Privoniavam

Je zvláštne ako predtým, než napíšem prvé slová do blogu, vykonám svoj drobný rituál, sťaby by mal pomôcť v písaní .......v zachytávaní neviditeľného prúdu slov a jeho vklepávaní do klávesnice.

 

Navoniam sa.

 

Lebo v obláčiku parfému je toho toľko ukrytého...ako rozmarné dočasné odtlačky tela.....tak prchavé a predsa, vône sú tie naj v rebríčku vyvolávania spomienok....a ja som si istá, že je to tak, lebo čo som na svete, nosím si v sebe laboratórium plné všakovakých vôní poctivo obalené v zážitkoch.

 

Napijem sa.

 

Lebo......bruško sa naplní a tak trocha tlačí...voda mi v brušku nikdy dobre nerobila, ale uhasila potreby , umlčala volania. Smäd je krutý....ale ráno pijem a nie som smädná. Chcela by som piť Red Bull a urobiť si z rána luxus , lebo s tou býčou plechovkou boli moje rána vždy exkluzívne ....,ale bruško nepovolí...diktuje si svoje a keď s ním chcem byť v mieri, plechovkové nápoje sa museli vyškrtnúť.....nadobro.

 

S plným bruškom obalená vo vôni, cítim sa pripravená.

 

Boli časy, keď som takto ráno vstávala a vytiahla si svoj hromadu kíl vážiaci písací stroj na terasu našej chalupy , položila ho temer do stredu tej našej letnej vlastnoručne pristavanej parády a písala som. Ťuk ťuk...písací stroj vedel byť hlučný....ale ono sa to akosi strácalo v tých mlhavých letných ránach .....a ...vzdychám, lebo to čaro...ako som tam sedela , zabalená vo vrstvách prikrývok a všakovakých dék.....a tvorila príbehy...svoje príbehy.....je k neopísaniu. Vzduch voňal prírodnô, neotesane......neohrabane......parfém nebolo treba. Písala som tam a písala, dokiaľ sa nezačalo brieždiť (hm, aj svitať by sa dalo napísať, ale brieždiť tie chvíle príchodu svetla prosto viac zachycuje...) a nedošiel aj hluk nášho malého mesta a všade začali búchať dvere rozospalých tiel a búchali aj tie naše....,lebo do obchodu trebalo ísť a popratať a povinnosti ,povinnosti....každodenné.

 

Počítač nemá to čaro ako písací stroj.

 

Neťuká ako stroj a neodnášam si po ňom precenné papiere popísaného textu, dôkazu, že som "spisovateľka". Mala som ich celé kopy. Rovnakej hodnoty ako z filmu vyvolané fotky...veci zvykli byť okaté, hmatateľné. Teraz sú schované. Ak nič iné, už nemajú vôňu.

 

Hm...., o tomto som vôbec písať nechcela. To ten parfém za to môže?

 

Dnes je pondelok. Jorik si má dnes po prvýkrát poctivo odkrútiť päť hodín v škôlke. On nechápe dĺžke času...je márne snažiť sa ho pripraviť. Ale ja jej rozumiem a možno ani nie. Lebo ako pravá nervózna mamina nevnímam 5 hodín ako 5hodín....ale ako nekonečný čas obhrýzania nechtov, prešľapov chodidiel na mieste, neschopnosti sústrediť sa a podobne.....Plánujem ísť do knižnice , tej centrálnej, mestkej a kresliť. Včera som nestihla dokončiť, čo som chcela. Jorik sa o to postaral...jeho rozmarné ja, čo pýtalo veci, o ktoré v konečnom dôsledku vôbec nemal záujem. Preto išiel spať bez prečítanej rozprávky.....čo je pre neho vždy krutý trest. Ale objatie dostal . V ňom sme usnuli.

 

A tak som dokončila len jednu kresbu....

 

 

...druhej som sa len ľahko dotkla......

 

 

...........

 

Ani náhrdelník z rána sa nedokončil....do neho sa pustím hneď, ako dopíšem tento blog.

 

 

................................................

 

V posledných dňoch, mám taký pocit, prešľapovala som na mieste. Už sa chcem pohnúť.

 

Rada by som mala pritom na nohách črievičky.....ale ako sa poznám, obujem si tenisky. Rada by som sa trocha uzemnila , prestala byť nonstop čímsi zamestnaná, lebo....lebo už cítim, že mi dochádzajú sily a je čas...tak nejak, veci spomaliť a nebáť sa ich žiť.

 

Pondelky spomaleniam neprajú, že áno?

 

K tomu najkrajšiemu vám však mávam a je úplne jedno v akom tempe ho prežijete...dokiaľ sa stihnete aj obzerať, zatiaľ, čo budete žiť. Ako ináč, činím tak odtiaľ, od nás...z 25 Tovey Crescent.