Potom

Som späť. Späť v UK na 25 Tovey Crescent, kde po našom odchode zastal čas, Stromček mi stojí za chrbtom, vianočné ozdoby kade tade po byte čakajú, kedy príde štedrý večer a ich čas zažiariť. Podobne sú na tom vianočné darčeky, čo ostali nerozbalené.....príliš neohrabané na to, aby sa pred mesiacom balili do kufrov a cestovali s nami na Slovensko..... Vianoce tu zamrzli v čase, padol na ne prach. Byt sa mi zdá veľmi biely....možno až priveľmi po tej čiernej, v ktorej som bola a stále som obalená. Muž sa snažil, ale prach je hmatateľný, prosto mu ušiel spod rúk. Aj sa teším , že to tu obriadim. Aby som mohla dýchať. Anička, moja mladšia sestra , bude robiť to isté......avšak jej úloha bude nepomerne ťažšia.....veci, ktoré čakajú na jej triedenie, sú.....sú.....plné odtlačkov po prstoch ľudí milovaných...., ktorí sa viac nevrátia späť.

 

Dnes nemám fotky , hoci by bolo čo fotiť. Dnes mám iba slová....napísala som ich dávnejšie a sú trocha roztrasené a neladia spolu. No nechám ich tak.....nech tu v blogu tancujú svoju smutnú pieseň....lebo dnes by už nezneli tak autenticky.

 

Po x-tý krát sa priznávam, že nepoznám hranice úprimnosti, kde presahujú za tenkú čiaru povolených príbehov. Píšem ako cítim a ....ináč neviem.

 

Tak tu sú.....slová......slovíčka ako som ich chytala , lepila po písmenkách na klávesnici,  čerstvé , ešte teplé,  ako mi lietali v srdci, v mysli. Ako zápis do denníka......

 

 

 

 

Včera mala mamka pohreb. Veľmi som sa ho bála. Bála som sa citov, ktoré možno na verejnosti neunesiem. Ráno som si naliala pohár vína....., skúšala som, či neodľahčí ten kameň, čo mi ležal v žalúdku. Neodľahčil. Nechal všetko na mňa.

Mamka nám odišla večer 22 decembra krátko pred deviatou hodinou večer. Nebola som s ňou. Celý deň som pri nej bola....držala ju za ruku, hladila jej ju, mliaždila.....posielala neviditeľné správy ,aby sa nebála odísť..., že sme s ňou, že som s ňou.....že čoskoro budeme všetci s ňou. Večer som sa vrátila k Jorikovi a len čo sa za svokrou zatvorili dvere, dostala som telefonát. Mamka odišla...... Otec prišiel k Jorikovi, ja som sa vrátila späť ,aby som pomohla....

Nie je to ako vo filmoch.....romantická ani dramatická smrť u nás nebola. Videla som ju reálnu, desivú ,surovú a špinavú....takú, ako ju vídavali v starých časoch, kde sa umieralo na posteliach v chyžiach . Nikdy predtým som sa s ňou nestretla. Ale teraz už viem. Je bolestivá. Ale ľudská. Veľmi ľudská .

S odstupom času neľutujem, že som sa nechala naviesť sestrou a že sme nevolali nikoho, aby nám s mamkou pomohol. Som vďačná za to, že som tam mohla byť, dotýkať sa, voňať, vidieť.......počuť.....cítiť. Niečo, čo si v sebe ponesiem ako najsilnejšiu spomienku ( samozrejme, s narodením Jorika).

Smrť je desivá. Pre mňa bola. Desivá v tom, že som precitla. Precitla a nič sa nezmenilo. Ktosi sa mal smiať a povedať, dobre, už stačilo....túto hru viac nehrám....herci do šatní! A opona mala spadnúť a my sme si mali podávať ruky ku skvelému výkonu. Ale nič také sa nestalo. Keď vidíte vo filme bezvládne končatiny ani len náhodou to nie je to isté ako keď sa ich dotýkate. Keď ich bezvládnosť vidíte na vlastné oči. Pukala som v sebe.....na franforce. Na drobunké drobunké franforce.

Smrť je špinavá ....a my sme to nevedeli. Učili sme sa za chodu. Tak taká je. Také to je...... Robili sme chyby.....a mamka? Mamka mala potmehútsky úsmev na tvári...až som sa zasekla a povedala sestre, že mamka sa na tom očividne zabáva. Smeje sa nám...... Hrialo to.  A potom už len pokoj. Všetka bolesť preč z jej tváre. Šaty, v ktorých mi bola na svadbe.....zdali sa mi tragikomické...., pichali.....ale nič lepšie sme pre ňu vybrať nevedeli. Bola v nich krásna. Spokojná. Pokojná. Tak krásna, že nijaký make-up nebolo treba. Pokoj.

