Späť na 25Tovey Crescent

Jorik si pamätá miesta podľa čísiel domov. Baba a dedo býva tam na 29, baba pyžamková zase na 24 a my bývame tu, v UK zase na 25 ,ale na Slovensku je to 35 a predtým to bolo 24. Pamätá si aj poschodia. Ba čo viac, aj čísla dverí či garáží! Kdesi nedávno som čítala, že inteligencia sa dedí výlučne po matke. Vydesilo ma to najskôr, ale teraz som už pokojnejšia...očividne sa na nete nedá všetkému veriť:). Medzi nami, som majiteľkou troch telefónov (čisto nutnosť, nie moja rozmarnosť v tomto prípade) a nepamätám si ani jedno z mojich čísel. Na zaplakanie.

Ale nie o tom by som mala dnes písať.

Dnes by som mala výlučne písať len o našej dovolenke ......ktorá, tamtadááá..... zbehla ako voda , tobôž pre mňa, ktorá si sťaby od rozkoše do nej nabalila prácu, papierovačky na úrade a na úplny záver , pre pokoj v duši , kolonoskopiu. Takže hubačka sa nekonala a k tak milovanej vôni húb som si tak akurát pričuchla v predposledný deň, keď ich môj otec z lesa dotiahol a zatiaľ, čo ja som sa "čistila" a vyhladovaná vodou zapíjala v sebe hlad, on smažil huby na cibuľke a slaninke (slaninu nemusím a vlastne ani cibuľu, ale tá vôňa.....čo si budeme klamať?).

Počasie bolo prekrásne. Krajšie sme si nemohli priať a ja som šťastná prešťastná, že sa mi podarilo na dvakrát ukradnúť svoje telo do lesa.....samučké ako prst, aby sa trocha prevetralo. Na huby nedalo, to už viete, ale dostala som sa lesom z bodu A do bodu B a to raz z toho bola cesta cez horu - cez kopec a ja som ju dala sama, úplne sama.....síce trocha ustráchaná kadetade, najmä, keď konáre prašťali a široko ďaleko ani živej duše....ale dala som to a hurááá.....pomyselne si dávam odznak skauta zálesáka. Možno sa čudujete, prečo práve les vyťahujem....ale ja som dosť do prírody...odmala, odkedy môj otec zistil, že syna mať nebude a tak "zneužil" mňa. Nie som síce nijaký táborákový typ a stany tie ozaj nemusím....ale na chodenie lesom ma prehovárať nemusíte. Stačí určiť dátum a čas. Som za. Navyše, tu je síce príroda čarokrásna, to nemôžem poprieť, ale doma je doma. Tam les vonia ináč. Má všetky spomienky a to sa nedá nijak nahradiť.

Ťažko sa píše, keď chcem zhrnúť všetko do jedného ......lebo veľa toho bolo....vrátane mojej mamky, ktorá nehorázne opeknela a hoci počas môjho pobytu musela byť hospitalizovaná , po troch dňoch sa k nám znova vrátila a vyzerala ešte krajšie než kedykoľvek predtým. Vlásky narástli, ozaj si na nej krajšie nepamätám, telíčko zosilnelo a rúčky začali pliesť...čosi pre mňa. Možno pod stromček. Už teraz to milujem!

Jorik sa šiel doma zblázniť....baba a dedo nepyžamkoví čarovali svoje starorodičovské čáry máry a Jorik je len dieťa ľudské, podľahlo a tešilo sa tak veľmi, že keď sme mu oznámili, že je čas ísť späť na 25Tovey Crescent, plakal a kričal, že chce ostať. Srdcia sa lámali, čo vám poviem.

Tata Tomáš sa mi na čas stratil.....lebo hej, aj to som stihla.....ako mi Jorik deň po dni dával viac a viac najavo, že ma nechce a neľúbi a len tata a tata......bojovala som ako matka o neho, o jeho čas , o jeho lásku . Prehrala som , pochopiteľne. Tieto boje sú stupídne a nedajú sa vyhrať. Len pochopiť. Dávam si ďalšiu pomyselnú medailu, lebo späť sme sa vrátili ruka v ruke......s tatom myslím:) a ja som pochopila .....po takmer troch rokoch matkovania, kde je moje miesto a aká je moja úloha v živote Jorika. Som si istá, že ešte stále som nepochopila všetko....a som pripravená učiť sa...len trocha nechápem, prečo sa to ja  takto poctivo so slzami musím učiť, zatiaľ čo Tomáš sa zdá byť pripravený  a poučený , akoby tieto rodičovské záležitosti dôverne dávno poznal. Čo narobím ?

Papierovačky by som opisovať nechcela....kto už ich má rád? Museli byť, akési povinné kolo pobytu na Slovensku, absolvované a stále nie kompletné....to aby bolo aj nabudúce , keď znova prídeme.

