nie sú vplyvy ostatných, ostane človeku len pár jeho vlastných rúk a jeho vlastná myseľ, z ktorej musí dolovať. Svet má rád krypľov......najmä tých v "hlave" pokrútených, ktorí nejdú s davom. Možno môj tichý svet nie je vždy na škodu......

 

Poeticky píšem ? Nechcem, verte mi . Len chytám, čo sa v hlave rodí...... Hm, ako slzy Jorika....keby ste ho videli, ako srdcervúco včera plakal, že nechce ostať v škôlke, že ma potrebuje ....a tie jeho slzy....ozaj ako hrášky.....priesvitné korálky.....len ich pochytať!

 

Dnes máme piatok....týždeň zbehol...kedy a kde? Neviem...ale pošiel tam, kam aj týždeň pred ním a hej, ten tiež neviem, že vôbec bol a kam pošiel..... Je desivé ako ten čas rýchle beží..... Ako keď vojdem do knižnice a blúdim po nej, lebo miesta niet...(v detskej sekcii je plno, deti a ich rodičia najmä, spievajú a tancujú.....umelý a cielený pokus knižníc o priateľstvo detí a kníh.....) a keď napokon dôjdem na posledný jej meter štvorcový, ďalej sa ísť nedá, už som všetko videla, vzdávam sa , ukladám svoje serepetky na okenný rám...stoličky niet a moja chudá prdel sa raduje, že sa rozmerovo zmestí ...tak mrkám na hodinky a  s hrôzou zisťujem, že hľadanie mi odhryzlo dobrých desať minút z práce.

 

Včera sa mi nekreslilo dobre. Vlastne som tam (v tej knižnici plnej ľudí) vôbec nemala byť..... skicár sa mi šmýkal po nohách, ďaleko od očí, tie škúlili po papieri.....dospeláci skypovali , telefonovali, splachovali záchody, čo boli obďaleč......starci ťažko dýchali.....príliš, príliš veľa vnemov...,aby som mohla kresliť "sen". A na skici pritom vyzeral tak sľubne....

 

 

(..hoci...ani na milimeter som neopustila svoje čiary a bezpečné línie. Už sa za neho začínam hanbiť. Halóóó Vierka!!!! Zobuď sa! Chce to posunúť sa...sľúbila si si to!

 

Ibaže ja som sa neposunula nikde. Dávam si na čas. A môj knižničný obrázok skončil v koši. )

 

 

Vrrrrr.........

 

Až doma, s Jorikom po boku, s Jankou a Dankou v telke.....kreslila som znova.

 

 

Lepšie. Už počúvam príbeh.....

 

 

Je ešte nedokončený. Viac som nestihla. Noc ma vždy dobehne a priviera mi viečka....či chcem alebo nie . Niekedy som zbožňovala spať. Teraz by som si priala spať len trošíčka.....raz za mesiac možno......sny sú krásne, to hej...ale ja by som radšej robila po nociach...ach to by bola paráda.....toľko tichých hodín až dokiaľ by sa nerozbrieždilo!!!! Prečo musí byť spánok tak prepotrebný a nenahraditeľný!!!!!!

 

Hm, cítim sa ako Jorik, čo dupoce nôžkou....bezvýznamne. Nič nezmením. Možno sa tak akurát zohrejem celým tým dupaním.

 

A keď už spomínam Jorika.....pozrite , čo som mu včera kúpila.....hej, hej.....bola som ZNOVA v sekáči, v jednom jedinom, na rohu, ako je knižnica.....nič som nechcela, len trocha spomaliť po ceste do mesta ešte prv, než vbehnem do knižnice. A toto som našla...

 

 

Bundičku , keď sa oteplí.....žltú mikinku so sovou a tričko s vojakmi. A nie, tentokrát to nebolo temer zadara.....ale to nevadí, pomohla som mačičkám.

A aj sebe som si niečo......

 

 

Alicu......úplne ako nová je tá kniha.....ani len prečítaná podľa mňa ešte nebola. Panna knižná.

 

Viem, márnivá som.

A v tej márnivosti a z toho môjho sveta osamelého...mávam vám ku krásnemu piatku....lebo vy máte piatky radi, mne sa už nerátajú.... ako žena taxikára....víkendy mám osamelé.....mávam vám vrúcne a nech vás svety tvorivé len dobre naladia a správnym smerom posunú a ani náhodou nevcucnú......z 25 Tovey Crescent.

 

Cink.