Začínam sa cítiť "posh" . Tak troška. Včera som sa tak cítila....teda len do chvíle, kedy som s hrôzou prišla na to, že moja staroružovobordová sekáčová bunda, ktorú som si kúpila v krompašskom sekáči a ktorú pôvodne nosila nejaká dvanásťročná školáčka , má vypálenú dieru presne uprostred sťaby imaginárny pupok vetrovkový. Ako je možné, že som si to doteraz nevšimla? Najskôr preto, že v tom sekáči nebolo jediné okno, len "sliepňavá" žiarovka (sekáče , tento ťah vrelo odporúčam!) a potom aj preto, že rukávy mi boli krátke na nej a tak som von vytlačila tie skrytovšité a hej, nad nimi som dumala, či je to veľké odevné "foooopa" a iné som si nevšimla...... ,ale čo vám poviem, ľahko sa tá starina nosila , nepotila som sa v nej pri pravidelných zdvíhačkách 17kilového maminho maznáčika, ba aj čosi detské spomienkové mala v sebe a tak čert ber módu aj s jej pravidlami ! No teraz neviem, s vypáleným textilným pupčekom..... troška sa desím toho, v akom mladom veku sa s fajčením začína......nuž, to tiež za predpokladu, že ju pôvodne nevlastnila tiež nejaká mamina , ktorej sa v nej parádne robili už spomínané zdvíhačky....
Ale o tom som vôbec písať nechcela. Chcela som o tom "posh"...lebo poviem vám, ono to má svoju "moc" prísť si tak po dieťa do škôlky, kde vám učiteľky pokorne hlásia "stavy" vášho dieťatka , koľko spapalo, ako sa hralo, ako pozorne sledovalo stránku po stránke, keď sa z knihy čítalo.... Nemôžem ináč, len spomínať na časy nie tak dávne, keď som to deň za dňom robievala ja. Referovala.....a teraz sa referuje mne. Nanny vo mne sa usmieva, ale ..priznám sa, aj nervózna je. Akoby sa lepšie cítila na opačnej strane.....ale to môže byť aj tým , že aj po rokoch v cudzine , cítim sa neistá v cudzom jazyku a sama si staviam ploty- múry......, nechcene, ale konám tak....za čo ma nemusí nik, aj sama sa vykáram. No i tak, s celou tou extra plejádou pocitov, cítiť sa aspoň troška "posh" je príjemné.
Takisto, nemôžem nenapísať, že po predvčerajšku, dali si učiteľky záležať a Jorik mal plienočku sviežo vymenenú.....čo som "ocenila", hoci ....dúfam, že už čoskoro ju dáme preč....lebo Jorik sa pýtať vie..je to len taká poistka kvôli cudziemu prostrediu....
A nemôžem ani vynechať pochvalu, že ten náš Jorik je náramný milovník kníh....., čo ja dávno viem, lebo vraj, keď čítajú, nemôže chýbať, vtesná sa dopredu , všetko musí vidieť, všetko musí počuť. Ja viem....a ono, ako mi moja drahá bristolská priateľka volala včera, aj sme sa zasmiali na tom, jak to celé najskôr vyzeralo....lebo jak sme "spovedník" o Jorikovi písali...bola tam otázka o obľúbenej knihe nášho dieťaťa. "Fúúúha...." mrkali sme s mojim milým na seba......obľúbená......ktorá že? Na čo to učiteľka zmietla s rukou, že ono to nevadí, keď nijakú nemá. Veď to, že nijakú.....on ich má more! Jeho knižnica popri mojej mánii puká vo švíkoch! Ale v cudzej reči sa viac mlčí ako prezrádza a kolonka , ktorá sa nám zdala primalá a učiteľke priveľká, ostala prázdna. Myslím, že teraz už aj učiteľka vidí rozmery tej kolonky našimi očami. A hej, ak to potrebujete počuť, teším sa a hrdá som......lebo knihy sú čarovné a je jedno , v akej dobe žijeme, mágie a čarov rozprávkových nie je nikdy dosť.
Ale som sa znova rozpísala, čo? O vlastnom dietku.....
No bolo by lepšie , keby že som písala o slastnom pocite, keď mi (momentálne) teplý anglický vietor duje vo vlasoch a každý nádych ústami sťaby tri nádychy plní ma sviežim vzduchom a ja viac než kedykoľvek cítim, viem, že žijem! Ach, aká slasť! Vedieť, že žiješ.......(prisahám, ten vietor.....vo vlasoch...mám počarované......) Alebo keby že tu vytiahnem neutíchajúce myšlienky na rodičov, ktorých odchod sa snažím ani nie pochopiť, ale rozlúskať...ako oriešok a všetok obsah nájdený zjesť a stráviť v sebe, aby nezvýšilo miesto na nijaké ďalšie otázky? Lebo hej, to robím...som ako vlk, snorím, snorím......hľadám, ani neviem , čo presne , ale isto sú to odpovede a keď ich nájdem, viem, že ich spoznám....a tak hltám všetko rad radom.....múdre aj hlúpe......selektujem, smejem sa, hanbím sa, zvažujem.....ale ako naschvál môjmu hladu nenašla som ani jednu, čo by ma presvedčila, že som na správnej stope. Tápem, tak je. Som v labyrinte a nateraz nadobro zamotaná. A nie, nech mi nikto neradí nechať to tak....ja sa poznám, keď som "hladná", neviem sa zastaviť.
A potom aj dobre je, že mám popri tom detektívovaní a maminkovaní aj svoj skicár a svoje fixy.....a svoje ruky dve a v nemálom (viem, to "a" má byť krátke, ale bez čiarky to nie je ono, nie to nemálo , aké mám na mysli) podiele aj knižnicu, tú centrálnu, kde to stále bzučí....a kde sa dá byť neviditeľný aj bez čarovnej paličky ...kde môžem rozcuchané vlasy nechať tak , rovnako ako aj police s knihami o spirituálnom živote a len čmárať smiem......
koketné dámy , farebné až sa mi z toho oči roztancovali.....
...a upokojili sa až doma....v mojom ušmudlanom papassane.....lebo hééééj, to musí byť človek slepý, aby rozdiel nevidel....
...ako som farebne skrotla.
Raz darmo, nikdy nie je neskoro sa čosi nové naučiť a ja som sa práve naučila, že prostredie sa v značnej miere podieľa na autorskom výsledku:).
Čas pokročil....ale u nás je stále ticho. Ešte sa spí.
Dobre tak.
Veď viete, milujem rána osamelé.......
Pôjdem ja teda mávať k záveru.....a pustím sa do šitia....už len kúsok chýba......
Krásny deň.....z 25 Tovey Crescent.
Cink.
No comments:
Post a Comment