Mama?

Dnes najskôr nebudem dlho písať.

 

Telka hlasno hrá...nedá sa pred ňou ujsť. Jorik vstal dnes veľmi skoro......véééééľmi skoro. Je osem hodín a už sme videli tri diely DVD krtka , teraz hrá Bing. Darmo Jorika prehováram na puzzle, na jeho stavebnice.....či drevené kocky...má o ne záujem len v prípade, že sa s ním pôjdem hrať aj ja. A ja som zrána zákerná mama, ktorá má svoje povinnosti.

 

Vonku sa brieždi.

 

Deň sa nedá zastaviť, aj keby sme sa všetci na hlavu postavili.

 

Tomáš jazdí a dnes to bude ďalší dlhý deň (už som spomínala...taxikárske víkendy) ...... , na ktorý som ešte neušila plán. A možno by som mala radšej napísať "neuplietla", lebo včera, keď sa Jorik zobudil , zabehli sme do Tesca na nákupy....hej, neuveriteľné, ale naša chladnička sa akosi zázračne znova vyprázdnila. A hádajte, čo som našla? Ihlice! Prekrásne drevené za 25pí, samozrejme, nekúpila som ich v Tescu, ale v tom najchladnejšom sekáči na svete, kde si natiahnete aj čapicu na hlavu, hoci vonku vám ju ani treba nebolo. Nuž, teplo nemali, ale ihlice parádne za to hej. Myslela som, že nie sebe, ale sestre do balíka kúpim......, čo jej pomaly skladám.....ale neodolala som a zo zvyškov vĺn , čo doma mám, skúsila som, či som ešte nezabudla.

A nezabudla.

 

A spomínala som si na viac vecí, než len na to, ako sa "začína" či ako ide hladko obratko. Tuším je to ako s bicyklovaním, nezabúda sa. Spomenula som si na mamku, na jej ruky, ako veľmi ihlice milovali ....ako napevno ukladali očká , poctivo jedno vedľa druhého, že na to bolo radosť pozerať..... Ako vojaci v rade, v zástupoch, celá armáda......veru, nie raz som počula, ako ju chvália, že má úhľadnú prácu. Rovnako úhľadnú ako svoj rukopis..... Ach, teraz ma napadlo....že to je niečo , s čím som sa s  vami ešte nepodelila...o moje dedičstvo, to hmotné, ktoré som po mamke zdedila...jej úplne prvý zošit  s receptami a jej macka. Musím ich sem pridať, zaslúžia si viac než čokoľvek iné, aby v blogu boli. Nateraz však mám len ihlice a spomienky, čo s nimi prišli. Ako som nahadzovala očká a ako ich prepletala, nechala ich kĺzať z ihlice na ihlicu...... Krásne. Smutné.

 

 

Melancholicky mi bolo včera...... troška melancholicky sa cítim aj dnes.

 

Čosi kdesi chýba alebo nepasuje.....ibaže ja neviem čo.

 

A tak som v sebe nastavila tretí stupeň pohotovosti.....zatiaľ len piánko.....sledovať , čo sa deje a napraviť to. Ak sa bude dať.

 

Ako telefonáty, ktorými sa so sestrami častujeme, posielame si signály, že sme tu jedna pre druhú..... Tri je pri tom také akurát číslo, vždy sa nájde jedna, ktorá ťahá z blata von. Striedame sa pri tom lane...sily sú vyrovnané. Zatiaľ bezpečne fungujeme.

 

Ale i teším sa v tej súkromnej melanchólii, lebo plány sa robia...sny sa chcú snívať a tie sú tak prepotrebné! Zatínam päste pre sestru......aj sa usmievam, ako klepocem po klávesnici, lebo je odvážnejšia než som čakala, než ktokoľvek čakal.....a žije tvorivo a veselo.....hoci i ona má právo na smútok.

 

Možno už čoskoro budem môcť prezradiť viac....ak mi dovolí, lebo zatiaľ, rešpektujem súkromie a mlčím.

 

Jorik dojedol , sladký melón v brušku. Má kráľovnú nádch a zle sa to počúva. Ale v počasí, aké tu teraz máme, ani sa niet čomu čudovať. Vetrisko , ktorý som len toť nedávno tak chválila, sama neviem.....číta moje blogy? A ukazuje sa vo všetkej svojej paráde? Lebo už druhý deň....dnes to bude tretí....vonku fučí tak parádne, že mám podivný pocit, že nie len s vlasmi sa mi chce pohrať, ale odtrhnúť chce mi rovno celú hlavu.

 

Nudí sa. Volá mi. Jorik.  Cez imaginárny telefón. Halóóóó....... Dumem, pátram, kde sa vytratila jeho schopnosť hrať sa sám...... Neprídem na to. Lebo to by som sa musela sústrediť  a to sa teraz nedá.

 

Ani písať sa nedá. Zbohom dnešný blog. Mamina si musí ísť plniť povinnosti....ako na každé "mama?"  opýtať sa, "áno?" a nedostať na to nijakú odpoveď.

 

Koľko "mama?" bez odpovedí človek znesie, kým to v ňom "praskne" ?

 

Raz, dva...tri....štyri.....

 

 

Už len toľko na záver , predtým, než zamávam ku krásnej sobote......z 25 Tovey Crescent.