Sekáče som , samozrejme, obehala....a začala som náruživo....až ma Tomáš okričal, že všetko chcem hneď a zaraz....,že mám počkať, aj zajtra je deň. Ibaže, to som zase akosi podvedome šípila ja sama, že zajtra možno budú iné veci dôležité a uj, či som sa nemýlila. Viete, po tom, čo nám koluje v rodine, mám na mysli po zdravotnej stránke , že tak odporné slovo ako je rakovina, sa tak nejak udomácnilo medzi nami, som po istých nemilých osobných skúsenostiach (tiež nemálo ovplyvnená faktom, že aj moja staršia sestra leží v nemocnici, ak sa nemýlim , tak ešte aj teraz, keď píšem tieto riadky....), našla odvahu dať sa vyšetriť. Na dovolenku sa pochopiteľne a bez debát nedá naplánovať nič veľkolepejšieho ako kolonoskopia......ale ja som ......ja som......chcela som pre seba a pre Jorika najmä.....vedieť, že sa nemusím báť. Samozrejme, urgovala som za iné, šetrnejšie vyšetrenie....ale lekári sa nedali odbiť. Kolono nie je nič milé, jedno z najhorších vyšetrení....počnúc tou odpornou tekutinou, ktorú musíte vypiť, hladovkou, naháňačkou s cieľom záchom  až po bolesti , keď vás nafúknu, aby vás vyšetrili. Prosím, nečudujte sa, že sem píšem niečo tak osobné....ak to vôbec nejak osobné je, lebo lekár ,ako ma volal, zahulákal na celú chodbu, že kto je tu na kolono???? Bola som tam len ja a zaslúžila som si pohľady celej chodby vrátane všetkých oddelení, čo pri gastre boli. Píšem to sem takto otvorene preto, že kolonoskopia je lekárske vyšetrenie ako každé iné , odhliadnuc od bolesti, ktoré , či chceme alebo nie , v súčasnej dobe, kedy rakovina hrubého čreva nie je nič ojedinelé, je potrebné a môže zachrániť život, ak sa v čas nájde a určí. A hoci som počas vyšetrenia prstami mliaždila gumený okraj postele a áno, aj som občas kričala od bolesti (ale nie tak ako pri pôrode:), dala som to a som na seba hrdá.....a odkazujem vám, že aj vy to dáte a za ten pokoj v duši to stojí. (tak už asi viete, že som dobre dopadla:) Toť ku kolono, ktoré my zjedlo dva dni z dovolenky a ešte aj dnes ho cítim....ale to už hádam dajako dnes nadobro  rozchodím.

Čo sa práce týka, snažila som sa. Včera som ešte napoly námesačná z liekov , vystála frontu na pošte , aby som poslala niekoľko balíčkov....ale priznám sa, nestihla som všetko dotiahnuť, kam som plánovala. Keby som nešla peši cez horu, alebo keby som vynechala sekáče, dalo by sa všetko na kompletku....ale ja som bola hladná a chamtivá po domove so všetkým.....nevedela som odolať....najmä, keď tak všetci radia , že robota počká. A že či počká :)....ona vždy rada. Preto sa aj tu ospravedlňujem, že nie všetko vyšlo ako malo a že čosi budem až odtiaľto doťahovať do konca. Štátny sviatok a predĺžený víkend mi taktiež moc nepomohol.....ale škoda reči týmto smerom. Nestihlo sa všetko a bodka.

Teraz je u nás ráno a ja netuším, koľko je presne hodín . Tri hodiny, čo okolo seba mám, ukazujú každá ináč. Rozhodla som sa veriť stredu. Prekvapivo, necítim sa slabá, ale i tak som dnes behanie vynechala....predsa len, som tri dni o troške jedla.....aj dnešné raňajky boli skromné. Pozerám von oknom, je zatiahnuté.....nemám ani páry, aké počasie mám dnes čakať, aké plány si robiť. Isté je len to, že nijaká baba a nijaký dedo a nijaké pyžamká v ňom nebudú figurovať.

 

Nahusto som všetko v zmätku počmárala na ten blog, že áno? Ale keď ja som raz taká....už ako dieťa som Mikulášsky balíček hneď v deň dostania celý zjedla. Ostalo len to, čo mi moc nešmakovalo. Človek sa zase až tak nemení....skôr len to telo a kde tu sa niečo vylepší, niečo zamaže, niečo vytúnuje:). Som si istá, že ani dnešný deň nebude moc odlišný od tých predošlých Tovey Crescentových ......ihrisko? Mutley? rybičky?

A večer budem kresliť, Jorik pozerať svoje rozprávky......a zajtra skoro ráno vstanem a sľubujem, do blogu vám zase čosi "vsuniem" z našej dovolenky..... už nie natlačím, ako dnes.

Rozhliadam sa okolo seba.....že či mám, alebo nie...tak dobre....tuto, pridám ešte foto.....čo som dnes ráno šila :

 

...ono sa to nezdá, ale pomerne veľký je...aspoň pre mňa, väčšieho  bubáka som ešte neurobila.....

Tuto zase drobné foto z balíčka, od drahej Lucy, ktorý ma stihol tesne pred zamykaním dverí.....

 

 

...pochopiteľne, je to len kúsok z Vianoc, aké som na začiatku septembra mala.

No a tu.....obrázky....čo som doma kreslila , naveľa.....lebo nebola som spokojná, tak som prekresľovala a prekresľovala.....

 

 

 

 

....na želanie , na zákazku pre kohosi.....nestihlo sa úplne....iné zase, ani som nesfotila a už ani nesfotím, lebo už som to poslala k majiteľovi....Toto som nejakosi zabudla spomenúť, že trocha naprírodno som dovolenkovala....lebo ani foťák som nebrala a počítač som ani len nezapla, nebol dôvod, keďže ani internet sa nezakúpil , ba čo viac, ani karta telefonická......tak som bola  tak trochu odstrihnutá od všetkého a hoci mi všetky technické vymoženosti nesmierne chýbali.....prežila som ten jeden týždeň úplne v pohode.

 

 

Toto zase nedokončené z lietadla.......nezadalo viac....lebo veď viete , kto bol môj prísediaci:).

 

Juj, dosť bolo na dnes písania....už len mávam na záver a sľubujem, postupne, pomaly...ozvem sa aj osobne, osobnou poštou. Ešte som taká vylúpnutá....ešte nič neviem, čo sa kde stalo.....čo nové a tak. Ale ja dobehnem....

 

Mávam ku krásnemu dňu!

Ako ináč, z 25 Tovey Crescent.