Halóóó .....ja čakám.

Občas sa cítim veľmi zraniteľná. Myslím doslova a do písmena. Občas si uvedomujem, že tam niekde v hrudnom koši máme srdcia, také tie reálne , nie zložené z dvoch temer identických polovíc plne vyfarbených na červeno...,ale na pohľad škaredé bijúce orgány umazané a slizké ....z ktorých všade niečo strčí a ich tvar je na hony ďaleko od toho, čo sa na nás usmieva z políc a regálov obchodov -  nie len v čase sv. Valentína. (ako sme vlastne prišli k tomu zjednodušenému tvaru srdca? hm....) Jorik môj sa mi zvykne posledné dni uložiť na hrudi a počúva. Keď mi prvýkrát oznámil, čo si ležiac na mojom nehostinnom hrudnom koši vypočul, ostala som zarazená. Akoby som sa dozvedela niečo ohromné, o čom som ani len netušila. Že mám srdce. Trvalo mi niekoľko sekúnd, kým som strávila fakt, že ho tam bijúce mám. Jedného dňa nebude.
Mať chorú maminu , chorobou, ktorá denno denne kosí a ktorej hlas na mňa sipí spolu s mamkiným  zo slúchatka telefónu, je ako byť denno denne vystavená faktom o krehkosti života. Nechcem písať vznešene, ani o veľkých veciach....dnes nie. Som na zemi viac ako si želám. Som prilepená na zemi a nie je mi tam dobre. Najmä preto, že viem, prečo som prilepená.
Bojím sa.
Moja sestra ma zabije, až si raz toto bude čítať, ale momentálne, môj strach smeruje k nej. Tam kdesi do diaľky, kde teraz je.....a ja môžem len dúfať, že nie sama, že má podporu. Modlím sa svojim štýlom, aby bola v poriadku....tak som nahlodaná všetkým tým, čo som v posledné roky videla, že si neviem pomôcť, len sa vopred báť .
Všetko bude fajn, strach má občas veľké oči , no i tak sa pomedzi dnešné ráno predieram s telefónmi vždy po ruke . Jeden nikdy nevie.....kedy zelené svetielko zabliká.
Odpuste, že nie som strohá, presná...aby sa vedelo, o čo ide. Ale ani neviem....nemocnica, operácia...kedy, kde , ako a načo? Haloooooo.....načo, prečo? Ale zatiaľ neviem nič. Len strážiť telefón a  hrýzť si zošité pery. A báť sa, lebo tam kdesi ......na mieste chorom a dobre známom v zdravotnej karte mojej rodiny , sa zase čosi pokazilo :(. Zas u kohosi iného.

Možno by som mohla aj čosi k včerajšiemu dňu...,aby som tému odľahčila....aby sa troška zabudlo......ale veľa toho nebude. Jorik mal zas jeden zo svojich dní, kedy ma preškrtal nahrubo a cez celú "mňa" napísal tučnými písmenami ......"radšej tata" . Ono to zabolí, aj keď sa snažím byť maximálne rozumná a chápajúca. Ku podivu, dobre mi padol večerný rozhovor s mamkou, ktorá chlácholivo chápala a nabádala ma, aby som bol silná, lebo tak to prosto je. Že Jorik potrebuje tatu....že je to štádium, fáza...možno nekonenčná ?  Jej slová hladili, lebo chápala, rozumela....ale pravú odpoveď som dostala od niekoho, od koho by som ju nikdy nečakala. Od Jorika samotného. A to aj napriek jeho nesporne skromnej slovnej zásobe. Povedal mi to jasne, jednoducho, ako len deti vedia. Že ma ľúbi, že ma chce, že je so mnou šťastný.....a že nechce, aby bola mama smutná. Hladil ma po líci a bozkával ako zrelý chlap. Ten najzrelší akého poznám a ja som mala krásne zlý pocit, že musím všetko rýchlo zrušiť a dať veci do poriadku, lebo ja som tá, čo má hladiť a ubezpečovať, že všetko je v poriadku, ako má byť. Dnes skúsim byť rozumná, tešiť sa. Nájsť si svoje miesto ako pes. Nie, nie  v zlom....v dobrom....budem snoriť po peliežku, kam sa zložím aj s telefónmi a so všetkým svojím náradím a budem si čmárať a čakať, až ma niekto zavolá. Nič v zlom, nič v smutnom....tak samozrejme ako  samozrejmé je búchajúce srdce v mojej hrudi.

Usmievam sa. Ani neviem prečo. Je divné, ako sa niekedy hladím a objímam a niekedy haním a kňučím . Akoby som nevedela viesť rovnú líniu, akoby bolo nutné robiť kľučky a vývrtky a občas to všetko ešte aj začmárať.

Pozerám smerom k oknu......všetko je tam mokré. Pršalo , aj keď som ráno behala. Skryla som sa na zastávke a vo svetle pouličnej lampy som rátala imaginárne sekundy , za ktoré by som zmokla do nitky, ak by som sa predsa len rozhodla nezastať . Teraz neprší..... už je vidieť silnejúce slnko. Ak bude svietiť, za chvíľu si poradí s rannou oblievačkou. Jorik by chcel ísť do knižnice...do tej v centre mesta , len preto, že tam majú výťah. Ja tam potrebujem ísť vrátiť knihy, čo som náhodou našla v knižných komínoch postavených na komode vedľa mojej postele. Predsa len, keď ideme domov, lepšie je mať prázdny účet na knižničných účtoch. Hm, žeby sme mali plán ? Taký po tom, keď tata odíde jazdiť a s ním aj "mamu nie".

Prezradím vám ešte , že včera som si v neďalekom supermarkete kúpila vegánske maslo a vegánsky palmarín na pečenie. Ešte neviem podať referencie o tom , ako chutia, ešte som nevyskúšala, ale raz tak urobím. Nafotím vám, čo som už odskúšala a čo šmakuje a čo nie. Neviem, čo z toho sa bude dať aj doma zohnať....., ale ktohovie, možno vám moje slová pomôžu. Momentálne sa sama učím, sondujem, skúšam......čakám na bruškové schválenia a zamietnutia. Nateraz jogurty sójové vrelo odporúčam a prosím, včera som jeden  ponúkla aj svojmu mäsožravému  manželovi a jeho odpoveď bola viac než potešujúca : ,,hmmmm.., žeby sme odteraz len také jedli? a to ozaj zo sóje? mňam!  " Bude mi potešením!


Mávam vám milí moji ku krásnemu dňu.....hej hej, aj dnes.....z 25Tovey Crescent.