Smrť je reálna a formálna a hoci vás láme v smútku, neodpustí vám nič, ani nesúcitné slová majiteľov pohrebných služieb, ktorým o desiatej padla a ani ich nenapadne zháňať chlapov, aby odviezli telo. Dve hodiny sa čaká, čo lekári skonštatujú smrť, tí sa volajú hneď ako prví.....ak zmeškáte otváracie hodiny pohrebných služieb, máte smolu ,  čakajte do rána! Zabudnite na , je nám ľúto, alebo aspoň žiaľ , rozumieme, ako sa cítite, ale blabla........ostane len na  "dnes už nerobíme  a ak chcete, zajtra dôjdeme po telo.." ....biznis. Nič viac....ale po tom, čo ste videli smrť, ani nemôžete byť viac na zemi, aby ste lepšie pochopili ľudí. A tak sa u nás v obývačke , kde mamka tíško spala ,svietilo.......aj keď som sa s Jorikom ukladala pred polnocou spať...a svietilo sa aj o tretej ráno, keď som vstávala. Svietilo sa u nás, až dokiaľ sa nerozvidnelo a nezačal sa deň plný vybavovačiek v povolenom  pracovnom čase. Sestra mi mamke bdela, nenechala ju samú ani v jej poslednú noc doma.

Niečo vám prezradím.....pred rokom na vianoce sa mamke priťažilo. Sestra mi poslala správu, že mamka odchádza, aby som jej zavolala a hoci mi ona neodpovie, mám mamke  dookola hovoriť, ako ju ľúbim. Urobila som tak. Plakala som ako blázon , no nepovolila som "ľúbim ťa mamka, ľúbim ťa mamka......" a ona "móóója, hej móóója, hej móóója....." v pozadí nemocničného chaosu. Mamka to potiahla do druhého dňa a ja som bola poverená urobiť najťažší hovor svojho života...zavolať farárovi ,aby prišiel k umierajúcemu......  Na letisku som nenávidela temer všetkých vysmiatych spolucestujúcich , ktorí šli domov sláviť vianoce v kruhu rodiny...ja som šla na pohreb. V kufri samé čierne šaty....

Ale mamka to dala. Bojovala. Urobila som si nádej ,ale lekári boli nemilosrdní. Vaša mamka odtiaľ živá neodíde..... Prežívala som jej smrť znova..... A ona neprišla. Keď ale prišla.....prekvapivo priniesla pokoj. Občas rozmýšľam, či jej prežívanie na nečisto zohralo nejakú úlohu. Alebo to bolo chorobou samou, keď vidíte milovanú osobu trpieť, že dospejete do bodu, kedy sa smrť stáva dokonca vítanou?

Bolesť je horšia. Všetko bolo horšie, keď som vedela, že tam hore na Maurérke sa v okne svieti.....jediné vysvietené okno v meste  a že zas a znova za ním bola dlhá noc bez spánku. Bolesť blízkeho bolí viac ako smrť. Sledovala som to okno..... z nášho prepožičaného bytu ma s ním spájalo len pár vzdušných metrov ...a len hádala, ako "zlé" to v túto noc bolo a či sa predsa, aspoň pár pokojných hodín spánku do toho trojizbového bytu nevkradlo.

Včera sme mamku pochovali. Jej telíčko bolo ľadové.....desivo ľadové...ako sklo na dotyk.....a krehké a drobné. Ozaj to nebolo  nič viac ako opustená schránka. Mamka v ňom viac nebola..... cítila som ju pri sebe , stála pri nás.....hanbila som sa za ten pokoj, čo som cítila....ale tešila sa mu sebecky. Mamky nikdy neodchádzajú. Ony svoje deti nikdy neopustia. Maminy nikdy. A ľudia plakali a ja nie. Držala som sestry za ruky a všetky tri sme boli pokojnejšie než celá smútiaca osádka za nami. Oni to nevedeli.....že milujúce mamky neodchádzajú a že tá naša nás práve teraz objíma.

Kar bol len formalita. Omnoho viac sa dialo doma.....v byte plnom spomienok. Ukradli sme si z neho , čo sme si ako sestry schválili. Sestra mamkin prsteň, ja macka , čo s mamkou ležal v posteli, mladšia sestra si ponechala všetko ostatné, kedysi stískané mamkinou rukou.

Viete, keď som pred pár týždňami odchádzala späť do UK, mamka sedela pri stole a spýtala sa, či večer ešte prídem....S tou vetou sa mi odchádzalo veľmi ťažko. Vrátila som sa späť aj preto, že som nechcela,aby bola táto veta posledná. A nebola..... V nemocnici , deň pred mamkinou smrťou, mi mamka povedala....,aby som išla domov k Joričkovi. Nebola to nečakaná veta....bolo už pomerne neskoro večer...., ja som už mala byť dávno doma , našťastie svokrovcom nevadilo ostať s Jorikom dlhšie......lekári nám práve oznámili, že mamka má už len pár hodín života pred sebou a vonku už pre ňu čakala sanitka, aby ju vzala domov......vraj sa tam ľahšie umiera ako v nemocnici.  Ale to nevadí. Bola tam, prišla,  iná veta. Ak ovšem nerátam tú, v ktorej mi mamka povedala, že bolesť necíti, len nervozitu. Lekárom tak  dobre známu..... Jedného dňa, ak moja smrť nebude nečakaná, ju osobne spoznám a potom pochopím.

Smrť je čierna....v dočasnom šatníku ju mám sekáčovo plnú. Osobne si nemyslím, že nosenie čiernej čosi porieši, ale nosím ju. Vzdávam tak poctu mamke.....zdá sa mi, že smútok predsa len má svoju farbu. A čierna jej pristane.

Smrť je moja....lebo s mamkou časť vo mne umrela. A už sa nikdy to miesto po nej nezaplní. Chýba mi.....mamka, nie smrť. Nič už nie je rovnaké.