Včera večer som sa prešla mestom. Môj drahý naliehal len chvíľku, aby som nešla pešo, aby som sa zviezla v aute.....ako sa patrí, asi vedel, že mnou nepohne. Chcela som volať sestre domov, dnes má pred sebou ťažké vyšetrenie a je na neho sama, z čoho mi zviera žalúdok...... a vonku bolo tak nádherne, že keď napíšem prechádzkovo, bude to trefné. Vzduch bol teplý....viem, ťažko predstaviteľné u nás doma, kde dlhotrvajúce mrazy nepoznajú konca....ale tu už kvitnú narcisy a púpavy....čo kvitnú, odkvitajú! .....keby že Jorik cestou do mesta nespal, už mohol púpavie semiačka rozduchávať.
Všetko vyzerá ináč za tmy. Slávnostne, tak trocha, spomienkovo......skryto, inkognito.....zaláskovane. Živo. Najmä tu, v meste plnom študentov. Bola som ako rybka , čo si to s telefónom na uchu razila pomedzi riasy veľkomesta domov. Za objatiami, hrami, kissinkami a únavou a nekonečným reťazcom "mama.....mama....mama....mama..." .
Hej, žiadna sláva mojej tvorivosti sa včera neudiala. Aj také mávam dni. Ráno sme sa vliekli lenivo.....tu trebalo toto, tu tamto...Jorik vstal skoro, potom usnul na gauči...ja som šila....písala.....
..tu je celá zbierka aktuálna....(fotila som komusi, koho milovaný človek bojuje s rakovinou, lebo áno a žiaľ, mnoho takých rodín je, čo ju u seba nechcene hostí...,aby možno....nádejne, môj talizman pomohol)
...potom sa jedlo, upratovalo, skákalo po posteli....čítalo....
.....áno, aj toto tu....knižku o pastelkách, ktorú som šťastne našla v sekáči a ach jaj, že či dobre sa tak stalo...lebo tá kniha, juj! Originálna, svieža, novátorská , do detailov "vychytaná".....len ľúbiť ju. Tlieskam majstrom za ňou, troška viac autorovi Drew Daywaltovi a len trošíčka menej Oliverovi Jeffersovi ( aj preto, že on je na obálke vychválený tak či tak, čo podľa mňa nemuselo byť...ale asi to pomáha predaju) , lebo veľkolepo schizofrenicky zachytil náturu pasteliek a ich pastelkové boľačky!!! Oliver Jeffers zase upustil od svojho klasického štýlu, tak dobre čitateľného a spustil sa na úroveň drobného školáka ,čo rád kreslí voskovkami , za čo má tiež odo mňa pochvalu, lebo také činy dokazujú majstra umelca.
Vrelo odporúčam!
A odporúčala by som aj viac kníh...včera sme si ich z knižnice odniesli dve, ale ...nemám ich pri sebe , ostali v posteli a tak som vám ich nemohla sfotiť. Prosím pekne, čítala som si pred spaním....o pusinkách , aké čarovné sú a jaké rôzne podoby majú....súkromne sama sebe, lebo tata čítal Jorikovi .....že jaký luxus? Hej, občas zabúdam byť človekom...som len maminou...maminy rozumejú. Čítať knihu v posteli, dokiaľ viečka nepadnú....je už len spomienka mlhavá. Hoci, kniha sa číta, aj viečka padajú, ba aj skôr, než sa dôjde na 10 záverečnú stranu zvyčajne skúpeho textu v detských knihách. Hm, tak čo sa vlastne ponosujem? Hej, maminy mi rozumejú.
Dnes má Jorik zase škôlku. Neviem, čo mám čakať...plány si nerobím. Bude ako bude. Len nech sa mi dieťa smeje.
Teraz ešte spí....ale je len otázka času, kedy sem príde...rozospalý, ešte nemilosrdný k objatiam.....kdesi na pol ceste medzi chcem byť čičíkaný a daj mi pokoj, ešte sa len prebúdzam. Malý bôžik.....láme ma to dieťa posledné dni, skúša hranice. Bezpečne cúva, keď kričím......ja by som radšej bez kriku, ale poviem vám, taký trojročný nezmar vie riadne tlačiť na pílu....a skúša , čo to dá. A tak sa u nás lámeme a lámeme....a ono to aj vyčerpe. Až tak, že potom píšem blog "odveci", ktorému len maminy rozumejú.
A tak sa lúčim....fotkou brošničky veveričkovej, čo som sestre kúpila....
a prajem vám krásnu stredu medzitýždňovú z 25 Tovey Crescent.
No comments:
Post a Comment